S Veporskými vrchmi som sa zoznámil pred piatimi rokmi, keď som ich prešiel po Rudnej magistrále spolu s Poľanou. Zákľuky, Sihlianska planina, Klenovský Vepor – všetko jedinečné lokality v rámci Slovenska. Tento raz som zvolil prístupovú trasu z juhu, pričom som využil výhodnú dopravu linkovým autobusom až do výšky 830 m do obce Látky.

Trasa

Látky – sedlo Prašivá – prameň Ipľa – Čierťaž – Lom nad Rimavicou – Sihla – Drábsko, časť Sedmák – Kysuca, Uhliarka – Tri chotáre – Šopisko – Machnáčov grúň – Klenovský Vepor – sedlo pod Vartou – Klenovské Blatá – Rozsypok – sedlo Machniarka – sedlo Chlipavice (Chlpavica) – Zadné Krátke – Predné Krátke – Pohronská Polhora – Michalová

Deň prvý - na Čierťaž

Z autobusu na konečnej v Látkach vystupujeme len dvaja o cca 16.25 h. Pokračujem po asfaltke č. 526 do sedla Prašivá. Na moje prekvapenie je dosť frekventovaná, našťastie dosť široká. Míňam usadlosti, dedinské vleky, odbočku k luxusnému hotelu Royal. Po jednej ostrej zákrute nasleduje sedlo so zanedbaným smerovníkom. Naopak, značkovanie je evidentne obnovené. Zamierim vľavo na širokú lesnú cestu a postupne stúpam lesom, krátko lúkou s posedmi. Obďaleč je prístrešok (poloha) s naozaj zaujímavým interiérom – s kreslami. Po pár metroch sa pripojí modrá značka z Detvianskej Huty a po pár minútach je značená odbočka k studničke – prameňu Ipľa. Pri prameni pokračuje výstavba nového prístrešku, samotný prameň je krytý domčekom; prúd je pri chodníku vedený žľabom, kde možno vodu nabrať.

Po naplnení fľašky vyjdem onedlho na rozsiahle lúky a hneď stretnem obecného pastiera z Lomu nad Rimavicou so stádom ovcí a kôz. Prehodíme spolu pár slov. Obďaleč je kríž a informačná tabuľa o tragédii vojenského dopravného lietadla, ktoré tu havarovalo počas búrky v roku 1956. Vydám sa na lúčny hrebeň Čierťaže, kde mám za chrbtom hrebeň Poľany a Ľubietovského Vepra a po ľavej ruke panorámu Sihlianskej planiny s dominujúcim Lomom nad Rimavicou a vpravo s chrbátom výrazného Klenovského Vepra. Na horizonte je modrá silueta Nízkych Tatier. V teplom letnom vzduchu viditeľnosť nie je ideálna.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z juhu ohraničuje vrch les, ale cez prieseky možno vidieť aj menej výrazné južné vrchy. Niekde pri vrchole kopca rozložím tábor a idem sa ešte pokochať večernými výhľadmi. Žiaľ, slnko sadá za Poľanu pod ochranou obrovského mraku, takže sa nekoná svetelné predstavenie do ružova sfarbenej krajiny. Miestečko na spánok na ihličí je pohodlné, nechýba však zvuk lúčnych koníkov, štvorkoliek z dediny či brechot pastierskych psov. Keď stíchnu, objavia sa nové zvuky, ktoré dole v mestách vôbec nevnímame – hluk z prelietavajúcich lietadiel, rozvážajúcich dovolenkárov...

Deň druhý - Sihlianska planina

Podobne ako západ slnka, aj jeho východ je nevýrazný – pre značnú hrúbku mrakov. Po raňajkách zbalím veci a pokračujem po značke na blízke rázcestie Čierťaž – smerovník pamätá svoje, ale značkári spravili smerovky farbou na kmeňoch stromov – celkom vtipné a lacné riešenie. Cesta klesá úvozom, pričom z lúk po pravej strane sa otvárajú nové pohľady na Sihliansku planinu a jej okolie. Asi v polovici svahu sa nachádza stará pastierska búda, ktorá by mohla poslúžiť po vyčistení na núdzový nocľah. Hneď oproti vo svahu pod triangulačným značením je zachytený prameň v rúrke, toho času je však vyschnutý. Po prechode lesom sa dosiaľ klesajúca cesta zvrtne v serpentíne a krátko stúpa k prvým domom Lomu nad Rimavicou. Presne v zákrute je zo svahu zachytený výdatný prameň vody, ktorý vteká do bútľavého pňa.

Hneď po vstupe do dediny ma začne prenasledovať pes a mám čo robiť, aby som ho krikom odohnal. Prechádzam okolo starých domov na okraj obce, až prídem k starému lyžiarskemu vleku, vtedy si uvedomím, že som niekoľko desiatok výškových metrov poniže hrebeňa – mal som ísť ku kostolu. Nie je problém sa vrátiť okolo bučiacej kravy vyššie. Okrem pár starosvetských dreveníc tu niekto stavia modernejšie, ale nájdu sa aj repliky starosvetských dreveníc „karpatského typu“, ktoré sa sem veľmi nehodia (ich pôvod je viac na severovýchode Karpatského oblúka) a najmä, ak sa pri jednej z nich pasú lamy... Ale vo väčšine dvorov sa predsa len nachádzajú ovečky. Z ulice, vedúcej do Drábska, na okraji lesa odbočím vľavo na lúku – je vidieť „dno“ planiny a v ňom učupenú Sihlu.

Zamierim krížom cez lúku a cez hradskú Brezno - Hriňová rovno do malej dedinky, ktorá dala meno celej Sihlianskej planine. Hneď v prvej uličke je zhotovená tabuľa, ktorá navádza návštevníkov do rodiny, ktorá cez kontroverznú reality show preslávila obec viac ako zaujímavý geomorfologický prvok. Pokračujem však až na "návsie", kde sa občerstvím v príjemnom espresse. Keď neskôr prúdia návštevníci do usadlosti povyše, nedá mi, aby som aspoň cez plot nenakukol. Keďže show skončila, Bučkovci si teraz privyrábajú predajom vlastných výrobkov z dvora. A zvedavci skutočne chodia.

Do ťažkého batoha skutočne nepotrebujem pribaliť korbáčiky ani slaninu, tak sa poberiem po ceste smerom na Drábsko, časť Sedmák. V obci odbočím medzi domami na lúku, kde po pár výškových metroch dosiahnem červeno značkovaný chodník, vedúci na pomedzí lesa a lúky. Slnko pomedzi mraky neúprosne pečie a osvetľuje zaujímavú krajinku kopcov, hrebienkov a dolín, odlesnených aj s lesmi. Iróniou je, že nositeľka mena planiny, Sihla, je učupená za priečnym hrebeňom a z vyhliadkových kót ju nevidieť. Cestou na vrch Sedmák sa otvoria najkrajšie rozhľady a praje im aj slnko. Za Sedmákom sa cesta zvrtne a začne klesať na východný koniec planiny na rázcestie Kysuca, Uhliarka.

Na Klenovský Vepor

Onedlho za sedlom vstúpi do lesa bez výhľadov a na značnom úseku čerstvo rozbrýzganom ťažkou lesnou technikou, robotníci práve vyvážajú obrovskú fúru haluziny. V týchto miestach musel byť zničený tiež prameň vody, na ktorý som sa spoliehal... Cesta postupne stúpa a nie je veľmi zaujímavá. Až po rázcestí Tri chotáre sa v polomoch otvárajú pohľady na juh – na mohutnú dolinu Klenovskej Rimavy. Teda, až po ukončenie celej časti hrebeňovej túry budú pohľady na juh vďaka polomom časté a obdobné, len z iného uhla. V jednom bode sa otvorí pohľad na opačnú stranu - stolovú horu Klenovského Vepra.

Pri kríži pod Machnáčovým grúňom omylom zbehnem na lúku so zrúcaninou a jednou obývanou chalupou - chata Šopisko. Nespomínam si, že by som tu pred rokmi bol, tak sa vrátim. Trvá mi ešte chvíľu, kým sa dovlečiem k tabuľke Ochranné pásmo NP Muránska planina. Keď to overím na mape, je to nezmysel. Ešte kúsok stúpania po šiji, ktorou sa impozantný vrch pripája k nižšiemu hrebeňu, a stojím pred prehrdzavenou tabuľkou s označením rezervácie. Za zmienku stojí, že až v týchto končinách som stretol dvoch chalupárov a skupinku troch turistov s rotvajlerom, ktorý mal na krku zvonček – asi na plašenie medveďov.

Za tabuľkou nasledujú strmé serpentíny v príkrom svahu, dokonca aj posledný skalnatý briežok, ktorý som pred rokmi liezol, sa pohodlne obchádza cik-cakom. Onedlho som na plošine Vepra, kde je les ako v tajge. Po chvíľke prídem na rozbočku, kde je tabuľkou označený (neznačený) chodník k studničke Jánošíkova slza. Nakoľko sa voda v mojej fľaške rýchlo míňa, idem na západnú stranu hory. Cesta nemá konca, treba obchádzať či podliezať popadané stromy. Chodník začne klesať, a tak to radšej vzdám. Radšej sa napasiem na sladkých čučoriedkach, aj tie majú v sebe tekutinu a celý komplex vitamínov.

Cesta po plošine Vepra je zaujímavá, predsa, je to bezzásahová oblasť – chodníky sú spriechodnené. Vrchol nie je ničím impozantný, brvno na sedenie, vrcholová schránka, drevený kríž a soška. Upravená vyhliadka na južnú stranu s nerezovou výhľadovou ružicou nasleduje až po pár desiatkach metrov, na východnom skalnom ostrohu. A čo ma poteší, pribudla veľká drevená socha zbojníka Juraja Jánošíka, vyhliadku nádherne oživí. Čo sa týka výhľadu – od doliny Klenovskej Rimavy vrátane Klenovskej priehrady dovidieť južnú časť Muránskej planiny, Hradovú a susedné Stolické vrchy. Celkom na juhu možno v opare rozoznať Juhoslovenskú nížinu. Žiaľ, z Klenovského Vepra nie je vidieť na sever, preto sa asi nevolá balocký...

Za vyhliadkou nasleduje krkolomný zostup. Tu by som rád pripomenul, že asi po troch zostupových stupňoch sa oficiálny chodník drží viac hrebeňa, pričom neoficiálny chodník do Čierneho Balogu cez Kýčeru sa od neho odkláňa vľavo. To sa mi pred rokom stalo osudným, lebo ten neoznačený chodník sa stáča na sever a navedie vás dole z hlavného hrebeňa – do Starej doliny nad Dobročom (Čierny Balog). Tentoraz som pozornejší a postupujem pozdĺž skalísk, neskôr po hrane hrebeňa tmavým lesom a hustým porastom, kde pre istotu klepem o seba palicami. Dosť depresívny úsek sa skončí a vyjdem na lúku v sedle pod Vartou.

Pomaly by som mal myslieť na nocľažisko, lúka sa mi nepozdáva, tak pokračujem po hrebeni až k rezervácii Klenovské Blatá, hrebeňové rašelinisko je úplne vyschnuté a hneď pod ním je mohutné rúbanisko. Idem po zvážnici smerom na juh asi dvesto metrov, kým nájdem pri ceste rovné miesto. Po očistení od konárov je pripravené. Ešte sa pred večerou napasiem na černiciach, ktorých tu je široko-ďaleko jediný ker. Červené maliny svoje odrodili. V noci nepočuť žiadny hluk z ľudských sídiel, len škrekot vtáka a zrejme srnčí brechot. A keď aj tí zaspia, tak opäť hluk lietadiel, ku ktorým som o čosi bližšie, ako v Podunajskej nížine...

Deň tretí - po hrebeni

Ráno je slnečnejšie ako v sobotu, ale je chladnejšie. Aspoň ma nebude sušiť, lebo ešte pár kilometrov musím vystačiť len s pár hltmi vody. Vrátim sa naspäť k vyschnutým blatám a pokračujem po hrebeni. Ako doteraz, severná časť je zalesnená, ale južná je po mohutných polomoch odlesnená a poskytuje pohľady v protisvetle. Keď sa obrátim, potvrdí sa moje tušenie – je tam Klenovský Vepor, z tohto uhla stráca tvar prasaťa.

Cesta hrebeňom nie je nijako náročná, chodník často vedie cez červené málinčie, kde sa nájdu aj zrelé plody. Kde–tu stúpa, opätovne klesne. Onedlho prichádzam do sedla Machniarka, kde je chata (stará usadlosť). Nad ňou sa vypína Vepor v tvare homole a v pozadí Poľana. Nad chatou nájdem striešku studničky, je však bez vody. Vydám sa na zostup po žlto-modrej značke do sedla Chlipavice (Chlpavica). Po chvíli začujem nejakú bujnú partiu, tak radšej počkám – zo susednej lúky sa ponúka nádherný výhľad na impozantný vrch.

Sedlo Chlipavice a hrebeň Krátke

Strmým klesaním prichádzam do lúčneho sedla Chlipavice (Chlpavica), kde je zriadený Gazdovský dvor (súčasť projektu Zbojníckeho dvora v sedle Zbojská) a je tu množstvo súkromných chát v osade Zadné Krátke. Uprostred dvora je prameň s kohútikom, konečne sa slastne napijem a naberiem vody do zásoby. Inú ponuku nevyužijem, je tam organizovaná skupina, ktorá plieska bičom...

Čaká ma ďalšie stúpanie, v slnkom rozpálenom vzduchu, na hrebeň Krátke. Prevýšenie nie je vysoké, ale batoh s doplnenou vodou opäť oťažel. Okolo mňa prefrčí motorkár na crosske. Neskôr je hrebeň plochší, z lesa klesne na poľanu Krátke. Konečne sa otvorí výhľad na najvyššie partie Nízkych Tatier, ale aj na Fabovu hoľu a Muránsku planinu. Na Krátkom sú drevenice ako aj nejaká hospodárska usadlosť. Cesta vstúpi do lesa, krátko stúpa, aby opäť klesla až na spodok lúky. Nad posledným domom Predného Krátkeho sa ešte zjaví pohľad na Ľubietovský Vepor a Hrb. Je mi jasné, že definitívne opúšťam hrebeňové partie a bude nasledovať len nepríjemný zostup. Chodník sa od cesty zvrtne vpravo (presne pri kríži) a prudko klesá na zvážnicu. Tam sa záhadne stráca, zrejme v polome. Zabočím doľava a na najbližšej križovatke doprava, hádam zídem dole a nebudem sa vrtieť kade-tade. Cesta ide najprv priamo dole, potom traverzuje svah vpravo. V mladom poraste sa zjaví výdatný prameň – zachytený rúrkou v svahu. Ešte pár serpentín a lesná cesta vyústi presne na hornom konci obce Pohronská Polhora (značkovaný chodník by mal vyústiť asi 500 m nižšie).

Keďže mám dosť času do odchodu rýchlika Horehronec z Brezna, navštívim ešte kostol, železničnú stanicu, Eurosalaš Brest v nižšie položenej Michalovej. Na zastávke autobusu ukončujem túlačku po vrchoch, ktoré sa síce krčia pod známymi Nízkymi Tatrami, ale majú čo ponúknuť každému turistovi.

Záver

Popisovanú trasu možno absolvovať aj za kratší čas, záleží od kondície a času štartu turistu. Túra okrem svojej dĺžky nie je náročná na strmé stúpania či klesania, samozrejme, s výnimkou Klenovského Vepra, a je preto vhodná aj pre sviatočnejších či starších tulákov. Pokiaľ vyrazíte na trasu v suchom letnom počasí, nespoliehajte sa na studničky na hrebeni. Na jeseň sú zrejme aj výhľady krajšie, lebo počas túry boli Nízke Tatry takmer stále v opare.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek