Prvé vydanie mapy Slanských vrchov pre chýbajúce trasy z Rudlova mi na plánovanie túry veľa možností nedáva, zato TuristickaMapa.sk, áno. Úplne uzavretý okruh tu síce naznačený nie je, chýba prepojenie medzi modrou značkou na Ivanov vrch a zelenou na rázcestie pod Praporcom, hoc sú vedené tesne popri sebe. Značka od Zamutovských skál do Rudlova nie je žiadna. Nakoniec je to všetko ešte trochu inak.

Potrebujem sa dostať k začiatku žltej, zvanej Slaný potok, ale v Rudlove som zle odbočil, keďže sa mi smer popri bývalom poľnodružstve nepozdával, nakoniec to bol ale práve ten správny. Po ľavej strane míňam skupinku usadlostí pod Malinou, krátko potom pri križovatke dvoch lesných asfaltiek vidím odstavené dve autá. Tam nechám tiež svoje, a hneď po vystúpení vidím začiatok zelenej, ktorá na žiadnej mape nie je. Vyzerá byť aj dosť nová a jej smer mi napovedá, že by mohla ísť na Praporec. Nie je tu však žiadny smerovník ani nik, kto by mi poradil, a tak sa držím pôvodného plánu (a tajne dúfam, že sa s touto značkou ešte stretnem). Žltú síce nevidím, a tak idem asfaltkou v smere podľa mapy (teda mapu vlastne nemám, len v pamäti z Hikingu) a ajhľa, po cca 200 - 300 m vidím smerovník. Je to on, Slaný potok, a tak sa vydávam od neho na Hliniansku jelšinu pohodlnou širokou lesnou cestou. Nedávno ju asi rozširovali, súdim podľa odhrnutých balvanov po krajoch, a zrejme okolitý les tak čakajú ťažké časy.

Trasa

Rudlov, samota pod Malinou – Slaný potok – Hlinianska jelšina – Ivanov vrch – rázcestie pod Praporcom – Praporec – sedlo pod Praporcom – chata Lesov SR Javorová – samota pod Malinou

Asi o štvrťhodinku vidím po pravej strane akúsi chatu, tak schádzam smerom k nej po rozjazdenej lúke urobiť prieskum, keďže na mapách žiaden takýto objekt zaznamenaný nebol. Ako zisťujem, sú to dokonca až dva objekty, postavené nedávno, jeden je uzavretá chata, druhý až luxusne vyzerajúci zakrytý prístrešok so stolmi a lavicami vnútri. Nuž, ukryť pred nepohodou by sa tu teda dalo solídne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vraciam sa na trasu, o pár minút som pri smerovníku Hlinianska jelšina. Je tu práve otec s dvomi ratolesťami, a tak prehodím pár slov. V pláne majú Šimonku... a nová chata aj s prístreškom patrí poľovníkom. Nuž, bohaté združenie to musí byť. Poprajem im príjemnú túru a vyrážam svojim tempom po modrej, ktorá vedie na Ivanov vrch. Chodník je vedený trochu zerodovanou a mokrou lesnou cestou, ale jej krajom sa dá, ďalej pretína rúbanisko, potom aj poľovnícku lúku (klasika – posed, kŕmidlo, solisko...). Tu len tipujem pokračovanie modrej, ale vyšlo to, je po pravej strane ešte pred koncom lúky. Chodník sa vinie prevažne lesnými cestami, miestami značne zerodovanými či zablatenými. Ešteže je ako tak sucho. Na jednom mieste smer značky kolmo pretína lesnú cestu, treba dávať pozor a neminúť odbočku.

Asi po trištvrtehodine sa ide konečne peknou lesnou cestou, po pravej strane neďaleko za sebou sú osadené dva poľovnícke posedy, trochu prekvapivo v hlbokom lese. V mieste, kde sa chodník stáča prudko doľava, vidím vpravo rúbaniskovú lúku, a tak schádzam na ňu a obdivujem pohľady na Oblík i hlboko do doliny, ktorou vedie ťah cesty Humenné - Prešov. Na lúke na kameni zbadám aj zelenú značku, sú naozaj blízko pri sebe. Keď sa vrátim na trasu, z lesnej cesty o chvíľu odbočuje značka vpravo do lesa. V podraste lesa ani náznak chodníka, značky treba starostlivo sledovať, tento úsek je avšak našťastie krátky. A už sa mi zjavili skaly Ivanovho vrchu, zaujímavo zubatý šikmo sklonený skalnatý hrebeň sa mi ozaj páči. Som rád, že som tu. Vychutnávam si výhľady, sú asi 180°-vé, od juhu cez západ po sever. Pred vrcholom pod skalou sú čerstvo vyhrabané nory a chodníky, asi jazvec.

Som sám, napriek sympatickému miestu to tu asi veľmi frekventované nebude. Po občerstvovacej prestávke schádzam kúsok dole z vrcholu a dávam sa doľava znateľne vyšliapaným chodníkom, ktorý som si všimol pri ceste hore, smerom niekde k zelenej. Skutočne po chvíľke som na zelenej, dokonca je tu aj značka cyklotrasy. Chodník v týchto miestach vedie zmiešaným ihličnato-listnatým lesom a ani sa nenazdám, už som pri smerovníku pod Praporcom. Na smerovníku nie je vyznačený smer na Praporec, navyše podľa neho vedú odtiaľ zelená a modrá inými smermi, v skutočnosti sú však vedené určitú vzdialenosť spolu. Až v mieste, kde je odbočka zelenej, je na blízkom strome nápis Praporec so šípkou a modrá značka. Nuž, zvláštne značenie je v týchto miestach, bolo by treba vniesť do toho systém, aj keď v konečnom dôsledku sa dá z toho vysomáriť.

Pokračujem teda vcelku pekným lesom popri andezitových skalných útvaroch a po štvrťhodinke som na vrchole Praporca. Až tu stretávam ďalších turistov, manželský pár z Prešova. Výhľad z vrcholu nie je, stromy skalu prerástli, a tak sa dlho nezdržím, a schádzam späť do sedla pod Praporcom. Až teraz pri zostupe (po cca 100 m od vrcholu) som si všimol krátku odbočku ku skale, z ktorej tuším výhľad. A veru je to tak, až teraz sa môžem pokochať výhľadmi aj z Praporca, sú podobné ako z Ivanovho vrchu, nie však také pekné a široké.

Po návrate k smerovníku pod Praporcom sa púšťam smerom na Javorovú. Chodník vedie rozjazdenou a zablatenou lesnou cestou, našťastie po piatich minútach vychádza na lúku s chatou Javorová. Podľa infotabule patrí Lesom SR š. p. K chate je pribudovaný prístrešok s dostatočnými rozmermi pre prípadný úkryt pred zlým počasím, či pre bivak.

Pod chatou je smerovník vyznačujúci smer na Zámutovské skaly, kde by som mal podľa plánu zísť, a od nich nejako lesnou cestou sa dostať nad Rudlov k autu. Možno nejakých 50 m za smerovníkom však nachádzam na dvoch stromoch zelenú, síce bez smerovníka či inej informácie, ale akosi verím, že je to "neznáma zelená", ktorú som videl po vystúpení z auta pod Malinou.

Po chvíli je po pravej strane staré rúbanisko, z ktorého sú výhľady na Východoslovenskú nížinu. Potom nasleduje úsek popri zaujímavých, pomerne veľkých skalných andezitových útvaroch. Trasa je dobre značená, napriek tomu si po vyústení trasy na širokú lesnú cestu, rozjazdenú pásovým vozidlom, nevšimnem odbočku do lesa, a tak sa musím vrátiť. Nasledujúci úsek je veľmi pekný, vedený úzkym lesným chodníčkom vytvoreným vo svahu, spestrený občas kvitnúcimi zvončekmi. Moja radosť a potešenie trvá asi len pätnásť minút, lebo zrazu sa krásny chodník zmení na cestu zarúbanú. To povyše urobili buldozérom novú širokú lesnú zvážnicu a stromy nechali tak, pováľané krížom cez chodník. Podľa novej zvážnice aj vidieť, čo asi čaká v blízkej budúcnosti okolitý les.

Záver

Po chvíli to mám našťastie za sebou, a ajhľa, tip vyšiel, značka vyúsťuje presne ako som predpokladal - k odstavenému autu. Pocity mám teda po túre zmiešané, nadšenie hlavne zo zaujímavého Ivanovho vrchu, mierny zmätok v značení a hlavne obavy z pripravovanej masívnej ťažby. Napriek všetkému som rád, že som spoznal ďalšiu časť Slanských vrchov.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek