Trasa

Pod Spálenou dolinou, parkovisko – Predný Salatín – Brestová – sedlo Parichvost – Salatín (Salatínsky vrch) – Skriniarky – Spálená – Pachoľa – Baníkovské sedlo – Baníkov – Lúčne sedlo – Hrubá kopa – Tri kopy – Smutné sedlo – Smutná dolina – Roháčske plesá – rázc. pod Predným Zeleným – Roháčsky vodopád – Adamcuľa – Šindľovec – Pod Spálenou dolinou

Ubytovaní sme boli na priváte v dedine Habovka. Vyrazili sme ráno o 6.00 h autom smerom na parkovisko pod Spálenou dolinou (1040 m). Na moje prekvapenie sa spolu s nami vybrali tou istou cestou ďalšie skupinky turistov a nebolo ich málo. Naša túra začala smerom po modrej značke a čakalo nás stúpanie 870 metrov na Brestovú.

Na hrebeň Roháčov

Začínali sme kráčať mierne popri lesíku, čo rýchlo vystriedal strmý vzostup. Po ľavej strane sa nám črtala lanová dráha v Spálenej doline. Slnko, ktoré na nás svietilo z východu, nebolo ešte také ostré, takže náš výstup na Brestovú (1910 m) bol o niečo príjemnejší. Pri náročnejšom výstupe vás poteší, že vidíte pred sebou na ľavej strane črtať sa vrcholy Západných Tatier, ktoré sme sa chystali absolvovať. Zhruba po hodine chôdze sme dorazili na Predný Salatín (1624 m). Nachádza sa tu prvé vhodné miesto na odpočinok s menším posedením. Hodinky nám ukazovali 8.00 hodín, tak sme sa rozhodli pokračovať v ceste.

Teraz nás čakala už len "prechádzka" po hrebeňoch. Aspoň sme si to mysleli, ale v skutočnosti sme pred sebou mali ešte poriadny pochod. Vôbec sme nevedeli, ako nám to vydá časovo, takže pokiaľ sa dalo, vôbec sme sa nezastavovali. Len na príležitostné fotky, pretože okolitá príroda nemohla ostať nezaznamenaná. Prechod od Brestovej (napojenie ne červenú hrebeňovú značku) cez Salatín až po Spálenú prebehol prakticky oddychovo. Po ľavej strane sme sa kochali výhľadom do Spálenej doliny, na Zadný Salatín a Prednú Spálenú. Veľký skracovač času je, keď medzi jednotlivými vrchmi musíte zísť do sedla a znovu si všetko vyšliapať. Ale táto skutočnosť nám nemohla pokaziť výletnú náladu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obednú prestávku sme sa rozhodli uskutočniť na vrchole Spálenej (2083 m). Podotknem, že pred Spálenou sa nachádzajú prvé reťaze (moja slabosť) na Skriniarkach. Usadili sme sa na lúčny porast a vychutnávali sme si pohľad na Baníkov, Tri kopy a Hrubú kopu, ktoré sa nám príchodom na Spálenú odkryli. Ďaleko v Roháčskej doline sa nám odhalilo jedno z Roháčskych plies – jeden z bodov našej túry. Relaxovali sme zhruba 45 minút. Náš čas bol 10.50 h a pred nami ďalšia etapa.

Reťazami cez Kopy

Červená značka nás ďalej viedla smerom na vrchol Pachoľa (2167 m). Chodník ho obchádza po ľavej strane, takže nevedie na samý vrchol. Samozrejme sa tam dá vyjsť, ale držali sme sa vyznačenej trasy. Nasleduje Baníkovské sedlo a jeho križovatka ciest. Po zelenej do Spálenej doliny, po modrej do Jaloveckej doliny (Parichvost). My sme stále verní červenej značke a o 12.30 h stojíme na Baníkove (2178 m), čo je najvyšší bod v hlavnom hrebeni Západných Tatier. Najviac som sa tešil na Hrubú kopu a Tri kopy, známe pre svoj prechod cez reťaze. Avšak mal som zmiešané pocity. Na jednej strane radosť a adrenalín, na druhej strane istá forma strachu. Postup cez Kopy pripomína kráčanie po čepeli noža. Pridŕžate sa síce reťazí, ale povrch tvoria ostré skaly. Pre neskúsených a nerovnovážnych turistov je tu vysoká pravdepodobnosť úrazu, ak nie horšie. Stúpanie po takomto teréne bola pre mňa skôr zábava a vnútorne som sa veľmi tešil, že som došiel až sem. Horšie som sa cítil pri zostupe. Taktiež je dôležité sa správne vyhýbať ostatným turistom, čo je v niektorých úsekoch problémové.

O 14.30 h prichádzame do Smutného sedla (1965 m). Čaká nás len zostup dolu do Smutnej doliny a pochod cez Roháčske plesá. Cesta dole dala dosť zabrať mojim kolenám, ale zbehli sme slušne rýchlo. Na plesách sme stretli najviac turistov, hlavne rodiny s deťmi, ktoré vyšli z Roháčskej doliny od Ťatliakovej chaty (bufet). Veľmi sme sa nezastavovali, lebo sme boli na konci síl. Len sme doplnili zásoby vody v neďalekých potôčikoch a pokračovali sme smerom k autu. Po 16-tej hodine sme dorazili k Roháčskemu vodopádu, na ktorý som pri plánovaní mimochodom úplne zabudol, keby ma naň neupozornila tabuľka pri chodníku.

Zostup

Po polhodine sme vyšli z lesíka a prišli sme na asfaltovú cestu na Adamculi, čo bola vítaná zmena. Asfaltka nás zaviedla priamo k bufetu, nachádzajúci sa na rázcestí Šindľovec (1371 m). Dali sme do seba po jednom nealkoholickom pive a pobrali sme sa k autu. Cieľ našej túry bol splnený. Prešli sme časť hlavného hrebeňa Západných Tatier pri ideálnom počasí. Problém sme mali jedine s vodou, ktorej sme si zobrali nedostatok a museli sme čakať, kým nedorazíme k Roháčskym plesám. Túra je časovo náročná, takže skorý ranný štart je najdôležitejší.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek