Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Z Ďurčinej na Hnilickú Kýčeru

V jednu jarnú nedeľu ma syn zas nahováral na nejakú poctivú túru. Vtedy som si spomenul, že na webe som pred časom zachytil útržky informácií o novo vyznačkovanej trase z Rajeckej kotliny na hrebeň Malej Fatry. Mala by viesť bočným hrebeňom oddeľujúcim Rajeckolesniansku a Porubskú dolinu. Zaslúžili sa o ňu členovia turistického klubu z obce Ďurčiná. Hoci oficiálne ešte nie je otvorená, o prieskumnej trase bolo rozhodnuté.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+1485 m stúpanie, -1485 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 19.05.2013
Pohoria
Malá Fatra - časť Lúčanská Fatra a Žilinská kotlina
Trasa
Voda
Jačmeniská, Glozová (pri obrázku)
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Rajec (vlak, bus) - Ďurčiná (bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Trasa

Ďurčiná – Javoriny – pod Úplazom – sedlo pod Hnilickou Kýčerou – Hnilická Kýčera – sedlo Majbíková – Kuneradský zámok – Porubská dolina – Ďurčiná

Pomaly autom prechádzame hore obcou a jastríme na obe strany, hľadajúc smerovník alebo aspoň bielo orámovaný žltý štvorček začiatku značky. Za školou a kostolom sa cesta zužuje a zhoršuje, sme na samom konci pri otočke autobusov - a nič. Parkujem v tieni stromu pri starej drevenici, nazeráme do bočných uličiek, až sa nakoniec (s malou vierou na úspech) pýtame prichádzajúceho chlapíka, či niečo nevie o novej turistickej značke. Uškrnie sa a neomylne nás posiela poľnou cestou, popisuje prvých pár sto metrov k drevoskladu, aj na ktorej skale uvidíme žltú šípku...

Novou žltou značkou

Za drevoskladom začína ostré stúpanie smrekovým lesom, za zákrutou prekrižujeme širokú zvážnicu a opäť sa vnárame do lesa. Chodník sa mení na poľovnícku prť a širokými serpentínami naberá výšku. Z prieseku sa otvárajú prvé výhľady na Rajeckú kotlinu, ohraničenú hradbou Súľovských vrchov na protiľahlej strane, spoza ktorých v diaľke vytŕča Lysá hora. Na toto ročné obdobie celkom slušná dohľadnosť. Po krátkom úseku starým bukovým lesom vychádzame na jednu z rázsoch bočného hrebeňa. Vrcholový pás (Dolná roveň) je odlesnený, z východu ho lemuje pás mladej bučiny, zo západu statná smrečina. A znova výhľad na severozápad.

Miernym stúpaním vychádzame na horizont. Chodník je na lúke takmer neznateľný, ale niet sa kde stratiť. Po krátkom prerušení lesom sme zas na lúkach pod Babou (1062 m). Poniže sa dá nabrať voda zo studničky na Jačmeniskách. Hrebeň sa tu stáča na východ a kopaný chodník pokračuje s neveľkými výškovými výkyvmi, traverzujúc vrcholky cez lúky zvané Javoriny. Svieža zeleň trávy kontrastuje s tmavozelenými ihlanmi roztrúsených smrekov. Neuveriteľne malebný úsek, už len kvôli nemu výstup stál za to. Ten, kto to tu takto naaranžoval, vykonal záslužnú prácu. A samozrejme, vďaka patrí aj turistom z Ďurčinej, ktorí pomáhali prekopať a vyznačiť chodník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na konci lúk značka schádza doprava a odrastenou bučinou traverzuje Jablonskú (1117 m). Krátko pred lúčnym sedielkom pri svätom obrázku je ďalší prameň. Z tejto strany hrebeňa vidno na juh, kde nad spleťou dolín obzoru dominuje Kľak. A už sa šplháme na najvyšší kopec celého bočného hrebeňa - Kýčeru (1166 m). Podrast starej bučiny tvorí súvislý hustý koberec cesnaku medvedieho... ach, tá nezameniteľná vôňa. Trháme zopár hrstí k obloženým rožkom na obed. Ďalší z vrcholov už chodník opäť traverzuje a krátkym stúpaním sa na ohybe červenej značky pod Úplazom (1085 m) pripája na hlavný hrebeň. Ani tu ešte nie je žiadna smerovka, dokonca ani náznak značenia novej trasy z tohto smeru. Neviem teda ani, či žltú potiahnu na jedno zo susedných rázcestí v sedle pod Úplazom, resp. pod Hnilickou Kýčerou.

Po hlavnom hrebeni

Pri okraji lesa pozrieme hrob neznámeho partizána a klesáme po červenej ku krížu v sedle pod Hnilickou Kýčerou. Kúsok po zelenej je prameň ľadovej vody, tak obmieňame zásoby. Na Hnilickú Kýčeru (1218 m) je krátke, ale vcelku výživné stúpanie. Oproti nám krížom-krážom schádza cyklista a pridržiavajúc bicykel sa podchvíľou šmýka na lístí medvedieho cesnaku. Občas sa nestačím diviť, kam sa dvojkolesáci vyberú - z jednej strany na strmý kopec vytlačiť, nadol z neho pomaly znášať... Po polhodine sme na vrcholovej lúke a dosiahnutie najvyššieho bodu dnešnej túry završujeme obedom. Kopec poskytuje takmer kruhový výhľad, kocháme sa a identifikujeme vzdialenejšie pohoria, Miloš ešte polistuje vo vrcholovej knihe a je čas pohnúť sa ďalej.

Pralesovitú pokrútenú bučinu pod vrcholom postupne striedajú urastené štíhle buky. Svieža zeleň rozvíjajúcich sa lístkov harmonicky dopĺňa svetlosivú kôru. Hrebeň je tu bez výhľadov, ale čo by inde dali za taký zachovalý kus lesa. Miestami málo používaný chodník zarastá húštinou, táto časť Malej Fatry je totálne odlišná od frekventovanej Krivánskej. Po piatich kilometroch schádzame do sedla Majbíková (993 m) (na starších mapách ako sedlo Maríková). Vyklčovaná stráň nás vracia do slovenskej ťažobnej reality. Zanechávame hrebeň a strmým výmoľom sa spúšťame po modrej značke do doliny. Potok Bystrička nám robí sprievodcu a z malých kaskád sa šíri osviežujúci chlad. Z horného toku by som si trúfol nabrať aj vodu na pitie. Chceme pozrieť, ako je na tom zámok Kunerad, postavený pod lesom na spoji so Svitačovou dolinou. Vidno, že po požiari (na jar 2010) je strecha stále len provizórne prikrytá, omietka opadáva, okolie zarastá... smutný pohľad.

Neznačene úpätím hôr

Tu končí naše putovanie po značkách. Potrebujeme sa dostať naspäť k autu do Ďurčinej, a tak sa k slovu dostáva aj kombinácia GPS logger + mobil + Trekbuddy. Pomáha najmä v prvej časti, keď ideme lesom, popretkávaným spleťou lesných ciest, bez výrazných terénnych tvarov, sem-tam spestreným prameniskami a mokrinami. Neskôr sa dostávame na zvážnicu, ktorá má správne smerovanie. Pred Porubskou dolinou ju opúšťame, pokračujeme okrajom lúky ponad Kamennú Porubu a v závere rúbaniskom zbiehame k posledným domom rozťahanej obce. Lúčne priestory okolo futbalového ihriska sú obsadené piknikujúcimi skupinkami - darmo, po dlhšom čase pekný deň vylákal ľudí von.

Lesíkom vystúpame do protisvahu a na kúsku sa nechávame viesť zelenou značkou, vedúcou zo sedla pod Hnilickou Kýčerou do Rajca. Odbáčame z nej doľava a poľná cesta nás neomylne vedie popod okraj remízok a riedkych borovicových lesíkov. Horným okrajom musíme obísť areál už zrušenej žilinskej posádkovej strelnice. Aj ja som sa tu kedysi vyskytol a strelnica bola prekážkou pre vyznačenie bočného hrebeňa, ktorým sme túru začínali. Jej palebný sektor totiž smeruje hore dolinou Kamenného potoka presne na malebný lúčnatý úsek. Z návršia už vidno Ďurčinú, bočnou ulicou vchádzame do centra s kaplnkou,kostolom a školou, k autu je to pár desiatok metrov. Nohy hovoria, že bolo tak akurát a pri záverečnej kofole hodnotíme vydarený deň.

Fotogaléria k článku

Najnovšie