Trasa

Senica, železničná stanica – Vyrúbaná – Záhorie – Pustý Mlyn – Nadrlenisko – Pri Štachete – Hlboký kút – Brezové mláky – Rohožník – Kuchyňa

Púšťou a pralesom VP Záhorie

Dlhá zima skončila a začal som o mojom pláne nahlas hovoriť v kruhu známych. Potešilo ma, keď mi Ctibor zavolal a povedal, že sa na prvú časť pridá ku mne. Bratislavský kraj sa v úzkom páse kvôli VP Záhorie ťahá až skoro po železničnú stanicu Senica. V piatok po práci sme si potvrdili náš úmysel a ani nočná búrka nás od neho neodradila. Skorý vlak o 5.53 h nás z Bratislavy odviezol do Trnavy a urýchlený presun z nástupišťa na nástupište ešte podporovalo hlásenie staničného rozhlasu. Smerom na Kúty nás asi nešlo veľa, lebo sprievodca zostal po celú jazdu v našom vagóne a debatoval s jeho trojčlenným obsadením.

Ako sme prišli, kam sme nemali a nechceli

Senica nás privítala vynovenou stanicou, mrakmi, studeným vetrom a dažďom. Nuž sme nahodili pončá, naštartovali GPS v telefóne a študovali moju pozliepanú mapu. Napokon sme sa vybrali smerom na letisko a od neho doľava. Cestou sme prekročili Myjavu a Myjavskú Rudavu. Druhou odbočkou doprava cez pole sme za 30 minút stáli pri vstupe do VP Záhorie. Peknou lesnou cestou sme kráčali príjemným lesom, kde sa borovice miešali s brezami a dubmi. Na každej lúčke stál posed a krmelce. Naľavo od cestičky sa začali objavovať bariny a tie nás sprevádzali skoro celú dobu. Vyšli sme na širšiu lesnú cestu a pokračovali po nej doprava. To, čomu som sa chcel vyhnúť, sa zrazu stalo skutočnosťou. Ocitli sme sa bez akejkoľvek prekážky na strelnici. S mierne pootvorenými ústami sme pozerali na rozstrieľané kovové pláty, odstavené samohybné delo. Zrazu sa z diaľky začala ozývať intenzívna streľba a zatúžil som byť čo najďalej. Ctibor si naopak vybral jedlo a začal raňajkovať. Z technického zázemia strelnice nevyšiel nik, a tak sme napokon pokračovali po betónke spokojne vpred. Chyba lávky, došli sme k zamknutej bráne so samými nepríjemnými nadpismi. Ešteže bola krivá, že sa dalo pretlačiť pomedzi jej krídla. No čoskoro sme stáli pred ďalšou a tá mala ešte nad sebou aj ostnaté drôty. Z úzkych nám pomohla neďaleká obrovská diera v plote. Pri treťom, betónovom plote sme už nešpekulovali a obišli sme ho lesom. Dostali sme sa na spevnenú lesnú cestu, no tá smerovala na Cerovú. Ostatne na obzore sme videli hrad Korlátka a veterné elektrárne nad Rozbehmi. Vytiahli sme buzoly a vybrali sa doprava do lesa na JZ. Piesočnou cestičkou sa išlo dosť zle. Bol som prekvapený bažinami po našej ľavej strane a komáre nám znepríjemňovali život. Z mierneho kopčeka sme zišli na asfaltku, rovno sa nedalo kvôli mokrinám ísť. Asi 500 m sme išli doľava a napokon sme sa vybrali rovno do lesa. Všade bolo cítiť diviaky a mokrým terénom sme sa napokon dostali k nejakému odvodňovaciemu kanálu. Preskočiť sa nedal, a tak sme ho napokon zdolali pomocou stromov rastúcich na brehoch. To som už išiel v kraťasoch a okrem žihľavy sa na mne realizovali aj nejaké ostnaté šľahúne. Lúkou sme pokračovali popri asi Myjavskej Rudave až k horárni a tu sme zase vošli do VP Záhorie.

Bažiny a piesok idú hravo dokopy

Lesnou cestou sme šli doľava a lesom sa nieslo kŕkanie žiab z nekonečných vodných plôch. Pri ďalšej horárni sme zahli doprava a tu sa potvrdila moja teória o púštnych bobroch. Napravo boli piesky zarastené borovicami, naľavo mokriny s častými prítokmi sprava. Na jednom z nich sme zbadali bobriu hrádzu a nad ňou pieskové duny zarastené borovicami. Tak predsa existuje Bobor púštny! Vody bolo naľavo od cesty neskutočne veľa a na mnohých prítokoch boli betónové prehrádzky, evidentne roky nefunkčné. Napokon sme vyšli na suchšiu časť. Napravo sa terén začal dvíhať a odrazu ma Ctibor upozornil na dve lane, ktoré nás na obzore pozorovali. Veľmi romantický pohľad. Napokon sme niektoré vyplašili aj z pieskovej siesty rovno na cestičke. Prešli sme pásom vyrúbaného lesa, kade sa pravdepodobne ťahá zakopané plynové potrubie. Keď mi už škvŕkalo v bruchu, zjavila sa malá horáreň, ukrytá v záplave kvitnúcich agátov. Nuž sme si zasadli na jej verandu a naobedovali sa. Ako si tak šmakujem, padol mi zrak na zhrdzavené kanady. Kto ich tu a načo používal?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Onedlho sme sa ocitli na asfaltke spájajúcej Plavecký Mikuláš s Lakšárskou Novou Vsou. Je tu rampa ako na železničnom priecestí a asi keď sú streľby, uzatvára cestu. My sme pokračovali rovno do lesa. Ten sa trochu zmenil. Borovicový les už nemal pod stromami žiaden porast a tak sa dalo pohodlne kráčať lesom aj mimo cesty. Prišli sme k obore a dosť ma prekvapilo, že tu ešte kvitli konvalinky voňavé a mne dovtedy neznámy kokorík mnohokvetý. Cesta okolo obory sa však stáčala prudko doľava a tak sme išli úzkou lesnou rovno. Po čase sme odbočili do lesa a kráčali rovno na JZ. Mokriny nás však ďaleko nepustili a tak sme išli po objavenej, trávou zarastenej lesnej ceste. Potešil som sa, že môj predpoklad, že popod vysoké borovice na obzore musí ísť cesta, sa ukázal správny. Konečne sme mohli zahnúť doľava. Medzi mladými borovicami som zazrel domček. Bol zamknutý a cez zamrežované okná som dnu videl dvojposchodovú posteľ. Ideálny nocľah pre túlačky okolím, avšak nie pre našinca.

Keď túžiš ísť doľava a nedá sa

Žiaľ, asfaltka po desiatich minútach chôdze pri kríži zahla prudko doprava a vybrali sme sa rovno zarastenou lesnou cestou. Nádejná odbočka nás doviedla k slepému ramenu Rudavy, zarastenému drobnými bielymi kvietkami a kosatcom žltým. Čoskoro skončila pri dvoch posedoch a za nimi bol bažinatý les. Nuž sme sa vrátili späť a okolo ramena sme kráčali v pevnej viere, že sa nám podarí zmeniť smer postupu. Bažiny na ľavej strane nás nechceli pustiť a my sme k Ctiborovej nespokojnosti stále viac smerovali na západ a teda na Studienku. Napokon sme sa odhodlali a začali kráčať doľava lesom. Prišli sme na breh Rudavy a dumali, ako na druhú stranu. Už sme sa chceli brodiť div nie na Adama, keď sme každý osve našli vhodný strom a po ňom prešli na druhú stranu. Pocit víťazstva bol znepríjemňovaný žihľavou a tým, že po asi 50 m sme opäť stáli na brehu riečky, no našťastie užšej. Pomocou konára a nakloneného stromu sme prešli aj túto prekážku a boli sme na asfaltke. Ako na potvoru, znovu sa prudko zvrtla v pravom uhle doprava a smerovala rovno na Studienku. Nuž sme šibli do lesa a lesná cesta nás cez mnohé odlesnené pásy lesa viedla ešte 90 minút, a doviedla rovno do Rohožníka.

Ctibor mal jazyk prilepený na podnebie a smeroval do krčmy na autobusovej stanici. Mne pohľad na hodinky hovoril, že mám niečo vyše hodiny do odchodu autobusu, a tak sme sa rozlúčili a po asfaltke som vykročil smerom na Kuchyňu. Prešiel som ponad železnicu, zákrutu som si skrátil poľom a bol som pri odbočke na Rohožnícku priehradu. Potešil som sa, zabral ešte viac, prefrčal okolo zastávky Vývrat a sústredený na vežu kostola v Kuchyni poháňal nohy na posledné stovky metrov z 48 kilometrov. Stihol som to 7 minút pred príchodom autobusu z Rohožníka. Ctibor sedel v ňom a v sebe mal tri pollitre kofoly. Cestou do Bratislavy sme hodnotili deň a plánovali si, ako preplávame Dunaj na tretej etape pochodu zo severu na juh Bratislavského kraja. Ctibor má totiž čln.

Pokračovanie o týždeň

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek