Trasa

Sedlo Čertovica – Lajštroch – Kumštové sedlo – Bocianske sedlo – Rovná hoľa – Kráľov stôl – Okrúhle sedlo – Svidovské sedlo – Predná poľana – Ohnište – Predná poľana, koliba na Ohništi – Ohnište – Michalovské sedlo, Zadná poľana – Slemä – Brtkovica – Liptovská Porúbka – Liptovský Hrádok

Cez Nízke Tatry som začal pravidelne prechádzať pred 10 rokmi ako študák a odvtedy som cez ich sedlá Čertovica a Donovaly prešiel nespočetnekrát. No do vnútra pohoria som ešte nezavítal. Samozrejme, viem o viacdňových prechodoch hlavným hrebeňom, no mal som chuť na niečo iné a hlavne menej frekventované. Ohnište spolu s možnosťou prespania v kolibe na Prednej poľane pod Ohnišťom sa mi javili ako perfektný dvojdňový prechod, ku ktorému som pripojil časť hlavného hrebeňa od Čertovice, Rovnú hoľu a Slemä. Ešte bolo potrebné vyriešiť logistiku, kde nechať auto, pretože víkendové autobusové spojenie medzi Liptovským Hrádkom a Čertovicou je mizerné. Nakoniec sme auto nechali v dedinke Hybe, vyviezli sa autobusom na Čertovicu a na druhý deň skončíme v Liptovskom Hrádku, odkiaľ do Hýb na obed ide autobus, aspoň tak sme si mysleli, že to v pohode stihneme.

1. deň: hlavný hrebeň a Rovná hoľa

Po vystúpení na Čertovici (1238 m) sledujeme prípravu akejsi akcie, po chvíli zisťujeme, že práve prebieha Nízkotatranská stíhačka a očakávajú sa prví bežci v smere od Kráľovej hole. Preto nezavadziame a vyberáme sa po červenej smer Ďumbier. Stúpanie začína byť ihneď ostré a organizmus dostáva po predlhom sedení v aute a autobuse ihneď šokové terapie. Ani prvé čučoriedky, na ktoré som sa tešil, ma preto veľmi nenadchnú. Po chvíli už ale srdce prestáva biť rýchlo a začína byť oveľa lepšie. Stúpame na Lajštroch (Rovienky) a všade okolo na okolitých kopcoch sú samé rúbaniská, suché stromy, ale aj dosť mladých ihličnanov. Tu sa mi posmešný názov o NAPANT-e celkom hodí. Vtom zdola začujeme krik, práve pribehli priebežní víťazi súťaže. Po istej dobe obiehajú priebežní víťazi aj nás a uvedomujem si, že sú borci prvej triedy. Nakoniec vyhrali v čase 13.37 h, neskutočný výkon! Ja by som štyrikrát dušu vypľul a 5 ráz zomrel po takom výkone.

Z Lajštrochu (1602 m) vidíme Ďumbier, pred ním Králičku a napravo náš medzicieľ mohutná Rovnú hoľu. Prvé ostré stúpanie máme za sebou. Nad nami je sivá obloha a rátame aj s možnosťou dažďa, ten sa našťastie nekonal. Chodníkom v kosodrevine obdivujúc mohutné svahy Králičky prichádzame pohodovým terénom do Kumštového sedla (1547 m). Napájame sa na zelenú, vchádzame doprava do hustého porastu a po 15 minútach sme v Bocianskom sedle (1506 m). Celý čas sa nám Rovná hoľa predvádza a sledujeme jej totálne odlesnené južné svahy. Opäť je posmešný názov na mieste. V sedle s dreveným prístreškom je dosť ľudí, tak si sadáme obďaleč a posilňujeme sa jedlom a pitím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť začíname stúpať, sem-tam zobnem čučoriedku, až zrazu sa ocitneme na zvláštnom mieste. Čo sa to stalo s doposiaľ zelenou kosodrevinou? Je úplne vyschnutá a po bližšom prieskume zisťujeme, že je obhorená. Takto postupujeme značným úsekom a stále vidíme obhorenú kosodrevinu aj stromy, tráva je ale sviežo zelená. No to je teda divné, ktovie, čo sa tu stalo, pravdepodobne nejaký požiar. Začínam symbolicky pociťovať význam názvu lokality Ohnište, no to je ešte dosť ďaleko. Po čase sa mi začína divný úkaz, neviem prečo, páčiť. Kombinácia sviežej zelenej so šedým obhoreným drevom má niečo do seba. Stúpame ďalej, až sa nám konečne objaví pohľad aj na liptovskú stranu. A prišlo pravé zapálenie, pretože sa nám krásne ukázal masív Ohnišťa, Krakovej hole aj Ďumbiera. No, celkom slušná porcia chodenia nás ešte dnes čaká. Zdolávame posledné výškové metre cez kosodrevinu, niekde strácam drahocenné potítko a ocitáme sa na trávnatej plošine Rovnej hole (1723 m). Ohnište odtiaľ máme ako na dlani a aj iných okolitých velikánov. Vrchol poskytuje krásny kruhový výhľad, nám ale oblačnosť ďaleké výhľady znemožnila, nebolo vidieť ani celkom blízke Vysoké Tatry. Na druhý deň bola na stred leta extrémne nezvyčajná dohľadnosť, škoda že sme tu nemohli byť. Opäť sme trošku pookriali a náš cieľ pred očami nás hnal vpred.

Začali sme schádzať po zelenej do Svidovského sedla (Príslop). Najprv kosodrevinou, a potom krásnym lúčnym hrebeňom posiatym čučoriedím. Postupne sa pridávali aj smreky a skonštatovali sme, že toto je nádherné ľudoprázdne miesto. Postupne sa lúky premenili na hustý les a čučoriedie bolo úplne všade. Divné na tom bolo to, že v nich nebolo ani jedného plodu. Les ma úplne dostal a nakoniec sme sa dočkali aj sladkých fialových bobuliek. To som sa cítil naozaj, že som v NP, až prišlo vytriezvenie. Ocitli sme sa na obrovskom spracovanom kalamitisku, no hrôza, aké malo rozmery. Tak sme ním schádzali strmo dole, jednoducho otras... a zrazu som zbadal v obrovských skalnatých terasách oproti skalné okno, tak veľmi som sa naň tešil. Vraj najväčšie na Slovensku. Postupne sme došli k Okrúhlemu sedlu, okolo boli ďalšie a ďalšie vyholené svahy a dolinky. Z oblasti Púchaliek sme začuli zvonce a zbadali v diaľke pasúci sa dobytok, po zazoomovaní som ho zaradil k nášmu tradičnému horskému pinzgauskému plemenu. Konečne sa ocitáme vo Svidovskom sedle/Príslop (1133 m), kde si musíme doplniť zásoby vyčerpanej vody. Najprv plníme fľaše z plechového žriedla, ktoré je na lúke, no vo vode kadečo pláva a nepozdáva sa nám. Musíme ju však zobrať, pretože inú možnosť nemáme.

Ohnište a nocovanie v kolibe

Zo Svidovského sedla (Príslop) je to na úplný vrchol Ohnišťa ešte pekná štreka: hodina a pol a stúpanie skoro 450 m. Po dnešnom pochodovaní mi to príde ako ďalšia samostatná túra, no chceme stihnúť západ slnka, preto si dávame iba krátky oddych. Pokračujeme po zelenej a po pár desiatkach metrov máme po ľavej strane cesty zurčiaci potôčik, jeho voda sa nám páči viac, tak vodu zo žriedla vymieňame. Upozorňujem, že za potôčikom sa značka po chvíli z pohodlnej lesnej cesty stáča doľava do lesa a pokračuje strmo hore. Najprv sme tiež zle zašli, no vrátili sme sa a našli ju. V stúpaní to išlo s turistickou morálkou v mojom prípade dole, začala sa prejavovať naplno únava najmä zo skorého vstávania a z dlhej cesty. Peťo sa však zaťal, prestal komunikovať a stúpal a stúpal, až som to nechápal, odkiaľ má energiu. Ale bolo dobre, pretože ma potiahol. Aby som nezabudol, opäť sme vstúpili do úplne iného prostredia. Les bol bez čučoriedia, no mal krásny pralesovitý charakter a aj napriek únave som sa snažil vnímať ho naplno. Prešli sme okolo tabuľky, podľa ktorej národná prírodná rezervácia Ohnište je mohutný vápencovo-dolomitický masív so zaujímavým reliéfom a s rôznymi krasovými javmi a vďaka bohatstvu druhov rastlinnej a živočíšnej ríše patrí k najhodnotnejším častiam pohoria. Môžem len ticho súhlasiť. Po nekonečnom stúpaní sme sa konečne ocitli na Prednej poľane pod Ohnišťom a do očí mi udrel veľký posed oproti hore. Prešli sme ešte trochu okrajom lesa až k rázcestníku. Až sa mi nechcelo veriť, že sme to prešli za presnú hodinu, teda trošičku menej, ako je údaj na smerovníku.

Teraz bola otázka, či ideme najprv pohľadať našu nocľaháreň – kolibu, alebo ideme rovno na samotný vrchol, ku ktorému je podľa značky ešte 20 minút. Zhodli sme sa ihneď, pôjdeme na vrchol a kolibu nájdeme aj potme. Chodník na vrchol neustále mierne stúpa, ide lesom aj menej lesnatými úsekmi s hustou vegetáciou. Po necelých 20 minútach sme na vrchole Ohnišťa (1536 m) s vrcholovou knihou. Okamžite sme ovalení úžasnými výhľadmi na juh, ktorým dominuje hlavne Ďumbier so Štiavnicou. Máme pred sebou aj celú trasu od Rovnej hole až sem. Západ slnka s prehľadom stihneme. Na samotnom vrchole sú vedľa seba 2 vyhliadkové plošinky, ale dá sa ísť aj ďalej na západ vyšliapaným chodníkom. Samozrejme ideme a po chvíli natrafíme na tabuľu v znení „chodník zrušený“, ale v skutočnosti je tak silno vyšliapaný, že je len formalitou. Chodník kľučkuje hore-dole pomedzi stromy, až ma vyvedie na ďalšie vyhliadky, z ktorých je pekný pohľad naspäť na vrchol Ohnišťa. Rovno predo mnou sú masívy Rovnej hole, Ďumbiera a napravo Krakova hoľa a Poludnica. Slnko postupne zapadá, zapaľuje Ohnište svojimi teplými farbami a po čase zisťujeme, že zapadlo priamo za Veľký Rozsutec. Vôbec som nečakal, že ho odtiaľto bude vidno. Po západe ešte dlho ostávame na vrchole a vychutnávame si atmosféru. Ochladzuje sa, obliekame sa, zapíname čelovku a nočným lesom sa vyberáme ku kolibe. Nevystrašili sme našťastie žiadnu zverinu, akurát z posedu si na nás posvietili pravdepodobne poľovníci. Na konci poľany sme našli kolibu, bola neobsadená. Vnútri sme zapálili sviečky, poobzerali sme interiér a musím povedať, že je vskutku výbornou útulňou. Rozložili sme pelechy na drevené prične a okolo 11-tej sme zaspali. No zaspali, viac-menej to bol prerušovaný spánok až do budíka nastaveného o 3.00 h.

2. deň: východ slnka

Trvalo mi ešte skoro pol hodiny, kým som z pelechu vyliezol. Peťo bol poctivejší a aj čajík nám navaril. Keďže sme chceli stihnúť východ slnka na vrchole, po štvrtej sme sa rozlúčili s kolibou a rozbití sme sa vybrali na cestu. Z toho dôvodu sme hotel v divočine za denného svetla bohužiaľ nevideli. Morálka bola opäť na bode mrazu, nevyspatí, ťažké batohy na pleciach, tma a rosa. Jeden by povedal, že nám už načisto prepína. Ale presne o toto tu ide, zažiť prírodu naplno a z gebulí vyžmýkať všetky trápne problémy všedných dní. A presne to sa aj stalo. Nesmelo sa rozvidnieva a pred piatou sme opäť na vrchole. Tajne som očakával inverziu v doline, ale nič nebolo. Neprekáža, snáď nabudúce. Oči sa nám teda upriamili na Ďumbier a Štiavnicu, ktoré by mali chytiť ružové svetlo ako prvé. Čo nevidieť sa tak stalo a prírodné divadlo zadarmo sledovali dvaja šťastní ľudia. Krásne chvíle zrodu ďalšieho dňa sa slovami ťažko popisujú, treba zažiť. Zatemnené doliny sa postupne zhora začínajú napĺňať slnečným svitom, až tma nakoniec skoro úplne zmizne. A večer sa to isté odohráva naopak. Keď sa k tomu ešte pridá všetkými farbami hrajúca mierne zamračená obloha, tak niet čo dodať. Takéto divadlá ma snáď nikdy neomrzia.

Okno a Slemä

Po raňajkách pri východe slnka dohadujeme ďalší plán, chceme nájsť Okno, a potom sa do 12-tej cez Slemä dostať do Liptovského Hrádku. Z vrcholových plošiniek vidíme pod nami vyšliapaný chodníček, ktorý určite ide k Oknu. Chodník pokračuje popod mohutné kolmé skalné steny k Oknu. Na jednom mieste sa netreba zľaknúť exponovaného skalnatého terénu, treba ísť ďalej. Retiazky by sa tu určite zišli najmä v daždivom počasí, no je tu oficiálne zákaz vstupu. Konečne sa k nemu dostávame a užasnutí obdivujeme jeho krásu a veľkosť. Naozaj môže mať aj 20 metrov. Pri Okne nachádzame aj niekoľko plesnivcov. Nachádza sa tu malá rovinatá trávnatá plošinka, na ktorej by sa kľudne dalo leňošiť celý deň. My, žiaľ, až toľko času nemáme, tak po chvíli fotenia vystupujeme naspäť hore, vyberáme batohy schované v lese a po zelenej naberáme smer Slemä. Trasu na Prednú poľanu v podstate ideme štvrtýkrát, tak ju len rýchlo prejdeme. No aspoň jednu zaujímavú relikviu odtiaľto spomeniem. V mohutnom strome spadnutom priamo cez chodník niekto poctivo vypílil pre turistov schodík a pekne do neho vyryl: ĽUBKA. Tento veľmi pekný prejav lásky sa mi zaryl do pamäte. Ďalej prechádzame ranným lesom a na jednej vyhliadke sa nám otvára spätne pohľad na Okno z opačnej strany. Po chvíli sme na Zadnej poľane v Michalovskom sedle, ktorá ponúka veľmi fotogenický pohľad na masív Slemäňaťa, čomu samozrejme neodolávame a cvakáme. V sedle by mal byť prameň, ktorý sme ale nenašli. Vody sme už veľa nemali, nechcelo sa nám však strácať čas hľadaním prameňa, tak sme išli ďalej. Lesom sme vystúpili na Slemä (1514 m), na ktorom sa nachádzajú trosky zrúteného lietadla z 2. svetovej vojny. Neviem, prečo som si celý čas myslel, že z vrcholu budú super výhľady hlavne na Vysoké Tatry. Aké bolo moje sklamanie, výhľady boli dosť obmedzené a aj to iba na smer Krakova hoľa a Jánska dolina. Na druhej strane sme aspoň nestrácali čas a mohli sa pripraviť na konečnú etapu túlačky.

Zostup do civilizácie

Čakal nás takmer 8 km zostup a zdrvujúce klesanie vyše 900 metrov. Klesanie bolo najprv celkom fajn príjemným chladným lesom, až sa opäť vynoril temný duch pohoria – ďalšia obrovská vyrúbaná plocha. Vďaka nej sa odkryli krásne výhľady na Západné aj Vysoké Tatry. Prešli sme aj okolo partizánskeho bunkra, ale pravdu povediac som mu už veľkú pozornosť nevenoval. Kochal som sa výhľadmi na Liptovskú kotlinu a Tatry. Začalo sa veľmi strmé klesanie až po smerovník Brtkovica (1057 m). Skontrolovali sme si čas a začínalo byť natesno. Odtiaľto sme sa smelo pustili po širokej ceste ďalej, až sme zistili, že nejaký čas ideme po ceste, idúcej paralelne s červenou značkou, ale pár desiatok metrov vedľa, preto sme sa trochu vrátili a našli značku na jednom strome. Aké však bolo prekvapenie, keď namiesto klesania začala cesta po chvíli stúpať a opäť sme boli mimo značky. Asi sme boli preťažení a prehliadli sme správnu cestu. Tak sme išli po akomsi lesnom chodníčku priamo strmo nadol. V týchto miestach sa mi nanešťastie začali odierať päty a odporné strmé klesanie ozaj nemalo konca. Urobil som ešte zopár posledných liptovských záberov, zbalil mašinku a sústredil sa na nekonečné klesanie.

Keď som sa šťastný ocitol na konci klesania, začal ďalší turistický bonus, asfaltová cesta. Pána sediaceho pod lesom sme sa opýtali, ako ďaleko je to ešte do Liptovského Hrádku. Jeho odpoveď, že vyše 2 km, ma zabila. Do Liptovskej Porúbky som sa snažil s vidinou skorého prezutia v aute, ale potom bolesť nedovolila a musel som spomaliť. Vedel som, že obedný autobus do Hýb mojim tempom nestihneme. Nakoniec sme sa dohodli, že aspoň Peťo pôjde rýchlejšie a snáď ho stihne a príde pre mňa autom. Naozaj sa nám potom v teple nechcelo čakať takmer 4 hodiny na ďalší spoj. Snažil sa chlapec veľmi, ale presne sa stalo, čo nám bolo súdené. Pred nosom mu ušiel... No čo už, po čase som sa okolo Váhu dotrepal tiež na stanicu a v miestnej krčme som zistil, že stále existujú miesta, kde sa predáva pol litra chutnej kofolky za 50 centov. Príjemné prekvapenie. S boľavými nohami som išiel k námestiu, až som natrafil na absolútne nečakané spasenie. Biely taxík, ktorý nás za nekresťanské peniaze odviezol k autu do Hýb, nám to však vtedy bolo úplne jedno. Zrazu sme mali úsmevy od ucha k uchu, pri aute som konečne absolvoval milosrdné prezutie a opäť nasledovala ďalšia kofolka. A opäť za príjemných 50 centíkov. Ojój, hneď som dostal chuť opiť sa za tie ceny v hostinci u Pacha. Nedalo sa však, robota volá a čakalo ma ešte odkrútiť autom cestu do ďalekej Trnavy. Majte sa pekne, prejdené kopčeky. Po výlete si človek v sebe nosí ešte pár dní živé spomienky, a preto si treba čosi podobné čím skôr opäť naplánovať.

Záver

Prvú návštevu Nízkych Tatier hodnotím vysoko pozitívne. Miestami bol posmešný názov právom namieste a pohľad na holiny je dosť nepríjemný, ale pravá krása a divočina zachovaných miest to jednoznačne prekonali. Prejdená trasa mimo hlavného hrebeňa nie je až tak masovo navštevovaná. Videli sme úžasné miesta a zažili krásne chvíle. Noc na Ohništi bola skrátka super, východ a západ rovnako. Ako čerešnička na záver bolo nekonečné schádzanie a moje problémy s nohami, keď ma topánky zradili prvýkrát po troch rokoch nosenia (teda druhý raz, ale prvýkrát sa pri rozchodení neráta). A s tým súvisiace peripetie s presunom k autu, no nakoniec to aj tak dopadlo skvele.

Poznámka redakcie

Upozorňujeme, že odbočka z vrcholu Ohnišťa k Oknu vedie po zrušenom úseku významovej odbočky zelenej TZT (výhľad). Zrušenie značky k Oknu je v teréne riadne vyznačené tabuľou a vstupom mimo TZT porušujete Návštevný poriadok Národného parku Nízke Tatry. Pohyb vo voľnom teréne Národnej prírodnej rezervácie Ohnište s najvyšším - 5. stupňom ochrany je pod hrozbou priestupkového konania. Taktiež na území národného parku je zakázané bivakovanie a stanovanie mimo vyhradených miest.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek