Trasa

Zádielská dolina – Baksova dolina – Bôrčianske (Bôrčanské) sedlo – Vysoký vrch – planina Horný vrch – Kresadlo – Krasové jazierko (Lúčanský prameň) – vyhliadka na Hrhov – Sovia priepasť – Mútna studňa (trasa na mape)

Zo Zádielskej doliny stúpame ďalej Baksovou dolinou po chodníku, ktorý opúšťa asfaltku a onedlho má Monika prvú krízu. Chodník je zreteľný, ale málo prešľapaný, lístie sa šmýka. Po čase mi je divné, že nikde nevidím červené značky, ale orientácia je jednoduchá, musíme ísť hore dolinou takmer až k Bôrčianskemu (Bôrčanskému) sedlu. Cestou obdivujem festival najkrajšej zelenej farby. Takéto niečo sa dá vystihnúť len krátko po vypučaní, potom sa už slnko oprie do lístia a teplá zelená sa zmení na studenú. Stúpame, stúpame, chodník nás vráti na asfaltku, to mi je už jasné, že značka ide niekde v lese nad nami, ale ďaleko nemôže byť. Blíži sa poludnie, zo sedla ide oproti nám po asfaltke skupinka turistov, všade okolo nás je kus nádhernej krajiny. Zima je definitívne preč a rovno dorazilo leto.

Na Bôrčianskom (Bôrčanskom) sedle pozeráme mapu, zvrtneme sa doľava nahor po lesnej ceste a po 300 m narazíme na značky, fakt neviem, kde sme ich tam dolu stratili. Stúpame v akejsi serpentíne, esíčkom vystúpame až na horizont, sme kúsok od vrcholu Vysokého vrchu na planine Horný vrch, čo bude najvyšší bod celej našej trasy. Tento fakt treba osláviť jedlom, nachádzame spílený buk a na jeho pni môžeme postaviť varič. Z tepla a prvej únavy nám však až tak veľmi nechutí, skúšame Travellunch - zemiaková kaša so šunkou a pórom, toto bolo celkom jedlé. Vriacu vodu máme za pár sekúnd, treba len dobre zamiešať a nechať odstáť. Hotové jedlo po 10 minútach jeme rovno zo sáčkov, pričom na konci nám zostáva minimalistický odpad, čo je veľmi praktické. Pôvodný plán, dať si aj polievku, sme zavrhli, ledva zjeme to, čo máme. V budúcnosti asi uvaríme iba porciu pre jedného, rozdelíme sa a radšej sa niečím dotlačíme. Pre mňa bola porcia skutočne výdatná, no pre ženu takmer nezvládnuteľná. Ešte kávička a ideme radšej ďalej, lebo o nejakom pohodlnom sedení sa veru nedá hovoriť.

Obdivujeme surový charakter krasovej planiny, sú tu lesy, škrapy, vystupujúce skaly, stretávame prvé srnky. Pôvodne sme mali túto trasu na pláne skôr - na Veľkú noc sme chceli prejsť zo Sorošky do Zádielu, kamaráti nás vysadili pri reštaurácii a chceli sme doraziť k autu odparkovanému na vstupe do doliny. Po pár metroch nás vtedy prekvapil stále hlbší sneh a ľad, v hustej hmle sme blúdili a dorazili len na Mútnu studňu, kde sme to pre istotu otočili a vrátili sa na Sorošku. Autobus však mal prísť až o takmer hodinu a pol, reštaurácia bola na Veľkonočný pondelok zatvorená, a tak sme si predĺžili túru ešte dolu do Jablonova. Tam sme potom zistili, že posledný autobus nám odišiel niečo po 15-tej a po dlhých rokoch sme zažili cestu stopom. Takže na tejto trase sme len celkom nedávno “zavesili bágel” a teraz si vykračujeme v nádherný deň opačným smerom, aby sme ho “zvesili”. Cestou vidíme prvýkrát aj jeleniu zver a tiež parádne mravenisko hneď pri ceste. Pomedzi mladšie stromy pozorujeme aj staré velikány, najmä buky sú ako stĺpy gotického chrámu. Na utlačenom lístí na zemi jasne vidíme, že sneh zmizol len nedávno, na niektorých miestach sú dokonca kopy posledného snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na okraji jednej lúky nachádzame veľmi solídne vybudovaný poľovnícky posed, ak by sa niekto chcel ukryť pred nečasom, prípadne núdzovo prenocovať, mohlo by to byť vhodné riešenie, kúsok ďalej sme potom našli ešte jeden. Ale keď som minule čítal, čo v drevenej búdke urobil blesk trom golfistkám, tak by som na vyvýšené posedy v búrke asi neliezol, dal by som prednosť senníku, kde by sa vyspalo aj 15 ľudí, akurát voda nablízku nie je.

