Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Veterný vrch zo Zamaguria

Spišská Magura je z turistického hľadiska nešťastne položené pohorie. Leží doslova medzi dvoma turistickými skvostami slovenskej prírody, a to medzi Tatrami a Pieninami. Spokojne si medzi nimi nažíva a sleduje návaly ľudí, navštevujúce jej susedov. Delí sa na dva podcelky, Repisko s najvyšším vrchom s rovnomenným názvom (1259 m) a Veterný vrch s najvyšším vrchom s rovnomenným názvom (1111 m). Podcelky spája hlavný hrebeň po modrej značke a rozdeľuje ich Magurské sedlo (949 m), ktoré spája cestou a cyklotrasou mestečká Spišská Belá a Spišská Stará Ves. Z ochranárskeho hľadiska celá severná časť od hlavného hrebeňa leží v OP PIENAP-u, maličká časť na západe s Repiskom v TANAP-e, južná časť od hlavného hrebeňa okolo Ždiaru čiastočne v OP TANAP-u a od Lendaku až po Kamienku nie je chránené vôbec. Na Repisko nevedie žiadny turistický chodník, tak som sa vybral značenou trasou na Veterný vrch.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+530 m stúpanie, -690 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 15.06.2013
Pohoria
Zamagurie: Spišská Magura, podcelok Veterný vrch
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1111 m n. m.
  • Najnižší bod: 570 m n. m.
Voda
vlastná voda
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Kamienka (bus)/Stráňany (bus), Stráňanské sedlo (parkovisko)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Stráňanské sedlo – Horbáľová – rázcestie na Poľane – rázcestie pod Grúňom – Veterný vrch – Čierťaž – Veľký Lipník

Už dlhšiu dobu si robím zálusk na niečo zaujímavé v mojom domácom pohorí. Stále sa však vo voľnom čase motám kade-tade po iných pohoriach, až sa mi jednu sobotu podarilo vystúpiť na Veterný vrch (1111 m n. m.). Je teplý deň a od rána čakám na hlásené búrky. Nič sa nedeje, iba hrmí, a tak až poobede o pol tretej beriem auto a pristavujem ho na Stráňanskom sedle. Je to začiatok a možno aj koniec dnešnej trasy. To ešte v túto chvíľu neviem, pretože mám tri alternatívy pokračovania trasy z Veterného. Sám som zvedavý na značenie v teréne, pretože podľa papierovej mapy zo Stráňanského sedla smerom na Veterný nie je vyznačená žiadna turistická značka, podľa mobilnej aplikácie by som mal ísť celý čas po zelenej čo najkratšou trasou až na vrchol, no a podľa TuristickaMapa.sk by som mal ísť dokonca po zelenej, žltej a červenej. No úplne som bol z toho mimo. Hneď aj poviem, že správne značenie bolo posledné spomenuté, ale na jednom úseku som si poriadne ponadával na, podľa mňa zbytočné, predlžovanie trasy, k tomu sa ale dostaneme neskôr.

Zo Stráňanského sedla sa dá ísť dvomi smermi. Buď na sever do Pienin na ich najvyšší vrch Vysoké skalky (1050 m n. m.), určite vám tam odporúčam ísť kvôli krásnym výhľadom. Alebo aj presne opačným smerom, ako to mám v pláne, a tak sa vydávam po zelenej značke na juh a očakávam zaujímavú túričku. Takže zelená značka tu skutočne je a tabuľka ukazuje 55 minút k najbližšiemu rázcestníku s názvom Horbáľová vo výške presne 1000 m a tiež ukazuje 2,5 hodiny do kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch. V sedle čo-to pofotím a okolo skládky dreva ťahaného z magurských lesov mierim po lúke k lesu. Smerom na juhovýchod sa pekne ukazuje Ľubovniansky hrad, na severozápad Tri koruny a rovno pred sebou na severe sa ťahá hrebeň Malých Pienin. Kvetena na lúke pod lesom hrá všetkými farbami, žltou, bielou, modrou, fialovou, a tak si tam hoviem a kochám sa. No musím ísť ďalej a vchádzam po lesnej ceste do lesa. Tuším, že veľká časť dnešnej trasy pôjde v lese, a tak aj bolo. Stúpanie začína byť hneď intenzívne, tak šliapem a telo si pomaly zvyká na záťaž.

Po chvíli prichádzam na lúčku, trošku oddychujem a sledujem vzdialenú Ľubovniansku vrchovinu. Z diaľky začínam počuť rev traktora, tak mu idem v ústrety. Stále šliapem prudko hore po lesnej ceste, až kým ma traktor donúti uhnúť z cesty. Sťahujú drevo dole do sedla a zamýšľam sa nad vedením turistickej značky po lesnej ceste, ktorú bežne používajú lesné mechanizmy. Cesta je na niektorých miestach taká rozbitá a vyplnená blatom a vodou, že turisti tu musia mať problém s prechodom. Teda možno s tým turisti ani problém nemajú, ktovie, či sem vôbec nejakí už zablúdili. Nič tomu nenaznačovalo a ani som na celej trase nikoho nestretol. Prioritou je pravdepodobne ťažba smreku, ktorého je tu neúrekom. Takmer celá Spišská Magura mi pripomína smrekové monokultúry a sem-tam nejaké bučiny. Onedlho som na malej lúčke na Horbáľovej presne vo výške 1 km nad morom. Je tu normálna ceduľka s časovými údajmi, no v mape vyznačená nie je. Napijem sa a pokračujem lesnou cestou ďalej, značenie je stále dobré a dokonca začína klesanie, až sa zrazu ocitám na veľkej lúke. Schádzam z chodníka doľava a idem dole po lúke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Podľa mapy by tu malo byť viacero malých budov (senníky), ale nachádzam iba jednu, ktorá sa zrútila asi pred 20 rokmi. Vraciam sa teda späť na značku a šliapem hore k ďalšiemu rázcestníku na Poľane vo výške 950 m n. m. Je to ozaj veľká lúka, resp. poľana. Viem, že mám ísť ďalej smerom napravo, ale času mám dosť, tak sa vyberiem pozrieť opačným smerom. Možno tam nájdem niečo zaujímavé. Našiel som zopár mohutných solitérnych smrekov, aj výhľady do dolín sú pekné. Vraciam sa späť k rázcestníku a tu sa začínajú komplikácie so značením a ďalším postupom. Podľa reálneho značenia v teréne by som sa mal napojiť na žltú značku a ísť 20 minút k ďalšiemu bodu pod Grúňom, a potom ešte 30 minút a budem na vrchole. Žltá trasa však začala naberať iný smer, akým som podľa mňa mal ísť a dokonca išla dole kopcom po lúčnej ceste. Avšak mal som ísť ešte dosť do kopca a nechcel som strácať výškové metre. Moja intuícia a aj mobilná navigácia hovorili niečo iné ako žltá značka. Dokonca bolo pekne vidieť aj hrebeň, na ktorý som sa mal dostať, žltá si ale myslela niečo iné a stáčala sa divným smerom. Tak som sa pustil okrajom lúky popod les a značenie som začal ignorovať. Hovorím si, že určite značku niekde nájdem. No postupne som došiel až ku koncu lúky a žiadnu cestičku som nenašiel. Chtiac – nechtiac som bol nútený zísť dole k žltej trase, ktorá opäť vošla do lesa a kopírovala miestami rozbitú lesnú cestu plnú bahna a mlák, no jednoducho čistý sen pešieho turistu.

Stratil som takto výškové metre, ktoré som opäť začal naberať. Miestami tu boli také strmáky, že aj spustenie na horskom bicykli by som oželel. No konečne dochádzam pod Grúň. Bilancujem: tento úsek trasa mal trvať 20 minút, mne to trvalo asi 35 a som aj celkom zadychčaný. Hodilo by sa to v teréne opraviť, skôr ma však zaujíma, či niektoré časové údaje robia od stola alebo horskí bežci. No a pod Grúňom sa už smejem, na tabuľke je napísané 30 minút na Veterný vrch. Samozrejme je to somarina a bolo to dlhšie. Mňa však v tejto chvíli trápi iná vec. Celý čas som si myslel, že relatívne rýchlo vyjdem na hlavný hrebeň a budem pochodovať po hrebeni. Tak mi to ukazovala aj mobilná navigácia. V skutočnosti ma však žltá značka zaviedla okľukou na zadnú stranu hrebeňa a bol som stále v lese. Hlavný hrebeň okolo Veterného je celý dokaličený a vyťažený po kalamite, a preto som chcel ísť hlavne po ňom a mať počas putovania výhľady. No nie, značka ma obabrala a ocitol som sa niekde, kde som to vôbec nečakal a ani nechcel. Bol som v lese a výhľady žiadne. No paráda.

Predierať sa strmo hore hustým porastom na hrebeň sa mi však nechcelo, tak som pekne pokračoval po značenej trase širokou lesnou cestou. Na viacerých miestach boli na zvážnici poriadne zosuvy pôdy, asi tomu dopomohli buldozéry, ktoré cesty vytvorili. Celá Spišská Magura je husto popretkávaná sieťou lesných ciest a zvážnic, slúžiacich na odvoz dreva, preto je oblasť ideálna aj pre horskú cyklistiku. Oficiálna cyklotrasa je v tejto oblasti avšak iba jedna. Cesta vedie neustále smrekovým lesom, žltá značka ide súbežne už aj s červenou. Po polhodine by som mal byť už hore, ale v tej chvíli sa ocitám iba na križovatke lesných ciest a značenie sa stráca. Idem teda intuitívne strmo hore na hrebeň a ocitám sa pri akejsi malej chatke. Idem za ňu a čuduj sa svete, objavilo sa tam opäť značenie. To mi však už bolo jedno, cítil som, že hrebeň je už na dosah. Tak aj bolo, vyšiel som na kalamitisko a otvorili sa mi pohľady, kvôli ktorým som sem prišiel. Opar nedovolil extra ďaleké výhľady, ale aj tak som bol spokojný, chodil som po hrebeni hore-dole a fotil som. Veľmi pekný bol najmä pohľad do doliny Veterného potoka, ktorý tečie do Stráňan.

Postupne som prišiel k rázcestníku Veterný vrch. Tu je údaj 1112 m n. m. Na samotný vrchol ešte treba asi 2 minúty vyšliapať. Všetky peripetie so značením som v túto chvíľu hodil za hlavu a užíval si výhľady na Pieniny, Tatry, takmer celú Spišsko Maguru, Levočské vrchy, Ľubovniansku vrchovinu, na severe aj poľské pohorie Beskid Sądecki a priehrady Czorsztyńskie (Čorstýnske) a Sromowieckie jazerá. Škoda len, že mračná a opar nedovolili vidieť ešte ďalej, určite by bolo vidieť napr. Babiu horu. Na jeseň tu musí byť fantasticky. Na samotnom vrchole je dokonca aj miesto vhodné na stanovanie, ak by to niekoho zaujímalo. Po odpočinutí som zbehol z vrcholu a vyšiel na vedľajší bezmenný vrchol, z ktorého sa mi zdali ešte krajšie výhľady. Pri stúpaní na jeho vrchol vedie chodníček asi dvoj až trojmetrovou mladinou, tak som si popiskoval. Vyzeralo to tu čisto na medveďovo a nerád by som nejakého macka naľakal. Na juhu sa zrazu objavila malá dúha, asi som mal šťastie, že lejak valiaci sa zo západu ma obišiel o pár km. Schytali to Levočské vrchy. Veľmi zaujímavý bol aj pohľad na Tatry, viseli nad nimi mračná, ale prenikali cez ne lúče a dodávali tomu grády. Bol som jednoducho spokojný.

Medzitým som začal uvažovať o trase ďalej. Bolo už skoro pol ôsmej. Prvý variant bol vrátiť sa po tej istej trase naspäť. Zavrhnuté z časových a mnohokilometrových dôvodov. Druhý variant som pôvodne aj chcel ísť, chcel som pokračovať po zelenej a modrej smer Toporecké sedlo a v oblasti Riňavy by som po čučoriedkových lúkach na Hute zišiel do Veľkej Lesnej. Tiež zavrhnuté kvôli času, nechcel som sa tam motať potme. Tretí variant bol po červenej lesom dole do Veľkého Lipníka. Schválené! Bola to najkratšia, a teda aj časovo najmenej náročná trasa. Išiel som neustále dole po lesných cestách a aj značenie bolo v poriadku. Ísť tadiaľto hore však musí byť slušný zaberák. Nad dedinou som z lesa vyšiel na lúky, obišiel som košiar s ovečkami a frčal som stále dole až ku kostolu. Medzitým som volal domov, nech ma prídu naložiť a odviezť k môjmu autu v sedle. Prišla mama a ešte mi aj vynadala, či sa sám nebojím toľko po lesoch chodiť. Nuž, ale kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Zaviezla ma k autu na Stráňanské sedlo a vrátili sme sa domov.

Záver

Prvú vec, ktorú som potom urobil, bolo zapnutie satelitnej mapy a kontrola prejdenej trasy. A bolo to tak, ako som si myslel. V miestach, kde ma intuitívne odkláňalo od žltej značky a išiel som po okraji lúky popod les, som mal vliezť do lesa a asi po 300 metroch stúpania by som sa ocitol na hrebeni. Tak som ale išiel oficiálnym značeným chodníkom a dovolím si povedať, že som tak stratil kopu času a približne 3 km zbytočného obchádzania. Snáď obchádzku značkári urobili po kalamite z dôvodu bezpečnosti, lebo iný dôvod ma nenapadá. Prácu značkárov si však veľmi cením, veď čo by sme si v horách bez ich plodnej práce počali?

Dokopy som nachodil 16 km, ktoré si určite niekedy rád zopakujem. Po skúsenostiach však viem, že trasu si už trochu prispôsobím podľa vlastných poznatkov v teréne. Ešte dodám, že som nestretol ani jedného turistu, čo mi bolo divné, pretože na Veterný vrch ľudia chodia. Celkovo je to ale málo navštevovaná oblasť, čiže je to aj tip pre ľudí, vyhľadávajúcich úplný pokoj.

Fotogaléria k článku

Najnovšie