Túra

Hlavným hrebeňom Vihorlatu

03.06.13
Nižšie popísaný úsek hrebeňa Vihorlatského pohoria som šiel po prvýkrát iba nedávno, aj to v opačnom smere. Bol to kratší variant (bez Sninského kameňa) a bolo to v zime na lyžiach. V lete je to pochopiteľne niečo iné, preto som bol zvedavý okrem iného na stav chodníka v letných podmienkach.

Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu z celkovo trinástich na území Slovenska. Jeho hrebeň tvorí zhruba rozhranie Prešovského a Košického kraja a rozkladá sa na území štyroch okresov – Humenné a Snina na severe, Michalovce a Sobrance na juhu. Celý hrebeň v dĺžke niečo nad 60 km sa tiahne od Strážskeho až po hranicu s Ukrajinou.

Turistické značenie na území Vihorlatských vrchov je riedke, hlavne vzhľadom na existenciu vojenského obvodu v jeho jadrovej časti, ktorý zahŕňa navyše aj samotný vrchol Vihorlatu. Preto sa sieť TZT rozkladá iba mimo hraníc Vojenského obvodu Valaškovce, čoho následkom je, že hrebeňom Vihorlatských vrchov nevedie klasická „červená hrebeňovka“, ale červene značená TZT začínajúca v Podhorodi končí už v sedle Rozdiel, hrebeňom pokračuje zelená TZT, ktorá zase odbočuje v sedle Poľana pod Vihorlatom dole do podhoria. Zo spomínanej Poľany na vrchol Vihorlatu už značená trasa nevedie, tým menej pochopiteľne ďalej po hrebeni západným smerom.

Trasa

Porúbka – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Poľana pod Vihorlatom – sedlo Rozdiel – Jedlinka – sedlo Tri Table – Sninský kameň – Rovienky – Zemplínske Hámre

Dosť bolo teórie, poďme k spomínanému úseku hrebeňa. Oslovili sme nášho kolegu, ktorý nás ochotne vyváža nad obec Porúbka po asfaltke, vedúcej smerom k Vinianskemu jazeru. Vystupujeme v mieste odbočky lesnej asfaltky, vedúcej ku kameňolomu, ktorý je vyznačený aj na mapách.

Táto krátka lesná asfaltka prechádza popri spomínanom malom zarastenom kameňolome, zakrátko za ním končí pri zrekonštruovanom partizánskom bunkri či zemľanke. Tento po krátkej obhliadke vyhodnocujem ako celkom výhodné miesto na bivak v prípade núdze, lebo je v ňom sucho a má vnútri drevenú pričňu v dobrom stave. Dvere síce majú osadenú kovovú mrežu, visiacim zámkom však vybavená nie je. Pri bunkri sa nachádza aj prameň, sedenie i lavička, všetko v dosť schátralom stave. Je tu osadená aj skromná informačná tabuľa. Napadlo mi, akú turistickú atrakciu by z tohto miesta urobili niekde inde, hoci len napríklad v blízkom Poľsku.

Od tohto miesta už pokračuje znateľný lesný chodník, vinúci sa popri čoraz krajších exemplároch stromov. Míňame infotabule Kyjovského pralesa, aj kamenný pätník označený rokom 1933, osadený na Pirnagovom vrchu (kóta 644). Už tesne pred stúpaním na Kyjov prechádzame popri druhej partizánskej zemľanke, pri ktorej sú už len zvyšky bývalého dreveného posedenia. Tento bunker-zemľanka predstavuje taktiež možnosť núdzového bivaku, oproti tomu prvému však už nie tak pohodlného a útulného. Počas minulého režimu boli tieto i ďalšie miesta pripomínajúce partizánsku činnosť pomerne často navštevované v rámci organizovaných výjazdov v duchu socialistickej propagandy. Pre prípadných záujemcov o túto časť histórie môže byť užitočný jeden z odkazov uvedených pod článkom.

Nasleduje spomínané trochu prudšie stúpanie ramenom Kyjova, kde sa nám otvára síce obmedzený, ale krásny výhľad na západnú časť Zemplínskej Šíravy s jej okolím vrátane Vinianskeho jazera. Popri skutočne nádherných jedincoch buka, javora či jaseňa pokračujeme kamenitým hrebienkom na samotný vrchol Kyjova. Ten síce výhľady neponúka, ale nechýba vrcholová kniha, kde kolegovia zapisujú náš výstup, a pred dlhou cestou, ktorá nás čaká, sa trochu aj posilníme.

Od Kyjova nasleduje aj naďalej krásna lesná cestička, začiatkom mája ešte nezarastená zeleňou. Bodaj by tu v lete chodil dostatok turistov, aby ani vtedy celkom nezarástla. Vpravo od chodníka v mieste zvanom Babej urobím fotku pomníka bieloruskému partizánovi, od ktorého vedie už široká (dvojkoľajná) lesná cesta. Tou prichádzame na lúku s veľkým, priam „mega“ poľovníckym posedom. Z lúky sa otvára prvý pohľad na majestátny vrcholový hrebeň Vihorlatu, hoci ten sa za lesným porastom takmer stráca.

Po krátkej chvíli nasleduje po pravej strane odbočka na ďalšiu lúku, na ktorej na prekvapenie tiež nechýba poľovnícky posed. Pod ním sa nachádza otvorený kontajner s nasypanou kukuricou, takže tipujem, že tu sa veľmi medvede nevyskytujú. Chodník však nevedie cez lúku, pokračuje kolmo na širokú lesnú asfaltku, ktorou (hoc je nedeľa) práve prechádza veľké nákladné auto na prevoz guľatiny. Trochu ďalej od nás vidíme na asfaltke stáť skupinku cyklistov, ktorí po chvíli pokračujú ďalej smerom od nás. Veru, aj toto stretnutie potvrdzuje, že je to miestnymi obľúbená cyklotrasa z Kamienky či Porúbky do Jovsy pri Zemplínskej Šírave.

My však pokračujeme svojím peším chodníkom mierne vpravo od predchádzajúceho smeru, miesto prechodu je vyznačené aj na asfalte. Držím sa trochu vpredu, a tak sám stretávam mladé vtáča, ktoré ešte nevie celkom lietať, druh však určiť neviem. Chodník ďalej míňa rúbanisko, z ktorého sú v mieste mierne vyvýšenej kamennej sute obmedzené výhľady pre zmenu na východnú časť Zemplínskej Šíravy. Onedlho nasleduje vrchol Rozdielne so zaujímavými skalnými útvarmi a stále krásnym lesným chodníkom, zreteľne vyčisteným a vyprataným. Nechce sa mi ani veriť.

Chodník opäť pretína staré rúbanisko, z ktorého okraja sa naskytajú pohľady na vrcholový hrebeň Vihorlatu, teraz už podstatne bližší ako predtým. Už o chvíľu prechádzame popri skalných útvaroch Peňažníka. Aj keď žiadne peniaze pri ňom nenachádzame, pre mňa je tento úsek jedným z najkrajších miest prejdenej trasy. Miesto podľa môjho názoru ako stvorené pre život rysov, ale či tu ozaj aj pobývajú, neviem.

Za týmto nádherným úsekom chodník opäť vyúsťuje na veľkej lúke (opäť prekvapivo s posedom, soliskom a kŕmnym miestom). Z tejto lúky sa otvára už ozaj blízky pohľad na vrchol Vihorlatu a jeho okolie. Chodník ďalej pokračuje v pravom (východnom) kúte lúky, vedie najprv starým rúbaniskom, postupne sa vnára do nádherného lesného porastu vrcholového svahu. Zatiaľ čo dole je už veternica dávnejšie odkvitnutá, tu ešte zúrivo kvitne. Aj stromy sa tu ešte len začínajú zelenať, prevláda hnedo-sivá.

Dosahujeme vrchol Vihorlatu, zatiaľ sme tu sami. Napriek skorej jari si vychutnávame teplo, svedčiace skôr letu, veď ešte pred tromi týždňami kolega absolvoval túto hrebeňovku na lyžiach. Vo vzduchu poletuje množstvo múch, čo je jeden z dôvodov, prečo neobľubujem letnú turistiku. Prichádza pár z Košíc, vyšli na Vihorlat z juhu, onedlho dvaja chlapi z dediny zo severnej strany. Pred nami nie je dnes vo vrcholovej knihe zapísaný nik. Na to, že je nedeľa a ideálne počasie, to tu preplnené veľmi nie je. To nám, pochopiteľne, ani tak veľmi neprekáža. Výhľady nie sú vďaka oparu ideálne, ale aj tak vidieť doďaleka, vrátane ukrajinskej poloniny Runa (Rivna), na ktorej sa ešte belie sneh.

Po pomerne dlhom odpočinku sa vydávame ďalej po hrebeni, zo sedielka pod východným vrcholom zreteľným chodníkom, ktorým sme za chvíľu v sedle Poľana pod Vihorlatom. Do sedla vedie pomerne široká lesná cesta, badať aj stopy po terénnych autách či štvorkolkách. A vidieť už aj odpadky v ohnisku pri prístrešku i v jeho okolí. Typická skúsenosť – kam sa dá vyjsť autom, plno odpadkov, zatiaľ čo na trase, kadiaľ chodia praví turisti, nenájdete nič.

Zo sedla pokračujeme zelenou, v sedle Tŕstie pripevňujeme spadnutú turistickú informačnú tabuľku. Zo sedla Rozdiel už sledujeme zelenú TZT, kocháme sa ďalšou krásnou lesnou scenériou masívu Motrogonu. Chodník nás privádza k rázcestiu Jedlinky, za ktorým sa vždy teším na úsek jej krásnym hrebeňom. Nezabúdam ani pred sedlom Tri tably odbočiť kúsok na rúbanisko, z ktorého vidieť pekne Sninský kameň. A už sme v sedle Tri tably, kam vedie tiež široká cesta, takže pri ohnisku je tiež logicky (?) pekný neporiadok.

Zo sedla po krátkom odpočinku vyplnenom odstránením dlhého ťažkého kmeňa položeného krížom cez lavičku (asi na skúšku, ako kvalitne je urobená) stúpame na Sninský kameň, kde sa hlavne na jeho juhovýchodnom vrchole dlho kocháme výhľadmi najmä na Morské oko. Stretávame jeden pár, inak už nikoho. Pri návšteve druhého, severozápadného útvaru, sa znova rozčúlim nad výtvormi primitívnych sprejerov. Ešte nikdy sa „nerealizovali“ na tomto mieste, až od septembra 2012 to tam vidieť. Radšej bez komentára.

Hoci dole schádzam bežne skratkou, teraz sa rozhodujeme ísť poctivo po zelenej, aby som zaznamenal jej presný priebeh. Značka v dolnej časti veľkým oblúkom obchádza činný kameňolom, ďalší šok zažívame, keď v záverečnom takmer kilometrovom úseku je okolie cesty zbavené zelene, samozrejme aj so značkami. To asi aby sme nezabudli, že sme späť v civilizácii.

Pre úplnosť pripomeniem, že už dlhšiu dobu je vstup do vojenského obvodu Vihorlatských vrchov (VO Valaškovce) voľný, je však nutné rešpektovať zákaz vstupu počas strelieb, ktorých plán je zverejnený na webovej stránke Ministerstva obrany.

Zhrnutie

Ak by som to mal zhrnúť, dojem z prejdenej trasy (samozrejme okrem záveru), bol len ten najlepší – chodník bol zreteľný, vyčistený a na prekvapenie dokonca aj vyznačený priam husto komfortne červeno-bielou (viď niektoré fotky). Musím vysloviť úctu neznámym dobrovoľníkom, lebo to muselo znamenať obrovské množstvo práce.

Trasa je a bola tak či tak chodená, už to chce „len“ dve veci – udržiavať trasu častejším chodením hlavne v lete, aby nezarástla, a zlegalizovať ju spolu s riadnym vyznačením. To druhé však v našej krajinke bude asi ten najväčší problém. Lebo v hľadaní výhovoriek, prečo sa to nedá, sme majstri sveta i olympijskí víťazi súčasne. Alebo sa mýlim?

Zaujímavé odkazy

CHKO Vihorlat
Partizánske skupiny vo Vihorlatských vrchoch
Pravidlá pre vstup do vojenských obvodov

Fórum 41 príspevkov
Hlavným hrebeňom Vihorlatu 09/05/17 07:27 41 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Skialp Zimná Vihorlatská osmička II. Možností túr vo Vihorlatských vrchoch po značených trasách veľa niet, preto je najlepšie skombinovať vyznačený úsek s niektorým z tých, na ktorých vyznačenie sa „zabudlo“. Hlavne, ak tam chodíte častejšie a nechcete opakovať donekonečna rovnaké trasy. 04/03/15 Alexander Daňo Vihorlatské vrchy
Túra Makovica - okruh z Juskovej Vole Slanské vrchy sa snažím navštíviť aspoň raz za rok. A pokiaľ to len trochu ide, naplánujem si vždy niečo nové. Tentoraz ma pri pohľade do mapy zaujala možnosť okruhu s východiskom v Juskovej Voli. Túto obec som zatiaľ pri turistickej príležitosti nenavštívil, ak vôbec. 08/12/14 Alexander Daňo Slanské vrchy
Túra Bachureň z Lipoviec v zime-nezime Asi každý z nás rád spoznáva miesta, kde dosiaľ nebol. Nie som výnimkou, preto som sa rád pridal k nápadu navštíviť jedno z najmenších pohorí – Bachureň. Síce v netypicky zimnom počasí, keď bolo zbytočné brať či už snežnice, nebodaj lyže, ale zato počas pekného slnečného dňa. 02/03/14 Alexander Daňo Branisko, Šariš
Najnovšie články na titulke
 
Túra Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte Nechce sa mi tomu veriť. Je pol jedenástej v noci a vonku v tme neustále prší. Pritom predpoveď počasia na zajtra jasne hovorí o modrej oblohe a veľmi príjemných teplotách na túto časť roka. Spoľahnúť sa na serióznosť švajčiarskych meteorológov? Skúsim. Nachystám si veci do hôr. Láka ma to tam. Zažil som totiž Alpabfahrt v obci Mels. Slávnostný jesenný návrat dobytka z letných pastvín. Trvá to zvyčajne tri víkendy. Cez dve desiatky slávnostné vyzdobených stád si majitelia rozoberú do svojich maštalí. Výzdobu hocktorej kravičky by závidela aj nejedna krojovaná nevesta. Je to aj divácky zaujímavé divadlo. No svedčí to aj o rozsiahlosti priestorov, ktoré salaše (Alp) pre svoju činnosť potrebujú. A táto oblasť je mojím cieľom. Terén pod vrchom Spitzmeilen a tam položená chata Spitzmeilenhütte. dnes Vladimír Mikuš Svet
Pozvánka Festival Cestou necestou chystá šnúru v 21 mestách S jeseňou prichádza tradične aj nová šnúra festivalu Cestou necestou, tentokrát až 21 mestách SR, od 16.10. do 28.11.2019. Najväčšie podujatie sa bude konať od 8.-10.11.2019 v bratislavskom DK Ružinov, kedy je pripravených 50 prednášok v troch sálach. Témy sú pestré, skialp, vysokohorská turistika, paragliding, bicykle, plavby či stopovanie cez najrôznejšie krajiny. včera Redakcia Festivaly a premietania
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. včera Pavol Timko Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hlavným hrebeňom Vihorlatu 09/05/17 07:27 41 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat a VO Valaškovce)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1076 m n. m.
    • min: 320 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1644 m
    • klesanie: 1839 m
  • Vzdialenosť
    • 28 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 05.05.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.84375 ° SŠ
      dĺžka: 21.98317 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.93901 ° SŠ
      dĺžka: 22.1605 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Pirnagov vrch bunker, Poľana pod Vihorlatom, Sninský kameň (cca 300 m východne)
  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Humenné (vlak, bus) - Porúbka (bus)
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.89 (0.25)