Túra

Z Babej hory na Pilsko cez Modralovú II.

16.09.13
V ďalších dňoch pokračujem v putovaní hrebeňom najsevernejšieho pohoria Slovenska. Po dvoch kratších etapách ma čaká väčšia porcia kilometrov a vďaka typickej hrebeňovej hojdačke i vyššie hodnoty prevýšení. Zvlášť výstup na mohutný masív Pilska zo sedla Hliny preverí moju kondíciu. Nevyspytateľné počasie mi pripraví prekvapujúce, no nádherné momenty. Spoznávanie zákutí pre mňa nepoznaného kraja si ako už tradične okorením pozorovaním východov i západov slnka. Po včerajšom presune na severný pól našej krajiny skoro ráno plný elánu začínam. A začínam naozaj parádne.

Trasa

Modralová – Horné Gluchačky – sedlo Martoša – sedlo Hliny – Pilsko – Schronisko na Hali Miziowej – Pilsko – Mútňanské sedlo – Mútňanská Píla

Deň tretí: Tiché a farebné ránko na severnom konci Slovenska

Po kľudnej a bezproblémovej noci tentokrát skúšam šťastie s východom slnka. No nie som si úplne istý, či niečo uvidím, lebo východnému smeru clonia stromy. Tradične sa trochu šuchcem, no predsa len sa zo spacáku vyhrabávam včas. A dostavuje sa sladká, či skôr farebná odmena. Nový deň sa rodí vo výrazných ružovo-červených farbách. Už dávno som tieto momenty nezažil, a preto som priam vo vytržení. Ľudia aj psy majú v dolinách ešte hlbokú noc a božské ticho pretína len cvakanie uzávierky fotoaparátu. Oblohu ozvláštňujú mohutné mraky, blížiace sa od západu, osvetľované ranným slnkom. Do toho môj tieň na zarosenej lúke a od šťastia sa mi takmer slzy tlačia do očí. Atmosféra na výnimočnom mieste našich hôr je skutočne magická a aj vďaka nej sa mi lokalita vrýva hlboko do podvedomia. Slnko postupne vystupuje medzi mraky a to je neklamný znak začať raňajky. Po nich urýchlene balím veci do batoha a opúšťam salaš s najväčšou zbierkou fliaš, akú som kedy videl. Čas beží a Pilsko je ďaleko, a tak, hoc s menšou nevôľou, vykročím.

Posledným pohľadom sa lúčim s peknou lúkou a vchádzam do tmavého smrekového lesa. Šliapem po ceste s poľskou červenou značkou, ktorá ma bude viesť takmer do konca dňa. Zakrátko ma dobieha skupina českých hrebeňovkárov a na kúsku ideme spoločne. Na poľskom rázcestí značiek na západnom predvrchole Modralovej oddychujú a na ďalšie rázcestie Horné Gluchačky postupujem v miernom klesaní zmiešaným lesom opäť sám. Fotím si odtiaľto dnešný cieľ - Pilsko, ktorý je ešte poriadne vzdialený. Robím si pauzu, vďaka ktorej ma Česi opäť dobiehajú. Oni ale schádzajú žltou značkou po vodu k prameňu v údolí Polhoranky. Ja vodu mám, a preto po chvíli stúpam zo sedla Gluchačky na Jaworzynu. Nad sedlom na lúke míňam poľský stanový tábor.

Miernym kopcom stúpam na plochý zalesnený masív Jaworzyny (1047 m). Vládne ranné ticho rušené len spevom vtákov. Je poznať, že tadiaľto dnes kráčam prvý, lebo na tvár sa mi lepí viacero pavučín. Cesta stále vedie poľským územím v blízkosti hraničných pätníkov. Stúpanie pozvoľna prechádza do klesania, ktoré je však ku koncu trochu zdĺhavé. Vykúpením je okamih, keď prechádzam najprv okrajom malej pokosenej lúky a neskôr sa z lesa vylúpnem v rozsiahlejšom trávnatom priestore sedla Martoša. Na našej strane je hustý les, v ktorom objavujem ukrytý rázcestník slovenských značiek. Pokochám sa výhľadom na poľské hory a na ďalšej malej lúčke míňam chátrajúcu búdu.

Nasledujúci úsek je klasická hrebeňová hojdačka cez viacero nevýrazných kopcov. Po zdolaní prvého sa mi z rúbaniska otvára pohľad na blížiace sa Pilsko. Za rázcestím žltej značky, odkláňajúcej sa do poľského vnútrozemia, ma zaujme budova s trávnikom, ktorý je ohradený starodávnym dreveným plotom až po hraničnú cestu, ktorou putujem. Následne sa opäť norím do lesa, v ktorom pokračuje zvlnený terén po sedlo Hliny. Stretám niekoľko poľských turistov. Počasie je príjemné, na oblohe niekoľko neškodných mráčikov, ktoré dopĺňajú občasné výhľady z rúbanísk na Babiu horu. Hrebeň sa prudšie zvažuje na poľskú stranu, no po chvíli sa ocitám v túžobne očakávanom sedle Hliny. Vykotúľal som sa síce na pre mňa zahraničnej strane, ale to mi nijako neprekáža a skladám sa bez rozpakov na neďalekej lavičke. Je najvyšší čas na poriadny oddych a musím si hodiť i čosi do žalúdka, veď je obed.

Večerné zvraty počasia na druhej najvyššej strážnej veži Oravy

Vychutnávam si totálnu pohodu a popri natieraní paštéty na chlieb sledujem okolie. Sedlom prechádza cestná komunikácia medzi obom štátmi. Kúsok podo mnou je zrejme budova bývalej colnice a vedľa pár stánkov so syrom a inými drobnosťami. Po čase doráža i známa skupina Čechov a rozkladá sa na vedľajších lavičkách. Moju pozornosť pochopiteľne najviac púta masívne Pilsko, dvíhajúce sa priamo predo mnou a je jasné, že vyškriabať sa hore do výšin bude ešte makačka. Aj počasie mi spôsobuje vrásky na čele, keďže sa seriózne mračí a so západom slnka na vrchole to vyzerá zle-nedobre. Keď ma začínajú „žrať mrle“, lúčim sa s bratmi Čechmi (tentoraz už nadobro) a cez priechod mierim na slovenskú stranu. Aj tu stojí pár budov, ale už sa vôbec nezdržiavam a od rázcestníka sa nechávam viesť modrou značkou. Pohodlným chodníkom v smrekovom lese sa miernym stúpaním uberám opäť k hraničným pätníkom. A po chvíli sa ku mne pripája i známa poľská červená.

A stúpanie začína postupne naberať na percentách, až je z toho strmina, ktorá nepoľaví prakticky až do konca. Hraničný priesek ako aj okolitý čoraz krajší smrekový les je porastený hustým čučoriedím, z ktorého neustále trhám modré sladučké guličky. Popri tom stretám oprotiidúce skupinky Poliakov. Červená značka sa pozvoľna odkláňa do „cudziny“, no neomylne sa vrhám v ústrety najväčšej strmine, vedúcej na vrchol. Okolitý smrekový les, patriaci do rezervácie, je priam pralesovitý a naozaj poriadne tajomný. Panuje ticho a samota a som tak vo svojom živle. Lenže bezvýhľadové stúpanie akoby nemalo konca kraja, a preto úpenlivo vyzerám hornú hranicu lesa. A keď predsa len konečne redne a mení sa na kosodrevinu, dostavuje sa pokoj do mojej duše. Ale iba relatívny. Medzičasom sa totiž kompletne zamračilo a možnosť pozorovať západ slnka posúvam do roviny zázraku. Keď chodník križuje malý potôčik, naberám si z jeho prameňa vrchovato všetky fľašky. Niet nad studenú čistučkú horskú vodu. Po osviežení vybieham na predvrchol zvaný Piec Kopców na štátnej hranici ako za mlada.

Okrem hraničného pätníka tu stojí poľská tabuľa s mapou okolia. Mňa však zaujme hlavne výhľad na Babiu horu, ktorá je poriadne vzdialená. No a u susedov mi padne do oka predovšetkým chata, ktorú onedlho opáčim. Samotný vrchol sa nachádza na našom území, a preto neváham a vhupnem do hustej kosodreviny. Priznávam sa ale, že práve z nej som trochu prekvapený, lebo som čakal, že vrcholové partie budú hôľnatejšie. I keď vlastne ani neviem, prečo som si to myslel. No dôležité je, že za okamih predsa vykĺznem na peknej lúčke na očakávanom vrchu Pilska (1557 m). Ihneď zamierim ku hŕbe kamenia, z ktorej vyrastá rázcestník a radostne zhadzujem batoh. Obďaleč stojí i drevený kríž a akýsi kamenný oltár. Rozhodne nevšedná zaujímavosť.

Ako sa prechádzam z jedného vyhliadkového miesta na druhé, všímam si, že cez vrchol prechádza trojica turistov, no ako rýchlo sa zjavili, tak rýchlo i miznú. A tak do záverečnej som úplne sám, čo mi dokonale vyhovuje. Ako inak. Čo ma však natoľko neteší, je stále takmer zamračená obloha. Vyzerá to, že na západ slnka si budem musieť nechať zájsť chuť. No a je tu ešte čosi, čo sa nedá nevšimnúť. Všade sa povaľujú rôzne odpadky, z čoho som poriadne znechutený. Na môj veru si nepamätám, že by som na nejakom inom vrchole videl takýto neporiadok. Potrebujem sa trochu odreagovať, a preto si doprajem aspoň totálny relax, chrúmem horalku, študujem mapu a trochu vylihujem. No po čase sa oblačnosť znenazdajky trhá a bystrím pozornosť. Beriem do rúk foťák a vydávam sa za výhľadmi. Tie sú do diaľok opäť slabé kvôli oparu. No netypické rozmiestnenie Fatier i Tatier je pre mňa stále výnimočné. Z bližších lokalít mi do oka padá malá nedostupná lúčka na predvrchole Mechy či nezameniteľný masív Babej hory. Krajinu hladí večerné svetlo a deň sa opäť nachýlil.

Presúvam sa na miesto s najlepším výhľadom západným smerom a v podrepe sledujem, čo sa bude diať. Predo mnou sa vinie zalesnený hrebeň so štátnou hranicou, kadiaľ budem zajtra prechádzať. Nad ním sa dvíhajú prakticky rovnocenné masívy Rysianky vľavo a Romanky vpravo. Slnko zapadá priamo medzi ne a atmosféra dosahuje svoj vrchol. Ako beznádejne to spočiatku vyzeralo, tak nádherne sa to skončilo. Akosi som zabudol, že zázraky sa na horách predsa dejú. Krajine začína vládnuť ticho, chlad a hlavne šero. Na oblohe i v dolinách sa rozsvecujú svetielka, čo si s nadšením užívam. Zakrátko mi okolo hlavy krúži sova, ktorú očividne pritiahlo svetlo čelovky. Je to úchvatný zážitok vidieť ju zblízka. Potom len zjazdovkou klesám k chate Schronisko na Hali Miziowej, v ktorej mám naplánovaný nocľah. Po ubytovaní sa s chuťou navečeriam a plný nových zážitkov usínam.

Deň štvrtý: Nevydarené ráno vynahradené rozprávkovým lesom

Ráno prichádza až nekompromisne skoro, a tak rýchlo opúšťam ešte spiacu chatu. Strmá zjazdovka, ktorou opätovne mierim na vrchol Pilska, definitívne pochováva aj posledné driemoty, ktoré sa ma ešte snažili držať. Strojovo preletím popri rázcestníku Piec Kopców a brzdím na samotnom Pilsku (1557 m) pri kríži. A vlastne prečo to všetko? Hnacím motorom mi bol východ slnka, ktorý som chcel odtiaľto pozorovať. Lenže to by som nesmel byť namočený až po krk v smole. Áno, presne tak. Je totiž kompletne, nekompromisne a beznádejne zamračené a východ sa dnes nekoná. Moje sklamanie je veľké, no nie až také prekvapivé. Pretože dva vydarené východy slnka po sebe na jednej túre som nezažil už veľmi dávno. Rezignovane preto sadám do trávy a vyberám raňajky.

Po nich na mape študujem dnešnú trasu, aby som vedel, ako si ju mám časovo rozložiť. Musím totiž stihnúť autobus v Mútňanskej Píle, kde končím. Taktika je nachystaná a dovolím si ešte aj krátko zdriemnuť. Okolité prenikavé pravé horské ticho k tomu človeka priam vyzýva. Mraky sa pretrhávajú až po vyše 2,5 hodinách po oficiálnom začiatku dňa, a tak sa k slovu predsa dostáva i foťák. Výhľad do diaľky je stále mizerný a musím si vystačiť len s bezprostredným okolím. Pohľad na zalesnený hraničný hrebeň, za ktorým sa dvíhajú masívy vrchov Rysianka a Romanka, však v rannom svetle naozaj stojí za to. Najviac ma ale upútava pekná horská lúka pod vrchom Brts (Palenica), kde sa črtá aj akási budova. Keď mám vychutnávania dosť, s prísľubom skorého návratu sa presúvam na hranicu. Stretám dve panie s tromi deťmi, ktoré sa so mnou púšťajú do reči. Najprv mám pocit, že sú Poľky, lebo im akosi problematicky rozumiem, ale po cca 5 minútach mi dochádza, že sú to Slovenky, hovoriace „rýdzou oravčinou“. Prišli sem vraj na čučoriedky. Rozhovor sa miestami krúti i okolo zvláštnych tém a po dlhšom čase sa i poriadne schuti zasmejem. Lenže čas neúprosne beží a krátko po deviatej sa lúčime a konečne sa vydávam na cestu.

Najprv dosť prudko klesám značne erodovaným chodníkom. Míňam horné okraje zjazdoviek, na ktorých sú roztratení ďalší čučoriedkári. Zakrátko vchádzam do lesa. Terén sa napriamuje až na peknej malej lúčke, kde sa ku mne pripája poľská červená značka od chaty. Ďalej tak kráčam priam dokonalou rovinkou štátnej hranice. Typický priesek so širokým chodníkom vyplnený papradím a čučoriedím mi nápadne pripomína úsek za Malou Babou horou. Je to vďaka skutočne prekrásnemu okolitému smrekovému lesu a moje predstavy o ňom, s ktorými som sem prichádzal, sa tak naplnili do bodky. Absolútne ticho sem-tam preruší len občasný štebot vtákov. Chodník sa odkláňa na poľské územie a traverzuje nevýrazný vrch Szczawina. Obchádzka ma po chvíli privádza na malebnú horskú lúku nazvanú Hala Cudzichowa.

Okrem trávy je porastená i čučoriedím, ktoré sem prilákalo dvoch slovenských zberačov. Tých prezrádza mnoho nadávok, ktoré chrlia doslova na počkanie. Púšťam sa zdolávať posledné stúpanie dnešného dňa. Pritom obchádzam budovu, ktorú som si všimol už pri pohľade z Pilska. Zrejme ide o nejaký salaš, ale nanešťastie nemám čas na jeho skúmanie. V hornej časti horskej poľany sa otáčam, pretože sa mi odtiaľ otvára nádherný spätný výhľad na masív Pilska, ktorý je však v protisvetle. Ide o skutočne čarovné miesto, akurát mať tak viac času. O pár sekúnd stojím na vrchu s podivným názvom Brts resp. Polanica (1338 m).

Nachádzajú sa tu slovenské turistické tabuľky a rozpadajúce sa drevené lavičky. Z hustého, sťaby rozprávkového smrekového lesa sa šíri temná atmosféra a očakávam, kedy sa z neho vynorí nejaký chlpáč. Namiesto toho ma prekvapujú dve babky ovešané kýbľami plnými modrých guličiek a rozmýšľam, ako sa s nimi chcú dotrepať do civilizácie. Nech je ako chce, viac ma však trápi počasie, lebo sa úplne zamračilo a pôsobí daždivým dojmom. A okrem toho mi sťažuje i fotografovanie. Kŕmim sa na miestnych megačučoriedkach, no pohľad na hodinky hovorí jasnou rečou. Beriem teda batoh a spočiatku klesám kamenitým chodníkom, ktorý sa neskôr narovnáva. Stretám pár turistov a po rázcestie na Troch kopcoch si neustále vychutnávam parádny smrekový prales.

Dlhé klesanie rušnou dolinou a trapas na autobusovej zastávke

Za okamih sa sem z poľského vnútrozemia dohrnie väčšia skupina Poliakov a božské ticho je razom fuč. Preto sa radšej uberám svojou cestou. Pokým od rána som putoval na západ, tu sa hranica a teda aj môj postup stáča juho až juhozápadným smerom. Krása lesa postupne upadá, lebo k smrekom sa miešajú v čoraz väčšom počte listnáče. Prudšie klesám až na rúbanisko s mladými stromčekmi na kóte Magurka (1143 m). Otvára sa mi výhľad na vzďaľujúce sa Pilsko i oravský kraj s nezameniteľným Veľkým Chočom. Potom sa opäť vnáram do útrob lesa a pokračujem v zostupe. Ten je vcelku zdĺhavý a rázcestník v Mútňanskom sedle preto vítam s nadšením. Ako skladám batoh kvôli občerstveniu, prechádza okolo skupina mladých Poliakov, ktorým výstup na Magurku rozhodne nezávidím. Vyberám mapu a sadám vedľa chodníka.

Moje putovanie hrebeňom Oravských Beskýd sa končí a čaká ma zostup dlhočiznou dolinou do Mútňanskej Píly. Keďže to vyzerajú byť dosť odľahlé končiny, predpokladám, že tu nikoho nestretnem a na záver si tak vychutnám typické ticho hôr. To som vôbec netušil, aká je táto myšlienka naivná. Oddýchol som si tak akurát a odhodlane preto vykročím na chodník so zelenou značkou. Po pár metroch vychádzam na lesnej ceste zo zaparkovaným autom. Moja očakávaná osamelosť dostáva prvú facku. Vykračujem si ďalej, o pár minút už asfaltkou, popri peknom horskom potoku. Na pravej strane sa za ním črtajú akési lúky, z ktorých ku mne dolieha hukot traktora, zrejme sťahujúceho drevo. Na ľavej strane sa rozprestiera príjemný smrekový les rezervácie Spálený grúnik s viacerými podmáčanými plochami vrchovísk. Celkovo je okolité prostredie veľmi pekné. Hoci má cesta minimálny sklon, turistické topánky mi spôsobujú otlaky a neviem sa dočkať ich výmeny. Keď sa ocitám na širokom priestranstve pri horárni v lokalite Krušetnický Bor, neváham ani sekundu a skladám batoh.

Obúvam sandále a nohy mi ihneď ďakujú. Umývam sa a prezliekam si tričko, aby som v civilizácii vyzeral serióznejšie. Zatiaľ ma míňa motorkár a dvaja cyklisti a mýtus o tichej doline pomaly odznieva. No čas beží, a preto som po chvíľke opäť na ceste. Na moste cez bočný prítok ma upúta, že ten je akýsi hnedo zakalený. Keďže tri dni nepršalo, vysvetľujem si to sťahovaním dreva, kdesi v hornej časti doliny. Som čoraz bližšie k dedine, čoho dôkazom je rastúci počet áut, ktoré letia popri mne jedno po druhom. Cesta sa trochu kľukatí, až ma nasledujúci rovný úsek privádza definitívne na okraj lesa. Popri lúkach vkĺznem bočnou ulicou medzi prvé domy Mútňanskej Píly, ktorá je jednou z častí rozvetvenej obce Mútne. Až po autobusovú zastávku na križovatke troch ciest ma sprevádzajú zvedavé pohľady domácich a štekot psov. Po zdokumentovaní rázcestníka foťák putuje do batohu. Do odchodu autobusu mám ešte pár minút, ale nakoniec bude všetko inak.

Zrejme pod vplyvom chvíľkového zatemnenia som totiž spravil jednu nepochopiteľnú vec. Autobus má prísť sprava od Duľova a pokračovať doľava (z môjho postavenia rovno) smerom na Mútne. Lenže sa nejako nesústredím a pomyslím si, že príde síce sprava, ale tu sa otočí a pôjde opäť doprava na Duľov. Ja tak stojím na nesprávnej strane cesty, čiže čelom k Mútnemu. Autobus teda prichádza sprava a čakám, že sa otočí. Ibaže šofér len pribrzdí, pozrie sa na mňa, ja naňho, potom pridá plyn a mizne za zákrutou smerom na Mútne. Šokovaný najprv vôbec nechápem, čo sa to stalo. A potom mi dochádza, mal som stáť na opačnej strane cesty, teda chrbtom k Mútnemu. Okamžite na seba sypem spŕšku nepublikovateľných výrazov a začínam sa spamätávať. „Toto sa nemôže stať normálnym ľuďom, iba mne,“ hovorím si. Som ďaleko na Orave a netuším, či sa dnes dostanem domov. Našťastie zisťujem, že ďalší autobus s prestupom v Oravskom Veselom mi do Námestova ide o trištvrte hodinu. Dávam si pozor a domov nakoniec docestujem iba s vyše hodinovým meškaním. Táto, dnes úsmevná, príhoda ukončila moje ďalšie nadmieru vydarené putovanie horami na poľsko-slovenskom pomedzí.

Záver

Navštívil som ďalšie nové pohorie a spoznal v ňom mnoho krásnych miest. Najväčšie a najkrajšie dojmy vo mne pochopiteľne zanechali Babia hora, Modralová a Pilsko. A možno na pomyselné prvé miesto by som dal práve najsevernejšie miesto našej krajiny - Modralovú so špecifickým genius loci. Slabé výhľady a davy ľudí sa síce potvrdili, ale príjemne to vyvážili prekrásne smrekové lesy a tiché rána a večery. Počasie bolo vo svojej podstate taktiež väčšinou priaznivé. Keďže som bohatší o mnoho rôznorodých zážitkov, inak ako vydarené putovanie označiť ani nemôžem. A ako to u mňa býva zvykom, už teraz sa teším na opätovnú návštevu tejto lokality. No určite to bude v inom ročnom období a za iných podmienok. Pretože v Oravských Beskydách mám stále čo objavovať.

Predchádzajúca časť

Diskusia
Z Babej hory na Pilsko cez Modralovú II. 18/09/13 12:01 18 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Ráztocká hoľa - stretnutie s vlkom Začiatok leta sa niesol v horúcom duchu a aj v relatívne peknom slnečnom počasí. Mám tak možnosť prespať aj vo väčšej nadmorskej výške bez toho, aby som drkotal zubami. Bol by hriech nevyužiť príležitosť, a preto zostáva zodpovedať len otázku, kam sa vydať. V práci mám však len krátke voľno a do úvahy pripadajú iba blízke končiny. Po chvíli štúdia máp sa rozhodujem opäť oprášiť jeden z dávnejších plánov. Je ním prechod bočného hrebeňa medzi Košariskom a Ráztockou hoľou v Nízkych Tatrách. S nadšením sa tak vydávam do svojich obľúbených tichých končín hôr. 27/08/17 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Skalka - stretnutie s medveďom Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami. 14/08/16 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Otrhance - keď hory rozprávajú... Každý z nás chodí do hôr, aby spoznal krajinu, oddýchol si alebo aby zažil niečo výnimočné. Nie som v tomto iný a úplne najradšej tieto dôvody kombinujem. Na to, aby som túru označil za špecifickú či inú než ostatné, musím mať šťastie na výber lokality i podmienky. Jednoducho povedané, musím mať pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Vtedy sú zážitky najintenzívnejšie a rád na ne spomínam aj s odstupom rokov. V horách som prežil všeličo, ale jednu túru mám na pomyselnom prvom mieste. Je najvýnimočnejšia, priam až životná. A práve o nej by som vám chcel porozprávať. 14/03/16 Martin Baniari Západné Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Rozhovor Rastie spoločenská objednávka pre ochranu prírody Študoval biológiu, v minulosti pôsobil v Greenpeace, ActionAid, Four Paws a aktuálne je na voľnej nohe ako konzultant pre environmentálne kampane. Je spoluzakladateľom strany Progresívne Slovensko a člen jej predsedníctva. Rozprávali sme sa s ním o dôvodoch vstupu do politiky, čo by v nej chcel dokázať v oblasti životného prostredia, čo si myslí o aktuálnom stave ochrany prírody a aké je v nej miesto pre outdoorové aktivity. Martin Hojsík. dnes Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 2. časť V prvej časti príbehu som opísal časť prechodu nízkotatranskej hrebeňovky od Donovalov až po Chatu generála Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom, dnes si dopovieme ako som postupne prešiel až do Telgártu cez Kráľovohoľské Tatry. 17/11/18 Pavol Timko Nízke Tatry
Túra Kútnikov kopec, Chabzdová a Tlstá hora V penzióne Rosnička v Kraľovanoch sa nás zišlo asi tridsať. Spoločnosť Čechov a Slovákov rôznych vekových kategórií. Zo sobotnej ponuky Oravský hrad a Šútovský vodopád som si nevybral - zlákala ma predstava prejsť sa dvomi menšími veľkofatranskými hrebeňmi z neďalekej Ľubochne do Ružomberka. Okrem manželky môj nápad oslovil aj mladý horomilný párik, ktorý sa k nám pridal. 16/11/18 Radoslav Jurčina Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Babej hory na Pilsko cez Modralovú II. 18/09/13 12:01 18 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Oravské Beskydy a Podbeskydská brázda (CHKO Horná Orava)
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1557 m n. m.
    • min: 773 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1645 m
    • klesanie: 2031 m
  • Vzdialenosť
    • 38 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 08.08.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.61337 ° SŠ
      dĺžka: 19.46281 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.46747 ° SŠ
      dĺžka: 19.29677 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.54084 ° SŠ
      dĺžka: 19.31871 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Zrub na Modralovej, Schronisko na Hali Miziowej
  • Voda
    • Prameň pri zrube na Modralovej, pramenná oblsať potoka na Pilsku, Schronisko Pilsko na Hali Miziowej
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Mútňanská Píla (bus) - Námestovo (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.74 (0.2)