Túra

Krasom - Silická planina (3)

16.06.13
Pokračovanie seriálu o ceste po planinách Slovenského krasu. Po ceste Zádielskou dolinou a spomienkach v prvej časti sme v druhej časti preberali prekročenie planiny Horný vrch. V tretej časti budeme hovoriť o najkrajšom úseku - o Silickej planine, za dizajn ktorej by sa nemusel hanbiť ani najväčší architekt.

Trasa

Mútna studňa – Jastrabie – Jablonovské sedlo (Soroška) – Zajačia brána – Studňa – Žedem – Rakaťa (Rakyta) Mušia hora – Jašteričie (Silické) jazero – Silica – Bukový vŕšok – Silická ľadnica, rázcestie (trasa v mape)

Noc je pokojná, pofukuje, budím sa však často, lebo si stále neviem zvyknúť na tvrdosť karimatky. Iba raz počujem cupkať okolo stanu nejaké zviera. Nad ránom nás budí charakteristické klepkanie dažďa na celtu stanu a náš časový plán dostáva trhliny, lebo do tohto nečasu sa nám nechce vyliezať. Okolo ôsmej však už začne útočiť hlad, nakoniec sa odhodlám a pomocou ponča a repšnúry urobím medzi stanom a skalnou stienkou prístrešok. Samotný stan by bol na varenie asi príliš malý, teraz sa krčím pri varení, neviem či drepieť, či kľačať, či sedieť, ale nakoniec sa to poddá.

Nocovať pri zdroji vody je veľká výhoda, ušetrí to vláčenie vody na varenie, večer a ráno využívame ľadovú vodu, ktorá vyteká zo zhlobeného prístrešku Mútnej studne. V článkoch o tomto mieste som čítal rôzne úvahy o kvalite vody, no teraz tesne po zime nemám nijaké pochybnosti. Voda skutočne tečie, neskôr v lete to už možno nebude až taká sláva, ale na jar je to použiteľný zdroj. V čase túry som o nejakých zákazoch stanovať nevedel a ani neviem, ako by som to vyriešil, lebo od Turne nad Bodvou by sme to až na Rakytu nedali. Možno by sa dalo spraviť to, že by niekto legálne prenocoval pri Zádielskej chate a potom by spal až na Rakyte. Mladší turisti nebudú mať tento problém, pred 30 rokmi by som celú trasu až do Plešivca zvládol naľahko za deň.

Dážď postupne ustáva, Monika si lepí doráňané nohy, sušíme stan a vyrážame až pred desiatou. Po pár metroch sa otáčame, aby sme sa obzreli na miesto nocľahu a prekvapene zisťujeme, že sme spali vari 100 m od nejakej stavby, až po návrate domov som sa dočítal, že je to poľovnícka chata Hubertus, ale bez podrobností. V diskusii k článku možno niekto znalý prezradí viac.

Tento úsek ideme tretíkrát za krátky čas (naposledy na Veľkonočný pondelok), väčšinou terén klesá, až na jednu pasáž, kde už vieme, že strmšie stúpanie obídeme lesnou cestou. Fotím si na porovnanie rovnaké miesta ako minule, keď tu panovala zima. Keď vychádzame na lúky nad Soroškou (Jablonovské sedlo), tak sa objaví výhľad na Krásnu Hôrku a vidíme aj svahy Silickej planiny nad Rožňavou, tú chceme dnes prejsť. Na lúkach objavujem ohradu salaša, predpokladám, že štekot psa mohol prichádzať odtiaľto. Nad nami sa stále tiahnu ťažké tmavé mraky, v sivej atmosfére prichádzame k hlavnej ceste, reštaurácia je otvorená, tak si objednávame skorší obed. Dobre nám to padlo, potom však treba naložiť batohy na plecia, prebehnúť frekventovanú cestu a začať stúpať na Silickú planinu.

Začiatok trasy ide lúkami, ale potom sa dostávame do lesa, výškové rozdiely sú na planine nevýrazné. Cítime plecia, predsa len nemáme návyk nosiť náklady. Experimentujem s popruhmi, váhu dávam viac na bedrá a funguje to. Pred Zajačou bránou nás rýchlym krokom predbiehajú dvaja turisti, keď sedíme pri chodníku a odpočívame. Po včerajšku sme už pochopili, že je ľahké napáliť tempo, ale neskôr budeme mať problém. Radšej sa nútime do pomalšieho pravidelného kroku a pravidelne oddychujeme. V Zajačej bráne dobiehame tých turistov, chvíľu debatujeme a potom sa naše cesty rozdelia, my pokračujeme po červenej, oni odbočia zrejme na severný okraj planiny. Po ceste objavujeme tri náhrobky maďarských vojakov, čo tu bojovali proti Červenej armáde, len teraz si uvedomujem, že toto som už pred dvadsiatimi rokmi videl. Sú tam kvety, niekto tam zrejme z rodiny chodí a o hroby sa stará. Takýmto hrobom porazenej armády sa fanfáry netrúbia, ale matky a ženy ich neoplakávali o nič menej.

Ako tak ideme po ceste, začujeme cinknutie, obzeráme sa a za nami sa blíži na bicykli starší pán, ustupujeme nabok, srdečne mám ďakuje, usmievame sa a o chvíľu nám zmizne z dohľadu. Tí dvaja peší turisti plus horský cyklista, to bolo na Silickej planine všetko. Je sobota, červená značka, slnečný deň, jedna z najkrajších ciest v širokom okolí a my sme nestretli nikoho. Neviem, či je to znak úpadku pešej turistiky a ľudia dnes radšej vezmú deti na víkend do nákupného centra, ale v súvislosti s tým mi čítanie vyhlášok, čo obmedzujú pohyb ľudí v prírode, pripadá ako nemiestny vtip. No dobre, Tatry, erózia terénu na Ďumbieri, turistické strediská, kde je ľudí veľa, tam sa to dá chápať. Ale väčšine ostatných miest by sa stačili nasledovné pravidlá: Nenechajte nijaké odpadky, nerobte hluk, nespáchajte žiadnu škodu, ste tu návštevník - nie panstvo, buďte slušní a nenápadní. Väčšine ľudí by stačili tieto pravidlá a na “ostatných” nepomôžu ani zložité predpisy, čo platia dnes a turistu, čo prírodu miluje, iba zbytočne obmedzujú.

Kúštik ďalej na križovatke lesných ciest pribudla ešte jedna mohyla. Vyzerá skôr na symbolický hrob, na kríži je pripevnená fotografia mladíka a niekto tam zavesil na šnúrke motorovú zapaľovaciu sviečku, tak uvažujem, či tu nevyhasol život jedného z motorkárov, ktorých my, peší turisti, tak neradi vídame na lesných cestách. Vidieť však, že niekto si urobil miesto na sedenie a chodí sem rozjímať, aj tu sa usadil žiaľ pozostalých.

Temné posolstvá mohýl sú však za nami a aj obloha ako keby chcela dať najavo, že sa na nás prestane škarediť. Temné mračná sa menia na peknú kopovitú oblačnosť, nebo je po rannom daždi vyumývané a sľubuje pekné kontrastné fotky. Tu niekde začína najkrajšia časť celej výpravy, krajina stále viac pripomína park. Pod bielo-modrou oblohou sa objavujú lúky, solitérne stromy, borievky a v ostrom slnku žmúrime, aby sme si poobzerali toľkú krásu. Prechádzame na miesto s názvom Žedem, podľa mapy tu má byť prameň, ale my nič také nevidíme. Pozerám smerom na vysielač na okraji planiny, niekde tým smerom sú priepasti, kam som sa ešte v osemdesiatych rokoch dostal s jaskyniarmi. Veľký Žomboj, tak sa volala úžasná studňa, kam sme zlanili a po krátkej obhliadke sme sa šplhadlami dostali naspäť hore.

Ešte chvíľu chodíme po vŕškoch hore-dole a zrazu sa zjaví plot, za ním poľovnícka chata. Miestny názov Rakaťa, na niektorých mapách a smerovníkoch Rakyta. Obzeráme terasu osamelej a trochu zanedbanej chaty, kde sme pred 21 rokmi na betóne prespali a zhodneme sa, že na plot a železnú bránu si nespomíname. Kúštik ďalej na lúkach vidíme zastrešenú studňu, vtedy v nej plávala zdochlina psa, no teraz je tu priezračná voda. Sadáme si na betón priamo pri studni. Na hliníkovú fľašu uväzujem repšnúru a naberám výbornú chladnú vodu. Varíme si čaj, ovsenú kašu a dopĺňame zásoby vody. Ešte netušíme, kde budeme spať, či tam bude k dispozícii studňa, radšej kilogramy odnesieme na chrbte, ale bez životodarnej tekutiny sa nedá existovať. V studni sú pohádzané konáre a dokonca aj rebrík, pravdepodobne sa s ním niekto skúšal dostať k vode.

Sušíme ponožky a prepotené topánky, cítim, že odspodu sa mi začína robiť pľuzgier, tak sa snažím, aby mi vyschla koža, vymieňam si pre istotu ponožky. Oddychujeme, schovávame sa v tieni, slnko je veľmi ostré. Zhodujeme sa, že toto je čarovné miesto, ešte si dávame kávu a müsli tyčinky, potom sa pobalíme. Špiritizujeme nad tým, že sme si mali vziať ešte jednu 1,5 litrovú fľašu. Prečo? Máme fľaše na pitie a jednu plastovú fľašu, ktorú minieme pri večeri. No potrebovali by sme ešte jednu, aby sme mali zásobu na raňajky, kvôli tomu by sme potrebovali nocovať pri nejakej studni. Ale tu nechceme zostať, zvažujeme, že prespíme niekde pred Silicou, prípadne až za ňou. Nakoniec sa rozhodneme, že si prípadne zoženieme fľašu niekde v obci a tam si vypýtame aj vodu.

Krajina je ohromujúca, lúky, lesíky, závrty, stromy - solitéry, cvakám jednu fotku za druhou. Cítime už pomaly nohy, mne pomohlo zatiahnutie šnúrok a výmena ponožiek, pľuzgier sa prestal tvoriť, tak sa môžem plne oddať obdivovaniu prírody. Radosť nám v jednej chvíli pokazí zvuk silných motorov, prefrčia okolo nás motorkári. Blížime sa k Silici, objavujú sa prvé polia, po ľavej strane sa nad nami vyníma vrch Fabiánka, dominuje celému okoliu. Mraky a slnko vytvárajú pásy svetla a tieňa, chvíľu uvažujem, kde som takéto už videl. Aha, Windows XP mal podobnú fotku ako základné pozadie, tak pre istotu cvakám tiež, čo keby chceli nový obrázok?

Prechádzame okolo Jašteričieho jazierka, tento rok je v ňom trochu viac vody, ale inak je dosť zarastené a aj vahadlová studňa je v ruinách, tak bez zastávky pokračujeme ďalej. Teplo a slnko nás začínajú zmáhať, vyšliapeme na horizont, kde už čakáme obec, no po jednom kopčeku sa vždy objaví ďalší, zdá sa nám to nekonečné. Na mape tu niekde majú byť studne, ale nikde nevidíme použiteľný prameň a taktiež si neviem predstaviť, že by sme stan rozložili na poli pri ceste, tak nezostáva nič iné, len pokračovať. Máme toho po dvoch dňoch už dosť, nakoniec sa ukáže veža silického kostola, po chvíli už vchádzame do dediny. Do smetného koša vhadzujeme trošku odpadu, čo sme nazbierali a na výmenu si berieme prázdnu fľašu. Popri kostole klesáme strmo dolu, pýtame sa na krčmu, tá je údajne zavretá, ale je tu vraj espreso. Cestou si fotím “nákupné stredisko”, ktoré vyzerá ako skanzen socializmu a o chvíľu nás víta dom s nápisom “Presso”, v čom má byť rozdiel od krčmy, nám celkom nedochádza, ale sme vďační, že môžeme doplniť tekutiny. Je neskoré popoludnie, na chvíľu si pohodlne sadneme a nalejeme do seba veľkú kofolu. Našu nájdenú fľašu poriadne vyplachujeme a doplníme vodou, tiež doplníme akékoľvek fľaše, čo so sebou máme, na ďalšom úseku už zrejme nebude nijaký použiteľný zdroj. Krčmu opúšťame už podvečer, červená značka ide so žltou smerom na Silickú ľadnicu, tam niekde by sme mali zložiť unavené kosti.

Nebo nám ukazuje impozantné mraky, ale na dážď to predsa len nevyzerá. Cez dedinu je to len kúštik, opúšťame poslednú ulicu a schádzame do lesa. Slnko je už nízko, okolo nás sú škrapové polia v lesíku, po pravej ruke sa ukazuje strmý svah, ktorý padá k Dvojitej priepasti, kde utáborenie nehrozí. Ideme oblúkom po okraji svahu, stúpame nahor a v jednej chvíli križujeme niečo, čo vyzerá ako vyťatý pás lesa kvôli ropovodu. Keby človek priložil ucho k zemi, počul by zurčať ropu, či syčať plyn? Predpokladám, že asi nie a ani to nejdeme skúšať, radšej kráčame ďalej. Po chvíli sa k nášmu chodníku pripája z pravej strany trasa od parkoviska a je skutočne najvyšší čas vyriešiť nocľah. Sme na menšej lúčke len kúsok od jaskyne, o nejakom rovnom teréne sa nedá hovoriť, ale potom si všimnem, že na zemi leží suchá posekaná tráva. Začneme ju zhŕňať na kopu, vystelieme si plochu na spanie. Veľmi nás ohrýzajú malé mušky, radšej si navliekame dlhé gate, ale skutočný únik bude predstavovať až stan. Rýchlo ho postavíme a zalezieme aj bez varenia, predpokladáme, že po zotmení nás už nechajú na pokoji a potom sa postaráme o poživeň.

Monika rýchlo zalieza do spacáku, mne je vyslovene teplo od toľkého šliapania a zrýchleného stavania stanu. Natiahnem sa na karimatku, vyzliekam sa, lebo mi je horúco, nachystám si spacák, ale neleziem doňho, potrebujem jednoducho najprv vychladnúť. Spokojne sa usmievam na mušky, čo bezradne trčia za moskytierou. Keď už slnko zapadá a chladnejší vzduch zavanie do stanu, zrazu ma pochytí triaška. Nechápem čo sa to deje, drgľuje ma zima, nekontrolovateľne drkocem zubami a zmôžem sa iba na to, že rýchlo cez seba prehodím spacák ako deku. Je mi z toho tak trochu do smiechu, ale príjemné to nie je. Našťastie spacák rýchlo zaberie, no i najmenšia štrbina vyvolá opäť triašku. Nakoniec sa do spacáku pozapínam a zimnica prestáva. Chcelo by to doplniť energiu. Na varenie nemám pomyslenia, tak žujem sušené mäso a sušené jablká, čo pomerne rýchlo zaberie, hurá, som zachránený. So ženou sa zhodneme, že som prešiel klasickým prípadom úpalu. Slnko mi pražilo na hlavu, bolo mi teplo, celý deň som čelil pomerne vysokej teplote a namáhal som sa až do konca. Treba povedať, že to bol veľmi bizarný zážitok. Spal som potom ako dudok, zrejme aj vrstva sena pod stanom pomohla, aj tvrdá karimatka až tak neomínala.

Fórum 2 príspevky
Krasom - Silická planina (3) 18/06/13 10:02 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Dolomity – Cascata Rio di Fanes Dolomity sú jedno z mojich obľúbených miest a nikdy dlho neváham, keď je možnosť sa tam vrátiť. Tento rok som ich navštívil dvakrát a zakaždým sa dostala do programu aj turisticko-ferratová prechádzka v oblasti Province of Belluno. Príjemný a relaxačný okruh s prechodom okolo vodopádov Cascate di Fanes je spojený s lezením cez ferraty, ktoré sú vybudované pri oboch veľkých vodopádoch. dnes Michal Mikuláš Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Túra Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar n. Hronom Babie leto vyčíňa. Teploty lámu rekordy pre október. Denné aj nočné. Chcelo by to vyraziť do prírody aspoň na dva víkendové dni. Moje pokusy s kontaktovaním ľudí náchylných na túto aktivitu zostávajú bez odozvy. Nič mi neostáva, len zo zásobníka ešte nezrealizovaných trás vybrať jeden hrdzavejúci projekt a vydať sa na cestu sám. Treba ho stihnúť, pokiaľ sám nepodľahnem korózii. Bude to spoznávanie západných oblastí Štiavnických vrchov červenou zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom. Väčšinu ostatných značených turistických chodníkov z a do Banskej Štiavnice som prešiel. No tento je pre mňa okrem krátkeho úseku neznámy. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. 17/11/19 Soňa Mäkká Publicistika

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Krasom - Silická planina (3) 18/06/13 10:02 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Slovenský kras - Silická planina (Národný park Slovenský kras)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 730 m n. m.
    • min: 510 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 353 m
    • klesanie: 561 m
  • Vzdialenosť
    • 19 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 28.04.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.5542 ° SŠ
      dĺžka: 20.5209 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.55014 ° SŠ
      dĺžka: 20.50491 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Silická ľadnica (bivak)
  • Voda
    • Mútna studňa, Jablonovské sedlo (koliba Soroška), studňa Žedem, studňa Rakaťa, Silica (studňa, hostinec)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Silica (bus) - Plešivec (vlak, bus) - Rožňava (vlak, bus)
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.42 (0.83)