Z prevažne lesného prostredia prichádzame do oblasti s väčším počtom lúk, vidíme stále častejšie závrty a škrapové polia. Na mape vidím, že prechádzame na úroveň Hrhova a nad ním vylieza cesta na okraj planiny, kde je krátka odbočka na krásnu vyhliadku. Dnes je slnečno, aj keď mierny opar, výhľadu dominujú Hrhovské rybníky a planina Dolný vrch. Moniku začínajú otravovať pľuzgiere, dávame si prestávku. Kým tu sedíme, objaví sa partia štyroch turistov s batohmi, idú opačným smerom. Keď sa pohneme ďalej, čaká nás zvláštne krasové jazierko (Lúčanský prameň). Kedysi to bolo skutočné jazero, údajne po testovacích vrtoch voda zmizla. Vidno ešte obrysy, mne sa skôr zdá, že ide o upchatý závrt, pričom jazero postupne zaniesli sedimenty. Na hornom okraji je vybudovaný drevený objekt studne, voda mierne tečie, tak Monika trochu krkolomne naberá vodu do fľaše určenej na pitie. Keďže predpokladáme, že od záveru dnešnej etapy na Mútnej studni nás delí už len pár kilometrov, nedoplnili sme vodu do všetkých fliaš a takmer sme to neskôr oľutovali.

Kúsok od studne vkladám do kešky travelbug, čo som nedávno vybral pri Dobrej Vode. Je to taký ružový zajko, snáď ho tu niekto onedlho nájde a pošle ďalej. Za studňou je krátke ostré stúpanie, potom však už cesta príliš nemení výšku. Tam stretávame mladého chlapa, čo ide len veľmi naľahko a pýta sa nás, či pri Lúčanskom jazierku funguje studňa a ako je to ďaleko. Hovorím, že asi tak 15 minút a on dodáva, že si chcel nabrať vodu pri nejakej studni po ceste zo Sorošky, no tesne vedľa nej vraj našiel zdochnutú líšku, a tak si netrúfal. Pokúšam sa zistiť, o ktorú studňu ide a mám obavy, že by sa mohlo ísť o Mútnu studňu, kde chceme prespať a na jej vodu sa vyslovene spoliehame. Chvíľu zvažujeme, že sa vrátim so všetkými fľašami k Lúčanskému prameňu, ale nakoniec to zavrhnem a povieme si, že ak nebude voda použiteľná, tak zájdeme až k reštaurácii. Neďaleko odtiaľ narážame na Soviu priepasť, vskutku zaujímavé miesto, vstup je hneď vedľa chodníka a chvíľku ho obzeráme, aj tu má byť ukrytá keška, ale hľadáme ju márne.

Pomaličky sa blížime, výhľady sa začínajú otvárať a krajina je vskutku prekrásna. Z pohľadu dennej doby by sa ešte dalo zo 2 hodiny kráčať, ale to už sa nám nechce. Ak bol človek 20 rokov homo administriensis a tesne pred päťdesiatkou zrazu vezme celý svoj domov na chrbát, tak narazí na problém vytrvalosti. Denné svetlo bude k dispozícii určite dlhšie, ako dokážete šliapať. Treba uvažovať skôr nad tým, ako a kde si po ceste výdatnejšie oddýchnete.

Chalanisko sa vracia a dobieha nás, ide podstatne rýchlejšie ako my, dávame sa do reči a mimovoľne pridávame do kroku, čo sa ukáže ako zlý nápad, Monike praskne na päte pľuzgier a posledné metre dňa ledva chodí. Našťastie je tu už Mútna studňa s charakteristickou veľkou vŕbou, vyzerá to tu úplne inak ako pred pár týždňami, keď všade ležal sneh a krajina sa topila v mrazivej hmle. Náš dočasný spolupútnik pokračuje ďalej (ukázalo sa, že zdochnutú líšku videl pri inom prameni) a rozhodneme sa zostať. Chvíľu hľadám ideálny priestor na nocľah, nakoniec sa rozhodneme pre romantické miesto pod kamennou stienkou, vedľa zvyškov betónového žľabu, kde nejaká dobrá duša nechala drevenú lavičku, ktorá nám teraz príde veľmi vhod. Keby som mal 20, tak by som asi nechápal, o čom je reč, vtedy som mohol variť v podrepe a vydržal by som sedieť na bobku akokoľvek dlho, no teraz zisťujem, že dnes už je táborisko s možnosťou vyvýšeného sedenia veľká výhoda. Toto sme tvrdo okúsili na tejto túre neskôr, ale zatiaľ nepredbiehajme.

Náš mini stan je postavený veľmi rýchlo, ešte varíme čaj a míňame zásoby žemlí, syra a salámy. Nedopatrením sa zmienim o tom, že vedľa nás museli celkom nedávno vyrývať diviaky korienky a následkom toho má Monika celú noc čujný spánok, každý zvuk je zrazu “diviak”. Ďalší pľuzgier na päte Moniky si vyžaduje zásah, využívame fakt, že som sa doma z môjho noža pokúsil urobiť britvu a po vypustení tekutiny dúfame, že sa pľuzgier do rána trochu vysuší a začne sa hojiť. Fúka pomerne silný vietor, chvíľu ešte sedíme na lavičke, ale nakoniec neodoláme a po vyše 25 kilometroch a 1000 výškových metroch zaľahneme do našich fajnových spacákov. Od Sorošky počujeme sanitku a niekoľkokrát vysoký tón vytočeného motora silnej motorky, inak v noci nás prekvapí už len pomerne blízky štekot psa.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek