Trasa

Lipovec – Panošiná – sedlo Príslop – Chata pod Kľačianskou Magurou – sedlo pod Suchým – Suchý – sedlo Príslop pod Suchým – Javorina – Chata pod Suchým – Hradská dolina – Nezbudská Lúčka – Strečno, vlak (trasa na mape)

Miesto ďalšieho výjazdového zasadania „To muši tímu“ bolo vybraté už dávnejšie. Miro Svítek, náš najpedagogickejší dozor, ešte začiatkom roka múdro navrhol, aby sme si prešli Malú Fatru z Vrútok do Krasnian alebo Strečna, s prespaním na Chate pod Kľačianskou Magurou. Cez maily sme pád dní pred inkriminovaným termínom viedli dlhšiu diskusiu o ďalších miestach s ohľadom na snehové podmienky, no nakoniec sme sa vrátili k pôvodnému plánu. Stačilo, aby Roman spomenul, že si berie so sebou obe Borove knihy na opečiatkovanie a hneď mi v hlave skrsol názov našej misie: „Po stopách Bora Tomisa“. Na to hneď zareagoval Peter, že bezodkladne uteká do obchodu kúpiť Karpatskú horkú s tým, že si zopakujeme krst Borovej knihy Karpatské hor(s)ké. Tentokrát však na miestach, na ktorých Boro pôsobil. Tak nám to teda fakt dobre začína. Už sa teším na ďalší skvelý víkend. Žiaľ, náš pedagogický dozor Miro nám vo štvrtok oznámil, že kvôli pohotovosti v práci musí ostať cez víkend doma. V piatok ešte dolaďujeme logistiku a pridáva sa k nám aj Adina a ďalší dvaja turisti z KT Apollo.

Sobota

Logistika logicky skončila v krčme... Je sobota ráno. V Bratislave nastupujeme do vlaku a naberáme smer Vrútky. Partia na čele s Adinou sa vezie autom. Budú nás čakať vo Vrútkach, kde sa k nám pridá aj Peťo. Cesta uteká pomerne rýchlo. Máme sa o čom rozprávať, odľahčujeme batohy o tekutý proviant, takže je už aj dobrá náladička. Keď sme pri Púchove, volá Peťo. Prúser. Zabudol si doma na radiátore vložky do topánok a bez nich sa mu vraj nebude dobre kráčať. Žiadne strachy, vo Vrútkach bude auto, šofér je ochotný, zoženieme všetko čo treba. Krátko pred 11-tou prichádzame do Vrútok, pár minút po nás dorazí aj vlak od Popradu. Zvítavame sa, prvá časť partie nastupuje do auta a vezieme sa do Lipovca. Druhá mieri do neďalekej obuvi, aby jej tá prvá v Lipovci vopred „zabeštelovala“ prípitok. Tu natrafíme na príjemnú krčmičku s ešte príjemnejšou krčmárkou a objednávame niečo na privítanie aj pre zvyšných, neskoršie dorazivších chalanov. Ťažko sa nám odtiaľto odchádza, ale čas je neúprosný. Musíme vyraziť. A potom nás, logicky, ani rev medveďa nezastavil...

Jedna časť vyráža hore po zelenej z Turčianskych Kľačian a my, mladí a neskúsení, nepočúvame rady starších, že žltá značka je dosť nepríjemná a vydávame sa po nej. Veď v mape píšu, že je to len o 50 minút dlhšie ako po zelenej. Hneď za poslednými domami sa pristavujeme pri prameni s chutnou vodou, ktorý nám ochotne načapoval vodu do fliaš. Parťák.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník mierne stúpa, kocháme sa výhľadmi, ktoré sú ale obmedzené kvôli nízkej oblačnosti. Vchádzame do lesa. Okolo nás je kopec energie, ktorú nám odovzdávajú statné buky, keď tu zrazu sa nad nami dvakrát ozve poriadne zaručanie. Čo to bolo? Po pár metroch je nám jasné. Na zemi medvedia stopa a v bučine sa mihne chlpatá guľa. Konečne. Na toto som čakal. Už som videl veľakrát medvedie stopy alebo čerstvú kôpku jeho exkrementov, ale medveďa vo voľnej prírode som ešte nezažil. Vždy som ho chcel samozrejme stretnúť v bezpečnej vzdialenosti a takej situácii, že uteká on predo mnou a nie naopak. Chalani si zo mňa robia srandu, že sa teším ako malé decko.

Plahočenie sa na Panošinú, alebo partia po gule v snehu

Stúpame vyššie a vyššie. Už sme aj trochu vyhladli, tak si doprajeme niečo pod zub. S nadmorskou výškou pribúda aj sneh, no po 20 - 30 cm vrstve staršieho snehu sa kráča zatiaľ príjemne. V jednom mieste vidíme ďalšie medvedie stopy a vedľa nich ľudské. Vyzerá to, ako keby tu bol človek s macom na prechádzke. Stopy vedú takmer paralelne. Snehu je viac a viac. Už si myslíme, že musíme byť minimálne v Žiline. Chodník sa stále ťahá na západ. Zrazu ako keby sme sa presunuli v čase aj priestore - medvedie aj človečie stopy miznú a ocitám sa po pás v snehu. Pri pokuse vyhrabať sa zapadám ešte viac. Podľa mapy nám mal cestu skrížiť potok. Toto bude asi to miesto. Prečo som len nesledoval stopy Rada a Peťa? Vyzerá, že oni sú na tom lepšie ako my dvaja s Romanom. Obúvam si snežnice. Meníme plány. Načo sa budeme boriť traverzom a okľukou okolo pamätníka, keď sa môžeme pľahočiť snehom aj kolmo na vrstevnice a ísť na vrchol Panošinej, ktorú sme premenovali na Plahočinu, priamo. Pridávajú sa aj Rado s Peťom a stúpame prudkým svahom hore. Sme dvaja snežničiari a dvaja nesnežničiari. Sneh sa na hrubej vrstve lístia vôbec nedrží, uteká pod nohami a aj snežnice sú tu na nič, navyše sa mi na špici niečo zasekáva, tak ich musím trošku upraviť. Okrem toho ležia pod snehom schované konáre, do ktorých sa snežnice zachytávajú. Sociálnym pracovníčkam pri Slovnafte sa musí nenormálne čkať z toho, ako ich tu furt dokola spomínam.

Na hrebeni s hrebeňom

Rado nachádza správnu stopu a my ho nasledujeme. Už sa to zlepšuje, no jeho tempo futbalistu sa nesnažíme napodobniť, takže nás čaká na hrebeni, pár metrov pod vrcholom Panošinej s naliatymi poldecákmi. Až tu si vychutnávame ľadovú krásu, ktorá je okolo nás. Na stromoch hrubá vrstva námrazy, hmla dotvára tajomnú atmosféru. Osobne by som už 6. apríla privítal snežienky a sneh len miestami, ale budiž. Príroda tak rozhodla, musíme sa prispôsobiť. Posilníme sa po úmornom výstupe a miernym krátkym stúpaním prichádzame na samotný vrchol. Zo snehu trčí vrchol triangulačnej tyčky, na strome asi vo výške kolien hrdzavá tabuľka s názvom vrcholu.

Peter: Na hrebeni je taká hustá hmla, že sa nám ho vôbec nedarí odfotiť. Preto vyťahujem z ruksaku pre takéto prípady slúžiaci vlastný hrebeň a fotíme sa aspoň s ním.

Odtiaľto je už cesta na chatu príjemná. Hoci je tu snehu požehnane (cca 1,8 m), v snežniciach je to už prechádzka ružovou záhradou. Máme čas, volíme miernejšie tempo, debatujeme a obdivujeme prírodu. Prichádzame na križovatku ciest, odkiaľ je už cesta až k chate prejazdená skútrom. Odkladáme snežnice a pokračujeme do sedla Príslop. Zhodujeme sa v tom, že turista na Slovensku to má veru ťažké. Všade nejaký príslop, no ako má potom chodiť po horách triezvy? Odtiaľto je to podľa smerovníka už len 20 minút. No nám sa tých 20 minút akosi naťahuje. Veď svetla je ešte dosť, kam sa teda budeme ponáhľať?

Krstiny

Chata je na dohľad. Už nás čakajú. Skladáme batohy a nastáva chvíľa, vykonať akt, kvôli ktorému sme tu. Vyberáme Borove knihy, Karpatskú horkú, štamperlíky a krstenie môže začať.

Peter: Tu sa okamžite stávame atrakciou pre už dorazivší tím, ktorý sem prišiel po zelenej a Adina všetko dôkladne dokumentuje. Atrakciou sme aj pre miestneho mohutného hafana, ktorý sa s nami veselo zvítava. Popri tom celý rozradostený nezabúda výdatne a neustále obštievať veľkú snehovú sochu veľkonočného zajaca, či skôr „zajaculiaka“, ktorý je už po čase odspodu poriadne žltý. Nuž, každý si krstí to, čo a čím uzná za vhodné. Teplá polievka na chate padne veľmi vhod a po večeri sa ubytujeme v podkroví na matracoch a do neskorej noci debatujeme v jedálni so zvyšnou partiou a s dvomi bratmi, ktorí sem chodia pravidelne behať a trošku sme prekvapení z ich obutia. Stačia im len tenisky a to sem dobehli z Chaty pod Suchým. Dosť nás mrzí, že sme už nezastihli Jančiho, ktorý sa na chate tiež objavil a musel do doliny za povinnosťami. Do tretice nám to už hádam vyjde.

Nedeľa - mliečne raňajky alebo na Suchý suchý jednoducho nevylezieš

Pôvodný plán fotiť východ slnka na Suchom nevyšiel, ráno sa budíme do mlieka. Naraňajkujeme sa a spolu s druhou časťou partie sa vyberáme na Suchý. Oni naľahko a my s celou bagážou. Úzkym chodníčkom a baleťáckym krokom kráčame zasneženou krajinou. Značkovanie v tejto časti Malej Fatry asi realizovali tí dvaja bežci, s ktorými sme v noci popíjali, lebo časy sú dosť nereálne. Ale je sneh, možno aj preto nám to trvá viac ako sľubovanú hodinu. Kúsok nad sedlom pod Suchým sa dvíha vietor, pocitová teplota klesá. Zídeme až do sedla, porobíme nejaké zábery, posilníme sa čokoládou, rozlúčime sa Adininou partiou a pokračujeme na Suchý. Čas na smerovníku nás pobaví. 28 minút. Nám to vo vetre, hmle a snehu trvalo 35 minút. Stojíme v mlieku a zime pri kríži, na rad prichádza vrcholová fotka a vrcholový štamperlík. Dlho sa nezdržujeme a zostupujeme. Keď Peťo vidí strechu, pýta sa, že či srandujeme. No tu končí všetka sranda. Toto je krutá realita. Oproti stretáme iba jedného turistu a neskôr nižšie v sedle Príslop pod Suchým ešte jeden mladý pár. A zase ten Príslop. Kto to asi tak značkoval?

5 C? To muši!

Peter: A zaš tote strminy a fest veľky kopec totej belej hmoty. Ta ja už ňeznam. Kadzi chodzim, tadzi jar hľedam. Motam še po fšickych našich kopcoch jak Vietnamec po Vagonke, aľe furt ju ňeznam najsc. Už i v Lidli som bul, bo mali akciu na jar, no ňepomaha. A ani tu ňeni. Už me to sere. „Chlopi! Hybajme het tam, dze budze minimaľňe 5 C!“ konštatujem, bo inu možnosc sebe pre naš tym aňi ňepripuščam.
Pred nami je ešte polhodinka k vytúženému pivu. Zbehneme dole zjazdovkou, snehu je ešte požehnane, ale lyžiari žiadni. Vstupujeme do chaty a konečne máme všetkých vysnívaných „5 C“ pokope – ceplo, ciho, cekuciny, cišeňe bolesci (v tomto prípade hladu) a to piate „C“ si domyslite. Ani sa nám nechce odísť z chaty. Výborné pivo, ešte lepšia baraninka a to najlepšie stálo za pultom – pekná a milá chatárka s piatym „C“ na hrudi. Tento víkend sa teda krčmárky naozaj vydarili.

A teraz niečo od Rada – prvého emigranta tímu: Jednočlenná posádka v zložení Rado opúšťa chatu o čosi skôr. Červená značka už po pár metroch opúšťa zvážnicu a vedie hrebienkom na kopček s názvom Plešel. V hrebeňovom lesíku sa krátke stúpania striedajú s klesaniami, po čase sa otvára výhľad doprava na protiľahlý svah. Tam niekde pod nohami v doline je cesta, ktorou zanedlho prejde zvyšok tlupy. Z Plešelu nasleduje prudký zostup, sneh sa mieša s ľadom, pokusy terénu o navodenie horizontálnej polohy pešiaka odvracia pud sebazáchovy v spojitosti s rýchlou prácou nôh. Krásnou odmenou za námahu je výhľad na Domašínsky meander, ktorý pri Strečne vytvára Váh, ako aj Starhrad, vykúkajúci spoza vrcholkov stromov. Snehu pomaly ale isto ubúda, cestou sa darí vyrobiť pár jarných záberov. Pod hradom sa chodník spája s lesnou cestou, po pár stovkách metrov sa dostáva do tesnej blízkosti Váhu, ktorého mohutné vody sa valia popod železničné mosty a ďalej okolo hradu Strečno. Rýchly pochod strieda pomalšie tempo, osamelý chodec stretáva miestnych, ktorí si spríjemňujú nedeľné popoludnie prechádzkou v prírode. Posledné fotky patria hradu Strečno a niekoľkým nákladným vlakom, ktoré hrmia po koľajniciach vzdialených len pár metrov od chodníka.

Železničný koniec koncov

Čo sa dá robiť. Povinnosti nepustia. Rado musí stihnúť skorší vlak, tak sa bežeckým tempom dáva na zostup po červenej do Strečna a my zvyšní traja sa vyberieme Starohradskou dolinou do Strečna popri potoku po cykloceste, ktorá je teraz prejazdená staručkým ratrakom. Ten je odparkovaný pri rázcestí, kde sa cesty rozchádzajú a jedna vedie do Varína a druhá do Strečna. Dáme sa teda na Strečno a prechádzame popod Starý hrad. Ten si však necháme na inokedy.

Peter: Dostávame sa k búrlivému Váhu a pri železničných mostoch a tuneloch pri Strečne nám železnice nášho štátneho útvaru sprostredkovávajú chvályhodnú atrakciu. Z pravej strany sa do tunela ženie „Peršing“ s osobným vlakom a tak špinavými vagónmi, ako keby ušli z Bangladéša. No keď sa z ľavej strany z tunela rovno na most vyrútia dokopy 169–tonové „Dvojičky“ s ťažkým nákladným vlakom, spúšte našich fotoaparátov cvakajú, aby tak zachytili posledné momenty našej túry na tomto výrazne malebnom mieste. Tento úsek cesty má rozhodne svoje čaro, ako aj to, že tu konečne nie je sneh. Len to, že keď nasadnem na vlak a vystúpim v Poprade, bude zase dočarované. Na zastávke Strečno ešte stíhame rýchle pivo a vzápätí sa už lúčime. Vlaky nám idú takmer súčasne, len každý ideme iným smerom. Všetko dobre dopadlo. Jar sme síce nenašli, no ulepené knižky od Karpatskej horkej sa vezú vo vlaku spolu s hromadou krásnych zážitkov a spomienok na srandu, zväčša nepublikovateľného charakteru. Chlapi nespravodlivo stoja až do Trenčína, kde ich napokon konečne vítajú vytúžené voľné miesta. Mňa zase v Poprade o pol ôsmej víta tradične úplne ľudoprázdne a temné mesto, silný ľadový vietor, sneh a ľad a obligátne obrovské množstvá vrán, ktoré osierajú všetko naokolo, mňa nevynímajúc. Hovná však vraj prinášajú šťastie. Preto verím, že naša ďalšia spoločná akcia bude vďaka tomu opäť uletená, ako sa patrí. Dramaturgia v našom prípade totižto nikdy nepustí.

Roman “Bazin” Matkovčík, Peter "Heller" Miler, Zdeno "Zdenči" Vasilišin a Radoslav Jurčina, fotografiami prispela aj Andrea „Adina“ Grunská.

Záver Záverovič Záverov:
Začém búkvy – vsjo jásno.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek