Trasa

Obidza, sedlo Przełęcz Gromadzka – Grúnik (Syhla/Szczob) – sedlo Rozdiel (Przełęcz Rozdziela) – Vrchriečky (Wierchliczka) – Watrisko – sedlo pod Vysokými skalkami – Kýčera – sedlo pod Vysokými skalkami – Vysoké skalky (Wysokie Skalki/Wysoka) – Durbaszka – Šlachovky/Šlachtovský vrch (Wysoki Wierch) – Krivule – Veľký Lipník

Posledné momenty v Sadeckých Beskydách

Noc bola veľmi chladná a často som sa budil. Keď je spln, zvyknem zle spávať a navyše celú noc brechali psy na kilometer vzdialených usadlostiach. Igelitka s jedlom zavesená na smreku je nedotknutá a oheň vyhasnutý. V noci som pre istotu trikrát priložil, aby vedúci vedel, že som tu a nemal chúťky na moju celodennú stravu. Slniečko hneď zrána pekne hreje, a tak sa veľmi výdatná rosa vytráca z mojich vecí. Pod sebou mám údolie – výbežok Slovenska do Poľska a štátna hranica, spolu s modrou značkou údolie po hrebeni dookola obchádza. Podo mnou tečie potok Veľký Lipník, ktorý preteká cez Litmanovú.

Po mojich obľúbených turistických raňajkách (makovník a kyslé mlieko) sa ocitám v sedle Przełęcz Gromadzka na modrej TZT, ktorá vedie lesom. Dá sa ísť paralelne po lúke, po poľnej ceste, ale úpeku si ešte užijem. V rámci dendrologického okienka musím spomenúť, že tu napriek relatívne vysokej nadmorskej výške rastú statné buky s kmeňmi bizarných tvarov a v jedľovo–borovicovo–bukovom lese všade rastú černice, a tak si dopĺňam vitamíny. Po vyše dvoch kilometroch sa široký chodník stáča doprava. Zákruta sa nachádza na kopci Grúnik (Syhla/Szczob, 936 m), kde je salaš. Podľa stavu skôr cesty než chodníka je zjavné, že tadiaľto ženú ovce na pašu na sedlo Rozdiel (Przełęcz Rozdziela), na ktoré o chvíľu prichádzam.

V sedle ma okamžite dostáva nádherný výhľad do doliny, v ktorej si zurčí potok Grajcarek, smerom na Bialu Wodu, Jaworki, Szlachtowu a Szczawnicu. Po ľavej strane sa tiahne hrebeň Malých Pienin, pod ním niekdajšie políčka, teraz pokosené lúky a napravo sa krásne vyníma najvyššia časť Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki). Na všetkých roztratených lúkach, zvažujúcich sa do údolia, sa vynímajú krásne a košaté solitérne smreky, ktoré hlavne po kosbe (keď tu sú kopy sena) dotvárajú malebný ráz nádhernej doliny s nezameniteľnou atmosférou. Samozrejme, už to nie je ako kedysi. Malebnosť Zamaguria a Pienin sa stráca, pretože políčok neustále ubúda. Avšak verím, že opäť príde doba, keď ožijú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri informačných tabuliach a búde nachádzam množstvá odpadkov, čo ma značne znechucuje. Zatiaľ som nemal možnosť chytiť niekoho v horách pri čine a možno, že je to dobre, pretože neandertálcom by som len ťažko vysvetľoval, prečo sa to nemá robiť. Poberám sa radšej skontrolovať stajňu pod sedlom, v akom je stave. Napriek tomu, že je naklonená, strecha zatiaľ nezateká a vnútri sa dá na sene bez problémov prespať. Výborne, na sklonku jesene sem môžem smelo zavítať.

Malé Pieniny

Pohľad na slovenskú stranu je značne obmedzený protisvetlom a silným kalom. Ale večer to tu je o inom. Stúpajúc hore trávnatým úbočím na Vrchriečky (Wierchliczka) sa mi znenazdajky zažiada ostať tu. Naučil som sa vnuknutia počúvať, a tak sa uvelebím do mäkkej žltnúcej horskej trávy a oddávam sa ničím nerušeným výhľadom na sedlo a na opísané úbočia. Neviem od nich oči odtrhnúť. Na chvíľu ich však privieram a pred očami mi bežia udalosti v tomto sedle. Vidím plahočiacich sa furmanov v tuhej zime, zapadnuté kone v závejoch, ale aj šantiace dievčence s vencami púpav na jar, ako aj stáda ovečiek, spásajúcich jarnú pašu. Počujem nádherný goralský spev z doliny. Vidím prechádzajúcich remeselníkov na vandrovke, ktorí kedysi sedlom prechádzali, ako aj konské záprahy s vozmi s plachtami. Vidím babky-bylinkárky, ktoré čupia na okolitých svahoch, ale aj mladých šuhajov s plnými košíkmi hríbov smrekových. Staré sedlo si pamätá veľmi veľa príbehov, a tak sa nechávam unášať ďalej. Vidím hrdinských odbojárov, ale aj fašistov, prechádzajúcich cez sedlo. Počujem klepanie kôs a spev žien pri obracaní sena. Ale vidím aj veľký bôľ na tvárach ľudí...

Sedlá majú veľkú výpovednú hodnotu. Sedlá sú zlomové a plné udalostí. Žiaľ, veľa ľudí, čo cez ne prechádza, si to neuvedomuje. Viac sa o sedlách a ich príbehoch bude možné dočítať v ďalšej časti môjho cyklu O bohatstve hôr.

Preberám sa z rozjímania a dívam sa na hodinky. Samozrejme, tak ako vždy, čas mi ušiel o poriadny kusisko dopredu. S okamžitou platnosťou preto odsúvam svoj odchod z Veľkého Lipníka na 16.25 h a hotovo. Nechcem sa ponáhľať a plánujem nejaké odbočenia z trasy, aby som sa nadostač pokochal malebnosťou kraja. Na Vrchriečky to ide vcelku zostra a v stúpaní stretávam prvých turistov. Až teraz si uvedomujem, že na sedle som opustil Beskid Sadecki (Ľubovnianska vrchovina). A nachádzam sa v Malých Pieninách a lukratívnosť trasy je známa hlavne a predovšetkým našim severným susedom, ktorých nestíham ani zdraviť. Na Vrchriečkach rozmýšľam, že cez miesta s nulovým výhľadom pôjdem tréningovo a tam, kde sa bude dať kochať, odbočím z trasy a posedím. Beztak nie sú medzi Vrchriečkami a Watriskom žiadne výhľady.

Z Watriska schádzam na sedlo, odkiaľ je pekný výhľad doprava, smerom na Jaworki. Za pozornosť určite stojí poľná cesta, ktorá vedie traverzom zo sedla popod Vysokú a Vysoké skalky. TZT vedie na sedlo pod Vysokými skalkami neustále v lese a práve z cesty, ale hlavne z lúk nad ňou sú nádherné panoramatické výhľady do širokého okolia Szczawnice a bolo by škoda o ne prísť chôdzou po značke. Napriek tomu ďalej napredujem po značke. Chcem vedieť, v akom je stave chodník, a na lúky sa potom vrátim zhora. Zrýchlene stúpam na Vysokú, až zo mňa leje. Premávka je hustá, no je to nič oproti tomu, čo ma len čaká.

Asi sedemsto metrov od Vysokej odbáčam dolu na lúky, kde si dávam dlhú obedňajšiu pauzu. Nikoho tu niet, davy chodia po chodníku a mám svätý pokoj. A výhľady – celý malebný kraj mám ako na dlani. Kopčeky, lúčky, dolinky, cestičky, dedinky, osady, gazdovstvá, salaše a nad nimi hlboké doliny a najvyššie vrchy Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki). Pohľad pre bohov...

Jak pan jechal jak na rely

Po obede prichádzam do sedla pod Vysokými skalkami. Na chvíľu opúšťam hrebeň a poberám sa doľava po našej zelenej značke, ktorá odtiaľto vedie do Vyšných Ružbách. Strmo klesám až do sedla pod vrchom Kýčera, kde si na chvíľu sadám na lavičku. Chvíľu sa ešte motám po okolí a robím zábery Spišskej Magury, ktorej hrebeň sa začína dvíhať nad neďalekou Kamienkou, a Levočských vrchov. Ale kvôli spomínanému kalnému počasiu a protisvetlu do toho nie sú zábery ktovieaké.

