Túra

Telgárt – Kráľova hoľa– Orlová– Pohorelá

11.09.13
Po spoznaní pravej divočiny Nízkych Tatier na Ohništi padol po necelom mesiaci turistický tip opäť na Nízke Tatry. Tentoraz som sa nebránil aj miestam s masovejším výskytom ľudí, pretože som dostal neodolateľnú chuť na kráľovohoľský hrebeň. Pôvodne som Kráľovu hoľu začal riešiť počas júlovej túry v Mengusovskej doline s „rodinným turistickým oddielom“ a navrhol som im ju na jeseň. Životné okolnosti sa však neustále menia, a preto som ju nakoniec navštívil skôr a aj s inými ľuďmi.

Trasa

Telgárt – Dolné a Horné Pasienky – Kráľova hoľa – Stredná hoľa – Orlová – traverz Bartkovej – Ždiarske sedlo – rázc. pod Úplazíkom – Pohorelá

Kráľova hoľa ma lákala aj pár rôčkov a vždy som si myslel, že keď na ňu pôjdem, tak samozrejme budem vyrážať od nás zo Spiša. No nie, keďže extrémy musia byť, tak sme na ňu nakoniec vyrazili z Trnavy. Rozdiel v kilometroch je neporovnateľný, ťuk-ťuk na čelo, no čo už. Turistická vášeň je niekedy neprekonateľná. A za všetko je spoluzodpovedný aj parťák Peťo, pretože namiesto toho, aby mi povedal, že čo ti šibe, taká dlhá trasa, urobil opak. Vraj „také niečo sa nedá odmietnuť, tak já to tedy beru“. V sobotu ráno do auta ešte pribaľujem turisticky pozitívne naladenú kolegyňu Janku a vyrážame do Pohorelej na Horehronie. Tu budeme končiť túru a autobusom sa presúvame na jej začiatok, do Telgártu. Plán je vyjsť na Kráľovu hoľu, ďalej hrebeňom až po Ždiarske sedlo a lesom dole do Pohorelej, cca 22 km.

Pivný začiatok a výšľap hore

Po vystúpení z autobusu v Telgárte na námestí (890 m) hľadám otvorenú „karčmu“, lebo mám neodolateľnú chuť na čapáka. Nič nenachádzame (asi preto, že je ešte pred obedom), tak vyrážame po červenej k najbližšiemu obchodu, v ktorom si robíme s Jankou pivnú prestávku. Ona radlerovú a ja dokonca dvojitú. Počas popíjania sledujeme ospalý dedinský ruch a je takmer poludnie, keď naozaj začíname túru. Však času dosť. Prichádzame na koniec dediny, kde je turistická značka „Telgárt, vstup do lesa“. Ten nám povie, že na úplný vrchol Kráľovky sú to takmer tri hodiny neustáleho šliapania. Tešíme sa aspoň z toho, že pôjdeme asi dve hodiny po lese, pretože pripeká a aj pivká by na slnku určite viac zahrali na mozog. Fajn, tak stúpame lesom a tempo hneď od začiatku prispôsobujeme Janke. Prichádzame na Dolné pasienky, dávame prvú prestávku a pozorujeme peknú ihličnatú mladinu. Stúpame ďalej lesom a je to tu dosť strmé. Žiadne spestrenie, iba monotónne strmé stúpania. Postupne sa dostávame do prieseku v lese, ktorým vedie elektrické vedenie. Trasa chodníka pokračuje v koridore, no našťastie je tu tieň. Zobem aj prvé čučoriedky a po čase vidím hôľne plochy nad hranicou lesa.

Prichádzame k potôčiku Zubrovica, ale vodu ešte nenaberáme. Prameň je ešte vyššie. Konečne vychádzame do hôľneho terénu, ktorý je miestami posiaty kosodrevinou, stromami a pokrikujúcimi zberačmi čučoriedok. Je pekne vidieť typický červeno-biely stožiar vysielača, ktorý sa zdá byť blízko. Je to však iba optický klam, budeme šliapať ešte minimálne hodinu. Kochám sa v krásnom prostredí, parťákov nechávam trošku pozadu a idem hľadať dobré miesto s čučoriedkami, ktoré sú miestami slušne vyzbierané. Konečne také nachádzam a začínam sa na nich doslova pásť. Milujem čučoriedky! Je to asi moje najobľúbenejšie lesné ovocie. Poniektorí určite poznáte aj nápoj „čučo“, to sa nevyrába z čučoriedok, ako by mohol ich názov zavádzať. Preto pre ne používam náš domáci názov boruvky. Po chvíli ma dobieha Janka, Peťo po nájdení prameňa tiež a vychádzame na asfaltku, križujúcu chodník.

Odtiaľto pozeráme na Kráľovu skalu (1690 m), dole je sedlo Besník, nad ním Ondrejisko (1272 m) a smerom na východ Slovenský raj. Okolo nás prefrčí po asfaltke zopár cyklistov a hovorím si, že by som tiež chcel takto niekedy zjazdiť. Načneme poslednú tretinu výstupu, ktorý mi úplne pripomína minulotýždňový výstup na Stoh. Naozaj vyzerá ako brnkačka, ale je to poctivý výšľap. A do toho ešte pripekajúce slnko. Úspešne vychádzame hore a idem si obzrieť „núdzovú miestnosť“ v stavbe vysielača. Je otvorená, ale je tu písomné upozornenie o tom, že tu boli prednedávnom akísi divosi a ak sa to bude opakovať, miestnosť uzamknú a bude sa spať vonku.

Na vrchole Kráľovej hole (1948 m) som očakával oveľa viac ľudí, no bolo ich akosi poskromne. Dosť fúkalo, tak sme sa ihneď vybrali hľadať nejaké závetrie na piknik. Najviac som bol nažhavený na výhľady na Vysoké Tatry a bol som trošku sklamaný. Bolo ich vidieť, no nie až tak veľmi. Ale mohlo byť aj horšie, veď je leto a opary, obmedzujúce ďaleké výhľady sú bežnou súčasťou leta. Poriadne sme sa najedli, ale je chladno, dávam si ďalšie tričko a flísku, ktorú som kvôli vetru nedal dole počas celej hrebeňovky. Popri jedení sa snažím identifikovať všetko, čo vidím, napr. Poprad, rôzne dediny, dokaličené Kozie chrbty, Muránsku planinu, Spišskú Maguru, Tatry... nebyť oparu, tak je to úplná tutovka. Veľmi ma zaujímajú aj skalné útvary rôznych tvarov roztrúsené po hrebeni. Niektoré skaliská sa lámu doslova ako dosky a z múdreho internetu doma sa dozvedám, že by to mali byť bridlice a ruly.

Putovanie krásnym hrebeňom

Po oddychu pokračujeme západným smerom na mohutnú Strednú hoľu (1876 m). Chodník vedie veľmi pohodlným terénom, úplne by stačili aj sandále (až po koniec traverzu Bartkovej). Smerom na sever od chodníka obdivujem mohutný kotol Veľký Brunov so strmými skalnými zrázmi. Je to veľmi zaujímavý kopec pri pohľade z východu. Podobá sa na pohľad zo Suchého vrchu na Ostredok. Odbočujem z chodníka trochu napravo, až sa mi ukáže kotol v plnej kráse. Je bombový a samozrejme si ho panoramaticky zvečňujem.

Zo Strednej hole pokračujeme na Orlovú (1840 m), podľa smerovníka to má trvať 20 minút. Keď sa pozriem na terén najprv klesajúci dole do sedla a potom opäť šliapanie hore, nezdá sa mi to. Čo je však až komické, na Orlovej je časový údaj spätne na Strednú hoľu 1 hodina. Niekde asi soudruzi udělali chybu, pretože výškovo sú takmer identické. Realita je asi tak polhodina. Tiež na severnej strane sa nachádza mohutný kotol, tentoraz sa mi k nemu nechce zachádzať. Po vyjdení na vrchol zbadáme na predvrchole kovový kríž, tak smerujeme rovno k nemu. Dávame si opäť prestávočku. Vychutnávame si pohľady na južné svahy hrebeňa, Muránsku planinu, resp. na Slovenské rudohorie. Odtiaľto je pekný pohľad na masív Bartkovej, kde ma opäť zaujíma kotol na severnej strane. Pozeráme, že nemusíme ísť na samotný vrchol Bartkovej (1790 m), pretože vychodený chodník ju traverzuje južným úbočím. A priznám sa, že sa nám na jej vrchol ani nechcelo vychádzať, pretože by sme v podstate nevideli nič iné, čo doteraz. Pri schádzaní do ďalšieho sedielka sledujem po mojej pravici aj veľmi pekný vrch Holica, z ktorého pred časom Peter Miler pridal krásne fotky. V sedielku pozorujem spomínaný kotol, resp. mohutný záver doliny, ale jej meno nepoznám.

Je dosť hodín, preto máme šťastie na predlžujúce sa tiene, ktoré umocňujú pohľady dole. Ďalej stále po červenej traverzujeme Bartkovú, kde po čase natrafíme na zaujímavý drevený rázcestník. Ten svojimi troma ramenami ukazuje na tieto smery: prvé rameno na Považie + Liptov, druhé rameno na Spiš + Šariš + Zemplín a tretie rameno na Pohronie + Podpoľanie + Ponitrie. Veľmi sa mi páčil. Dozvedáme sa, že sa tu každý rok v septembri stretáva rodina Bartkovcov.

Slnko je čím ďalej tým nižšie, tak začíname zostup do Ždiarskeho sedla. Tu by som sandále vyzul, ak by som ich mal, pretože povrch chodníka začína byť dosť skalnatý. Podarí sa nám v diaľke identifikovať hornú nádrž PVE Čierny Váh. Opäť sa dostávame medzi kosodrevinu, až nás postupne pohltí les, ktorý nás čochvíľa vypľuje v trávnatom Ždiarskom sedle (1473 m). Nachádza sa tu drevená koliba, ale nerobíme jej prieskum z časových dôvodov. Aj zďaleka je vidieť, že v bočných stenách pomedzi brvná sú veľké medzery, takže na prespatie by bola určite vhodnejšia blízka útulňa pod Andrejcovou. Slnko akurát zapadá za vrcholce, tak radšej sledujeme oranžovú oblohu. Časť Horehronia odtiaľto máme ako na dlani, je tu veľmi pekný výhľad.

Zostup s prekvapením a čelovkami

Dole k autu však máme ešte 8 km, preto volíme čo najkratšiu trasu. Teda nejdeme ďalej po červenej na Andrejcovú, ale použijeme skratku: neznačenú lesnú cestičku, ktorou sa napojíme na modrú značku pod Úplazíkom. V minulosti bola trasa značená, pretože na jednom strome som našiel zamaľovanú značku. To sme netušili, že to nebola práve najlepšia voľba. Chodníček nás zaviedol do lesa a viedol hustým porastom malinčia, papradia a hustej vysokej trávy. V týchto miestach som sa cítil perfektne, bolo tu doslova cítiť pozitívnu energiu. Peťo mi len ukázal palec hore. Janka trošku šomrala na predieranie sa hustou vegetáciou. Postupovali sme, až nás prekvapilo čosi naozaj nečakané. Zrazu bola cesta zarúbaná. Doslova a do písmena. Upozorňujem! na to všetkých, aby rátali s ťažším prechodom alebo radšej išli cez Andrejcovú. Vyzeralo to na pásovú ťažbu dreva, teda chodník bol úplne zavalený spílenými kmeňmi a poodrezávanými haluzami. A cez toto sa bolo treba predrať a nájsť pokračovanie chodníka. No a k tomu začala proti nám bojovať rýchlo sa blížiaca tma. Nejako som popreskakoval ako zajac a hľadal som pokračovanie chodníka, kým Peťo zatiaľ gentlemansky pomáhal Janke s prechodom náročným terénom. Chodník som našiel, no na moje prekvapenie po chvíľke kľudného úseku bolo repete. Opäť cesta zarúbaná. Takže prepadávanie sa medzi haluze a hľadanie chodníčka. Kým sme úsek prešli, zaútočila proti nám tma v plnej sile. No my v duchu hesla vždy pripravení sme vytiahli čelovky a útok sme jej úspešne opätovali. Nejako podvedome sme ich mali nachystané v batohoch. Pokojne potme sme došli k rázcestníku pod Úplazíkom.

Odtiaľto je po modrej k autu ešte hodinu a trištvrte. Teším sa na nočné schádzanie lesom, aj keď sme tu neboli a vôbec to nepoznáme, spolieham sa na bezproblémový zostup. V lese je veľmi príjemné teplo a kľud, občas sa nám ukazujú vysvietené horehronské dediny. Keďže potme toho veľa nevidieť, nemám ani veľmi čo o zostupe písať. Snáď len to, že keby bolo svetlo, určite by sme videli krásny kraj. A to ma trochu mrzí. Konečne prichádzame do dediny, ale Pohorelá nás nenechá vôbec oddýchnuť. Musíme ešte šliapať asi 2 km až dole k zastávke vlaku, kde máme auto. Tak si aspoň skracujem čas sledovaním miestnej architektúry. Na námestí ešte nachádzame tabuľku, ktorá láka na návštevu vodopádu pod Orlovou. Ďakujeme, dnes si už neprosíme. Ideme monotónne ďalej, no a keď sme konečne pri aute, máme toho dosť. Dlhočizná cesta autom domov prebehla našťastie bezproblémovo.

Záver

Kráľovohoľský hrebeň ma rozhodne nesklamal. Dosť sa podobá veľkofatranským hôľnym hrebeňom. Kvôli lepším výhľadom budem musieť prísť v inom ročnom období, no určite nie z Trnavy ako teraz. Šoférovanie bol slušný nárez. A na moje počudovanie sme ani nestretli veľmi veľa ľudí. Počas schádzania sme vystihli príjemné svetlo, no a prechod ťažobnými poľami a zostup s čelovkami patrí do repertoáru nezabudnuteľných pochodov.

Fórum 23 príspevkov
Telgárt – Kráľova hoľa– Orlová– Pohorelá 14/09/13 16:21 23 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Rodinný výlet na kopec Dúň Mnohí teraz isto premýšľate, kde je kopec Dúň. Väčšina ľudí istotne nevie a ani ja som donedávna nevedel. Keď sa však povie Gýmeš, tak je hneď všetko jasnejšie. Dúň je nevysoký kopec (514 m), na ktorom sa rozprestiera zrúcanina hradu Jelenec (alebo aj Gýmeš). Dĺžkou výstupu naň je predurčený na krátkodobé výlety vhodné aj pre malé deti, a preto si jednu letnú nedeľu vyberáme ako cieľ rodinného výletu práve túto lokalitu. Miesto nástupu zvolíme dedinku Kostoľany pod Tribečom, trasa odtiaľ je najkratšia. 16/08/18 Lukáš Varšík Tribeč
Túra Buchlov, Sladná skala a Žarnov-andezitové vyhľady Sopečná činnosť v dobách dávno minulých spôsobila, že v pohorí Vtáčnik máme možnosť natrafiť na množstvo vyhliadok vytvorených andezitom. Už dlho som nosil v hlave plán navštíviť najmä Buchlov a Žarnov. A tak v oficiálne prvú letnú nedeľu tohto leta sadáme ráno do auta. Trasu naplánujem symbolicky cez mesto Žarnovica. Aj keď vlastne ani neviem čo má vrch Žarnov spoločné s mestom Žarnovica. Je to aj moja prvá turistická návšteva pohoria Vtáčnik, očakávania mám preto veľké. 29/07/18 Lukáš Varšík Vtáčnik
Túra Jarný Molpír s deťmi Končí prvá polovica apríla a na sobotu hlásia krásny deň. Treba vymyslieť program v prírode hlavne s ohľadom na našich najmenších turistov. Do toho sa nám ešte nahlási návšteva, ktorá tiež túži vidieť kus peknej prírody v trnavskom regióne. Zadanie som plne pochopil a ihneď mi napadá Molpír a okolie. 10/05/18 Lukáš Varšík Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. dnes Soňa Mäkká Publicistika
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Telgárt – Kráľova hoľa– Orlová– Pohorelá 14/09/13 16:21 23 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Kráľovohoľské Tatry (Národný park Nízke Tatry) a Horehronské podolie
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1948 m n. m.
    • min: 675 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1190 m
    • klesanie: 1400 m
  • Vzdialenosť
    • 22 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 17.08.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.8518 ° SŠ
      dĺžka: 20.1879 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8657 ° SŠ
      dĺžka: 20.0182 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameň Zubrovica
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Brezno (vlak, bus) - Telgárt (vlak, bus)
      Pohorelá (vlak, bus) - Brezno (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1 (0.35)