Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krakova hoľa a Pusté

Článok je pokračovaním túry zo Svarína do Malužinej cez Veľký bok, tentokrát si povieme o putovaní cez Krakovu hoľu. Chceli sme si pozrieť menej frekventované oblasti v severnej časti pohoria, čo sa nám skutočne vyplnilo. Až na malé výnimky sme na trasách nestretli nikoho, pritom sme išli cez prekrásne horské oblasti Demänovských vrchov. Zažili sme búrku, slnko, hmlu a krásu jedného z najdlhších pohorí Slovenska.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+1405 m stúpanie, -1310 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 06.07.2013
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry - Demänovské vrchy (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1752 m n. m.
  • Najnižší bod: 730 m n. m.
Voda
Svidovské sedlo (prameň), Jánska dolina (pri horárni pred Bystrou)
Doprava
Liptovský Hrádok (vlak, bus) - Malužiná (bus)
Demanovská Dolina (bus) - Liptovský Mikuláš (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Malužiná – Svidovské sedlo (Príslop) – Púchalky – horáreň pred Bystrou – sedlo Javorie – Kosienky – Krakova hoľa – sedlo Machnatô – Pusté (Pustô) – Demänovská Dolina, Demänovská jaskyňa slobody

Po pomerne náročnom úseku zo Svarína cez Veľký bok sme si oddýchli v perinách penziónu Radovica pri Malužinej. Skoro ráno sme vyrazili a všetko by bolo fajn, len keby majiteľ nezačal ráno v reštaurácii rozvíjať úvahy o medveďoch, ktoré vraj každé ráno prichádzajú k potoku povyše ústia doliny. Neviem, či to je miestny folklór, ale domáci nejako radi rozprávajú o ich výskyte a robia z toho menší horor. Mojej žienke nebolo treba viac povedať, po pár metroch sme už vo Svídovskej doline a tam sa rozplače zo strachu z huňatých macov. S tým nič nenarobím, tak len kráčame popri veľkom kameňolome a naveľa sa upokojí, ale každú chvíľu píska na píšťalke, čo má na batohu. Jej strach bol taký veľký, že som si radšej odpustil obvyklý vtip:
Ako sa rozozná trus medveďa hnedého?
Sú v ňom rozhryzené kúsky píšťalky...

Netrvá dlho a pohľady na krásy doliny rozpustia akékoľvek nepríjemné pocity, prvé vyvrcholenie našej dnešnej túry je lúka pod Ohnišťom, kde pod stromom vyteká voda zo studne, vyvedenej do napájacieho žľabu. Máme za sebou prvé kilometre, tak sa v čírej a čerstvej vode poumývame a varíme si kávu. V slnečnom svite obdivujeme rozkvitnuté liptovské lúky, vždy som si kládol otázku, či nejakému ministrovi financií nepríde na um zdaniť miestnych obyvateľov špeciálnou daňou “za pekné výhľady”, veď aká je to spravodlivosť?

Po občerstvení prichádzame do blízkeho Svidovského sedla (Príslop), kde je odparkované SUV s opretým náradím na meranie zvážaných kmeňov smrekov, ktoré vidíme povedľa. No človeka nikde, až potom z lesa vybehne majiteľ auta, v rukách drží kuriatka, ktoré nazbieral. Ideme nadol, prvýkrát dnes prichádzajú k slovu paličky, ktoré nám slúžia na zostupoch na odľahčenie kolien. Keďže sme boli “nespravodlivo” zaradení do kategórie začínajúcich seniorov, radšej nohám poskytneme trochu úľavy. Rýchlo schádzame do doliny Púchalky, ale takmer nás rozbolí krk, ako sa vytáčame doprava a obdivujeme skalné scenérie Ohnišťa aj s jeho povestným skalným oknom. Zhodneme sa, že niekedy sa na kopec vyberieme, ale dnes to nebude.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zdola vidíme prichádzať cyklistov, čo tlačia svoje tátoše a fotia lúky v lokalite Púchalky, mňa zaujme bleskom zranený strom, vidno spáleninu, no nejako sa život presadil a smrek vyhnal náhradný kmeň a rastie si veselo ďalej. V doline je salaš, kde pasú kravy, počet ovadov tomu zodpovedá, ale je pravdepodobné, že ich nervozitu ovplyvňuje počasie. Zreteľne sa chystá búrka, obdivujeme vysoké letné oblaky, ktorých majestátna beloba kontrasuje s modrou oblohou. Ako klesáme smerom k Jánskej doline, konečne vidíme zreteľne Ďumbier a vpravo od neho sedlo Javorie, kam sa dnes chystáme a ešte viac vpravo vrcholovú plošinu Krakovej hole.

Cestou nadol stretávame v protismere ďalších cyklistov. Dvojkolesoví tu musia mať vari nejaké hniezdo. Po chvíli idú zas nadol, v jednom prípade ma skoro zrádnik chytil, keď ma obchádza cyklista, ktorého som vôbec nepočul. Pritom sa držal ďaleko a ani nešiel rýchlo. Myslím si, že cyklista, čo sa blíži zozadu zhora, by mal určite cinknúť turistom na známosť, že sa blíži - považujem to za základný prejav slušnosti a má to isto aj bezpečnostný rozmer. Po úľaku sa už pravidelne obzeráme a zopár cyklistov zbadáme včas.

Po bezmála 9 kilometroch sme v Jánskej doline pri horárni pred Bystrou. Dávame si krátky oddych a skúmavo hľadíme na nebo. Temné mračná a vzdialené dunenie hovoria jasnou rečou. Na chvíľu chytáme mobilný signál, a tak zapínam aplikáciu s meteoradarom. Jasne vidím, že jedna búrková bunka je v ústí Demänovskej doliny a presúva sa smerom na Donovaly a druhá je okolo Ďumbiera a smeruje k Podbrezovej. Na nás nesmeruje nič zásadné a vyzerá, že od nejakého vážneho nečasu budeme ušetrení.

Kráčame teraz po červenej značke hlboko v Bystrej doline (Jánske Krčahovo) smerom na sedlo Javorie. Po pravej strane vpredu sa týčia útesy predvrcholu Krakovej hole a pri pohľade späť teraz Ohnišťe vyzerá úplne inak, je to špicatý skalnatý kopec. Od Demänovskej doliny sa ozýva hrmenie, rátam sekundy od záblesku, vyzerá to na 3 - 4 kilometre od nás. V doline sme v relatívnom bezpečí, no húľavy vyzerajú impozantne a po niekoľkých hromoch sa Monika opäť rozplače, neznáša búrky, keď nie je v bezpečí domu.

Niekde pred nami by mala byť na lúke búda, videl som ju na satelitných záberoch, keď som plánoval trasu. Keďže sa spúšťa vietor a dážď, tam by sme sa mohli ukryť, okrem toho je už čas na poriadny obed. S búrkou v našej doline to nevyzerá vážne, meteoradary sa nemýlili, ale predsa len nás zachytáva okraj a s bleskami nie sú žarty. Niekedy v tomto čase zomiera turista pod Veľkým Rozsutcom, to sme však vtedy ešte nevedeli.

Krútiace sa mraky na oblohe vytvárajú neuveriteľné divadlo, blížime sa k nášmu útulku a naozaj, búdka tu je a nie je zamknutá, dvere sú vyvesené a vnútri je seno. Škoda, že nie je podvečer, to by sme sa rovno usalašili na noc. Takto len na chvíľu zaliezame dnu. Vonku ešte navarím obed, nejaká boloňská sušená špecialita, vylepšujeme ju ešte jedným črievkom syra Bambi, potom káva, horalky, no mňam! Poobede sme si dopriali v sene šlofíka, počkali sme, až sa vybláznia blesky, potom oddýchnutí vyrážame vpred, aj keď ešte prší. Letné blýskavice majú výhodu, že sú ako-tak predvídateľné. Momentálne je štýl búrky, čo sa vyvinie z tepla, vybúri sa, a potom je až do ďalšieho dňa pokoj.

Od búdy nás čaká strmší terén v lese. Neznášam namáhavé stúpanie v daždi, pončo chráni pred lejakom, no potením vyrábam značnú vlhkosť aj zvnútra. Dáždnik by bol lepší, ale vo vetre je nanič, okrem toho, kto by vláčil do hôr ďalšiu haraburdu? Našťastie dážď netrvá dlho, nad Krakovou hoľou je modrá obloha, no nad Ďumbierom je lejak. Na trase máme krásne lúky, ktoré rozžiari slnko, brodíme sa mokrou trávou. Za hrebeňmi naposledy zaduní hrom, kde si spomenieme na nášho verného kamaráta Huga, čo sa veľmi v búrkach bál a nedávno nás opustil, uvidíte ho na fotkách z túlačky okolo Dobrej Vody v Malých Karpatoch, čo bola posledná túra s naším verným psíkom. Letná búrka nám pripomenula jeho strach, ktorý najradšej prekonával v náručí a teraz si pri spomienke poplačeme obaja.

Chodník do sedla Javorie stúpa akoby do neba, tam stretávame jedinú skupinku turistov na trase. Fučím ako lokomotíva a zaprisahávam sa, že bezpodmienečne musím ešte schudnúť. Na druhej strane zisťujem, že kilometre na posledných túrach priniesli svoje ovocie a na námahu som si vcelku privykol. Keď sa nám zdá, že strmá cesta nikdy neskončí, zrazu začne presvitať pomedzi stromy jasné, vyumývané slnko. Sme v sedle vo výške bezmála 1500 metrov. Niekde pod nami je Demänovská dolina, ale tam zatiaľ nejdeme. Smerovník ovešiame našimi vecami, potrebujeme ich vysušiť, dopĺňame energiu a užívame si slniečko. Všetky ilúzie mi berú okrem ovadov komáre. Tu? To už skutočne nikto nič negarantuje?

V sedle si uvedomujem, že pod nohami máme návštevnosťou najrozvinutejšiu oblasť Nízkych Tatier. Z diaľky a z výšky všetky hotely, domy a lanovky vyzerajú malebne, zblízka to nebude povznášajúci pohľad. Medzi nami nie je len vzdušná vzdialenosť, ale aj úplne odlišná filozofia vo vzťahu k horám. Všetci lyžiari a náhodní návštevníci, čo sa do oblasti vyberú len vtedy, keď ich tam vyvezie lanovka, by asi ťažko pochopili, že sa sem driapeme peši, v pote tváre a s odporom sa pozeráme na to prekomercionalizované mravenisko. Na druhej strane si božskú samotu môžeme užívať len preto, že všetci ľudia zostávajú v "demänovskom cirkuse". Mám tendenciu odsudzovať zvláštny spôsob užívania si hôr a prírody, kde bez blízkeho hotela a lanovky ľudia neurobia ani krok, na druhej strane by som asi nechcel, aby úplne všetci teraz liezli na chodníky, ktorých samotu si intenzívne vychutnávame. Dosť bolo márneho uvažovania, je čas ísť ďalej.

Batohy opäť putujú na chrbát a stúpame malebným chodníkom na sever. Cestou sa otvárajú fantastické výhľady na Chopok, ovenčený mráčikmi, a potom Ďumbier. Zvyšné mraky po búrkach rýchlo menia scenérie, úsek od Rovnej hole až po Dereše krásou berie dych a cítim dojatie z našej zemičky, na streche ktorej sa teraz nachádzame. Cvakám fotku za fotkou, s výhľadmi sa bude treba podeliť.

Po lejaku sa chodník šmýka, no po trpezlivom stúpaní sa dostávame na križovatku s modrou značkou, kde je menšie plató, nie tak monumentálne ako na Veľkom boku, ale aj tak je veľmi zaujímavým miestom, lebo lúčne porasty sa striedajú s kosodrevinou a teraz nachádzame rajskú záhradu plná kvetov. Staršie ročníky turistov by potrebovali prenocovať vzhľadom na dĺžku trasy niekde tu, ale tak neodpustiteľné poškodenie prírody nemožno navrhnúť ani omylom. Strminy končia, k vrcholu Krakovej hole ide krátka odbočka modrej trasy, čomu sa nedá odolať, navyše nás čaká parádna keška. Pomedzi kosodrevinu sa dostávame na miesto, kde je zrazu pod nohami veľmi veľa vzduchu. Pod skalnou stenou sa otvára amfiteáter Iľanovskej doliny, čo sa vinie k Liptovskej kotline, sedíme na zvyšku drevenej lavičky. Zasnene si obzeráme okolie, pohľad k vzdialenému Veľkému boku, kde sme boli celkom nedávno, sa zdá neskutočný. Na vrchole je perfektná rovná plošinka, tiež by sa dalo pekne prenocovať. Ach, jaj, už sa bijem po ústach, ako by som mohol niečo tak strašné navrhovať? Bohvie, čo by na to všetko povedal Krak?

Teraz sa na seba usmievame, dávame si pusu pri príležitosti vyvrcholenia nášho nízkotatranského výletu. Sme hore, vetru kradneme jeho poryvy, keď vdychujeme čerstvý vzduch, tomu sa hovorí tiché šťastie. Pozeráme ešte na Machnatô (Machnaté), kadiaľ chceme onedlho prejsť a stíhame výhľad na poslednú chvíľu, lebo o chvíľu celé okolie zahalia mraky a časť trasy odteraz prechádzame v hustej hmle. Vraciame sa po chodníku vrcholovej odbočky späť a potom nás čaká vytrvalé klesanie až na ostrý hrebeň. Machnatô, to bola pre mňa legenda už od gymnaziálnych čias, teraz sa k nemu blížime cez vyholené rúbanisko. Miestami sa nedá ísť turistickým chodníkom, lebo je úplne zavalený kmeňmi stromov. Obdivujeme masívne stroje, čo poháňajú lesácke lanovky na sťahovanie stromov zo strmých svahov. Jeden zo stromov je zo všetkých strán prichytený gurtňami a pod jeho vrcholom je natiahnuté lano cez kladku, okolo je dokonalý holorub. Majitelia lesov uvidia lykožrútom napadnutú skupinu stromov, tak ju vyrežú aj s celým zeleným lesom v okolí - aspoň týmto dojmom hospodárenie na mňa pôsobí. Aspoň že hmla milosrdne zakrýva vzdialenejšie výhľady na spúšť.

Vytrvalé prepletanie nohami na úzkom chodníku prináša ovocie a dostávame sa do akéhosi sedielka Machnatô (Machnaté), kde si doprajeme oddych a občerstvenie. Sme kúsok pod hranicou mrakov, Krakova hoľa zmizla z dohľadu, len nadol obdivujeme časť brál a výhľady do Demänovskej doliny. Upozorňujem Moniku, že do strmej hĺbky nás o chvíľu čaká zostup. Mám pocit, že keby som zhodil kameň, tak sa musí skotúľať až k Jasnej.

Ešte predtým prichádzame do majestátneho amfiteátra strmých lúk na Pustom, chodníček meandruje a táto časť patrí určite ku krajinársky najhodnotnejším úsekom turistiky na Slovensku. Krásne bralá, stromy, výhľady, sem naisto odporúčam ísť, aj keď prístup je veľmi namáhavý zo všetkých strán. Ešte pozerám, či by sa na vápenci dalo liezť, ale vyzerá na šotolinu v štýle - až nájdeš dobrý chyt, dones mi ho ukázať... Aj Krakova hoľa na chvíľku vyslyší moje priania a trochu vykukne zo šedivosti mračien, no potom jej už otočíme chrbát a vytrvalo, s paličkami v rukách klesáme serpentínami nadol. Zostup pripomínajúci pád do doliny netreba až tak veľmi opisovať, vchádzame do majestátneho lesa, kde len sem-tam uvidíme čistinku so senníkom, na jednom mieste je akási chatka. Sem sa tak zavrieť a písať knihy!

Trpíme smädom, ešte hlboko pod sedlom Javorie sme si v poslednom potoku naberali vodu. Na jednej lúčke pijeme z fliaš posledné kvapky. Slnko opäť svieti, cesta je nekonečná, tak pridávame do kroku. Na jednom mieste v mäteži chodníkov strácame správny a ideme neobyčajne strmou skratkou, ktorá nás vypľuje pri bralách nad Demänovskou jaskyňou slobody. Ťažkým, unaveným krokom prichádzame medzi ľudí rovno do bufetu. Zisťujeme, že o necelú hodinu nám do Demänovej ide autobus, do ktorého okrem nás ešte vlezie asi 30 holandských skautov. Vyzdvihneme auto u kamaráta a túra je za nami.

Záver

Výkonní turisti trasu prejdú za deň. Starší, ťažko naložení, budú potrebovať nocľah po ceste a možno si nájdu miesto bivaku len meter od medvedieho trusu, ktorý treba pred manželkou ukryť pod trsy trávy. Len naznačujem, že mi lezie na nervy systém, kde štát vyhlási národný park, nevykúpi za férovú cenu pozemky od majiteľov, ktorých generácie predkov krvopotne získali lesy, starali sa o ne a nečudujem sa, že chcú hospodáriť ďalej a vyťažiť SVOJE drevo. Lesníci môžu robiť holoruby do sýtosti, developeri môžu natiahnuť cestu pre ťažké mechanizmy až na Chopok, aby tam postavili funitely a iné chlopotiny, ale turista, milovník prírody, čo nenechá po sebe ani smietku, nemôže nocovať po ceste, kde nestretnete živej duše. Hlavou mi chodia pojmy ako občianska neposlušnosť a gándhiovský nenásilný odpor. Ech, opäť som sa rozčúlil.

Máme za sebou nádherné a namáhavé dni a môžem povedať, že zážitkami a výhľadmi sme nasali toho toľko, ako iní ľudia za 4 kompletné dovolenky. Zvieratá sme prakticky nevideli (lebo sa kvôli píšťalke mojej ženy naisto radšej odsťahovali do iných pohorí), videli sme obrovské záľahy kvetov, čo kvitnú pod bielomodrou oblohou. Aspoň sme pochopili, z čoho vychádza časť farebnosti našej vlajky.

Dovidenia na horách, priatelia!

Fotogaléria k článku

Najnovšie