1. deň

Trenčianske Bohuslavice – Turecký vrch – Trenčianske Bohuslavice – Hájnica – Haluzický kostolík a tiesňava – Bošáca – Rolincová – Hradisko – Zemianske Podhradie

Snáď posledná trasa z hrebeňa Bielych Karpát na slovenskú stranu mi odolávala dlho. Vždy bol nejaký dôvod, prečo som na ňu nešiel. Tak som si ju poistil v pláne T. O. Bjatek na rok 2012, ale aj tak som ju zo začiatku apríla, musel dať preložiť na jeho koniec. Chvalabohu, miesto snehom sme potom šli už zakvitnutou prírodou.

Ráno sa nás na stanici zišlo 10, a tak sme mohli využiť zľavu na hromadný lístok. Milan, ako posledný do jedenástky, pristúpil v Trnave. Pôvodne sme my dvaja mali ísť trasu ako dvojdňovku, no rodinné dôvody mu v tom zabránili. V piatok som sa snažil dojednať vstup do barokovej kaplnky s rokokovou výzdobou v Trenčianskych Bohuslaviciach, no pán farár bol veľmi nepríjemný, a tak som kamarátom o tejto možnosti ani nehovoril. Keď mi v sobotu po príchode do Nového Mesta nad Váhom nebral ani mobil, rozlúčil som sa s možnosťou uvidieť toto slovenské unikum definitívne. Vystúpili sme v Trenčianskych Bohuslaviciach z autobusu a vybrali sa po modrej značke na Turecký vrch. Keď sme prechádzali okolo kaplnky, zistil som, že aspoň cez mreže sa dá nazrieť dovnútra. Okolo nás išla pani na bicykli a hneď sa ochotne ponúkla, že došikuje kostolníka, aby nám otvoril. Trvalo to len okamih a boli sme vo vnútri. Myslím si, že námaha stála za to. Zapísali sme sa do kroniky, vložili niečo do kasičky a vykročili na Turecký vrch.

Keď rozhľadňa je len na mape

To je vrch, popod ktorý nedávno spravili tunel na železničnej trati z Bratislavy do Trenčína. Výstup naň po lesnej ceste nebol ťažký a tešili sme sa na výhľady z rozhľadne, ktorá je nakreslená na mape. Aké bolo naše prekvapenie, keď značka skončila na okraji veľkého poľa a jediná rozhľadňa bol poľovnícky posed. Podozrenie, ktoré vo mne vyvolal kamarát konštatovaním, že sa o nej nepíše ani v knihe Rozhľadne od vydavateľstva DAJAMA, sa potvrdilo, keď sme prešli celý les na kopci a našli sme len telekomunikačný stožiar za plotom. Vypočul som si pár pichľavých poznámok od kamarátov a zavelil som ústup neznačene rovno dole kopcom. Pod ním sme narazili na starších manželov, ktorí pásli stádo kôz. Poškrabkali sme kozliatka po hlavičkách, podebatovali o ťažkostiach a v nastávajúcej horúčave sa po asfaltke vybrali na koniec dediny. Posadali sme si na múrik cintorína a vybrali dobroty z ruksakov. Bolo mi hneď jasné, že nedôjdeme ani po Novú Bošácu. Nechcel som tlačiť na pílu, ale takýto spôsob turistiky mi nevonia, a tak som začal dvíhať mančaft z múrika. Za zákrutou sme sa napojili na zelenú a začali stúpať na vrch Hájnica, kde je chránené nálezisko teplomilných zárastov. Hlaváčik jarný tu vraj dosahuje svoju severnú hranicu výskytu na Slovensku, ale kamarát tvrdí, že rastie aj na Kľaku a ten je severnejšie. Jeho žlté hlavičky nás okamžite upútali v jarnej, sviežej zeleni. Z vrchu je krásny výhľad do šíreho okolia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotoateliér

Areál Haluzického kostolíka z roku 1299 sme mali ani na dlani, a tak sme zbehli z kopca na okraj obce Haluzice a popri tabuliach s textom o rokline a kostolíku došli k zrúcaninám. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme tu objavili fotografa s asistentkami, ako štelujú mladomanželov. Tenisky na ich nohách vzbudili úsmev, ale určite sa im v nich chodilo dobre vo vysokej tráve a na fotke ich nevidno. Holé múry sme dlho neobdivovali a vybrali sme sa do rokliny, ktorá je v týchto končinách určite raritou. Je dlhá 1 km, široká 200 m a hlboká 50 m. Vznikla eróziou potoka v bridliciach a dolomitoch flyšového pásma Bielych Karpát. Zostupuje sa do nej po chodníku istenom natiahnutými lanami. Zišli sme dole k potoku a narazili zase na fotomodelku, pózujúcu fotografovi na lávke cez potok. Tak vo fotoateliéri som ešte túru nerobil!

Nuž, nerušili sme ich a pokračovali proti toku potoka. Je tam slušná džungľa, dokonca vo svahu aj malá jaskyňa. Vystúpali sme na začiatok náučného chodníka a cez obec sa po asfaltke vybrali do Bošáce. Tu sa nachádza vyhlásená Bošácka pálenica. Ešteže som nevybavoval exkurziu aj do nej. Naša túra by mala veľmi krátke trvanie. Takto sme len zasnene prešli okolo nej, teda aspoň chlapi. V potoku sa rybár pokúšal prehovoriť nejakú rybu na exkurziu po súši a my sme išli zahasiť smäd do miestnej krčmy. To už som musel vyvinúť veľkú snahu, aby som partiu dostal na pokračovanie túry.

Darinka doma nebola

Okolo OcÚ s pamätnými tabuľami na slávnych rodákov (poručík Adam Adamovič, generál Štefan Jurech, politik Ján Kusenda) sme sa vybrali asfaltkou do stúpania na kopec Lysica. Oproti nám schádzali miestni hasiči na aute. Boli v altánku chystať pyramídu na prvomájovú vatru. Znovu sa nám otvorili prekrásne, panoramatické výhľady do šíreho okolia. Nad hlavami nám krúžili modely lietadiel, ktoré ovládalo z vrcholu kopca pár miestnych mládencov. Niektorí moji spolupútnici už toho začínali mať plné zuby. Keď sme dorazili do osady Rolincová (prístrešok), vôbec ich nezaujala neznačená odbočka na Hradiská, kde Holuby našiel valy hradiska a sídlisko z obdobia púchovskej kultúry. Keď sme sa však s Milanom predrali krovím a našli len štyri ošarpané tabule, dali sme im za pravdu a vybrali sa za nimi, vedľa vleku po žltej do Zemianskeho Podhradia. V ňom sme si ešte znovu prezreli renesančný kaštieľ Ostrolúckych, lebo je v ňom teraz Dom sociálnych služieb a oválny ranoempírový evanjelický kostol, ktorý je unikátny v strednej Európe. Sú na ňom pamätné tabule učiteľovi a bibliografovi Ludevítovi Riznerovi, kňazovi, spisovateľovi a publicistovi Ladislavovi Paulínymu a kňazovi, spisovateľovi a svetoznámemu botanikovi Jozefovi Holubymu. Na kultúrnom dome má ešte tabulu Juraj Rydzi, zastrelený pri Kragujevackej vzbure. Potom už kroky všetkých nezadržateľne smerovali do miestnej krčmy. Domáci sa v nej chystali na Svätojurajskú vatru. Ani pozvánka na opekačku, guláš a muziku do rána, nás neobmäkčila a po 17-tej nás autobus vyslnených a uťahaných, odvážal do Nového Mesta nad Váhom, na vlak do Bratislavy. No a mne bolo jasné, že sa sem musím vrátiť a dokončiť nedokončené. O mesiac som sa vybral v daždi sám.

2. deň

Květná – Nová hora – Staré díly – Veľký Lopeník – osada Grúň – Nová Bošáca – Dorotkovci – Rolincová – Bošáca – Dolné Srnie – Nové Mesto nad Váhom

Hoci predpoveď počasia nebola priaznivá, rozhodol som sa dokončiť načaté, a teda prejsť zvyšný úsek medzi Květnou a Trenčianskym Podhradím. Nepremokavé oblečenie sa osvedčilo, no kožené vibramky napriek impregnácii dlho nevydržali kráčanie v mokrej tráve a domov som prišiel s dokonale vymočenými chodidlami. Vstávanie o 5-tej ma nenadchlo, no inak sa nedalo. To, že som bol v Novom Meste nad Váhom po siedmej, tiež. Autobus do Květnej išiel až po 8.30 h. Žiaľ, tak už dnes fungujú spoje!

Vlhko a zamračené

Krátko pred deviatou teda vykročím od smerovníka Květná pred potravinami do lesa. Hneď však vychádzam na lúku a som po kolená mokrý od trávy. Nohavice to zvládajú, vibramky tak hodinu. Spätné pohľady na domčeky v údolí a ťažké mraky prevaľujúce sa nad hrebeňom, sú celkom zaujímavé. Bez problémov vystúpim na Novú horu a začínam lesom kráčať dolu. Priamo na značke nachádzam dva pramene. Pri tom prvom je aj stôl a lavice.

Je tak zatiahnuté, že musím fotiť bleskom. Mrholí už len drobne a ani zima mi už nie je. Zahrial som sa výstupom. Po ľavej strane mi meandruje potok, ktorý prechádzam po mostíku a som na ceste von z lesa. Okrajom lúky prichádzam k asfaltke na Březovú a pri smerovníku je tabula, upozorňujúca na rozhľadňu na Veľkom Lopeníku. Majitelia rozorali pole až po okraj Zlatnýho potoka, a tak hrešiac, brodím sa mokrými hrudami. Našťastie to netrvá dlho a som na lesnej ceste. Ešte musím bez namočenia prekonať rozvodnený potok, a potom je to už pohoda. Lesnou cestou sa chvíľu brodím, ale potom som už definitívne v lese a začínam sa pod nepremokavou bundou potiť od dusna. Darmo som rozopol vetráky pod pazuchami a aj hlavný zips.

Prichádzam na štátnu hranicu a zelená tu prudko odbočuje doľava hore. Pred desaťročím, pri pochode okolo Slovenska po jeho hraniciach, ma tu skoro zabil blázon na bicykli, ktorý letel kolmo dole. V tomto nečase som tu však sám, a tak sa terigám hore strmým kopcom. Občas sa šmýkam na blate a lístí, ale za hodinu som od asfaltky na Březovú, pri rozhľadni. Na okolitej lúke je hmla a z nej sa zrazu vynára 5 postáv. Zdravíme sa a uchyľujeme sa do prázdneho bufetu, ktorý tu postavili hasiči z Novej Bošáce. Každý vyťahuje svoju poživeň z ruksaku, kto mal v termoske čaj, usrkáva si ho zo šálky. Ja popíjam jablčný džús. Najem sa, pofotím čo sa v hmle dá a upaľujem dolu po modrej. Keď vychádzam z lesa na lúku, kde je altánok, vykukne spoza mrakov slnko a deň je odrazu krásny. Oproti mne z osady Grúň kráča celkom veľká skupina rodičov s ratolesťami. Sú tu pekné panoramatické výhľady. Altánky sú medzi Bošácou a Veľkým Lopeníkom štyri a vďaka fotkám na www.turistickamapa.sk, sme tu s Milanom plánovali prespať. Ako však píšem vyššie, zišlo z toho.

Slnečno a nádherné výhľady

Na začiatku osady Grúň, je pamätník vojakom Červenej armády, ktorí tu padli v roku 1945. Som rád, že sú pod ním čerstvé kvety. Tí chlapi si to zaslúžia. Značka pokračuje po asfaltke a o pol hodiny som v Novej Bošáci pri kostole. Po hlavnej ceste idem doľava a až pri krčme pod lipou, si uvedomím, že sa musím vrátiť späť, pod kostolom odbočiť doprava a popri zaparkovaných nákladných autách začať stúpať lesnou cestou hore na kopec Bestinné. Slnko celkom pečie, no fúka studený vietor. Za elektrickým ohradníkom sa pasie chlpatý dobytok, asi škótske plemeno. Znovu sa otvárajú nádherné panoramatické výhľady. Tak šliapem do kopca a kochám sa výhľadmi, že si vôbec nevšimnem, kedy značka niekam odbočila. Netrápi ma to, lebo idem lesom po hrebeni a je mi jasné, že je niekde naľavo podo mnou a stretneme sa. Tak sa aj stalo, keď som za domami lazu zišiel na poľnú cestu. Cesta sa vlní, často ide cez mokré lúky, vo vibramkách mám mokro, no už to neriešim.

Prichádzam k samote Dorotkovci a začínam špekulovať, kam sa zvrtnem na Rolincovej. Za 40 minút som pri altánku a som prekvapený, popri koľkých domoch som prechádzal. Keď sme sem minule došli od Bošáce, myslel som si, že je tu len pár domov. Rozhodujem sa ísť neznačene doprava. Pri ovečkách za ohradou mi pani potvrdí, že sa lesnou cestou dostanem do Moravského Lieskového. Niekde som asi zle odbočil, lebo zarastenou cestou sa dostávam na lúku, ktorá moje vibramky dorazí definitívne, a tak z nej zbieham ku korytu potoka a predieram sa po jeho brehu lesom. Napokon ho prekračujem a na druhej strane nachádzam poľnú cestu. Tá ma dovedie na lán repky olejnej a z nej vychádzam pri plote s reklamou na Bošácku pálenicu. Namiesto toho, aby som sa pozrel do mapy, zláka ma veža kostola v diaľke a vykročím doľava. Keď vchádzam do dediny, je mi jasné, že som sa nerozhodol dobre. Som totiž v Bošáci a autobus ešte dlho nepôjde. Tak sa po konzultácii s pánom za plotom obraciam a idem späť. Pri kríži odbočujem doprava a po asfaltke som čoskoro v Dolnom Srní. Ani tu však autobus nejde, a tak v mokrých vibramkách šliapem po asfaltke, márne sa pokúšajúc stopovať, až do Nového Mesta nad Váhom. Na stanicu prichádzam 25 minút po plánovanom odchode rýchlika Považan. Na moju veľkú radosť má 35-minútové meškanie, a tak ho ešte musím čakať. Som rád, že som sa napriek nie práve najlepšiemu počasiu odhodlal ísť. Výhľady od Veľkého Lopeníka stáli za to.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek