Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rada Ako na túry s malými deťmi I.

Témou tohtoročného leta na Hiking.sk je turistika s deťmi. Okrem tipov na túry a cyklotúry sme sa rozhodli aj pozbierať naše skúsenosti z túr s drobcami. Tie sa od dospeláckych líšia snáď všetkým - výberom lokality, dĺžkou a náročnosťou trasy, balením, spôsobom prepravy dieťaťa a aj priebehom výletu. V dvoch článkoch si postupne povieme niečo o túrach s tými najmenšími deťmi, teda o vekových kategóriách dojča + batoľa. Dnes to bude najmä o výbere prepravného prostriedku a terénu.

Kočík

Terén závisí od toho, aký typ kočíka máme. Mestský, ľahký typ kočíka s tenšími kolieskami je určený najmä na asfaltové cesty, prípadne poľné. Športovejší kočík so širokými masívnymi kolesami sa síce ledva zmestí do kufra auta, zato sa s ním dá bez obáv chodiť na všetky lesné cesty, dokonca chodníky, stačí dostatočná šírka. Korene a kamene sú trocha problém, ale pokiaľ nejde o príliš strmý terén, zvládneme to nadvihovaním prednej a zadnej časti kočíka, aj keď v tomto prípade treba rátať s dobrou “posilkou” na ruky. Niektorí rodičia uprednostňujú trojkolesový kočík, kde sa dajú nadvihnúť zadné kolesá a ísť iba na prednom koliesku ako s fúrikom.

Dojča
Dĺžka túry s malým bábätkom závisí od veku. U nás platilo - čím menšie bábätko, tým voľnejší program (samozrejme, keď je už mamička po pôrode ako-tak v poriadku). Malé dieťa veľa spí, a ak má splnené všetky potreby, je mu jedno kde. V tomto období pre mňa neboli problém niekoľkohodinové vychádzky v Malých Karpatoch či vo Vysokých Tatrách. Pri väčšom dojčati, ktoré sa už plazí, lezie a sedí, treba rátať s prestávkami nielen na nakŕmenie, ale aj na “vyhýbanie sa”.
Zdenči: Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že deti majú radšej hrboľatý terén ako nový asfaltový koberec. Dieťa sa vytrasie a rýchlejšie zaspí. Náš Kubo sa pri prechode z drncajúcej cesty na rovný asfalt vždy zobudil, mysliac si, že už prechádzka skončila. Pri fotovýletoch som prišiel na to, že dieťa treba najskôr utriasť, potom kľudne zaspí a môžete sa venovať foteniu.

Batoľa
Dieťa nám trošku podrástlo, začína pobehovať a často už nie je ochotné príliš dlho sedieť v kočíku. Oveľa zaujímavejšie je pol hodiny pobehovať v desaťmetrovom okruhu a poobzerať si tam všetky rastlinky, chrobáčiky, vtáčiky, okoloidúce autá a vyzbierať všetky dostupné smeti. Presun kamkoľvek trvá veľmi dlho a zrýchli sa len vtedy, keď sa dieťa unaví a je ochotné chvíľočku urobiť brm brm v kočíku. Trasu teda vyberáme nie príliš dlhú, zato s rôznymi lákadlami pre deti. Pre to naše je zaujímavý každý okoloidúci dopravný prostriedok, voda v akejkoľvek forme, schody a zvieratá. Tieto zaujímavosti zároveň fungujú ako motivačný prostriedok k presunu - daj pápá vodičke, ideme pozrieť ďalšiu (vláčik, kačičky atď.) Strkať dieťa do kočíka alebo ho brať na ruky a nasilu prenášať nemá význam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Detský nosič

Tu máme, čo sa týka terénu, pomerne voľnú ruku, pretože dieťa sedí v nosiči na chrbte a terén prekonávajú naše nohy. Pozor však na to, že dieťa sa potrebuje tiež vybehať, a tak aj keď zvolíme niečo strmšie a náročnejšie, mali by sme mať niekoľko úsekov s rovným terénom, kde môžeme drobca nechať si pobehať. Je vhodné vybrať “záujmové body” ako v predchádzajúcom odstavci. V lete sme šli maximálne 6-hodinovú túru, čím je ale drobec starší, tým rastú jeho nároky na vlastný pohyb, a tak vyberáme kratšie túry a dlhšími pauzami na Kubkov program. Čas pobytu vonku je približne rovnaký, ale prejdená trasa je kratšia.

Nosič nie je veľmi vhodný na zimné túry. Dieťaťu rýchlo vychladnú ručičky aj nožičky a keďže je v nosiči bez pohybu, nemá si ich ako zohriať. Oproti kočíku či sánkam sa nedá zďaleka tak zababušiť. V zime sme išli maximálne dvojhodinovú túru cca s jednou - dvoma prestávkami niekde vo vnútri, aby sa malý zohrial. Po dlhšej pauze sa dá v túre pokračovať aj nad rámec dvoch hodín.

Čo sa týka balenia, práve pri nosiči sa zvykneme najviac obmedzovať, lebo len nosič + dieťa je veľmi slušná hmotnosť. Deku v tomto prípade určite neberieme a dieťa sa prebalí na bunde. Do nosiča sa nám osvedčilo brať až väčšieho drobca, lebo bez deky bol problém, kde dieťa nechať vyhýbať sa, ak okolo bola len vysoká tráva alebo skalnatý povrch. Nosič nie je vhodný ani v premenlivom počasí, kedy hrozia prehánky. Má síce striešku na hlavu, ale zvyšok tela dieťaťu mokne.

Zdenči: Namiesto detského nosiča, ktorý je sám o sebe dosť ťažký, sme zvolili nosič Ergo. Dieťa v ňom ešte nepotrebuje vedieť sedieť. Zatiaľ otestovaný len pri krátkych prechádzkach v Malých Karpatoch, mamina je zatiaľ spokojná, tato nosí batoh s potrebnými vecami, príp. tlačí prázdny kočík. Nevýhodou tohto nosiča je to, že dieťa je v kontakte s telom rodiča a ak sa „nosič“ potí, mokré je aj dieťa.

Sánky

Pre sánky vyberáme podobné terény ako pre kočík. Príliš strmý terén je nevhodný, pretože dieťaťu sa nesedí pohodlne a najmä dolu kopcom sa sánky zle vezú. Mierny kopec dolu však môže byť zábava, pretože si prisadneme k dieťaťu a spustíme sa. So sánkami môžeme byť vonku o niečo dlhšie ako s nosičom, pretože dieťa máme vo fusaku. Pod mínus 10 °C však už nezaberalo nič, malý bol nepokojný a uplakaný. Dobré je mať po ceste niekoľko bodov, kde sa dá ísť v prípade potreby zohriať. Pri snehovej metelici, pokiaľ nevieme zabezpečiť dieťaťu striešku, je vychádzka naozaj problematická. U menšieho bábätka sme urobili improvizovanú z bundy, väčšie si ju strhne a mrnčí, že mu sneží do tváre. Taktiež treba dávať pozor pri manévrovaní. Sánky nie sú také stabilné, ako by sa mohlo zdať. Ani neviete ako, a drobec je vyklopený – najčastejšie ksichtíkom do snehu.

Klokanka/šatka

Axel: Aktuálne mimoriadne obľúbený prostriedok prenášania drobného potomstva. Kritizovať alebo obhajovať rôzne kombinácie pruhov látky a spôsobov nosenia detí by bolo len pridávaním korenia do diskusného gulášu. Za seba môžem zhodnotiť len výrobok nazývaný Close Baby Carrier, ktorý je akýmsi hybridom medzi spomínanými spôsobmi nosenia. Cenovo nie najlacnejší výmysel však prekonal naše očakávania a tak máme v rodine už tri putovné kusy. Klokankovať môžeme prakticky od narodenia a horný limit určí najmä spôsob prevedenia šatky a fyzické limity dieťaťa. Extrémom je zaručene hrdý tatko, vlečúci v látkovom nosiči na chrbte svoje približne 6-ročné dieťa na Chatu pri Zelenom plese. Pozor na horúce letné dni, tesné zabalenie dieťaťa v kombinácii s teplom produkovaným fyzickou námahou rodiča je nebezpečná kombinácia.

Cyklovozík

Axel: Niektoré modely detských cyklovozíkov, napríklad Croozer (naša recenzia) umožňujú nielen ťahanie za bicyklom, ale po namontovaní prídavného kolesa aj turistické využitie. Veľké odpružené kolesá na prechod lesom, objemný batožinový priestor, pohodlie pre pasažierov, možnosť popoludňajšieho spánku a relatívne dobrá ochrana pred vplyvmi počasia z neho robia favorita našich víkendových túlačiek slovenskou prírodou. Celoročne! Cenovo je to samozrejme úplne iná liga a na presun zvýšeného množstva kilogramov po lesných chodníkoch to chce aj porciu kondície a odhodlania.

Lanové dráhy

Na záver prvého dielu by som sa rada zmienila o lanových dráhach. Názory na to, kedy brať deti do akej nadmorskej výšky, sa rôznia. Detská lekárka mi povedala, že ak sa dieťa nebude presúvať rýchlo medzi rôznymi nadmorskými výškami a nepôjdeme nad 2500 m, tak by to malo byť v poriadku. Určite by som však nebrala novorodenca do kabínkovej lanovky prekonávajúcej niekoľko sto metrov prevýšenia. Dieťatko sa nevie vyrovnať so zmenou tlaku, nevie si “odľahnúť” ušká tak ako dospelý. Pomôcť môže dať dieťaťu napiť, ale aj tak by som s ohľadom na prcka s takými výletmi počkala. My sme brali Kubka na lanovku prvýkrát v jeho 13 mesiacoch a to na pozemnú zo Starého Smokovca na Hrebienok s prevýšením 250 m. Na kabínkovej lanovke bol prvýkrát v 15 mesiacoch, ale len smerom dolu. Je to samozrejme na zvážení každého rodiča.

Rôzne zaujímavosti a rady k pobytu detí vo vyššej nadmorskej výške sa dajú nájsť tu (ďakujeme Petrovi61 za odkaz).

Na článku aj fotodokumentácii spolupracovali: Pavol "Axel" Gomboš, Zdeno "Zdenči" Vasilišin a Daniela Mäkká.

Fotogaléria k článku

Najnovšie