Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Planina Galmus - útek do priepasti

Z bežnej túry po okolí Poráčskej doliny sme počas búrky vyrobili nečakané dobrodružstvo, kedy sme zišli do vyslovene neschodného terénu rokliny Bielovodskej doliny nad Olcnavou. Bolo to namáhavé, adrenalínové, ale neskutočne krásne. Dve noci vonku, nestretli sme takmer živej duše, toto je kút Slovenska, ktorý sa oplatí preskúmať o trochu lepšie.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+1577 m stúpanie, -1577 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jar – 20.05.2013
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy - planina Galmus (Poráčska dolina)
Trasa
Voda
prameň pri chate Galmus
Nocľah
šopa pri chate Galmus, Šarkanova diera
Doprava
Spišská Nová Ves (vlak, bus) - Poráč (bus), parkovisko v rekreačnom stredisku Poráč Park
SHOCart mapy
» č.233 Slovenský kras, Sloven… (1:100.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: galmus.gpx

Trasa

Poráč Park - rázcestie nad Slovinkami - poľovnícka chata Galmus - Kňazovka - Bielovodská dolina - Šarkanova diera - Poráč - stredisko Poráč Park

S Monikou sme pôvodne chceli prejsť časť hrebeňa Volovských vrchov, ale potom som objavil prívetivosť Poráčskej doliny a rozhodli sme sa venovať jej okoliu. V pondelok dopoludnia som ešte konzultoval, ale potom som si vybral "náhradné voľno" a neodolal som lákaniu hôr, ktoré bývajú uprostred týždňa skutočne ľudoprázdne. Ubytovaní sme boli v rekreačnom stredisku Poráč Park (viď môj krátky opis nového NCH Šarkanova diera), potom sme vypratali izbu, no autíčko sme nechali na parkovisku strediska. Vyrazili sme až popoludní.

Naložení na 2,5 dňa sme klesali po červenej značke dolu Poráčskou dolinou, po chvíli však trasa začala stúpať nad dolinu po vrstevnici. Určite by sa dalo kráčať aj dolu po ceste, ale na chodníku sa rýchlo objavila drevená kaplnka, ktorá vraj slúži aj na romantické svadobné obrady pod holým nebom. Odtiaľ je krásny výhľad dolu na samoty, ale zrak a objektív fotoaparátu priťahuje dominantná Červená skala.

Chodník sa kľukatí a chvíľu ide pomerne vysoko nad údolím, no neskôr sa cesty opäť stretnú. Zrak mi padá na provizórnu lávku cez potok, tak prebieham na druhú stranu a s menším balancovaním sa to darí aj Monike. Až neskôr zisťujem, že poniže je ešte lepšia lávka, cyklisti by jednoducho potok križujúci cestu prebrodili. Stále máme krásne počasie, modré nebo sa strieda s bielymi oblakmi. Prichádzame k chate Čierny bocian, vyzerá to pekne, ale je zatvorené, plánované občerstvenie sa nekoná. Okolo peknej lúky a skalky kráčame ďalej, dolina sa rozširuje, tu niekde pod nami budú Slovinky. Tam až nejdeme, máme vyhliadnutú žlto značkovanú cestu pre jazdeckú (konskú) turistiku, ktorá by nás mala vyviesť až k bývalej horárni Galmus. (Táto trasa v mape Hiking nie je, ale je na pripojenom zázname trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Otrokárskym stúpaním na Galmus

Stúpanie je statočné, ale s občasnými prestávkami si s tým poradíme. Na jednom mieste vidíme rampu, ktorá je jedovato umiestnená tesne za zákrutou, takže pokiaľ by povyše neboli dve varovné tabule, tak by sa na nej nejaký neznalý cyklista v prudkom zjazde hádam zabil. Trasa nás vedie na severovýchodný svah horstva a hoci je ešte noc ďaleko, zrazu je v lese poriadna tma. Tam sa k našej trase pridáva turistická značka a to je jednoznačne najstrmší úsek trasy, tradične ten svah krstím menom "otrokár". Fučíme pod váhou batohov, ale netrvá dlho a medzi stromami sa objavuje ostré svetlo, popri útesoch skál sa blížime na hranu planiny. V podvečernom svetle vychádzame na prekrásnu lúku, užasnutý farbami zapadajúceho slnka robím sériu fotografií.

Na záver pochodu ešte krátky zostup a príroda sa nám odmeňuje neuveriteľným divadlom, kedy slnko za búrkovými mrakmi vyrába klasické sväté obrázky. Stojíme nad križovatkou ciest, z fotiek na internete spoznávam poľovnícku chatu aj s prístreškom, tu niekde vyhľadáme nocľah. Tabuľka na kríži hovorí, že tu dlho stála horáreň, kde žili, zomierali a rodili sa ľudia, no fašisti ju vypálili, lebo sa tu ukrývali partizáni. Obzerám miesto, ale okrem kríža a starej čerešne nevidím nijaké stopy.

Chvíľu vysedávame v prístrešku a váhame, či začať variť. Voda je tu hneď vedľa, no hľadám vhodné miesto na rozloženie stanu a javí sa mi, že najrovnejšie to je hneď pri vchode do chaty. Monika ide na prieskum na lúku povyše a vracia sa s informáciou, že tam je senník a možno by sa tam dalo prespať. Keďže miestami v diaľke hrmí, je čas sa rozhodnúť. Po prieskume rozhodnem, že stan je škoda rozkladať, senník má zatvárateľnú časť - šopu, kde sa zrejme skladujú vrecia s krmivom, tam si nanosíme trocha sena, to zakrývame prázdnymi vreciami, na to karimatky a nocľah je pripravený. Nad hlavou nám v pribúdajúcej tme intenzívne lieta malý netopier. Na lúke varím večeru, fotím a potom už je čas na spokojné odfukovanie v spacákoch, predtým ešte Monike vyberám z chrbta prisatého kliešťa.

Ráno sa budíme na hrmenie, otváram dvere a do slnka sa miešajú velikánske kvapky. Na moje prekvapenie s búrkou neprišiel nijaký vietor, kvapky padajú zvislo nadol. Prehánka trvá iba chvíľu, tak sa balíme a raňajky chystáme v prístrešku pri chate a pri prameni s výbornou vodou.

Planinou až po Kňazovku

Dnes by sme chceli prejsť Bielovodskú dolinu nad Olcnavou, tak vyrážame po modrej značke po chrbáte planiny Galmus. Otvárajú sa nám krásne výhľady na lúky, na nebi sa zbierajú mraky, tak je všetko fotogenické. Charakter krajiny sa nemení, kráčame dlhé kilometre bez väčšej zmeny nadmorskej výšky, stretávame iba lesných robotníkov a efektne zablatené odparkované auto lesnej stráže.

Na jednom mieste nás zaujme čudný zelený valec, po bližšej prehliadke zisťujem, že to je dômyselné vnadidlo, kam sa nasype zrno a vypadáva len do takej miery, ako ho zver zožerie. Vedľa je vykopaná jama, kde voda a bahno tiež láka zver. Solisko a 60 m vzdialený posed objasňujú, o čo tu kráča. Takéto zostavy nemajú ďaleko od ilegálneho lovu, hoci na priamu otázku vám poľovníci vždy tvrdia, že posed neslúži len na lov, ale aj na "pozorovanie" zveri. Až teraz mi zrazu zapadá, prečo som videl nezmyselnú tabuľu, zakazujúcu vstup do lesného porastu, prečo je tu toľko rámp a prečo sa niekomu nepáči, že by sa mu turisti mali pozerať na prsty a prečo v okolí údajne vyhorelo zopár chát. Na druhej strane vidím u iných miestnych ľudí, čo majú na starosti cestovný ruch, úprimnú snahu rozvíjať región bohatou sieťou značkovaných trás a tak si hovorím, ľudia, poďme sem, neurobíme radosť žiadnemu psychopatovi.

Po ceste nás sprevádza slnko, no zmráka sa stále viac, od západu sa blížia závoje dažďa, keď odbočujeme smerom na Kňazovku, začína hrmieť. Na Kňazovke sme chceli urobiť obed, ale teraz sú iné priority. Vidím neďaleký vrchol Vysokého vrchu a zhruba na tej úrovni oblohu rozčesne blesk. To mi úplne stačí, blesky predsa neudierajú len nadol, môžu preskočiť z mraku aj kilometre vodorovne, sme už teda v nebezpečnej zóne. Keďže som už v živote schytal dvakrát zásah bočných prúdov pri blízkom údere blesku, hovorím si, že "do tretice všetko najlepšie" neplatí a treba utiecť z hrebeňa. Pri kríži, kde by sa na lavičkách dalo pekne odpočinúť, strácame značku. Neskôr sa dozvedám, že tu viac ľudí blúdilo. Hromy trieskajú stále bližšie a intenzívnejšie, vo vzduchu cítime ozón a utekáme po spádnici rovno nadol, tu sa cítime o trochu lepšie.

Útek do rokliny

Nachádzame lesnú cestu, tak sa vydávame po nej, no aj tá po chvíli smeruje na bočnú vyvýšenú rázsochu a mne sa opäť nechce hrať sa na hromozvod, tak unikáme do bočnej dolinky a opúšťame cestu. Svah naberá na strmosti a len dúfam, že to je dolina, čo ide popri žltej značke do Olcnavy, čo by nás vyviedlo tesne nad ústie Bielovodskej doliny. Máta má obava, že schádzame rovno do rokliny. Obchádza nás hlad, ale únik pred bleskami má prednosť.

V hlbokej dolinke sa cítime bezpečnejšie, no terén začína pripomínať prales. Je tu náznak jelenej prte, tak sa jej držíme, svah začína byť poriadne strmý, priechod sťažuje veľké množstvo popadaných stromov. Zostup naberá stále viac na strmosti, objavujú sa útesy s otvormi, keby som bol jaskyniar, tak už spozorniem, tu už sa pohybujeme bez rúk len tak tak. Poniže vyviera pod skalným prahom voda, je jasné, prečo sa tu zbiehajú zvieracie prte. Šmýkame sa lístím a popadanými stromami ešte dve stovky metrov nadol a tam je koniec. Najprv seriózna vyvieračka pod kameňom a pod ňou skalný prah s vodopádom, ktorý by sme museli zlaniť a poniže ešte raz to isté. Krídla nemáme, po oboch stranách dolinky sú útesy. Nad nami sa pomedzi hrebene rozliehajú hromy, na prekvapenie však ešte stále neprší.

Moniku nechávam pri vyvieračke, traverzujem po veľmi strmej prti cez pravý útes, aby som zhodnotil situáciu. Monika chce ísť za mnou, no zaháňam ju späť, pri pošmyknutí by letela zo 50 metrov. S nejakým skúseným horolezcom by som si to trúfal pretraverzovať, no v lístí nechcem so ženou nič riskovať. Volím riešenie, ktoré sa často spomína v knihách J. Verna ako charakteristika Francúzov: pred dôležitými rozhodnutiami sa treba najesť. Vodu sme našťastie našli, tak v divokej roklinke len tak na stojáka varíme sušené jedlo. Volá sa to Nasi Goreng a treba povedať, že to bolo celkom jedlé. No Monika sa vzpiera jesť, aj "džerky" zostávajú len na mňa. Ako na potvoru, počas oneskoreného obeda sa spúšťa prietrž mračien, tak v rýchlosti odkladáme našu kuchyňu a prehadzujeme cez seba pončá.

Doľava (pri pohľade do doliny) je cesta úplne zarúbaná vápencovými stenami. Vpravo sa možno bude dať prejsť, ak vystúpame nad skalnú vežu do sedielka. Hovorím si, ak to nepôjde, je len pol druhej, ešte vždy by sme sa vedeli vrátiť po vlastných stopách, aj keď si strminu radšej nepredstavujem.

V lejaku sa driapeme strmým svahom, pončo sa mi plance pod nohami, terén je miestami lezecký a s fučaním prichádzame na skalnatý výšvih, kde sa môžeme pozrieť konečne za roh. Medzi terasami sa črtá traverz do bočnej dolinky, klesáme šikmo nadol, v šmykľavom lístí vykopávam pre Moniku stupy, aj na tomto mieste by sa dalo totiž skĺznuť ďaleko a hlboko, volím aspoň trasu, kde by bola šanca zachytiť sa o stromy. Na jednom mieste nám traverz zahatali popadané kmene stromov, bolo ich tam asi 10, tak opäť stúpame do strmého svahu, ale potom sme konečne v bezpečí žľabu. Celý čas nám zvučne bijú nad hlavami blesky, avšak bezpečne klesáme, lejak na kapucni vytvára poriadny šramot. Asi tretíkrát vyhadzujem z topánok napadané lístie, vetvičky a iný bordel, odprisahávam si, že teraz si už naozaj musím kúpiť krátke letné návleky.

Žľab prudko klesá, pomedzi stromy už vidím protiľahlý svah doliny, dúfam len, že celkom na konci neskončí dolinka nejakým záverečným skalným prahom. Neustále musíme hľadať cestu v hustom poraste, no v okamihu, keď končí lejak, sa ocitáme v divej rokline Bielovodskej doliny, tak si na pamiatku robíme samospúšťou fotku. Prežili sme, miestami som mal pocit, že sme na “survival” tréningu elitných jednotiek.

Bielovodskou dolinou

Dolina je zarastená, vidíme len náznak vychodených miest, stromy krížia roklinu, niektoré treba podliezať, iné preliezať a často je nutné úsek obísť. Cez mraky sa prediera slnko a presvecuje mokré lístie, všetko je mokré a vzduch krásne vonia. Po krátkej úvahe o tom, čo urobíme ďalej, sa rozhodneme pokračovať nahor. Predpokladám, že sme približne v strede skalnatej úžiny a niekde hore by sme sa mohli dostať k jaskyni Šarkanova diera a prípadne prenocovať tam.

Bielovodská dolina je nesprístupnená, zachováva sa tu dobrodružný a necivilizovaný ráz, pripomína tiesňavy Slovenského raja, no nenájdete tu kramle, reťaze ani rebríky, až na jednu drevenú lávku na začiatku, no my sme ju pri našom úteku do priepasti aj tak minuli. Namiesto bezduchého sledovania chodníka treba neustále hľadať cestu.

Nasleduje séria kaskád, kde skáčeme cez potok, z kameňa na kameň, občas treba traverzovať nad korytom, je to pomerne náročné, lebo po daždi je všetko mokré, od jesene je tu veľa tlejúceho lístia. Odlamujem si suchú haluz, aby som mal lepšiu stabilitu, paličky by sa vcelku hodili, ale opäť raz sme ich zabudli doma. Na jednom mieste by najlogickejšia trasa viedla niekoľko metrov nad korytom potoka, no nechcem riskovať pošmyknutie, na takomto mieste sa radšej vyhnem akémukoľvek úrazu, nemáme ani mobilný signál.

V jednom mieste sa treba zošmyknúť po zadku do potoka a ustáť viklajúci sa kameň. Tam už Monika dostáva hysák, po vypätí náročného dňa s búrkou a blúdením cez rokliny potrebuje vypustiť paru. Potom sa upokojí, nájde nejakú haluz a s ňou istejšie kľučkuje dolinou. Moje výletné topánky sú už úplne premočené, pôvodne sme plánovali len nenáročnú turistiku a nubuk som nestihol ani naimpregnovať.

Čas a námaha prinášajú ovocie, po tom, čo obdivujeme zopár obrích hrncov, sa dostávame do úzkej hornej časti rokliny, kde nechápavo obzeráme zvyšky vŕtania, na betóne s vrtným otvorom skúmame vrtné jadrá a okolo sú aj betónové bloky, o ktoré musela byť vrtná veža ukotvená. V poraste už nevidno zvyšky prístupovej cesty, ale je zjavné, že sa sem museli dostať zhora. Čo tu však chceli skúmať, mi zostáva hlbokou záhadou.

Kolaps a hľadanie Šarkanovej diery

Na mieste, kde sa dolina rozvetvuje, si naberáme dostatok vody na zvyšok dňa plus dopoludnie, lebo nie je isté, či ešte nájdeme nejakú studničku. Aj keď sme toho, čo sa týka vzdialenosti, neprešli až tak veľa, začíname toho mať dosť, volím si za miesto nocľahu blízku Šarkanovu dieru, len ju musíme nájsť. Dolina je taká úzka, že aj GPS občas štrajkuje, našťastie som nevymazal zaznamenanú trasu spred pár dní a po získaní signálu zo satelitov vidím, že jaskyňa musí byť vzdušnou čiarou neďaleko. Po krátkom zvažovaní si vyberám ľavú vetvu doliny, terén je stále surový, voda sa v krasovej doline stratila, my len vytrvalo stúpame nahor. Na jednom mieste odbočujem do dolinky vpravo, čo sa neskôr ukáže ako správny smer, ale terén je úplne zarúbaný (až zhora neskôr zbadáme, že by sme sa v závere dostali do extrémne strmého terénu). Po 100 metroch ustupujem a neskôr čakám Moniku nejako dlho, vidím len spoza rohu, ako sa otriasa vrchol stromčeka, len potom sa dozvedám, že sa tam krásne zrúbala na zem. Keď ideme hore, stále zaostáva. Na tomto mieste je čerstvo porúbaný les, takže sa už blížime k civilizácii, no cestou vidíme aj zdochlinu nejakej zveri, pravdepodobne dravcami rozvláčené zvyšky srnky.

Odhadujem, že by sme čoskoro mali naraziť na zvážnicu a na nej odbočiť vpravo a hurá, je to tu, terén potvrdzuje naše mapovo-geografické hypotézy. Tu však Monika dostáva menší kolaps, ledva stojí na nohách, no aj tak chce pokračovať ďalej. Nakoniec ju donútim sadnúť si, napiť sa a zjesť aspoň trochu sušienok. Bolí ju žalúdok, no nakoniec sa premôže a dačo poje. Opäť slzavé údolie, zatiaľ prehadzujem skoro všetko z jej batoha k sebe, oceňujem, že mám Patagóniu, na ktorej sa dá vyhrnúť tunel a masívne zväčšiť uskladnený objem. Kým čakám, objavujem pod sebou dolinku, ktorou sme sa pokúšali vyjsť nahor a pri pohľade na strmé svahy som rád, že sme sa otočili späť. Po výdatnejšom oddychu sa moje dievča trochu spamätá a pomaličky napredujeme. Vzdušnou čiarou je to ešte 400 metrov, no musíme obísť skalný výbežok a potom vystúpať krátku serpentínku k jaskyni. Pri odbočke hovorím Monike, aby išla pomaličky za mnou, utekám napred, odkladám batoh a idem jej naproti. O chvíľu už oddychujeme v príjemnom prístrešku pred jaskyňou. Boli sme na nohách 8,5 hodiny a únava je zreteľná.

Žienku teraz opatrujem ako vo vatičke, rozkladám stan, vešiam mokré veci na šnúry, žmýkam ponožky a obúvam si suché, bohužiaľ rýchlo navlhnú z premočených topánok. Počas nádherného západu slnka varíme najprv slepačiu polievku, potom instantnú zemiakovú kašu a teraz oceňujeme, že sme až sem doniesli maslo. Na vrchnáku hrnca upražím kolieska cibule a doprajeme si štvorhviezdičkovú večeru a la Chyža. Dezert je ovsená kaša a horúca čokoláda. Monike po polievke hneď ožívajú blšky a opäť sa smeje, zhodneme sa, že jej kolaps bol súbehom nedostatku jedla, stresu, fyzickej únavy a dorazilo ju, keď sa na konci rozpleštila ako žaba. Chce to jednak zlepšiť celkovú kondíciu a jednak dodržať režim príjmu energie a oddychu. Môžeme byť radi, že sme varovanie dostali v menšom pohorí.

Spíme ako zabití, v noci prichádza poriadny lejak, ale jeho upokojujúce klopkanie na stan vnímam len v polospánku. Ráno sa budíme do hmly, všetko je zarosené, topánky mi preschli len trochu, našťastie objavujem v batohu ešte jedny suché ponožky, čo výrazne zlepšuje situáciu. Moje topánky sú pohodlné ako papučky, no na takéto šibnuté túry už nie sú určené, tak sa pevne rozhodujem, že si musím zadovážiť nejaké poriadne horské obutie, v ktorom si budem môcť trúfnuť na akúkoľvek túru.

Skrátenie našej túlačky, v daždi po auto

Ráno sa motkáme, hmla sa rozpúšťa, ale vyzerá to na dážď. S čelovkami obdivujeme jaskyňu, potom sa pobalíme. Stan sme museli povytierať starou plienkou (veľmi sa nám osvedčila na každej výprave). Na batohu nám visia ponožky, šatka a kadečo iné a vyrážame na poslednú etapu. Pôvodne sme chceli urobiť okruh až na Buchwald, no pri kríži opúšťame aj trasu na Vysoký vrch a lesnou cestou si skracujeme putovanie do Poráča. Opäť prší, ale pončá to istia. V dedine vchádzame do prvej krčmy, neodoláme kofole a slaným orieškom. Spokojne schádzame asfaltkou k stredisku Poráč Park, kde nám dozreli na auto a tam sa naša krásna trasa končí. No nekončí zápas s následkami, počas 24 hodín postupne zo seba vyťahujem 7 extra miniatúrnych kliešťov, boli takí malí, že ani podrobná prehliadka po túre ich neodhalila, až svrbenie a zapálenie rany upozornilo na ich prítomnosť.

Dobrodružstvo v búrke bolo neplánované, vďaka tomu sme však videli miesta, kam by sme naisto nikdy nezašli. Posunuli sme svoje hranice, poučili sme sa, že je nutné dodržiavať režim príjmu energie a oddychu, no presvedčili sme sa, že aj okolo päťdesiatky sa dá začať chodiť do hôr a pri premyslenom postupe si trúfnuť aj na náročnejšie podujatia.

Objavili sme zabudnutý kút Slovenska, miesto, kde sa dá lacno ubytovať a objavovať husto vyznačené turistické trasy a povedali sme si, že do Bielovodskej doliny sa chceme vrátiť v zime v mačkách, to už však bude iná kapitola...

Fotogaléria k článku

Najnovšie