Trasa

Starý Smokovec – rázcestie nad Zrubami – Velická poľana – Sliezsky dom – Velické pleso – sedlo Poľský hrebeň – Východná Vysoká - sedlo Poľský hrebeň – Zmrznutý kotol – sedlo Prielom – Zbojnícka chata – Veľká Studená dolina – rázcestie nad Rainerovou chatou – Hrebienok – Starý Smokovec

Predpoveď počasia konečne výnimočne nepredpokladala tmu z Mordoru na nastávajúci víkend plus ďalších pár dní, atmosferický tlak mal stúpajúci trend, tak sme sadli do auta a vyrazili do Smokovca. Napriek nepredpokladaným zrážkam a pozitívnym predpovediam počasia sme sa v Poprade zrazili s búrkou, akú som nevidel už veľmi dlho. Pri pohľade na nestíhajúce stierače som rozmýšľal, že na pivo do Tatier na otočku som ešte nešiel. Búrka však za pár hodín prešla a večer začal byť chladný s ustupujúcou oblačnosťou.

Ubytovanie sme hľadali až na mieste, čo malo výhodu, že po niekoľkých prejazdoch Smokovcom sme dokonale poznali mesto a vďaka výraznej oranžovej farbe auta aj mesto nás. Nakoniec sme sa ubytovali pár metrov od žltej, po ktorej sme ráno vyrážali. Povedali sme si, ako vždy, že si dáme v meste maximálne 1 - 2 pivá, pobalíme sa a ideme spať, aby sme ráno vládali. Ráno sme síce pobalení boli, na batohoch nám však viseli talizmany za vypité tatranské čaje a keďže sme si na to celkom dobre nespomínali, nasledovala aspoň rýchla kontrola a rozhodovanie, čo zobrať a čo nie. Po prekonaní rannej dezorientácie sme vyrazili po asfaltovej ceste smerom na Sliezsky dom.

Z asfaltky sme veľmi rýchlo odbočili do lesa, kde to bolo, aj vďaka rannému slnku za nami, pestrofarebné s výhľadom na Slavkovský štít. Zanedlho sme dorazili k rázcestiu nad Zrubami. Ďalej kosodrevinou s prvými výhľadmi na Gerlachovský štít, ďalší z budúcich cieľov, na ktorý sa (s adekvátnym rešpektom, samozrejme) teším, aj preto, že si budem môcť konečne nejaký výstup zaplatiť. Ďalší smerovník sme našli na Velickej poľane. Odtiaľto už bol na dohľad aj Sliezsky dom, ku ktorému sme za pár minút dorazili. Tu neskutočne fúkalo a vzhľadom na počet áut na parkovisku som s vysokou pravdepodobnosťou niekomu spestril ráno pohľadom na môj zápas s igelitovým sáčkom a vetrom v rámci prestávky na jedlo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Velickou dolinou na Poľský hrebeň

Pokračovali sme stúpaním okolo Večného dažďa k Velického vodopádu. Zatiaľ to bola prechádzka po „vydláždenom” chodníku s fantastickým kontrastom kamenných masívov Gerlachovského štítu a Granátovej steny po stranách, zelenej trávy Kvetnice a modrej oblohy. V diaľke bolo vidno prvý cieľ cesty – Poľský hrebeň. Ako sme sa približovali, počasie sa menilo. Všetko začala zahaľovať hmla a poznateľne sa ochladilo. Pod hrebeňom sme stretli švédskeho turistu, chvíľu sme pokecali a po prvých skalkách, na krátkych úsekoch istených reťazami, sme sa dostali hore na hrebeň. Urobili sme pár fotiek hmly z rôznych uhlov, niečo pre istotu zjedli a začalo stúpanie na Východnú Vysokú.

Na Východnú Vysokú

Bolo treba dávať pozor. Pod nohami sme mali mokré skaly, prípadne sneh. Kontroloval som každú skalu, na ktorú som stúpil, aby sa neuvoľnila a neohrozila mňa alebo kamaráta, ktorý stúpal za mnou. Navyše na túrach je zodpovedný za kvalitnú fotodokumentáciu, tak určite nedával stále pozor na prípadné letiace kamene zhora. Niekedy bolo treba pomáhať si rukami, prípadne zapájať svaly, o ktorých normálne neviem, že ich mám. Práve počas exponovanejších úsekov som si niekoľkokrát pripísal na fiktívny nákupný zoznam pre budúcnosť rukavice a sebakritickú poznámku. Chvíľami sa zdalo, že to už trvá dlho, ale bavilo ma to, tak sa stúpalo dobre. Nestopoval som to, ale do predpokladanej trištvrte hodiny sme boli určite hore, tešiac sa na výhľady. No nevideli sme absolútne nič. Všade okolo bola hmla. Za pár minút sa to však našťastie pretrhalo a výhľady na Gerlachovský štít, Bradavicu a všetky tri doliny okolo boli nádherné. Ľudia s extrémne vyvinutým periférnym videním mohli naraz pozorovať Zbojnícku chatu a Sliezsky dom. Návaly hmly prichádzali a odchádzali tak rýchlo, že nie vždy bolo možné stihnúť urobiť fotky.

Do sedla

Kvôli obavám z prípadnej búrky podobnej z predchádzajúceho dňa sme sa rozlúčili so švédskym kolegom, ktorý hore dorazil onedlho po nás, zliezli naspäť na Poľský hrebeň a po zelenej začali zostupovať. Čakalo nás ďalšie stúpanie do sedla Prielom, ktoré bolo zasnežené a aj na ceste k nemu v Zamrznutom kotli bolo ešte snehové pole, ktoré sme úspešne a bezpečne zdolali s mačkami v batohoch. Síce sme ich nepotrebovali, ale pocit istoty je na nezaplatenie, a prečo ísť naľahko, keď je to šport, všakže? Stúpanie do Prielomu bolo vcelku výživné. V sedle samotnom sme zvolili každý inú cestu. Dalo sa ísť buď po snehu alebo vyššie po mokrých skalách. Všetko, samozrejme, istené reťazami.

V sedle sme stretli asi štyri skupinky rôznych národností. Každý sa pýtal, ako to ide na druhú stranu. Tak som jemne postrašil nemeckú turistku a po hĺbkovom zaspomínaní na nemčinu na strednej škole som jej zaželal veľa šťastia v jej rodnom jazyku. Neodpovedala, len pozerala striedavo na mňa a dole strmým zasneženým svahom a zdalo sa mi, že vôbec nežmurká. Pri zostupe, tesne pod vrcholom, sme sa míňali s človekom v sandáloch. Chvíľu som myslel, že sa mi to zdá, prehodnotil som, či to nepreháňam s oblečením a hlavne obutím do Tatier. Nie, nepreháňam, ale paradoxné je, že som mal pribalené pre istotu spomínané mačky a on mal obuté sandále! Pod nohami sme mali väčšinou sutinu a skaly, a keďže začalo aj pršať, táto časť nebola veľmi príjemná. Po ceste na Zbojnícku chatu som sledoval rôzne druhy oblačnosti, zahaľujúce vrcholy štítov, ktoré sme práve včas opustili.

Veľkou Studenou dolinou a domov

Od Zbojníckej chaty dole bolo počasie už príjemné a konštantné. Od rázcestia nad Rainerovou chatou sme to mali už len 15 minút na Hrebienok, odkiaľ sme sa mali v pláne zviezť do Smokovca na kolobežkách alebo akokoľvek inak, len nie pešo. Vzhľadom na nízku účinnosť zadnej brzdy na mojej kolobežke a z bicykla získaného presvedčenia, že čo je predo mnou, musím predbehnúť, ani táto časť cesty nebola o nič menej vzrušujúca. Po odovzdaní kolobežiek miestnej požičovni, ktorá určite na moje odporúčanie pridá na údržbe, sme zdolali posledné stovky metrov po žltej k bodu, kde sme ráno začali.

Čakala nás ešte dlhá cesta domov a nebyť ponuky prevádzkovateľa zariadenia, kde sme boli ubytovaní, dať sa pred cestou do poriadku, bola by to aj pekne drsná cesta. Z diaľnice sme pozorovali vzďaľujúce sa štíty Tatier. Ja ako šofér o čosi menej. Na veľa z nich sa určite pokúsim dostať a teším sa na to, pretože toto bol skvelý zážitok a dojmov z neho bolo veľa, keďže večer som mal pocit, že to všetko sa nemohlo stať za jeden deň.

Autor fotografií: Ján „Nostro“ Adamus

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek