Trasa

Plavecké Podhradie – Vápenná (Roštún) – Mesačná lúka – sedlo Uhliská – Klokoč – Amonova lúka – Báborská – Plavecké Podhradie

Vďaka tomuto portálu naďabujem neustále na nové a nové podnety, ktoré stoja za návštevu. Jedným z nich boli aj fotky divozelov na Klokoči od Adiny vo fotogalérii. Hneď, ako som ich zbadal, v hlave mi blikol výrok môjho kolegu, ktorý má Malé Karpaty kvalitne pochodené: „Klokoč je nádherné miesto!“. Najbližšia túrička bola teda jasná. Pozerám do mapy a v hlave mi bliká výrok ďalšieho známeho, pracujúceho priamo na CHKO Malé Karpaty: „Roštún treba určite navštíviť!“. Tipy priamo od povolaných ľudí ma utvrdzujú v tom, že ma čaká jedinečný deň.

Auto zastavujem pre mňa typicky až poobede v Plaveckom Podhradí asi 300 metrov za miestnou krčmou „Pod bubnom“ a obzerám terén. Rozhodujem sa, či budem okruh začínať po modrej od Báborskej alebo si vyberiem najprv žltú trasu s prudším stúpaním rovno na Roštún. Rozhodol som sa nakoniec opäť typicky pre mňa: najprv si dám prudšie stúpanie na Roštún, preverím kondičku, prejdem si hrebeň po červenej a podvečerné svetlo chytím na Klokoči. Do tohto okruhu sa dá v pohode dokomponovať aj návšteva Plaveckého hradu, avšak ten som teraz neriešil. Priority boli úplne inde.

Hádžem batoh na plecia a vyrážam od auta zaparkovaného pri poslednom mostíku cez potok. Spočiatku idem pomedzi domy, no o pár minút sa už ocitám na lúkach nad dedinou a napravo sa už vypína pekný kopec Pohanská (494 m), Plavecký hrad odtiaľ nevidieť. Stretávam prvých turistov a všetci už schádzajú iba dole. Veď nič nezvyčajné o druhej poobede. Ja si ale z času nezvyknem robiť ťažkú hlavu. Chodník vedie okrajom lesa, po chvíli sa stáča doľava a vchádzam do lesa. Zanedlho sa ocitám pri akomsi vysielači. Kto by náhodou na lúkach poblúdil, vysielač je dobrý orientačný bod, pretože okolo neho ide žltá značka. Zrazu som sa ocitol v bukovom kráľovstve. Bučiny tu majú jednoznačne dominantné postavenie v drevinovej skladbe. Stúpam neustále hore po chodníku, ktorý má charakter lesnej cesty. V podstate je to tu monotónny, v niektorých častiach aj celkom strmý výstup bez nejakých extra zaujímavostí. Približne po hodine sa trasa stáča doprava a aj stúpanie zrazu prestáva byť nepríjemné. To už podľa mapy viem, že sa blížim k vrcholu. Mohol by som si to strihnúť aj kolmo na vrstevnice a skrátiť si cestu, ale neurobím to. Povedal som si, že dnes pôjdem poctivo. V týchto miestach sa už mení aj skladba drevín, pribúdajú napr. jasene a pribúda aj hustejšia bylinná etáž, ktorá v čistých bučinách nižšie nebola bohvieaká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prejde chvíľa a som pri rázcestníku pod Vápennou (705 m), zároveň som sa dostal na Štefánikovu magistrálu (E 8). Na vrchol je to podľa tabuľky 8 minút. Neprešlo ich ani 5 a už som konečne hore. Z dediny mi to trvalo 80 minút. Výhľady ma ihneď uchvátia, no kalná obloha to trochu kazí. Napravo ihneď identifikujem Vysokú, potom ešte Jelenec, Geldek a Orešianske vŕšky, no a z ostatného mám trošku guláš, pretože som tu prvýkrát. Len kúsoček nadomnou je železobetónová rozhľadňa, ktorej služby o chvíľu využijem. Na vrchole Vápennej (Roštún, 752 m) som úplne sám. Vrchol ponúka vskutku úžasné výhľady, ktovie kam až dovidieť pri poriadnej viditeľnosti. A to som ešte nevedel, že výhľady budú ešte celým hrebeňom Roštúna skoro až po Mesačnú lúku. Hrebeňovky s výhľadmi sú pre mňa vždy silná motivácia. Vyštverám sa na rozhľadňu a pri pohľade do dolín mám neopísateľný pocit, že pozerám priamo do srdca Malých Karpát. Smerom na sever sa odkryli ďalšie známe vŕšky, najvyššie Záruby, pred nimi Veterlín a Čelo a ešte viac pred nimi Čierna skala. Všetky menované som už navštívil, preto porovnávam výhľady s týmito. Tento roštúnsky je asi top. Len tak mimochodom, v čísle časopisu Krásy Slovenska 7-8/2013 je na stránkach 16-17 krásna panoráma presne z tohto miesta, a tiež aj na titulke. Zoomujem si aj na Trnavu a hľadám našu bytovku, no bez úspechu. Až doma v počítači som našiel. Dnes ale až tak veľmi nefotím, pretože svetlo je väčšinou nanič. Keď ale vykukne slniečko, rýchlo cvakám.

Schádzam z rozhľadne a dávam si občerstvovaciu pauzu s tým, že potom frčím na Klokoč. To ale ešte netuším, že ma čaká milé prekvapenie. Nejdem totiž ďalej chodníkom popod hrebeň, ale celý čas sa dá ísť priamo po skalnatom hrebeni. Paráda, toto som ozaj nečakal. Pomaly a opatrne po ňom idem a často si ho fotím, pretože sú tu neustále nové skalné útvary, zrázy, plošinky, lúčky, zaujímavo pokrútené stromy a kadečo iné. No a ako bonus neustále výhľady do srdca Malých Karpát. Už som začal aj rozmýšľať, či Klokoč prekoná videnú nádheru. Prechod skalnatým hrebeňom Roštúna mi zabral asi trištvrte hodiny, no celý čas som tajne dúfal, že bude pokračovať čo najďalej. Nedá mi nenapísať, že pohorie je veľmi často zaznávané, no opäť som sa raz presvedčil, že neprávom. Nadmorskou výškou nijako neudivuje, ale vnímavému človeku určite odkryje svoje početné skryté krásy.
Takmer na konci skalnatého hrebeňa natrafím na zaujímavé skalné terasy a na jednom mieste mám pocit, že som na Tomášovskom výhľade. Veľmi sa mi podobali. Tomášovský výhľad v Malých Karpatoch, vskutku zaujímavé. Na úplnom konci skalísk pozriem do diaľky a s Geldekom sa odkryl vrch Egreš, na ktorom sme s kamošom v zime zažili krásny západ slnka.

Hrebeň bohužiaľ končí a po krátkom klesaní sa ocitám na Mesačnej lúke, stále som na červenej trase E 8 a po nej pôjdem až po Amonovu lúku. Kúsok opodiaľ sa nachádza prameň, posedenie a ohnisko. Nezastavujem sa a idem lesom až do sedla Uhliská. Tu sa poriadne najem a napijem. Je tu tiež ohnisko, kopa dreva a dokonca aj kovovo-drevená lavička, ktorej služby neodmietam.

Po posilnení sa vnáram do lesa za druhým finále dnešného dňa, do rezervácie Klokoč. Bude mať čo robiť, aby prekonala svojho suseda, rezerváciu Roštún. Po chvíľke stúpania som už na lúčke a vidím prvé divozely. Bohužiaľ hneď prvý je zlomený a leží na zemi. Tu sú rastliny ešte malé. Opäť prechádzam krátkym lesným úsekom a som na ďalšej lúke. Krása! Toto som ešte nevidel. Rastliny sú naozaj obrovské, niektoré sú mi výškovo vyrovnané! Tu už dokumentujem na foťák požehnane, no okoloidúca hlava mladej rodinky mi zahlási, že na ďalšej lúke je ich ešte viac a vyfotil tam celý film. Tak dám na jeho slová a mal pravdu, je ich tu „do bludu“. Škoda, že niektoré sú opäť polámané, no celkový dojem je fantastický. Divozelovo v plnej kráse! Behám po lúke ako malé decko a hľadám vhodné kompozície do záberov. Pár sa mi ich podarilo, iné sa nepodarili. Po nabažení sa začínam sledovať, kde je samotný vrchol Klokoča. Stúpam po lúke hore a obzerám sa. Lúka je celá žltá a aj sa otvorila slušná panoráma až po Vysokú. Oči mi však stále priťahuje Geldek – Jelenec, asi moje kroky najbližšie povedú tam. Medzi solitérnymi stromami zbadám hore žltú tyč, čiže tam bude vrchol (661 m). Zaujme ma ešte drevený kríž neďaleko vrchola, ktorý je celý obitý klincami a visí na ňom aj kladivko. Tak som jeden klinček trošku pritĺkol. Neviem ale, či som dobre urobil, lebo to tu určite nie je len tak náhodou, určite to má nejakú symboliku. Len netuším, akú.

Do západu slnka ešte ostávajú necelé dve hodiny, tak sa rozhodujem, čo ďalej. Zážitkov už dnes mám dosť a na západ slnka sa mi už akosi nechce čakať. Pokračujem teda smer Amonova lúka, chodníček najprv vedie veľmi príjemným lúčno-lesným úsekom, no neskôr ma zase pohltia bučiny. Prichádzam na rázcestie Amonova lúka (prístrešok) a tu sa napájam doľava na modrú, nachádzam aj panely náučného chodníka. Obchádzam krasovú jamu a asi po 15 minútach som na vyhliadke Báborská. Pekne odtiaľ vidieť časť hrebeňovej trasy, ktorú som dnes prešiel. Trošku nižšie je veľmi pekná lúčka a pohľad do doliny na Plavecké Podhradie a ďalej na Záhorskú nížinu, kvôli oparu však značne obmedzený. Toto miesto sa mi však veľmi páči a pobudnem tu nejakú dobu. Ešte raz poobdivujem západné bukové svahy pohoria a spúšťam sa za nosom dole kopcom. Odpájam sa teda od modrej značky, pretože po nej by som došiel ku hradu a to sa mi už dnes ani nechce. Už chcem byť čo najskôr pri aute. Po krátkom predieraní húštinou a lesom sa ocitám pri potoku a poľná cesta, vedúca popri ňom ma zavedie priamo k autu. Skontrolujem údaj o prejdenej vzdialenosti a ten ukazuje 14 km. Som veľmi spokojný a neostáva mi už nič iné, iba vrátiť sa domov.

Záver

Malé Karpaty opäť veľmi príjemne prekvapili. Môžem bilancovať, ktorá časť sa mi viac páčila. Klokoč je rajom pre botanikov, Roštún je rajom pre hrebeňovkárov. Ako hrebeňovkár sa mierne prikláňam pre Roštún, ale to je iba môj subjektívny názor. Keby som však išiel naopak, možno by som mal úplne opačný názor. Sú to jednoducho silní súperi. Treba si tento nádherný okruh na vlastnej koži vyskúšať a každý si určite príde na to svoje. Vrelo odporúčam.

Poznámka redakcie:
Pohyb v NPR Roštún je možný len po značkovaných chodníkoch.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek