Túra

Z Babej hory na Pilsko cez Modralovú I.

09.09.13
Hrebeň Oravských Beskýd ma priťahoval niekoľko rokov, lenže jeho odľahlosť bola dlho prekážkou. Lákadlom pre mňa boli hlavne údajné krásne smrekové lesy, bájna strážkyňa kraja - Babia hora či najsevernejšie miesto našej krajiny - vrch Modralová. Vítaným povzbudením v tomto smere bola návšteva Oravskej Magury, ktorá predčila moje očakávania. Takto navnadený som kraju nedokázal viac odolávať a svojej záľube navštevovať stále nové pohoria som sa rozhodol opäť vyhovieť. Balím batoh a vyrážam smer Horná Orava.

August síce nedáva predpoklady na ďaleké výhľady či opustené hory, ale po zaujímavej skúsenosti z letnej Oravskej Magury rok dozadu som sa preň predsa len rozhodol. Vzhľadom na nedostatok času som si vytýčil 4-dňovú trasu najatraktívnejšími končinami. Nocľahy som kvôli nevyspytateľnému búrkovému počasiu situoval pod strechy. Základnú logistiku som mal zvládnutú a v ceste mi už nič nebránilo. O tom, či boli moje očakávania naplnené, ako sa zachovalo počasie, ako vyšli fotky alebo ako všetko dopadlo, si môžete prečítať.

Trasa

Oravská Polhora – chata Slaná voda – Hviezdoslavova horáreň – Babia hora – Malá Babia hora – Jalovecké sedlo – Modralová

Deň prvý: Z najsevernejšej dediny Slovenska do výšin

Konečne vystupujem z autobusu na začiatku najsevernejšej obce na Slovensku - Oravskej Polhory. Pričom správnu zastávku mi pomohla identifikovať ochotná spolucestujúca. Skôr než vyrazím, ešte sa musím občerstviť a takpovediac otriasť z cesty. Šípka na stĺpe ma nasmeruje do bočnej ulice a vcelku rýchlo opúšťam dedinu. Asfaltkou medzi poliami a lúkami mierim k chate Slaná voda. Teplé a slnečné predpoludnie mi spríjemňuje pofukujúci vetrík. Neustále sa rozhliadam po okolitom kraji, pretože takto ďaleko na severe Slovenska som ešte nebol. Pred sebou vidím i ozrutnú Babiu horu, ktorá sa zdá byť ďaleko, až sa mi nechce veriť, že hore sa chcem dnes vyškriabať. Po čase prichádzam k chate, kde sa skladám na lavičke.

Rozbaľujem obed, čím budím pozornosť miestnych voľne sa pasúcich oviec a kôz. Našťastie nie sú príliš dotieravé. Prezúvam sa zo sandálov do turistických topánok a po cvaknutí vzdialeného Pilska a prečítaní náučných panelov som pripravený vykročiť do kopcov. Žltá značke vedie Hviezdoslavovou alejou, ktorú pripomína len názov, lebo väčšina stromov je vyrúbaná. Po prechode peknej podhorskej lúky so solitérnymi smrekmi sa zľava pripája modrá a za zákrutou a potokom zastavujem pri Hviezdoslavovej horárni. Je tu zriadené múzeum, ale ako na Slovensku býva zvykom, je pondelok, a preto je zatvorené a pusto. Pekne upravenú budovu si len odfotím a odchádzam. Za rázcestím modrej so žltou, kde stretám pár Poliakov, mieriacich domov, vkĺznem do lesa. Po miernom stúpaní sa chodník, vedúci smrekovým lesom, napriamuje a privádza ma k mostíku cez potok. Keďže začína seriózny stupák, je čas opäť sa osviežiť.

Po chvíli bez zbytočných prieťahov naberám výškové metre. Krátke lesné intermezzo prerušuje zarastajúce rúbanisko. Na rozbitom kamenitom chodníku ma míňa oprotiidúca slovenská rodinka. Fučím ako lokomotíva, veď nečudo, v rozpálenom vzduchu s ťažkým batohom na chrbte to ani inak nejde. Ďalej kráčam vyschnutou smrečinou, no rozhodne nie mŕtvym lesom. Stromy začínajú postupne rednúť a za chvíľku sadám do tieňa prístrešku na polianke Šťaviny. Po nutnom oddychu opäť rýchlo stojím na nohách. Stromov ubúda a vládu postupne preberá kosodrevina a čučoriedie, z ktorého si občas zobnem guličku pre lepšiu chuť v ústach. Chodník sa mení na stúpajúci traverz a začínajú sa otvárať prvé serióznejšie výhľady. Prichádzam k ďalšiemu prístrešku so stolom a upraveným prameňom.

Na moje prekvapenie je obďaleč zabratá česaním čučoriedok staršia pani. Prekvapenie, pretože je dosť pokročilý čas a zrejme tak bude zostupovať až za šera. Vidina blízkosti vrcholu je lákavá, a tak sa vydávam na záverečný trhák. Pri treťom prístrešku zároveň dorážam na slovensko-poľskú štátnu hranicu. Úsmev na perách mi vyčarí v zemi zapichnutá hrdzavá lopata a tabuľka s informáciou o rekonštrukcii chodníka. Kosodrevina ustupuje a trávnatými poliami sa nezadržateľne blížim ku kamennému cieľu. Odrazu niet kam stúpať a stojím na vrchole bájnej Babej hory (1723 m).

Vzácne chvíle samoty na vrchole oravskej kráľovnej

Je zvláštne, toľko rokov som plánoval a teraz som tu. Stoja tu dva rázcestníky, pamätná tabuľa na výstupy pápeža a hlavne mohutný kľukatý kamenný múr. Som poriadne, ale milo prekvapený. Z domu som bol pripravený na povestné davy ľudí a teraz stojím úplne sám ako prst. V kombinácii s večerným svetlom a silným, no teplým vetrom zažívam skutočne výnimočne výbornú atmosféru. Po 20 minútach prichádza päť Poliakov a s jedným prehodím i pár slov. Výhľad je vďaka letnému oparu slabý, ale s tým som počítal. Identifikujem napr. masívy Pilska či vrchu Polica v Poľsku. Najzaujímavejší je hrebeň vinúci sa na Malú Babiu horu. Tatry len tuším, no Oravskú priehradu vidím. Všade vôkol sa rozprestiera rovinatá krajina so zalesnenými pahorkami oddelenými trávnatými priestormi s rozťahanými obcami. Mám doslova letecký výhľad, čo ešte umocňuje dominantnosť oravskej kráľovnej. Zmienku si zaslúži i počasie. Podľa predpovede malo byť zamračené, no front sa evidentne niekde zdržal a mraky sú ešte len nad Pilskom. Tým pádom mám možnosť fotiť pekný západ slnka.

Čas beží a po dvoch hodinách na vrchole začínam zostupovať. Vraciam sa k prístrešku s prameňom, kde plánujem prespať. Čučoriedkárka je preč a rozkladám sa s večerou na stole. Po nasýtení konám základnú hygienu a sledujem rozsvecovanie svetiel v údolí. Všímam si, že na západnom horizonte kdesi nad Pilskom blikajú blesky hlásenej búrky. A tak dúfam, že prístrešok to v noci vydrží, keďže teraz fučí poriadny vetrisko. Presúvam sa dnu, kde po chvíli zaspávam.

Deň druhý: Vyhliadkovým hrebeňom z veľkej Baby na malú

Po veternej noci sa ráno zo spacáku príliš neponáhľam. Keď stojím vonku, zisťujem, že na oblohe je množstvo mrakov, hlavne nad Pilskom. Po prechode frontu sa ochladilo, čo mi vylepšilo výhľad do diaľky. Spoľahlivo rozoznávam Tatry, Fatry, Oravskú Maguru či Veľký Choč. No ledva ich stíham odfotografovať a celé okolie sa halí do hustej hmly. Všimol som si aj to, že nie je príliš napršané, takže hlavné búrkové divadlo sa muselo odohrávať inde. Vedľa zrubu som na zemi zazrel dve latky zo strechy. Už teda viem, čo to v noci tak veľmi buchlo. Vietor ich musel vytrhnúť, hoci boli priklincované. Počasie sa stále neumúdruje, a tak si ležérnym tempom pripravujem raňajky.

Keďže v hmle sa mi na vrchol Babej hory ísť nechce, čas si vypĺňam zberom čučoriedok. Zdržiavanie si môžem dovoliť, lebo dnes ma čaká iba krátka etapa na Modralovú. Keď som dostatočne nasýtený, začínajú ma míňať skupinky jednodňových výletníkov, za ktorými šliape i partia Čechov idúcich „na ťažko“. Hmla sa začína trhať a konečne vyrážam. Je zhruba 11.00 h. Nakrátko sa ešte pristavujem pri poslednom zrube na štátnej hranici, kde si v tichosti vychutnávam výhľady. Odtiaľto je vrchol len na skok, a preto po pár minútach po druhýkrát stojím na najvyššom bode hrebeňovky.

Oproti predchádzajúcemu dňu sa mnohé zmenilo. Stále síce fučí poriadny vetrisko, ale je patrične studený, a preto si obliekam bundu. Cez vrchol sa váľajú chuchvalce oblakov a výhľady sú dosť časovo i vzdialenostne obmedzené. Ale hlavne, sú tu povestné davy ľudí, prevažne Poliakov. Výnimočná atmosféra včerajšieho večera je takto dávno zabudnutá. Nemám dôvod ani chuť zdržiavať sa vo virvare a po malom odpočinku začínam klesať. Chodník ma vedie z kamennej čiapočky zvanej Diablak do trávnatého terénu. Počasie i výhľady sa ako naschvál začínajú vylepšovať, k čomu dosť prispieva i doslova besný vetrisko. Ľudí ubúda, ale úmerne tomu začína pribúdať kosodreviny, do ktorej sa chodník postupne ponára. Stále klesám hrebeňom okrajom strmých severných svahov, v ktorých vidím i známu Perc akademików. Pred sedlom Brána (Przelecz Brona) sa vyhýbam viacerým poľským robotníkom, opravujúcim dlažbu na chodníku. Krátko na to vyliezam z kosodreviny i z lesa v spomínanom širokom trávnatom sedle Brána a na moje prekvapenie som sám.

Lenže oddych mám v pláne neďaleko a príliš sa nezdržiavam. Po nahliadnutí do strminy na poľskej strane pokračujem miernym stúpaním riedkou kosodrevinou na vrchol Malej Babej hory (1515 m), kde som po pár minútach. Od vrcholových rázcestníkov sú kvôli kosodrevine obmedzené pohľady, a preto si sadám do trávy o kúsok vedľa. Slnko praží a na oblohe je len pár tzv. fotografických mráčikov. Okrem mňa tu nik nie je, takže sa vyzúvam, vyberám jedlo i občerstvenie a robím si absolútnu obedňajšiu pohodu. Samozrejme sa mi otvárajú nádherné výhľady, ktoré si neskôr fotograficky zvečňujem. Moje oči sa najčastejšie zachytávajú o ozrutný masív Babej hory. Ale zmienku si určite zaslúžia i Tatry, Veľký Choč, obe Fatry či Nízke Tatry, na ktoré je pre mňa Stredoslováka odtiaľto netradičný pohľad. Sem-tam sa mihne pár ďalších turistov, ale oproti veľkej Babej hore je to len slabý odvar. Keď som dostatočne oddýchnutý, balím veci a presúvam sa ešte na severný okraj vrcholu, odkiaľ sa mi naskytá parádny výhľad na roztratené osídlenie v okolí poľskej Zawoje. A očami si prebehnem i zalesnený hrebeň, smerujúci na Modralovú.

Putovanie na tzv. slovenský severný pól

Výhľady, ktoré ma sprevádzali nepretržite od polianky Šťaviny cez obe Babie hory, sa končia a na dlhé chvíle sa ponáram do lesa. Štátnu hranicu tvorí priesek zarastený mohutným papradím, v ktorom sa strácajú nielen kamenné pätníky, ale aj chodník. V okolí rastie prekrásny tajomný smrekový les, ktorý odzrkadľuje moje sny o kraji. Chodník zo začiatku klesá poriadne strmo až na peknú maličkú čistinku, ktorá ma doslova nadchla. Odtiaľto sa klesanie trochu zmierňuje, ale opačným smerom to aj tak musí byť poriadna fuška. Prekrásny papraďovo-čučoriedkovo-smrekový les trvá, sem-tam nejaké sucháre i vývraty. Ticho a samota v kombinácii s modrou oblohou a bielymi mráčikmi pôsobia mimoriadne malebne a nečudo, že foťák sa nezastaví. Som priam v siedmom nebi. Dobre naladený prichádzam na miesto, kde doprava odbočuje poľská červená značka.

Na chvíľu sa vydávam po nej, lebo podľa mapy by mala križovať potok, z ktorého by som si rád doplnil vodu. Z neho sa však vykľuje iba bažina na lúke a preto sa s dlhým nosom vraciam späť na hranicu. Kúsok za rázcestím míňam dvoch Poliakov, ktorí sú jedinými ľuďmi na úseku od Malej Babej hory po Modralovú. V nevýraznom sedle prechádzam okolo novopôsobiaceho prístrešku na poľskej strane. Krása lesa trochu upadla, no atmosféru to nijako nekazí. Z rúbaniska si ešte fotím vzďaľujúci sa masív Babej hory a zakrátko brzdím pri slovenskom rázcestníku v Jaloveckom sedle. Aby som sa vyjadril k značeniu hrebeňa: v mape idú súbežne slovenská modrá a poľská červená. No ako sa neskôr ukazuje, v reáli je vyznačená len červená, vedúca po poľských chodníkoch a cestách vedľa hranice. Slovenská modrá by mala viesť striktne po štátnej hranici, lenže značky v podstate absentujú a trasa je zarastená. Preto prakticky na celej hrebeňovke sledujem poľské značenie.

Ibaže cieľ je blízko, blizúčko, tak si len odfúknem a nezadržateľne si to rúbem ďalej až na miesto, kde sa odkláňa z hrebeňa poľská zelená značka tesne obchádzajúca masív Modralovej. Napätie sa mieša s očakávaním pri zdolávaní záverečného krpáľu. Odrazu je všetkému koniec a dosahujem tzv. slovenský severný pól, čiže najsevernejšie miesto našej krajiny: vrch Modralová (1169 m). Pre zvýraznenie atmosféry som túžil byť sám, a preto som trochu sklamaný z toho, že tu stanuje skupinka Čechov, ktorá ma predbiehala pri prístrešku pod Babou horou. Okrem nich tu stojí betónový stĺpik s vrcholovou tabuľkou a slovenský náučný panel v obklopení hustého lesa. Po tom, ako ich poprosím, aby mi spravili vrcholovku na výnimočnom mieste, krátko debatujeme a dozvedám sa, že taktiež idú hrebeňovku, ale chceli by to potiahnuť niekam za Veľkú Raču. Lúčime sa s vedomím, že sa nasledujúci deň určite stretneme a po pár metroch sa doťapkám na prekrásnu malú lúčku, na ktorej by mal stáť poľský salaš - miesto môjho nocľahu.

A salaš skutočne stojí, kúsok vo svahu pod cestou. Predpokladal som, že bude obsadený ďalšími turistami, a preto ma prekvapuje a zároveň teší, že tu nikto nie je. Odkladám veci a len s foťákom vyrážam na krátky prieskum okolia. Lúka je pokosená a objavujem na nej kúsok za salašom malú priehlbinku naplnenú vodou. Keď budem opatrný, podarí sa mi z nej nabrať voda a zajtra aspoň nebudem musieť schádzať k prameňu v údolí potoka Polhoranka, ako som plánoval. Pokračujem v prechádzke a doslova sa hrám s foťákom, lebo obláčiky a svetlo so mnou naplno spolupracujú. No začína ma premáhať hlad a po návrate k batohu čochvíľa v ešuse varím cestoviny.

Večer sa rýchlo blíži a opäť beriem do rúk brašňu s náradím. Slnko medzičasom zašlo za mohutný mrak a chvíľu potrvá, kým sa spoza neho vykľuje. Zatiaľ si vychutnávam výhľad severným smerom na mne neznáme blízke i vzdialené poľské kopce. Na tých oproti je roztrúsených i pár horských usadlostí a krajina pôsobí naozaj malebne. Z doliny sa ozýva hukot traktora i štekot psov, ktoré jediné dotvárajú absolútne ticho hôr. Fantastickú atmosféru zvýrazňuje fakt, že stojím na jednom z najzastrčenejších a najodľahlejších miest Slovenska. Z rozjímania ma preberá opätovné žmurkanie slniečka. Musím konať rýchlo, pretože trvá iba pár sekúnd a na dnešok definitívne zachádza za horizont. Naposledy sa tak zaleskla aj hladina Žywieckej priehrady, ktorá je jediným krajinným prvkom, ktorý dokážem z tohto pohľadu pomenovať. Fotky mi síce príliš nevyšli, ale spomienky na okamihy na výnimočnom mieste pretrvajú navždy. Chvíľu ešte sledujem zažínanie svetiel v civilizácii, no krátko na to už odfukujem v pohodlí spacáku.

Pokračovanie o týždeň

Diskusia
Z Babej hory na Pilsko cez Modralovú I. 13/09/13 11:17 16 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Ráztocká hoľa - stretnutie s vlkom Začiatok leta sa niesol v horúcom duchu a aj v relatívne peknom slnečnom počasí. Mám tak možnosť prespať aj vo väčšej nadmorskej výške bez toho, aby som drkotal zubami. Bol by hriech nevyužiť príležitosť, a preto zostáva zodpovedať len otázku, kam sa vydať. V práci mám však len krátke voľno a do úvahy pripadajú iba blízke končiny. Po chvíli štúdia máp sa rozhodujem opäť oprášiť jeden z dávnejších plánov. Je ním prechod bočného hrebeňa medzi Košariskom a Ráztockou hoľou v Nízkych Tatrách. S nadšením sa tak vydávam do svojich obľúbených tichých končín hôr. 27/08/17 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Skalka - stretnutie s medveďom Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami. 14/08/16 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Otrhance - keď hory rozprávajú... Každý z nás chodí do hôr, aby spoznal krajinu, oddýchol si alebo aby zažil niečo výnimočné. Nie som v tomto iný a úplne najradšej tieto dôvody kombinujem. Na to, aby som túru označil za špecifickú či inú než ostatné, musím mať šťastie na výber lokality i podmienky. Jednoducho povedané, musím mať pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Vtedy sú zážitky najintenzívnejšie a rád na ne spomínam aj s odstupom rokov. V horách som prežil všeličo, ale jednu túru mám na pomyselnom prvom mieste. Je najvýnimočnejšia, priam až životná. A práve o nej by som vám chcel porozprávať. 14/03/16 Martin Baniari Západné Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Čierna dolina, lom Prašnica a Dolná Prašnica Začiatok augusta 2018 je veľmi horúci. Horúčavy trvajú už niekoľko týždňov, paneláky sú rozpálené a človeku sa žiada zaliezť niekam do chládku. Na horách by bolo chladnejšie, ale množstvo ľudí na hrebeňoch odrádza. Slovenský raj s jeho tienistými roklinami je ďaleko a v okolí máme väčšinu chladnejších dolín schodených, a tak voláme Janke, nech dačo vymyslí. Ponúkla nám dolinu Čierno (Čierna dolina) a dolinu Dolná Prašnica. Vraj sa schladíme. dnes Danka Tomášiková Kremnické vrchy, Veľká Fatra a Choč
Túra Kelčský Javorník z Chaty Tesák Po dlhšej ceste autom z Rožnova pod Radhoštěm cez valašské dedinky sme začali s Mirom stúpať do serpentín Hostýnskych vrchov. Všade po ceste sa opravovalo, na každom kilometri boli nejaké mobilné semafory. Akoby mi chceli pripomenúť starý bulharský seriál „Na každom kilometri“ – taká obdoba poľského seriálu „Štyria z tanku a pes“. Joj, v mojej mladosti takéto seriály leteli. včera Vladimír Popluhár Svet
Prístrešok Táborisko Mraznica na Stolici Táboriť na vrchole najvyššej hory pohoria sa dá málokde. Buď je na vrchole málo miesta alebo je skalnatý či zarastený vegetáciou, prípadne v chránenom území. Ani jednu z uvedených charakteristík nespĺňa najvyššia hora Stolických vrchov a zároveň Slovenského rudohoria - Stolica. 22/09/18 Tomáš Trstenský Stolické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Babej hory na Pilsko cez Modralovú I. 13/09/13 11:17 16 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Podbeskydská brázda a Oravské Beskydy (CHKO Horná Orava)
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1723 m n. m.
    • min: 676 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1555 m
    • klesanie: 1068 m
  • Vzdialenosť
    • 22 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 06.08.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.50712 ° SŠ
      dĺžka: 19.46103 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.61341 ° SŠ
      dĺžka: 19.46278 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.61335 ° SŠ
      dĺžka: 19.46179 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Zrub pod Babou horou, zrub na Modralovej
  • Voda
    • chata Slaná voda, prameň pod Babou horou, prameň pri zrube na Modralovej
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Námestovo (bus) - Oravská Polhora (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.65 (0.07)