Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krasom - Silická planina (4)

Po Zádielskej doline, planine Horný vrch a Silickej planine sa dnes dostávame k záveru seriálu, pozrieme si jaskyňu Silická ľadnica, prejdeme chodníčkami pomedzi priepasti a s veľkou radosťou zakončíme 21 rokov starý projekt v Plešivci na Gemeri.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+209 m stúpanie, -485 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 29.04.2013
Pohoria
Slovenské rudohorie: Slovenský kras - Silická planina (Národný park Slovenský kras)
Trasa
Voda
Silica (studňa, hostinec), na planine nie sú iné zdroje vody
Doprava
Plešivec (vlak, bus) - Rožňava (vlak, bus) - Košice (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: ladnica_plesivec.gpx

Trasa

Silická ľadnica – Závozná, horáreň – Mestská priepasť – Slatiny – vykrývač nad Plešivcom – Plešivec (trasa na mape)

Večer tesne pred zotmením začujem hlasy, menšia skupinka turistov aj so psami využíva posledný záchvev nedele a prišli sa pozrieť na jaskyňu. Vykuknem zo stanu, usmievajú sa na mňa, zaliezam a definitívne idem spať. Večeru, až na tých pár kúskov mäsa neriešime, pijeme len vodu a nič nevaríme. Nejako som konečne vymyslel ležanie na tvrdom podklade, pre mňa to je o nenápadnej zmene polohy, kým začne karimatka skutočne tisnúť, už sa mierne pootočím a nejako sa mi to darí aj v spánku, budím sa menej. Myslím, že pomáha aj seno pod karimatkami. Keď sa predsa len zobudím, počujem hundrať Moniku, ktorú všetko tlačí, budia ju aj pľuzgiere na pätách, má jednoducho zlú noc. Párkrát hovoríme o tom, že počujeme kŕkanie žiab, ale vôbec si nevieme predstaviť odkiaľ prichádza tento zvuk.

Za svitania sa budím, obliekam sa do čerstvého rána, lebo v spacáku som skoro nahý a zisťujem, že stan sa výdatne zarosil. Neviem, či nezohralo úlohu aj to, že sme ho včera balili vlhký... no, budeme musieť pred odchodom sušiť. Tráva je tiež poriadne zarosená, fotoaparátom zvečňujem krásy okolia, na lúke kvitnú hlaváčiky jarné šokujúcou žltou farbou.

Potom varím, dávame si indonézsku polievku Travellunch, v balení sú dva sáčky, chvíľu dumáme, koľko do toho treba dať vody. Nakoniec dávame 500 ml, je to hustejšie, ale takto si orientálne polievky pamätám. Je trochu pálivá, ale medzi gurmánske skvosty by som to nezaradil. Monike to príliš nechutí, tak mi zostalo viac, ale nevládzem to celé zjesť, a tak trochu zvyškov vylievam v lese pre miestne líšky. Bohaté raňajky rozšírime ešte instantnými ovsákmi, ktoré potrebujú po 1,5 dl vriacej vody. Potom ešte po 3 deci instantnej kávy, na záver ešte trochu teplej vody na umytie riadov, všetko vyčistiť, vysušiť a poukladať do batohov. Opäť konštatujem, že nemáme na čom sedieť, čupieť pri variči nie je to pravé orechové, ale nejako to pretrpíme. Keď to porovnáme so splavmi Malého Dunaja, kde loď poľahky odnesie stoličky aj stôl, tak toto je omnoho sparťanskejšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Slnko rýchlo naberá na sile a ohrieva vzduch, je pondelok ráno, nikoho nevidíme ani nepočujeme. Sťahujeme tropiko zo stanu, vytriasame od kvapiek vody a otŕčame na slnko, presušiť treba trochu aj moskytiéru, ktorú sme zamočili pri manipulácii. V oslepujúcom slnečnom svite treba spratať aj ostatnú výbavu. Po skúsenosti zo včera sa chvíľami schovávam pred slnkom do tieňa. Keď sme ako-tak spokojní s presušením stanu, zabalíme ho do sympaticky malého obalu, vkladám si náš domček do batoha, ten si vykladám na chrbát a môžeme ísť ďalej. S uspokojením konštatujem, že popruhy ma už na pleciach tak neomínajú, telo sa pod diktátom vôle začalo zmierovať s nepohodlím a námahou. Toto by som chcel odkázať každému, kto by chcel po rokoch naštartovať turistiku - najhoršie budú prvé dni, budete si nadávať, že na čo ste sa to na staré kolená dali, ale mám dobrú správu: jednak to vzpurné telo donútite poslúchať, lebo ono si na staré návyky jednoducho “spomenie”, a jednak si už krátko po túre budete vybavovať len tie príjemnejšie zážitky.

Od jaskyne sme doslova len pár desiatok metrov, cestou k nej však vidím na GPS uloženú kešku, tú ľahko a rýchlo objavíme. Keď otváram krabicu, vykukne na mňa travelbug - ružový zajko. Zažmurkám neveriacky očami - nedal som ho náhodou predvčerom do kešky pri Lúčanskom prameni? Ale bližšie skúmanie ukáže, že na tomto je navyše pripevnená ešte informačná kartička a všetko je to iba zhoda náhod, že podobný zajko sa nachádza aj tu. Zapisujeme sa do zápisníka, kešku poriadne zamaskujeme a schádzame dolu do impozantného amfiteátra Silickej ľadnice. Od chodníka do jaskyne vedú schody so zábradlím, každým krokom sa vzduch ochladzuje. Na jednom mieste vedie trasa k jaskynnému otvoru, Monika sa tam chce pozrieť a vtedy jej z tmy takmer do tváre prudko vyletí sova, neviem ktorá z nich sa viac zľakla, minuli sa len o pár centimetrov.

Obzeráme jaskyňu, jej impozantné útesy, schádzame až dolu a v chladnom vzduchu obdivujeme zvyšok snehového poľa a masívne cencúle. Vidíme stopy ľudí, čo nerešpektovali zákazy a išli niekam dolu. Spomínam si na slová kamaráta - jaskyniara, že tam treba mačky a čakan, vraj sa tam dajú liezť kolmé ľady aj v lete. Neskúmame to, my sme uspokojení aj s tým, čo vidíme. Monike je zima a ide von, ja po chvíli obdivovania a fotenia vychádzam hore, chvíľu hovoríme o tom, ako sa asi zabil ten nešťastný jaskyniar, ktorému venovali pamätnú tabuľu, a potom sa vraciame na žltú značku a škrapovými poliami v lesíkoch sa vydávame na západ.

Krajina je pekná, na jednom mieste sa dostávame na okraj lesa a vidíme lúky, po ktorých ide hradská na Silicu od Gombaseka. Sú to krásne pohľady, len miestami strácame značku a pomáham si s navigáciou, aby sme nezišli z chodníka, v podstate sa treba držať od elektrického vedenia vľavo. Niekde pred nami počujem hlasy ľudí, netrvá dlho a zjaví sa križovatka ciest, kúsok od nej vidíme horáreň Závozná, kde niekto pracuje s fúrikom. Tu by sa v prípade potreby asi dala získať voda, ale neskúmame to. Keby sme mali chuť a čas, išli by sme pohľadať aj Závoznú priepasť, ale to sa nám teraz nechce, k tomu sa niekedy ľahko dostaneme aj autom. Odbočujeme na zelenú značku. Na našej harmaneckej mape nie je zakreslená, máme totiž staršiu verziu, ale smerovanie je jasné, vieme, že sa touto spojkou potrebujeme dopracovať až na modrú. Cesta vytrvalo stúpa, opäť sa rozplývame nad nádhernou zelenou farbou. Táto časť trasy neoplýva dramatickými výhľadmi, skôr sa venujeme mladému lístiu, kvetom a atmosfére lesa. Tretí deň chodenia cítime v nohách, mali sme len minimum príležitostí na šport v poslednom čase, ale mám pocit, že sa obnovuje koordinácia svalov, kĺbov, na ktorú bolo telo zvyknuté kedysi. Takto sa dostávame hore. Charakter lesa sa zmenil, pravidelne prechádzame okolo hlbokých kotlov a závrtov, ktoré presvitajú pomedzi stromy a konečne prichádzame na záver zelenej značky. Kúsok od nás vidíme väčší senník, kde by sa dalo tiež zrejme prenocovať alebo sa aspoň ukryť pred nečasom. Mestskú priepasť nehľadáme, chceme stihnúť autobusy v Plešivci, tak bez okolkov odbočujeme doprava a začíname posledné výraznejšie stúpanie na našej trase.

Keď neskôr pozerám záznam z navigácie, tak vidím chodenie cik-cak, dosť to odporuje optimistickej priamej trase vyznačenej na mapách. Blízko vrchu Kamenec sa dostávame hore, tam si doprajeme oddych, pijeme čistú vodu, energiu tankujeme z tyčiniek, ale variť sa nám nechce, hoci máme ešte kopu jedla. Doma som dal potom nevyužité jedlo na váhu a zistil som, že z 2,8 kg jedla, čo sme vzali pôvodne so sebou, sme doniesli domov presne polovicu!

Po krátkom oddychu začíname klesať, chodník opúšťa dramatické kotle závrtov a už len škrapmi v rednúcom lese kľučkujeme po modrej značke. Miestami váhame kadiaľ ísť, málo používaný chodník zarastá, ak tam niekto nepôjde urobiť poriadok s mačetou, tak niektoré úseky zarastú krovinami. Z lesa, kde prevažujú buky a hraby postupne klesáme do dubín, nečudujem sa, že naši dávni predkovia považovali dub za posvätný strom.

Obloha sa nenápadne zaťahuje závojom, slnko síce stále svieti, ale obloha už nie je výrazne modrá ako včera. Je teplo, otravuje nás kadejaký hmyz, keď si chceme už na dohľad od Plešivca dopriať nejaké jedlo, napadnú nás komáre a ovady. Už by to chcelo nejaký obed, ale v tomto teple ani nemáme výraznejší hlad, tak len vytiahnem zopár kúskov “džerkov” z balenia, čo som načal včera večer a obed je tým vybavený. Cez priesek pozeráme na železničnú stanicu, zdá sa nám nejako príliš hlboko pod nami, ale je to tak, posledné úseky modrej značky naozaj strmo klesajú. Najprv sa zjaví vykrývač, ktorý tu stál už pred 20 rokmi, len teraz je ovešaný GSM anténami. Odtiaľto vidíme Plešiveckú (Plešivskú) planinu, kde si vybavujem krásne cykloturistické trasy či zlanenie do Zvonice, čo bola asi najimpozantnejšia priepasť, v akej som bol, a Monike ukazujem cestu na planinu, čo vychádza z Plešivca.

Posledné úseky nadol sú strmé, nie je to príjemné, ale posmeľuje nás výhľad na mestečko s výraznou vežou. Okolo vodojemu zídeme medzi domy, bordel popri chodníku naznačuje, že civilizácia je už fakt blízko. Námestie, kde si doprajeme poslednú kofolu je už na skok. Čakáme na autobus o 14.10 h do Rožňavy, čas si krátim obdivovaním miestneho bulváru, či pamätníka sovietskym vojakom. Dosť kontrast k maďarským hrobom, čo sme videli na Silickej planine.

Záver putovania

V Rožňave máme čas, tak si doprajeme výbornú kávu, Monika sa pokúša dokúpiť náplaste, a potom už sedíme v autobuse smerom na Košice. Ešte raz sledujeme cez okno planiny, po ktorých sme kráčali, sme zavalení čerstvými spomienkami. V Turni nad Bodvou vystupujeme a za nami idú dvaja chlapi s veľkými batohmi. Keď sa neskôr v reštaurácii dávame do reči, tak vysvitne, že v podstate chcú ísť tú istú trasu ako my, tak im ešte dávam aktuálnu informáciu o výskyte vody na trase, čo im určite príde vhod. Keby som mal takéto vedomosti, mohli sme si ušetriť pár kíl v batohoch, čo sme zbytočne nosili, lebo sme netušili, na ktorý prameň sa dá spoľahnúť. Sme unavení, ale už teraz je nám ľúto, že náš výlet skončil. V niečom sme nabrali skúsenosti, niečo sa nám potvrdilo, ale začína sa nám javiť, že hádam Nízke Tatry tento rok dáme.

Spolu sme prešli približne 58 km, 1600 m prevýšenie, podobné číslo sa týka zostupov. Podstatnejšie ako čísla sú zážitky, tie sa vyčísliť nedajú. Urobil som 560 fotiek, do výberu sa ich dostalo 235, čo je vskutku nezvyčajné percento, ukazuje čosi o kráse, ktorú sme videli. Dokončili sme 21 rokov starý projekt a to je dobrý pocit. Už sa nevieme dočkať, až opäť niekam pôjdeme.

Fotogaléria k článku

Najnovšie