1. deň

Sihla – Sedmák – sedlo Tlstý javor – Sihlička – Obrubovanec – Zákľuky – nádrž Hronček (Hrončok)

O 10.30 h sme v dedine Sihla. Auto odstavujeme pri miestnej krčme, a tak ako nám káže túžba a tradícia, veselo vstupujeme do krčmy a hneď, ako prevenciu pred nasledovnými horúčavami, dávame si dvoch velkopopovických šarišských kozlov, a tým sme to odštartovali. Sme prekvapení, že krčma je už otvorená a že dokonca ponúka varené jedlo. Ale dlho sa nezdržiavame. Po štátnej ceste sme vystúpili do sedla Tlstý javor, kde si v turistickom prístrešku pokojne poobedujeme. Veď je poludnie, tak máme nárok. Tu sa napojíme na červenú značku, ťahajúcu sa cez hrebeň Veporských vrchov a vyrážame na pre mňa najkrajšiu časť Slovenského rudohoria.

Veľmi mierne zvlneným terénom postupujeme lúkami a lesíkmi, v ktorých po predchádzajúcich dažďoch bujnie všetko rastlinstvo. Všetko kvitne, zovšadiaľ tečie vody, a len si tak lebedíme. Len nám stále čosi chýba k úplnej pohode a romantike. A to, čo nám chýba, sú salaše a ovečky. Zarastené košiare, opustené koliby a zničené válovy kedysi napájajúce čriedy dobytka sa nám vôbec nepáčia. Krajina začína zarastať náletovými drevinami a jej charakter sa mení k horšiemu. To si asi uvedomujú aj lesníci, pretože zahájili likvidáciu náletov, a tak všade okolo vidíme naťahané a navŕšené hory dreva, zväčša briez, ktoré štiepkujú a odvážajú do dolín. Ku kolibe pod Obrubovancom dokonca nie je ani vyšliapaný chodník. Pomaly sa dostávame pod Zákľuky a pri poslednej značke na osamelom smreku pri ceste oddychujeme a naposledy sa kocháme nádhernými výhľadmi, ukončenými až Fabovou hoľou v diaľke.

A potom začne naša anabáza, ktorú sme nečakali. Trasu sme prešli už asi štyrikrát, ale vždy v opačnom smere. Predpokladáme, že ju dosť dobre poznáme na to, aby sme si nerobili starosti. Lenže opak je pravdou. Keď po 15-tich minútach hodíme batohy na plecia, automaticky pokračujeme po poľnej ceste a Zákľuky obídeme sprava. Vôbec si to neuvedomujeme, veď cesta je taká zrejmá a cyklostopy tadiaľ tiež vedú. Lenže potom vstúpime do lesa a červenej značky nikde. Fíha, hovoríme si, ešte v dobrej nálade, musíme sa asi vrátiť. A tak sa vraciame na lúky a hľadáme značku. Tej však niet. Púšťame sa po obvode Zákľuk, vysokou trávou a slnko páli ako šľak. Kopírujeme hranicu lesa a lúk, lebo veríme, že niekde musí byť vyšliapaný chodník, spúšťajúci sa zo Zákľuk a tiež vstup do lesa so značkou. Lenže stále nič. Púšťame sa do lúčneho zárezu do lesa, kam vedú dve slabučko znateľné koľaje vo vysokej tráve, oči ako radary a pátrame po značke, ktorá by nás konečne vtiahla do prudkého padáku do Hrončeka. Ale stále nič. Radíme sa s mapou a vidíme na vrchole Zákľuk smerovník a tak sa zúfalo vraciame na vrchol a tam sa orientujeme. Mapu zorientujeme na Hrb a Vepor, ktoré krásne trčia nad obzorom, pozeráme na šípku s červenou, ktorá ukazuje na smrek s poľovníckym posedom a tam nachádzame konečne ďalšiu značku. A na malom smriečku, asi 10 m od neho ďalšiu. A potom už nič. Nikde nič. Hrešíme ako pohania, pijeme poslednú vodu a zúfalo sa rozhodujeme. Nechápeme, že keď sme to tu už toľkokrát prešli, že nemôžeme nájsť vchod do lesa. A tak klesáme do perspektívneho lúčneho jazyka a kde sa dá, tam zaliezame do lesa a nakoniec po asi 80 minútach kufrovania nachádzame značku perfektne ukrytú asi 8 m za hranicou lesa. Hurá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začíname klesať do Hrončeka. V lese sa t. č. robí prebierka a všade na chodníku sú naváľané mladé stromky a haluzie. No jedna radosť. Prekračujeme rozbitú lesnú cestu so senníkom a opäť len tak-tak nachádzame v lesnom bordeli pokračovanie značky. Dva razy schádzame z takmer nezreteľného chodníka. Unavené a vyčerpané nohy sa nám vytáčajú ako domáce klobásy, a keď nakoniec klesneme až na asfaltku v Hrončeku, máme toho plné zuby. Rýchlo hľadáme prameň s vodou a napájame sa ako dve ťavy. Hovoríme si, plní posledného optimizmu, neprekáža, dnes sa utáboríme pri priehrade Hronček a pekne sa vykúpeme a zrelaxujeme. Lenže aby nešťastia nebolo málo, priehrada je vypustená a nás vítajú len bahnité brehy. Šľak aby to trafil, a tak rezignujeme a pri drevenej búde pri ceste zhadzujeme batohy a robíme si poriadnu večeru. Spacáky len tak rozhodíme do trávy, hoci vieme, že bude poriadna rosa. Mesiac sa nám vyškľabuje a hviezdy na nás mrkajú ako sprosté.

2. deň

Hronček (Hrončok) – býv. horáreň Endreska – rázc. na Štompe – Tri vody, vysoká pec – Červená jama-Munička – Chata pod Hrbom – Včelinec (Včelienec) – Starý majer – Podlipa – Ľubietová

Vyspatí do sýta, varíme čaj, niečo trošku zjeme a vyrážame po červenej ďalej. Opúšťame asfaltku a stúpame nad horárňou Endreska okolo krásnej studničky lesom až do sedla na Štompe, kde sa k nám prípoji modrá značka. Ideme stále lesom a je nám fajn. Po hodinke začíname klesať a o 11-tej sme pri vysokej peci Tri vody. V turistickom prístrešku varíme kávu, ešte čosi aj zjeme a vyrážame do slnečného pekla asfaltkou po červene značke. Všade hučí voda, z lesa vytekajú po drevených náhonoch malé vodopády, veru obrovský rozdiel s tým, keď som tu bol naposledy a boli veľké suchá.

Asfaltkou cupkáme do úmoru, hlavu mám spečenú, pot zo mňa len tak letí. A môj kamarát Jarda si len tak pochvaľuje. Asi ho zabijem. Veď si len predstavte: 33 °C, my na slnku, asfaltka rozpálená ako žehlička a vietor ani nefúkne. A keď zastavíme na oddych, on si sadne na slnko, lebo vraj on má teplo rád. A mne povie: "To sa preto tak potíš, lebo máš bachor." Nuž, trošičku už nejaké to bruško mám, lenže ja už som asi taká fajta a naozaj nejem priveľa. Veď posúďte: na raňajky si dám dva malé trojuholníčky syra a krajec chleba a on - jedny sardinky, ktoré zožerie aj s olejom alebo omáčkou, cibuľu a dva krajce chleba k tomu, potom si ešte dá dva trojuholníčky syra a aby to nebola len taká „planina“, tak si ešte ukrojí koliesko, tak asi 3 cm salámy a samozrejme to všetko ešte s chlebom. A zavŕši to horalkou. Sviniar. A má asi 70 kg a ja mám metrák + 4 kg. Tak mi povedzte, kde je spravodlivosť?

Asi o 12.30 h sme pri útulni na Červenej jame-Muničke. Tu som pred pár rokmi prespal. Šikovné miesto. Začíname trochu strmšie stúpať, najprv lesom v tieni a potom už priamo na slnku a asi o 13.20 sme na Chate pod Hrbom. Všade je ticho, len v budove pod lesom sa čosi deje. A už vidíme schádzať chlapa, z ktorého sa vykľuje chatár a ten nás zachraňuje. Kupujeme po tri dobre vychladené pivká a už aj hasíme požiar v nás. Prvé dve pivká len tak zasyčia a ani s tretím sa nejako priveľmi nebavíme. Sme bezodní. Traja mladí chlapci schádzajú z Hrbu, pokecáme s nimi a na bicykloch odchádzajú do Brezna. Po chvíli sa objaví ešte jeden cyklista z Banskej Bystrice, úplne schvátený horúčavou. Dávame mu aspoň vodu, lebo chatár medzitým odišiel betónovať. Lenže on sa vyberie za ním a po chvíli prichádzajú spolu. Dokupujeme ešte po dve pivá a v tieni chaty si trošku pospíme.

Už sa začína maliličko ochladzovať, a tak opäť batohy na chrbát a nekonečným únavným klesaním nádhernou krajinou schádzame až do Ľubietovej. Mám v sebe päť pív, liter vody a stále žiadne močopudné tlaky. Zato mi z velkopopovického šarišského kozla hučí v makovici až hrôza. A tak si v Ľubietovej dávame ešte dve veľké kofoly, ale stále nič. Mám podozrenie, že som niekde deravý a tekutiny zo mňa niekade vytekajú. Rozmýšľame, kde si rozhodíme spacáky na prespanie, ale potom mrkneme na autobusovú zastávku a zisťujeme, že nám ide autobus. A tak ideme spojom do Lučatína, odtiaľ vlakom do Brezna a tam chytáme pohodlne nočný robotnícky autobus až na Sihlu, kde sme, totálne unavení o 23.20 h. Vybaľujeme spacáky a v záhrade krčmy každý obsadzuje jeden stôl pod slnečníkmi a už aj chrápeme. Noc je chladná a vlhká. Budíme sa asi o pol piatej, balíme, skočíme do auta a frčíme domov.

Zhrnutie

No poviem vám, ale sme si dali. Dvaja starí somári v horúčave s batohami. A ešte tak hrozne zakufrovať. Keď som sa doma pozeral na satelitnú mapu, ani sa mi to nechcelo veriť, že to bolo také hrozné. Ale naozaj bolo. Ale inak, veľká paráda. Nádherná krajina, ale žiadni turisti.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek