Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Sjanky – Užockyj pereval – Volosjanka

Územie dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny je pre mňa lákavé vďaka početným prírodným a kultúrnym zaujímavostiam. No v tomto prípade o to viac, že ide o územie historickej Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v rokoch 1919 - 1939 súčasťou Československej republiky - štátu tiahnuceho sa od mesta Aš až po Jasiňu. Keďže o Ukrajine som mal prečítané množstvo reportáží, nejaká prvotná predstava existovala. Zo Slovenska je to takpovediac „na skok“, nápad na turistiku u našich východných susedov mi prišiel ako veľmi reálny. Posledný júlový týždeň sme sa vybrali na Ukrajinu, aby som mohol spojiť turistickú záľubu s obdivovaním unikátov železničiarskeho staviteľstva.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+50 m stúpanie, -372 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 27.07.2013
Pohoria
Zakarpatská Ukrajina: Východné Karpaty (Schidni Karpaty) – Východné Beskydy (Schidni Beskydy) – Verchovinské Karpaty (Verchovyna)/Vododeliaci hrebeň (Vododelnyj chrebet) – Užocká hornatina (Užockyj masiv) – Užanský NP (Užanskyj nacionaľnyj pryrodnyj park)
Trasa
  • Najvyšší bod: 852 m n. m.
  • Najnižší bod: 510 m n. m.
Doprava
Užhorod (vlak, bus, maršrutka) - Sjanky (vlak, bus, marštrutka)
Volosjanka (vlak, bus, maršrutka) - Užohorod (vlak, bus, maršrutka)
SHOCart mapy
česko-poľsko-ukrajinská mapa Užanský národní park (Východní Beskydy, Polonina Runa, Pásmo Pikuje), 1 : 50 000, karpaty.net/archiv/uzok-mapa.htm

Na dosah od Schengenskej hranice

Pri cestovaní sme sa rozhodli využiť výlučne verejnú dopravu. Ráno v Banskej Bystrici nastupujeme do osobného vlaku do Zvolena, kde prestúpime na rýchlik R 931 Ipeľ do Košíc s pravidelným odchodom o 7.13 h zo Zvolena. Cesta je pohodlná, krátko po pol jedenástej sme v Košiciach. Po obednej prestávke netrpezlivo vyčkávame na autobusovej stanici príchod ukrajinského autobusu, ktorý nás na pravidelnej linke o 12.40 h odvezie do Užhorodu. Očakával som staručký červeno-biely Ikarus, ktorý na linke jazdil dlhoročne (rovnako tomu bolo aj v auguste 2012, keď som ho stretol), no naše očakávanie nám tentokrát nevyšlo. Aj tu sa doba zmenila. Tento rok ukrajinský dopravca PAT Užhorod zaradil na linku celkom nový biely klimatizovaný autobus čínskeho pôvodu Zhong-Tong. Jazda bola v poriadku, kontrola na hranici a pred 16-tou hodinou (nášho času) sme boli v Užhorode. Pokiaľ by niekto nestihol, tak z Košíc ide ešte ďalší autobus o 14.30 h - zabezpečuje ho mukačevský dopravca.

Prvé dojmy

Ako sa hovorí, prvý dojem turistu s mestom sa vytvorí po príchode na stanicu. Tá je stanovišťom množstva menších autobusov rôznych značiek, vo väčšine prípadov evidentne v pokročilom veku. V blízkosti autobusovej stanice sa nachádza stanovište maršrutiek (mikrobusy). Večer v deň príchodu sme využili na hlbšie oboznámenie sa s Užhorodom. Už na prvý pohľad je to iný svet, i keď na dosah od Slovenska. Mesto je pekné vďaka pamiatkam (historické centrum, hrad, skanzen, kostoly, botanická záhrada), i keď ako všetky ostatné, poznačené rozsiahlou socialistickou výstavbou. Zachované české nápisy na staručkej budove v uličke pod hradom nám pripomínajú, že územie bolo kedysi súčasťou 1. ČSR. Cesty brázdia autá rôzneho veku a značiek, ktoré by sme na našich cestách hľadali dnes už márne. Rozbité cesty a chodníky, chýbajúce poklopy na kanáloch, voľne túlajúce sa psy na každom kroku, neporiadok všade naokolo sú odvrátenou tvárou mesta.

Potešil ma pulzujúci život mesta do neskorých nočných hodín, ktorý sa na Slovensku aj „vďaka“ masívnej výstavbe nákupných centier vytráca z miest. Snažím sa ale mesto vnímať také, aké je, veci skrátka fungujú inak ako u nás a práve preto som tu. Osobitný zážitok nám priniesol aj hotel Inturist Zakarpattya, v ktorom sme boli ubytovaní. Obrovská 14-poschodová budova, viditeľná z diaľky, je nepochybne jednou z dominánt Užhorodu. No pre mňa ako človeka, ktorý nestihol socializmus zažiť na vlastnej koži, to bolo niečo výnimočné. Hotel slúži návštevníkom mesta bez žiadnej významnejšej rekonštrukcie. Snáď s výnimkou nových výťahov je celý interiér hotela pôvodný. Aj napriek obrovskej kapacite hotela bolo obsadených len zopár izieb, na každom poschodí sídli dežurna. Hotelová reštaurácia je po celý čas prázdna, no napriek tomu tam hrá hotelový hudobník - pre nikoho, len tak... Možno veci pre nás trochu nepochopiteľné. No aby sa nepovedalo, wi-fi pripojenie si našlo cestu aj sem.

Vlakové dobrodružstvo

Je ráno a na nás čaká vytúžená túra v ukrajinských Karpatoch. No ešte pred tým si posedíme tri hodiny vo vlaku. Prichádzame na železničnú stanicu v Užhorode. Pôsobí veľmi príjemným dojmom – je nová, postavená niekedy okolo roku 2000. Lístky sa kupujú priamo v pokladnici, pani na peróne kontroluje lístky, a potom ešte aj sprievodcovia vo vlaku. Dojem z novej železničnej stanice bol úžasný, no o to horší dojem bol z vlakovej súpravy, do ktorej sme nastupovali. Staručká 6-vozňová súprava z rokov 1959 - 1961 v pravidelnej premávke je pre miestnych síce denná rutina, no pre mňa skôr zážitok. Strmé a vysoké schodíky do vlaku sú protikladom našich nových vlakových súprav s bezbariérovým vstupom. Už 20 minút pred odchodom bol vlak slušne zaplnený, akurát predný vozeň bol takmer prázdny. Veľmi rýchlo som však pochopil, prečo. Rachotiaci motor, v ktorom som nepočul ani vlastného slova, napokon aj nás vyhnal do ďalších vozňov. V niektorých vagónoch sú ešte drevené lavice. Viac ako 50-ročný vlak bez modernizácie ľahko spoznať aj na opotrebovanom interiéri. Prechody medzi vozňami sú zhrdzavené, miestami z podlahy vidieť aj na koľajnice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Je 8.38 h - nastal čas odchodu a nás čaká takmer 100 km dlhá jazda vlakom až do horskej stanice Sjanky na hranici Zakarpatskej a Ľvovskej oblasti Ukrajiny. Rozjazdy vlaku sú prudké a trhavé, no po čase sme si zvykli. A keďže zastávok bolo na celej trati asi 30 (rovnako v opačnom smere), tak sme si toho užili až-až. Vlak sa postupne vyprázdňoval, prechádzali sme celým údolím proti prúdu rieky Uh (ukrajinsky Už) - cez Perečyn, Velkyj Bereznyj, Siľ, Kostrynu, Volosjanku až na Sjanky. Počas jazdy sme mali výbornú šancu pozorovať tamojší zakarpatský vidiek. No zaujímavé bolo pozorovať aj osadenstvo vlaku - cestujúcich, ktorí si krátili čas hraním kariet, fajčením v priestore medzi vozňami a osôb predávajúcich po vlaku najrozličnejší tovar. Čo ma prekvapilo, koše sa vo vlaku nenachádzajú, a tak cestujúci zahadzovali odpadky priamo z okna von z vlaku, v lepšom prípade ich zahadzovali pod sedadlo, pričom sprievodca ich vyzbieral na konečnej stanici.

Trať stúpa spočiatku len mierne. Najkrajší úsek trate sa začína za stanicou Volosjanka. Subjektívne ho hodnotím ako jednu z najkrajších tratí, ktoré som si prešiel. Podobne za krásnu považujem českú trať Liberec – Tanvald – Kořenov – Harrachov – Szklarska Poręba. Zo stanice Volosjanka trať stúpa cez zastávku Užok a stanicu Ščerbyn až do Užockého priesmyku (Užockyj pereval), na asi 12 km prekonáva výškový rozdiel vyše 350 m so stúpaním 22 promile. Na trati bolo pôvodne postavených 6 tunelov s dĺžkami 450 m, 310 m, 570 m, 240 m, 310 m, 280 m. V roku 1971 bol jeden úsek (údajne kvôli zosuvom, no dôvody boli možno aj vojensko-strategické) nahradený tunelovým variantom, takže v poradí druhý tunel s dĺžkou 310 m sa prestal používať a na novej preložke pribudli dva nové tunely s dĺžkami 540 m a 910 m. V súčasnosti je na tejto trati spolu 7 tunelov. Niektoré tunely sú strážené vojakmi so samopalmi. Mimochodom, v novej turistickej mape "Užocký národný park", vydanej v roku 2011, sú uvedené aj presné dĺžky tunelov, takže som mohol konfrontovať priebeh železnice presne podľa mapy. Z vlaku sa naskytajú nádherné výhľady do hornej časti údolia rieky Uh/Už a na hlavný karpatský hrebeň. Vďaka zákrutám má trať prívlastok "Ukrajinský Semmering". Niečo úžasné. Najvyšší bod sme dosiahli v Užockom priesmyku (Užockyj pereval) vo výške 852 m n. m. (na dosah je Schengenská ukrajinsko-poľská štátna hranica, preto je celý priestor prísne strážený). Priamo v sedle sa za čias 1. ČSR nachádzala vlaková zastávka Užok. Teraz vlak zo strategických dôvodov nezastavuje a zastaví až v stanici Sjanky v miernom klesaní už na druhej strane karpatského hrebeňa. Do stanice Sjanky sme dorazili po troch hodinách cesty presne podľa cestovného poriadku (!) o 11.34 h.

Opisovaná železničná trať bola vybudovaná v roku 1905, ako strategická spojnica Uhorska do Haliče. Po roku 1919 sa trať ocitla na území Československej republiky, pričom stanica Sjanky bola pohraničnou stanicou v správe poľských dráh (P. K. P.). V historickom „Oblastnom jazdnom poriadku pre Slovensko a Podkarpatskú Rus“, platného od 22. mája 1937, je trať uvedená pod číslom 322 a ponúka 9 párov vlakových spojov na celej trati. Dnes tadiaľto denne premávajú 4 páry osobných vlakov a nočný rýchlik. Koľajisko v stanici Sjanky pôsobí veľkolepým dojmom, práve tu je prestupný bod na vlaky smerujúce do Ľvova.

Trasa

Sjanky, železničná stanica – Užockyj pereval (Užocký priesmyk) – Ščerbyn – Volosjanka

Dosť bolo vozenia a začíname pešiu túru. Zo železničnej stanice prechádzame obcou ku drevenému kostolíku (cerkva) na návrší, ktorý je viditeľnou dominantou už z diaľky. Vrátime sa k staničnej budove a pokračujeme popri čopskom záhlaví železničnej stanice, krátkym lesom a dostávame sa na hlavnú cestu spájajúcu Zakarpatskú oblasť s Ľvovskou oblasťou povodím rieky Uh/Už. Aj keď prívlastok „hlavná“ nie je v tomto prípade celkom na mieste. Počas 20 minút kráčania na úseku cca 1,5 km sme stretli asi 5 áut. Povrch vozovky je v značne dezolátnom stave, preto vodiči jazdia kade-tade (po krajnici, tráve) len nie po vozovke. Nám sa ale ponúkajú široké výhľady do okolia, no najmä na rozptýlené osídlenie niekdajšej poľskej obce Jaworów (ukrajinsky Javoriv).

Prichádzame do Užockého priesmyku (Užockyj pereval) v nadmorskej výške 852 m n. m., kde je stanovište pohraničnej stráže a podrobujeme sa pasovej kontrole. Uviedli sme im dôvod a cieľ našej cesty, prehodili sme s nimi pár slov a bez akýchkoľvek problémov a zdržania nás pustili ďalej. Schengenská poľsko-ukrajinská hranica je od nás vzdialená sotva 50 metrov. V Užockom priesmyku sa napájame na červeno značkovanú Zakarpatskú magistrálu, ktorá bola (spolu s ďalšími turistickými chodníkmi) vyznačená v spolupráci s českými turistami podľa metodiky turistického značenia používaného v ČR a SR. Novovyznačené turistické chodníky sú zaznačené v sérii turistických máp Zakarpatskej Ukrajiny, ktoré sú postupne vydávané od roku 2009. Treba ale poznamenať, že v medzivojnovom období (t. j. v čase keď územie bolo súčasťou ČSR) bola vybudovaná vtedajším Klubom československých turistov slušná sieť značkovaných chodníkov, preto z tohto pohľadu ide skôr o obnovu turistického značenia v hodnotnej a zaujímavej časti Východných Karpát. Priestor Užockého priesmyku je veľmi príjemným miestom, pribudli lavičky, možnosť úkrytu pre turistov a informačné tabule ponúkajúce historický vývoj územia.

Od Užockého priesmyku pokračujeme po červenej turistickej značke až do stanice Ščerbyn. Úsek meria 9,5 km a na jeho zdolanie potrebujeme približne 2,5 hodiny. Značkovaný chodník sleduje priebeh železničnej trate, aby sme si zblízka mohli vychutnať krásnu karpatskú prírodu, ako aj nádherný úsek železničnej trate s množstvom tunelov a viaduktov. My sme úsek trate absolvovali pred pár hodinami vo vlaku, ale prejsť pešo v opačnom smere je predsa len iný zážitok. V Užockom priesmyku obzeráme bývalú staničnú budovu niekdajšej vlakovej zastávky Užok. Asi po 25 minútach prichádzame na vybudovanú vyhliadku (stretávame českých turistov) s panoramatickým výhľadom do údolia horného toku rieky Uh/Už a masív Kruhly.

Na tomto mieste križujeme železničnú trať a máme šťastie vyfotiť na krásnom mieste prichádzajúci vlak z Užhorodu tesne pod vrcholom stúpania. Ďalší úsek značenej trasy vedie po telese bývalej cesty, ktorá slúžila ako náhrada za železnicu, zničenú v čase 2. svetovej vojny počas jej opravy. Prechádzame popri vstupných portáloch troch tunelov a pred Ščerbynom obdivujeme ešte dva viadukty. Na jednom z nich pozorujeme zaujímavé skĺbenie architektonických štýlov. Pôvodný oblúkový viadukt bol počas vojny zničený s výnimkou prvých dvoch pilierov. Tieto boli ponechané a zvyšné piliere postavili betónové. Viadukt ako celok preto pôsobí ako architektonický hybrid, no o to zaujímavejšie. Nasleduje ešte krátky úsek a prichádzame do stanice Ščerbyn (turistický smerovník), kde je možnosť ubytovania. Nám ostáva do odchodu vlaku ešte vyše hodiny, preto nekončíme tu, ale rozhodneme sa ešte pokračovať po ceste do stanice Volosjanka (červeno značkovaný chodník ďalej vedie cez Verchovinu-Bystru, Plišku, Čeremchu, Siľ, Javorník (Javornyk) až do Veľkého Berezného).

Na poslednom úseku zo Ščerbyna do Volosjanky dvakrát pretíname železničnú trať – najprv novú preložku (spomínanú vyššie) a napokon aj pôvodné nepoužívané teleso trate. Aj keď je už značne zarastené vegetáciou, trakčné stožiare stále stoja a nám sa tak naskytol opäť zaujímavý pohľad. Prichádzame do obce Volosjanka na železničnú stanicu. Odporúčam zájsť ešte nejaké 2 km do obce Užok, (krásny drevený kostolík-cerkva sv. archanjela Michala), my sme to pre krátkosť času tentokrát nestihli. O 17.16 h odchádzame plní nadšenia vlakom späť do Užhorodu, kam prichádzame o 19.38 h – opäť presne podľa cestovného poriadku. Presnosť by im niekedy snáď mohla závidieť aj naša Železničná spoločnosť Slovensko.

Namiesto záveru

Trasa bola vybraná zámerne s nápadom spojiť návštevu Východných Karpát a vyskúšať jednu z najkrajších železničných tratí Karpát. Z Ukrajiny sme sa vrátili nadmieru spokojní a očarení pokojnou prírodou a jednoduchým životom na vidieku. I keď v dnešných časoch to ani tu už neplatí celkom úplne (mnohé oblasti boli na Zakarpatsku poznačené rozsiahlou ťažbou dreva), s radosťou sa sem vrátim, aby som spoznal zaujímavú krajinu a súčasť niekdajšej spoločnej republiky.

Poznámka:

V roku 2013 prebieha projekt prepojenia siete značkovaných chodníkov na Slovensku s ukrajinskou sieťou značených chodníkov. Z tohto dôvodu je v pláne predĺženie červenej Východokarpatskej magistrály v úseku Nová Sedlica – Ubľa, št. hr. na slovenskej strane a podobne predĺženie červenej Zakarpatskej magistrály v úseku Velkyj Bereznyj, vlak – Ubľa, štátna hranica. Ako postupuje značenie slovenského úseku, nateraz nemám informácie, no ukrajinský úsek žiaril v júli 2013 novovyznačenými červenými značkami smerujúcimi k hraničnému prechodu v Ubli. Touto cestou by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili po 70 rokoch o postupnú obnovu turistického značenia na Zakarpatskej Ukrajine.

Fotogaléria k článku

Najnovšie