Po zrýchlenom návrate naspäť na hrebeň (zachádzka mi trvala zhruba polhodinku) pokračujem po modrej, ktorá traverzom obchádza vrchol Vysokých skaliek (Wysokie Skalki/Wysoka), ktoré sú s výškou 1050 metrov najvyšším vrchom Pienin. Prv, než sa chodník vnorí do lesa, stojím v malom sedielku a dokumentujem nádherné výhľady. Je odtiaľto oku lahodiaci pohľad naspäť, smerom na Watrisko a Vrchriečky, ale aj na majestátnu Radziejowu (1262 m), kráľovnú Sadeckých Beskýd, ktorá sa odtiaľto nádherne vyníma v celej svojej kráse. Hneď po ponorení sa do lesa obdivujem posledné zvyšky pôvodných pieninských pralesov. Na malom kúsku medzi chodníkom a vrcholom Vysokých skaliek možno vidieť pôvodnú jedľovú bučinu v rámci všetkých vegetačných štádií, ako sa na prales (v tomto prípade skôr pralesíček) patrí. Ako tak ďalej napredujem cez husté malinčie, všímam si, že z doliny sem po zelenej smerujú súvislé davy turistov. K stretu s masami dochádza na rázcestí, kde sa obe značky spájajú. Chodník vedie strminou hore, ktorou rýchlo vyletím nahor, na rázcestie Kapralowa Wysoka. Odtiaľto vedie na vrchol Vysokých skaliek čierna značka. Nič ma tam však neláka. Pauzovať mám v úmysle až na lúkach a v kľude. Preto sa rozhodujem nasledujúce úseky doslova prebehnúť. Čakajú ma ostré, ale krátke strminy bez výhľadov.

V strminách sa trápi množstvo sandálkárov či inak nebezpečne obutých ľudí. Nikdy nepochopím, ako si niekto môže do hôr obuť sandále. Raz som s takým človekom išiel Veľký Sokol a v ničom si za nič na svete nedal poradiť. Vraj len mudrujem. Chlapík v sandáloch si nakoniec ešte viac zranil už zranenú nohu, čo bolo, žiaľ, logické vyústenie jeho správania sa.

Upaľujem ako na pretekoch a v jednom z najstrmších úsekov na mňa udivene hľadia postarší turisti a vravia: „Kurde! Pan jedzie jak na rely!“ Mimochodom, aj napriek tomu, že neustále predbieham súvislú kolónu a taká istá ide oproti, stále sa zdraví a rozmýšľam, či mám ísť pomaly, aby som sa mohol zdraviť, alebo pokračovať v tréningovom tempe a nezdraviť sa. Lebo skombinovať to kvôli rytmu dýchania sa nedá. Napokon sa zdravím rukou a úsmevom a je po probléme. Väčšina ľudí sa usmieva tiež, čo je úplne úžasné.

To najkrajšie na záver

Z lesa vychádzam až na Durbaszke na lúkach. Okamžite mierim k vlekom a sadám si do trávy. Nie je tu ani živej duše. Ovocný olovrant mi spríjemňujú strhujúce výhľady do doliny pod mnou a na hradbu Sadeckých Beskýd. Sú to stále rovnaké pohľady, len vždy z iného uhla, a tak sa mi nemôžu opozerať. Práve naopak, páčia sa mi stále viac a viac a nie som prvý raz. Dlhšie som sa zasedel, a tak sa budem musieť ponáhľať.

Nasleduje predposledný a zároveň asi aj najkrajší úsek hrebeňovky, pretože vedie po rozľahlých hrebeňových lúkach, z ktorých sú výhľady na obe strany. Dívam sa na Spišskú Maguru, na Veterný vrch a spomínam, ako mi tam bolo nedávno večer pri ohníčku dobre, keď som sa díval na hrebeň a na blikajúce svetielka gazdovstiev nad Szlachtowou a Jaworkami. V poslednom stúpaní na dnešnej túre na mňa kričí nejaký šuhaj, že tadiaľ turistický chodník nevedie, že sa mám vrátiť. Nerozumiem prečo, veď na Šlachovky/Šlachtovský vrch (Wysoki Wierch) vedie širokánsky chodník a aj teraz je na ňom niekoľko ľudí. A navyše som tu bol na bicykli a žiaden zákaz som nevidel. Pohodový šuhaj na ochranára vôbec nevyzerá a ani nikto z jeho partie, teda aspoň nie sú v zelenom. Ale poniektorí Poliaci sú špekulanti. Neďaleko je hneď na značke salaš, kde predávajú miestne špeciality, a tak by som sa vôbec nedivil, ak by partia mladíkov usmerňovala ľudí zámerne. Väčšina ľudí sa totižto kvôli nádherným výhľadom trepe na Šlachovky a tým pádom salaš obchádzajú... Hovorím mu, že idem domov, na čo sa usmeje a začne sa ospravedlňovať.

Zo Šlachoviek robím povinnú fotku Troch korún a uvedomujem si, že keď som tu bol pred jedenástimi mesiacmi s bicyklom naťažko, tiež bolo kalno a ani vtedy mi povinný záber nevyšiel. No ale neodfoťte to. Na žltej značke, ktorá vedie na Lesnické sedlo, niet ani nohy. Ponáhľam sa poriadne strmým chodníčkom, aby som stihol autobus a pri pohľade na strmosť niektorých úsekov nechápem, ako som mohol vytlačiť naložený bicykel. Výhľad je odtiaľto nádherný. Pod sebou mám Lesnické sedlo (Mláčne), z dolinky naľavo vykúka časť Veľkého Lipníka, napravo mám pod sebou najkrajšie klenoty Pienin a v diaľkach na všetkých stranách hory, kam len oko dovidí. Vysoké Tatry kvôli kalu vôbec nevidno. V lokalite Krivule sa rozhodujem skrátiť si cestu, a tak prechádzam popri salaši, aby som sa v Šľachovskom potoku poumýval. Krátkou dolinkou prichádzam do Veľkého Lipníka a vzápätí sedím v autobuse do Starej Ľubovne.

Turistické atrakcie na domáci spôsob

V meste mám hodinu čas, a tak idem smädný na „potúrové pivo“ do motorestu pod cestou. Viac než dlhú chvíľu si ma na terase vôbec nikto nevšíma, tak idem na terasu oproti. Tu sa poriadne uťahanej čašníčky pýtam, aké dlhé ťahajú zmeny. 12 až 14 hodín každý deň a do roboty musia chodiť, aj keď by mali mať voľno. Je mi jej veľmi ľúto.

Na železničnej stanici je pre zmenu nachystaná ďalšia slovenská atrakcia – miestny štvorkolesový šinkansen, z ktorého by sa Japoncom s prehľadom narovnávali oči. Natlačení sme v ňom ako sardinky a v tom sa dnu pchá nejaký chlapík. „Tu idem,“ vraví. Žiadne prepáčte, pardón, s dovolením a podobne. Nakoniec sa z neho vykľul rušňovodič nešťastnej rozheganej krabičky, ktorá v Podolínci zastala, čo by nebolo nič zvláštne, akurát to, že viac ako polovica ľudí vystúpila. Napokon jedna milá pani od dverí hovorí, že treba prestúpiť na autobus, lebo medzi Podolíncom a Spišskou Belou je výluka. Nikoho o tom neinformovali pri pokladni, ani sprievodca a ani rušňovodič. Jedna pani s deťmi slušne dohovára sprievodcovi, že je jeho povinnosťou informovať ľudí počas jazdy, že je potrebné prestúpiť do autobusu. Nereaguje... Kontrujem, že z toho urobím reportáž. „Len o tom napíšte,“ hovorí, ale každý máme evidentne na mysli niečo iné.

Sumárizmus

Dva nádherné dni v Ľubovnianskej vrchovine, resp. Sadeckých Beskydách (Beskid Sądecki) a Malých Pieninách sú za mnou a tak, ako všetky pobyty v objatí krás našej prekrásnej vlasti, vryli sa mi hlboko do pamäte. Ešte dlho budem čerpať dobrú energiu zo spomienok na krásne výhľady k susedom, ako aj na naše územie. Jedno mi však ale nedá spávať, a to červená TZT z Krościenka nad Dunajcem cez Skalku, Zlomnisty Wierch, Radziejowu (rozhľadňa), Wielki Rogacz a Rytro až na vzdialenú Halu Labowsku. Ale to bude iný príbeh.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek