Túra

Prosieckou a Kvačianskou dolinou

06.09.13
Pred vyše 6 rokmi bol na Hikingu článok na rovnakú tému, ale po debate so šéfredaktorkou som sa dozvedel, že po istom čase môže byť návrat k rovnakej túre užitočný. Nakoniec, každý autor má svoje zážitky, pohľady a hlavne fotografie, o ktoré sa chce podeliť. Obe doliny sú veľmi navštevované turistami, na žiadnej z posledných túr sme nestretli toľko ľudí a je to určite vďačný výlet, oplatí sa sem ísť v každom ročnom období.

Trasa

Kvačany, ústie Kvačianskej doliny – ústie Prosieckej doliny – Svorad – Veľké Borové – Oblazy – Kvačany, ústie Kvačianskej doliny (trasa na mape)

Z Vyšného Kubína nás Jaro (náš domorodý sprievodca) previedol zaujímavou automobilovou skratkou po drndavej, no legálnej ceste z Malatinej do Bukoviny a potom sme hravo došli na parkovisko nad Kvačanmi. V diskusiách sa niektorí ľudia veľmi rozhorčovali nad tým, že sa tam vyberá parkovné 2,- €, ale bol som spokojný, že mám auto v bezpečí. Jednému kamarátovi počas rybačky na Liptovskej Mare nechali namiesto kolies iba tehličky pod zvyškami kolies a druhému vyrabovali auto na vstupe do Prosieckej doline a o podobných incidentoch som počul aj z iných zdrojov. Keď už pánbožko obdaril obce nejakou atrakciou, tak prečo by si nepomohli pár eurami do rozpočtu? Vždy lepšie prispieť obci, ako vykrádačom áut.

Na parkovisku práve odstraňovali stánky a lavice, o jeden deň sme sa oneskorili, včera tam boli totiž lokálne majstrovstvá sveta vo varení gulášu. Monika zbadá informačný panel, na ktorom je zobrazený medveď, signálnu píšťaľku má pre každý prípad v ruke, číta, no nič nehovorí, tak sa vydávame na cestu. Ideme na žltú značku, čo vedie popod les k ústiu Prosieckej doliny, slnko svieti, biele mraky dokresľujú nádheru na oblohe, tešíme sa ako malé deti. Jaro kráča ako blesk, určite je domorodý Šerpa, ale aspoň nám mohol teda vziať batohy. Nevzal! Za trest sa príliš priblížil k elektrickému ohradníku a následne veľmi rýchlo mykol rukou, ohradník funguje. Usmievam sa, lebo týmto pádom nie som v partii jediný trafený. V podstate je z nás troch normálna už len Monika, iba ona nezažila radosti elektrického vodiča.

Chodník prekvapivo stúpa a klesá, výhľady sú pekné. V jednej chvíli zbadám, ako sa Jaro, čo opäť kráča vpredu, plazí po zemi. Rýchlo sa obzerám, že by ho ostreľoval Viet-Kong, Al-Káida, Obamove dróny? Ale nie, to len podlieza elektrický ohradník. Bez slova chytám plastový izolátor s háčikom a ukazujem mu, že si stačilo otvoriť prechod, s Monikou sa na tom ešte dlho potichu chichúňame.

Obrovskú radosť máme z nádhernej kveteny okolo nás, pokúšame sa pomenovávať rastliny a Jaro hovorí, že potrebuje nazbierať trezalku. Vraj z nej jeho mama robila výborný liečivý čaj. S Monikou si spomíname na jej starú mamu, čo tiež varila nejaké bylinky na ukľudnenie nervov. Po chvíli uvažovania vyhŕknem - ľubovník bodkovaný! Po ďalších minútach rozhovoru si zrazu Jaro plesne po čele - však to je to isté, čo trezalka! No čo už, vidno, že sme trafení.

Nad obcou Dlhá Lúka zrazu Jaro zvreskne: "Tu je, tu je!" ukazuje na žltú rastlinu. Potom však zarazene hovorí, že trezalka - ľubovník sa má zbierať len tam, kde nekikiríka kohút a rastliny by mali byť nižšieho vzrastu. Ani jedna podmienka nie je splnená, ale aj tak zbierame poriadnu kyticu, ktorú potom upevňujeme na Jarov batôžtek. Pred tým ešte dokumentujem aparátom zber, lebo neskôr by sme v rezervácii s kvetinkami na batohu u ochranára bez dôkazu o mieste natrhania zle obišli. Jarovi ukazujem kopce v Nízkych Tatrách, čo sme pred pár dňami prešli, debatujeme o botanike a o ľalii zlatohlavej, čo mu rastie pri chate.

Monika sa odvážne púšťa dopredu a čoskoro mi zmizne z očí, zdržiavam sa fotografovaním. Tesne pred ústím doliny počujem z hustého kroviska praskot haluzí asi tak 20 metrov od nás, hovorím si, že to bude vysoká zver. Jaro len stíši hlas a pridáva do kroku. V altánku pod ústím doliny mi potom vysvetľuje, že vysoká má pomerne tenké ratice a jednu halúzku ešte zlomí, no väčšinou sa nôžkou trafí pomedzi haluzinu a opakovaný praskot je charakteristický pre chôdzu medveďa. Monika trochu bledne a vinovato prehlási, že ona predsa na píšťaľke pre istotu pískala, no videla utekať akurát tak veľkého zajaca.

Je čas vybehnúť do doliny, biele skaly krásne ladia s oblakmi, opäť fanaticky fotíme a vchádzame do tiesňavy Vráta. Za mostíkom zbadám novučké oceľové lano. Hlavou mi preblesne, že po ostrých debatách na fóre na tému via ferrata by som mohol odkázať jej priaznivcov práve sem. Lano a kotvenie sú priam ukážkové.

Spomínam si na dávnejší zimný výlet do doliny, za nami išiel na tomto mieste nemecký pár, bolo to kúštik zľadovatelé a vtedy tam bola ešte stará hrdzavá reťaz. Keď sme zašli za roh, ozvalo sa kvílivé ženské zajačanie. Spadla do potoka? Asi nie, lebo jačanie sa opakuje. Hm, pomyslím si pod dojmom toho zvuku - mala by spadnúť. Tretie rovnaké jačanie. Hm, mala by radšej spadnúť a voda nech ju odnesie do Liptovskej Mary. Štvrté jačanie, to už jej želám aj prechod turbínami. Potom je ticho, verím, že manžel ju zabil v rámci humanitárneho zásahu. Každopádne, už sme ich neskôr nestretli.

O prechode dolinou netreba veľa hovoriť, pozrite si radšej fotky, dolina je suchá a plná ľudí. Konečne prichádzame k rebríkom, kam sme sa kedysi pre záľahu snehu ani nedostali, tak si vychutnávame skalné steny, miestami zostalo v obrích hrncoch trochu vody, ale aj tak mi nie je celkom jasné, kde sa v dávnych dobách bralo také množstvo, že to tak efektne vymlelo.

Moje nové topánky mi robia na skale radosť, mám ich práve mesiac a do takéhoto terénu boli stvorené. Leziem po vápencovej skale, je jedno, či sa postavím na hranky, alebo trenie, držia skvele. Zahľadení do stien kaňonu sa nenazdáme a čoskoro sme hore. Pri toľkej kráse sa vôbec nečudujem, že sem chodí veľa výletníkov.

Nad horným koncom kaňonu pri smerovníku chvíľu nahlas uvažujeme, či nepôjdeme cez Prosečné, ale lenivosť nám ponúkla výhovorku o horúčave, tak vyhlasujem krátky bivak, lebo je čas uvariť si cestoviny na obed. Okolo nás prechádzajú húfy turistov, stále sa mi zdá, že majú akési hladné pohľady. Myslím si, som o tom dokonca presvedčený, že scenáristi filmu Resident Evil si tiež niekde pri turistickom chodníku v čase obeda varili kolienka a tak im prišiel na um námet. Charakteristický spomalený pohyb, strnulý, sklenený pohľad po uzretí zdroja jedla, no, hm, nechajme to tak.

Teraz nás čaká zápas so stádom kráv, ktoré kompletne blokujú trasu chodníka, a potom jednotvárny zostup do Veľkého Borového. V krčme sa nezastavujeme, ideme rovno na Oblazy. V tiesňave Borovianky vidím, že cesta sa stále viac zosúva, kedysi sa isto dalo prejsť vozom, teraz len na bicykli a časom nebude fungovať ani to, cestu budú musieť spevniť. Inde zas vidíme na ceste spadnuté parádne balvany, toto sa raz zle skončí.

Na jednom mieste si Jaro všimne, že pred chvíľou ešte suchá dolina zrazu zahučí dravou vodou. Začne nad tým špiritizovať, tak mu radím, aby tam zišiel a presvedčil sa na vlastné oči, že tam musí byť vyvieračka. Po chvíli sa odtiaľ vracia a potvrdzuje, že spod steny pomedzi lopúchy vyviera menšia riečka. Kúštik nižšie sám odbočujem k Ráztockému vodopádu, po minúte som tam a cvakám zopár obrázkov. Rebrík nevyzerá dôveryhodne a neskúšam ho, veď aj tak sa potrebujem vrátiť k druhom. Oproti nám ide s veľkým batohom známa aktivistka “Turbínová” zo Zeleného Mieru a čochvíľa sme nad Oblazmi. Keď idem fotiť hornú hať, zisťujem, že sa tam niekto pravdepodobne snaží vybudovať nový prívod vody k hornému mlynu, ktorý je dlho nefunkčný. Ak by spojazdnili aj horný mlyn, bolo by to určite ešte zaujímavejšie. Uvidíme, čas ukáže.

Cez Kvačiansku dolinu som prešiel predtým na bicykli, ale teraz si obzerám mlyny prvýkrát. A je veru čo obzerať. V dolnom mlyne ma prekvapuje, aké malé množstvo vody stačí na postačujúci výkon, hovoria, že 18 kW a že nastavenie prietoku je menšia veda. Vnútri počúvam typické zvuky, remene kmitajú, kolesá sa otáčajú, pšenička sa melie, melie a naozaj - dozvedáme sa, že pomleli prvú múku po dlhých rokoch. Neviem, či som správne zachytil, lebo generátor a gáter fungujú dávno, ale pod mlynskou stolicou vidíme vrecko čerstvo namletej múky. Škoda, že nemelú práve teraz, rád by som si to pozrel, aj to, čo majú za lubom. Vedeli ste, čo znamená “lub”?

Všetko podrobne preňúrame a nakoniec dávame do kasičky peniažky na podporu projektu. Ak by som si niečo rád vyskúšal, tak by to bol osamelý pobyt v mlyne počas fujavice, po prelezení ľadov dolu v doline, oheň by pukotal v peci... no, nechajme to tak, vidno že som trafený.

Nasleduje krátke strmšie stúpanie, dosť horúco nám pri tom bolo, potom väčšinou len klesáme a klesáme po ceste, čo vedie vysoko nad korytom Kvačianky. Vody je v nej dosť, tak mi stále vŕta v hlave, či je dolina priechodná za istých okolností aj dnom. Informačná tabuľa pri parkovisku k tomu dáva pár odpovedí, sú tam staré fotografie z doliny. Nakoniec po hľadaní na internete sa splnili moje odhady, kedysi tadiaľ viedla značkovaná trasa. Najvhodnejší čas by bola zima, snežnice, mačky, čakany, no dnes by bola akcia ilegálna.

Pokojne schádzame pomedzi húfy ľudí na parkovisko, autíčko nás čaká, aby nás odviezlo k termálnemu jazierku pri Kaľamenoch (vjazd = 1,- €), kde si po túre uvoľňujeme v teplej vode svaly.

Pekný deň je za nami, na krátkej trase možno vidieť veľa krás a zaujímavostí, oproti ľudoprázdnym chodníkom v Nízkych Tatrách, ktoré sme nedávno prešli, tu bolo ľudí až - až, ale nie toľko, že by ma to odradilo.

Fórum 15 príspevkov
Prosieckou a Kvačianskou dolinou 25/06/14 14:53 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Bežky Korytnica – Kečka – Donovaly na BC bežkách Keď som chcel vrátiť do skladu požičanú bežkársku výstroj, prešlo mi hlavou, že až na dve výnimky, som počas celej zimy zažíval surové počasie, kalamity, víchrice a boj so živlami. Keď potom hlásili krásne počasie na prvú jarnú sobotu, spojil som príjemné s užitočným a vyrazil som po pracovnom stretnutí na Donovaly, kam som chcel prejsť z Korytnice cez Kečku. 31/03/19 Pavol Timko Nízke Tatry, Starohorské vrchy
Bežky Na BC bežkách cez Krížnu Pôvodne sme s kamarátom Jožom uvažovali prejsť väčšiu časť hrebeňa Veľkej Fatry s nocľahmi pod Borišovom a na Smrekovici, ale predpoveď na víkend bola dosť zlá, najmä v sobotu hlásili nad pásmom lesa víchricu a zrážky. Napokon sme operatívne zmenili trasu a skončili v Harmanci. Na nedostatok zážitkov a krásy sa však nemôžeme sťažovať. 24/03/19 Pavol Timko Veľká Fatra a Choč
Bežky Ako som sa o život plahočil v snehu na Polome Hovorieva sa, že múdrosť prichádza s vekom, ale som živým príkladom, že občas vek príde sám. Keď Kysuce a Orava hlásili prvú veľkú snehovú kalamitu, pôvodne som zvažoval vyraziť na sedlo Burda, ale potom ma kamarátka upozornila, že od Tisovca by som musel asi kus kráčať peši, keďže tam je málo snehu. Tak som našiel na FB parťáka Marcela, ktorý uvažoval o beskydskej trase z Mostov u Jablunkova, kde zarezervoval ubytovanie. Ja som zas vybavil ubytovanie na Doroťanke zo soboty na nedeľu a utekal na vlak. Expedícia Ydykseb mohla začať. Keby som tušil! 04/02/19 Pavol Timko Západné Beskydy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kalinovo – Bôrček – Breznička Mala to byť čisto botanická akcia! Chcela som nafotiť korunkovku strakatú a krivec najmenší. Cestou od jednej lokality k druhej sme však prešli krajinou, ktorá je síce turistom neznáma, ale určite nie nezaujímavá. Radi sa túlame menej známymi lokalitami a vždy tam dačo objavíme. Zaujímavé bývajú aj reakcie miestnych ľudí, s ktorými sa občas dáme do reči. Najskôr sa veľmi prekvapia, keď zbadajú turistov, potom sa pýtajú odkiaľ sme, no a keď počujú Zvolen, prekvapia sa ešte viac. Ich reakcia je väčšinou v duchu: „Veď nie tu, ale tam máte hory!“ Ale sú doslova hrdí, keď pochválime ich kraj, aj keď občas, akoby tomu ani neverili. dnes Danka Tomášiková Juhoslovenská kotlina
Túra Bzovská motanica a prieskum Horných Fafákov Moja prvá túra osadami Veporských vrchov resp. Podpoľania sa konala pred 4 rokmi a bola naj - naj - naj. Nasledujúca sa mi podarila až na jeseň predminulého roka. Preto som si povedal, že nebudem otáľať s ďalšou návštevou, a tak sa mi podarilo jeden augustový víkend 2018 stráviť na značených, ale aj neznačených cestách západnej časti Veporských vrchov. 18/05/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Horná Tižina – Mravečník – Terchová Okolie Terchovej ponúka široké možnosti na turistiku či cyklistiku. Nie je to len hlavný hrebeň Malej Fatry a Jánošíkove diery, ktoré stoja za návštevu. Sú tu aj iné, viac ukryté krásy v podobe roztrúsených lazov pod hrebeňom Vojenného nad dolinou Struháreň či v okolí Pupova. Tu zvyčajne nenájdete toľko turistov, zato sa tu môžete porozprávať s chalupármi alebo, ak budete mať šťastie, aj s ľuďmi, ktorí tu vo svojich chalúpkach žijú počas celého roka. 17/05/19 Jana Bílešová Kysucká vrchovina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Prosieckou a Kvačianskou dolinou 25/06/14 14:53 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Chočské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 950 m n. m.
    • min: 630 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 940 m
    • klesanie: 940 m
  • Vzdialenosť
    • 16 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 14.07.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.17802 ° SŠ
      dĺžka: 19.54267 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.17802 ° SŠ
      dĺžka: 19.54267 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Kvačany/Prosiek (bus), parkoviská pri vstupoch do oboch dolín
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.88 (0.32)