Trasa

Blatnica – Blatnica, pamätník – Konský dol, ústie – Muráň – Tlstá – Ľubená – Bágľov kopec – Zadná Ostrá – Juriášovo – Rakytovské doliny – Smrekov – Kráľova studňa – Malá Krížna – Krížna – Frčkov – Ostredok – Suchý vrch – Koniarky – Kýšky (Chýžky) – Ploská – sedlo Ploskej – Magury (Mogury) – Liptovské Revúce, časť Vyšná Revúca

Prvý deň

Nápad na túto akciu mi vypučal v hlave v momente, ako mi o nej rozprával známy. Krásna príroda, ticho, turistika. Fyzický, no hlavne duševný pokoj. Prípravy sa začali skoro, no priatelia sa odhodlávali do posledných hodín. Nakoniec sme ostali štyria. Plán bol za päť dní dôjsť z Blatnice do Vlkolínca. No ako sa hovorí: “Človek mieni, pánboh mení.”

Po niekoľkohodinovom cestovaní z Prešova, večer konečne dorážame do Blatnice. Cítiť atmosféru Veľkej Fatry, chlad dolín a hukot potoka. Prespávame v lesoch pod Blatnickým hradom. Ráno sa začína naša (pôvodne 5-dňová) púť krížom cez Veľkú Fatru. Na prvý deň máme v pláne Tlstú a Ostrú. Zísť do Juriašovej doliny a tam v senníku prespať.

Naberáme vodu v Gaderskom potoku a vyrážame po modrej značke na Muráň (na Slovensku je ich niekoľko). Stúpanie je celkom príjemné. Dolina sa prudko zvažuje, sem-tam vidieť skalu. Príroda je krásna. Len batohy sú ťažké. Musíme platiť daň za kvalitné, sýte a chutné jedlo. Cestou nás obiehali rôzni turisti, ktorí sa čudovali, prečo máme veľké a ťažké vaky. Čo už. Po asi hodine chôdze konečne vidíme Muránske skaly. Stúpanie je tu. Po namáhavom výstupe si pri rázcestníku dávame pauzu na desiatu, pitný režim a ďalšie inštrukcie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tlstá, tak blízko a zároveň ďaleko. Stúpanie od rázcestníka pod Muráňom bolo zo začiatku príjemné, no neskôr sa ukázalo, že to nebude ľahký výstup. Cestu nám skrášľovali občasné výhľady do Turčianskej kotliny. Začínali sme tušiť, že výhľad z Tlstej bude stáť za námahu. Samozrejme, že nám výstup trval dlhšie, ako sme predpokladali. Hlavne kvôli ťažkým batohom. Po vypätí takmer všetkých síl sme po približne 4 hodinách vyšľapali na vrchol Tlstej. Nádhera. Výhľady na všetky svetové strany. Miesto ako stvorené na obed a poobedňajší oddych.

Po približne hodine sa vydávame na ďalšiu cestu. Tentokrát po značke zelenej. Kamarát-kolega-turista mi povedal, že tam je jeden krásny kopec, ktorý stojí za to vidieť. Lubená a Bágľov kopec tam síce sú, výhľady zo skál tiež stoja za to, ale kamarát sa pomýlil. Značka nie je náročná, až na jeden zostup pár desiatok metrov. Schádza sa zo skaly a tým pádom sú na chodníku popadané kamene. Párkrát sa nám šmyklo, nikomu sa však nič vážne nestalo.

Začíname pociťovať nedostatok vody. Výstup na Ostrú vyzerá biedne. Naša psychika na tom nie je najlepšie a dochádzajú nám sily. Po “nekonečnej” chôdzi po krásnych, takmer nedotknutých lesoch, konečne prichádzame do sedla Ostrej. Po vášnivej debate, či ísť alebo neísť na Ostrú (nie je ďaleko), ma 3-členná väčšina prehlasovala, a tak sme sa vydali na poslednú časť našej prvodennej trasy - zostup do Blatnickej doliny na Juriášovo.

Bol to jeden z najtiahlejších, najdlhších a najnáročnejších zostupov, akými som kedy išiel. Psychické a fyzické sily boli takmer na dne, no hnalo nás vedomie, že čím skôr zídeme dolu, tým skôr budeme mať vodu a miesto na spanie. Na mapách je zaznačený prameň, o ktorom si kolegovia mysleli, že bude väčší, no bol to len prameň. Voda je síce pitná, ale je teplá a nie práve najlákavejšia. Nie viac ako polhodinu nižšie sa už nachádza Blatnický potok. Typický horský potok so studenou, čistučkou vodou. Konečne naberáme vodu.

Asi desať minút od rázcestia Juriášovej doliny nachádzame miesto nocľahu - senník pri chate lesnej stráže. Zničení, unavení a doráňaní sa delíme na dve skupiny. Dvaja spíme v senníku a dvaja zostali spať vonku. Ak niekedy budete mať možnosť spať na sene, odporúčam mať so sebou celtu alebo nejaký igelit.

Druhý deň

Druhý deň ráno využívame možnosť latríny, teda luxusného lesného záchodu pri chate. Počas raňajok sa jeden z členov expedície rozhodol svoj pobyt predčasne, hoci nerád, ukončiť. Dôvodom sú odreniny na nohách. Bolo to zlou obuvou? Ponožkami? Bolo to psychicky a fyzicky náročné? Asi všetky možnosti sú správne. No morálke zvyšku skupiny to nepomohlo.

Cieľom druhého dňa bolo sa dostať až pod Suchý vrch, kde by sme opäť prenocovali. Keďže sme vyrážali neskoro, vyzeralo to dosť biedne. Síl bolo menej ako deň predtým, psychika zapracovala tiež. Dlho bolo ticho. Kráčali sme zelenou značkou po cyklotrase smerom na Kráľovu studňu. Po dlhých kilometroch a hodinách stúpania (a klesania) po stále sa meniacom lese prichádzame na lúky plné (ojedených) čučoriedok. Pár sme ich našli, a tak sme sa posilnili silou prírody. Po asi tridsiatich minútach prichádzame na miesto symbolického cintorína obetiam kopcov Veľkej Fatry. Zaslúžia si chvíľku ticha.

Trochu oddychujeme a pozeráme do mapy, kde sa nachádzame. Asi v polovici trasy. Zle. Sú asi tri hodiny popoludní a nás čaká náročný výstup na Krížnu a z Krížnej pod Suchý vrch. Prebieha ďalšia porada, či to nezabalíme a nájdeme si miesto na nocľah. Našťastie tentoraz som prehlasoval väčšinu. Naberáme vodu na Kráľovej studni, olovrantujeme a vyberáme sa smerom na Krížnu. Výstup bol psychicky náročný, typická hrebeňovka je konečne tu. Po hodinovom výstupe na Krížnu si užívame skorú večeru, rozprávame sa s kolegami turistami, ktorí smerujú do Blatnice. Zaželáme veľa šťastia a lúčime sa. Vyrážame. Výhľady z výstupu na Krížnu stáli za to. Ostredok, najvyšší vrch Veľkej Fatry, nás tiež zničil. Už-už sa zdá, že sme hore a to je ešte len Frčkov. Slnko je veľmi nízko. Čoskoro zapadne. No výhľad na Borišov, Ploskú, Krížnu a doliny Veľkej Fatry, ktoré sa ponárajú do tmy, stojí za to. Taktiež vidíme Malú Fatru, Nízke Tatry a kdesi v diaľke aj Vysoké Tatry. Už len pár minút a budeme spať v bezpečí útulne Mandolína pod Koniarkami.

Po zachytení pár momentov zapadajúceho slnka zo Suchého vrchu nastáva sklamanie. Salaš Martina pod Suchým vrchom má "prenajatý uzavretá spoločnosť". Presúvame sa teda k blízkemu salašu - Mandolína, kde nás “vítajú” akýsi štamgasti. Vysvetľujú nám, že budú mať plno, vraj niečo oslavujú. Unavení, zničení, sklamaní, hladní a smädní sa ukladáme na neďalekú lúku, keďže nemáme dostatok síl dôjsť na Koniarky. Zhodnocujeme situáciu, deň, sily. Sily už nie sú. Navrhujem deň pauzy, len tak sa motať, dôjsť na Chatu pod Borišovom a skúsiť pokračovať ďalej. Môj návrh neprešiel. Rozhodlo sa vyjsť na Ploskú a ukončiť našu púť v Liptovských Revúcach. Sklamaný sa ukladám spať. V hluku podnapitých (ne)priateľov hôr. V noci nás zobudili blízke zvuky zvieraťa. Veľmi blízke, asi 5 metrov. Či to bol medveď alebo veľký jeleň, nevieme. Vieme len, že nás to nechalo na pokoji a išlo svojou cestou. Taktiež zaujímavý zážitok.

Tretí deň

Na tretí deň ráno (takmer) plní energie vyrážame smerom na Ploskú. Stále počuť zvuky štamgastov z Mandolíny. Škoda. Tešil som sa, že tam prespíme. Pri prechádzaní okolo Koniarok zisťujeme, že obidve chatky boli plné. Výstup na Ploskú nám znepríjemňuje silné slnko a (opäť) nedostatok vody. Pár turistov nás obieha. Na Ploskej sme sa opäť stretli. Takisto aj s ďalšími, ktorí išli od Chaty pod Borišovom. Od nich sme sa dozvedeli, že v noci okolo chaty chodil medveď. Možno iný, a možno rovnaký, ktorý chodil okolo nás. Užívam si posledné výhľady na Borišov, Suchý vrch, Ostredok, Krížnu... Vydávame sa nabrať vodu a zostupovať do Liptovských Revúc. Tlačia sa mi slzy do očí, že to prebehlo tak rýchlo.

Posledné pohľady hore. Ešte stále vidno Ostredok. Potom už len Krížnu… Zostupujeme ešte asi hodinu. Zostup bol náročný na kolená po dvoch dňoch s asi 25-kilovými batohmi, no nebol taký náročný ako z Ostrej na Juriášovo. Síl je ešte dosť. Hlavne fyzických. Je to definitívne. Sme v dedine Vyšná Revúca, čakáme na autobus. Krčmy, pohostinstvá a obchody sú zatvorené, je sobota. Tak tlačíme naše zásoby jedla a vody.

Záver

Je tu koniec. Na najbližšie mesiace sa lúčim s Veľkou Fatrou. Aj napriek nesplnenému plánu sme mali perfektné počasie. Stálo to za to. Poučil som sa, akú stravu brať, akých kolegov a čo si môžeme dovoliť. Neostáva im nič iné, ako trénovať na budúci rok, pretože päťdňovú (poprípade menejdňovú) trasu z Blatnice do Vlkolínca musím mať prejdenú.

Pár sekúnd pred odchodom autobusu mi preblesne hlavou prvá časť Hájnikovej ženy od Pavla Országha Hviezdoslava:

Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas...

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek