Trasa

Kuchyňa – Bačkorova – Bartoška – Červený kopec – Pernecké bane – Kostolný vrch – Podbabská dolina – Konské hlavy – Tri kamenné kopce – Bradavica – Račí potok – Krkavec – Tri bresty – Svätý Jur

V rannom autobuse na prvomájové voľno sme sa napokon zišli štyria. Do Kuchyne som sa vybral po prvýkrát od incidentu s jazvečíkom a jeho majiteľom v auguste 2012. Mal som so sebou vytlačenú mapu s nakreslenou priamkou, no bol som rád, že Peter a Musto vytiahli mašinky a išli sme podľa nich. Úzkym chodníčkom sme vyšli na lúku s nejakým meditujúcich chlapíkom a tu sme sa napojili na lesnú cestu. Tá nás doviedla pod prvý kopec a začali sme sa škriabať kolmo hore. Mirot si pomáhal paličkami, my traja stromami. Samozrejme, že o kopci, na ktorý sme sa škriabali som predtým nikdy ani len nepočul, nieto aby som na ňom bol. Bačkorova má skalný hrebienok a bol som šťastný z toho, že sa začal napĺňať môj ďalší sen, takže som nás na jej vrchole odfotil samospúšťou až na tretíkrát. Na betónovej kocke sme našli zvyšky odrezaného kovového stožiara. Kvitnúce divé čerešne vytvorili pekný hájik, no keďže nebolo s nami žiadne dievča, žiadne bozky sa nekonali.

Skalnou sutinou sme sa šťastlivo dostali do sedielka a začali sa predierať húštinou mladých stromčekov na Bartošku. Každý na vlastnú päsť, občas aj po kolenách a slogan – tadeto by ani sprostá divá zver nešla, sme v ten deň použili na vlastnú adresu veľmi často. Zišli sme, samozrejme, opäť kolmo dolu na lesnú cestu. Trošku sme sa chceli chôdzou po nej zrelaxovať, no zaviedla nás veľmi doľava od vytýčeného smeru, a tak sme ju opustili a prešli sme doprava dolu. Došli sme k asi trampskej chajde a Mirot skonštatoval, že to tu pozná, ale takto sem ešte nikdy nedošiel. Hneď nás upozornil na vchod do bane za chatou a ďaleko väčší vchod, kúsok pod ňou. Samozrejme, že sme sa vybrali do nej nakuknúť. Napriek tomu, že sme mali čelovky, ďaleko sme sa nedostali. Dve jazierka sme ako tak suchou nohou prešli, ale zával po asi 30 m nás zastavil definitívne. Naše banské „prieskumníctvo“ skončilo veľmi rýchlo, ale v reakcii na fotky z akcie mi Milena poslala odkaz na webovú stránku na všetky banské diela na Slovensku, a to sa vyrojilo nápadov na túry!

Po vyjdení z bane sme zišli k Furtskému potoku a po jeho prekročení som s prekvapením zistil, že sme na žltej z Perneka pod Veľkú homoľu. Išli sme kúsok po nej, no od sútoku s veľmi hrdzavým potokom (vraj vyteká z bane) sme začali stúpať vľavo do kopca. Dostali sme sa na lesnú cestu, kúsok sme išli po nej doľava a majitelia GPS-iek zvádzali súboj, kto má pravdu. Napokon sme sa začali štvornožky štverať do strmého kopca, hore sa ukázalo, že pravdu mal Musto a museli sme po hrebeni ísť vpravo dolu do sedielka, potom opäť hore. Tak sme sa dostali na Kostolný vrch a rev motoriek, ktoré ich majitelia „venčia“ pravidelne na ceste cez Babu, nám podfarboval romantické výhľady. Naozaj veľmi pekný hrebeň a o tri dni sme sa sem vybrali opäť.
Nuž poručeno Bohu, začali sme klesať dolu kopcom k ceste a motorkárom. Šťastlivo sme bez úrazu zišli nielen na cestu, ale aj esíčkom vyšli k odpočívadlu. Neverili by ste, koľko pneumatík a iného bordelu tu srnky nahádzali pod stromy. To by ľudia určite neurobili!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Znechutení neenviromentálnym správaním sa zveriny sme sa pustili vpravo kolmo dolu strmým svahom. Peter spadol a len krčiac bezmocne plecami, šúchal sa po zadku dolu svahom, habkajúc po vypadnutých paličkách. Skoro sme si ostatní od škodoradostného smiechu cvrkli do gatí. Zišli sme na lesnú cestu s modrou značkou a začali sme hľadať miesto na obedovú pauzu. Navnadila nás tabuľka upozorňujúca na občerstvenie po 300 m a Peter navyše mal na GPS aj kúpalisko. Nuž chatu sme našli, dokonca je aj vynovená, len niekomu asi došli peniaze a je zatvorená a nedorekonštruovaná. Bazén sme nenašli vôbec. Tak sme sa najedli v tráve a ležiac sme asi všetci chytili kliešte.

Usedený s plným bruchom do kopca nelez!

Po pauze sme sa vrátili na modrú, ale po chvíli sme odbočili doprava a začali stúpať proti toku potoka. Keď sme prišli na rázcestie, vybrali sme sa doľava, v sedielku si trochu oddýchli a chodníkom doprava došli pod Konské hlavy. Keď Mirot uvidel strmé stúpanie, zahlásil, že pre dnešok s nami končí, lebo mu je od rána zle od žalúdka a vybral sa do Limbachu po zvážnici. My traja sme začali v páliacom slnku liezť štvornožky hore a známy slogan zaznieval skoro nepretržite. Hore sme sa spotení zvalili na vrcholový kameň a zistili sme, že máme úplne žlté vibramky od peľu.

Dilemu, či vstúpiť do VP Turecký vrch, sme vyriešili ráznym vykročením. O chvíľu sme prišli k poľovníckej chatke a veľmi sa potešili výdatnému prameňu. Napili sme sa, nabrali vodu do fliaš a pokračovali doľava po asfaltke. Po dvadsiatich minútach chôdze sme na lúke s krmelcom odbočili doľava a vyšli na červenú. Po nej doprava a boli sme na nevýraznom a zarastenom vrchole Tri kamenné kopce. Vrátili sme sa na značku a po nej do sedla s asfaltkou a kopou cyklistov. Musto z mašinky zistil, že ešte máme ísť 500 m po červenej a potom zahnúť doľava. Spravili sme tak, došli sme na lesnú cestu a pokračovali kolmo ďalej, lebo sme chceli prísť na asfaltku. Tak sa aj stalo a po nej sme išli doprava. Onedlho nás Peter upozornil, že vpravo od zákruty je vrchol Bradavice. Samozrejme, že sme si tam zašli. No nebyť vrcholovej tyče, neveril by som, že sme na kopci.

Obišli sme starý plot a pokračovali lesom doprava. Našli sme obrovský senník, bez jediného stebla. Zima bola dlhá. Začali sme klesať rúbaniskom, predierajúc sa pohádzanými konármi. Keď sme už toho mali plné zuby, vyšli sme na cestu od Limbašskej vyvieračky do Limbachu. Popri Račom potoku sme pokračovali doľava, hľadajúc miesto, kde prebrodíme. Napokon nám oproti idúce slečny oznámili, že po 200 m prídeme k mostíku. Šťastlivo sme sa dostali k chatám a poza ne začali stúpať rúbaniskom hore. Skoro mi ubehlo do gatí, keď spoza jedného vyvaleného pňa vyletela jelenica. Sťahovacie svaly mi ešte slúžia, a tak bez nehody som ja aj kamaráti vyliezli na lesnú cestu a tá nás doviedla k vrcholovej tyči Krkavca.

My s Petrom sme už toho mali plné zuby a chceli sme pokračovať doprava po ceste, no Musto nás zlomil, a tak dolu k potoku, po strome cez neho a opäť štvornožky do svahu. Cyklista, čo sme ho stretli pri potoku, len vyvaľoval oči, keď sme pred ním vyliezali hore na cestu. Čerstvo vysypaná drobným kamením a uvalcovaná. Okolo nej robia aj odvodňovacie kanále. Všade v lese boli stromy zaliate stojacou vodou a na nás sa vrhli tisíce vyhladovaných komárov. Udatne sme pridali do kroku a začalo naše posledné klesanie. Okraje cesty sa beleli od topoľových chumáčov, tak ako pred tromi týždňami od snehu pri Malokarpatskom Cik Caku. Vyšli sme v Neštichu a cez celý Svätý Jur sme sa doplazili na železničnú stanicu. Mali sme toho veru fakt plné zuby, ale šťastne sme sa na seba usmievali. Tak sme tento nezmysel dokázali!

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek