Celé putovanie okolo Islandu znamená v číslach 2 autá, 9 ľudí, 4 stany, 11 dní a 2200 kilometrov. Z viedenského Schwechatu sme odlietali v nedeľu a po trojhodinovom čakaní na prestup v Hamburgu sme o polnoci konečne doleteli do Reykjaviku. Nočný Island nás privítal, ako sa patrí, poctivými 5 stupňami, a tak sme hneď na letisku vytiahli všetko teplé, čo sme mali a nezvliekli zo seba najbližších jedenásť dní. Naša okružná cesta viedla z Reykjavíku na sever cez západný a severný Island i Vysočinu, aby sme sa južným Islandom vrátili späť do hlavného mesta.

Prvá zástavka bol Thingvellir, od roku 930 miesto islandských althingov a de facto teda najstarší parlament na svete. V údolí, cez ktoré sa na jednej strane tiahne zlom, prezrádzajúci silu, ktorá sa pod ostrovom skrýva, sa až do 1798 každoročne schádzala celá populácia Islandu. Cez údolie pretekajú potôčiky, ktoré sa vlievajú do jazera Thingvallavatn.

Gejzír

Z Thingvelliru je to pár desiatok kilometrov k horúcim prameňom a gejzírom. Pravý gejzír, ktorý dal meno všetkým ostatným gejzírom sveta, už dnes nestrieka, nahradili ho Strokkur a Litli Strokkur. Gejzíry sú ohradené nízkym plôtikom, za ktorým to buble, syčí a smrdí sírou, pre turistov sú vyhradené chodníčky, kadiaľ smú chodiť. Hneď vedľa gejzírov je kemp, v ktorom sme prespali a druhý deň vyrazili smerom ku Gulfossu, zlatému vodopádu na rieke Hvítá. Meno dostal vďaka dúhe, ktorá sa nad ním často tvorí, my sme vďaka upršanému počasiu šťastie nemali. Potom prišiel správny čas otestovať naše terénne autá a vybrať sa cez ľadovcovú pustatinu Kaldidalur. Cesta bola len štrk a výmole a je prístupná len v lete. Pre obtiažnosť prejazdu a ťažký terén sú na nej vybudované červené, z diaľky viditeľné záchranné búdy, do ktorých sa možno utiahnuť v prípade nečasu. V jednej, ktorú sme cestou stretli, bolo napodiv celkom dosť poľských instantných polievok a pudingov.

Ďalšia zastávka na ceste na sever boli kaskádovité vodopády Hraunfossar a vodopád Barnafoss, ktorý sa volá po deťoch, ktoré sa v ňom nešťastnou náhodou utopili. A hneď o kus ďalej je najväčší teplý prameň na svete, Deildartunguhver, kde dopravu riadil potulný psík, ktorý vítal všetkých turistov. Vriaca voda z prameňa sa potrubiami odvádza a vyhrieva mestečká desiatky kilometrov ďalej. Zvyškové teplo sa používa na vyhrievanie skleníka, v ktorom pestujú paradajky, ktoré hneď pri skleníkoch predávali, 200,- ISK za kus. Len tak vyložené, s cenovkou, peniaze mali ľudia hádzať do kasičky vedľa. Aj by sme si kúpili, veď takéto paradajky sa nedajú len tak ľahko zohnať, ale, žiaľ, keď sme dorazili, žiadne neboli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V rámci lepšieho spoznávania domorodcov sme sa rozhodli, že jednu upršanú a studenú noc strávime radšej pod strechou, než v mokrom stane v kempe. Keďže hostely sú počas letnej sezóny všetky beznádejne rezervované, jedinou našou nádejou bola informácia z turistického sprievodcu, že Islanďania nemajú problém zobrať turistov pod vlastnú strechu – samozrejme, za príslušný poplatok. Nám sa podarilo zohnať ubytovanie v Grundarfjordure u milej starej dámy, ktorá bývala sama v rozľahlom dvojposchodovom dome s krásnou zimnou záhradou, v ktorej si k raňajkám púšťala gramofón.

Prvý objaviteľ Ameriky

Pre zlé počasie sme s ľútosťou obetovali odbočku do Západných fjordov a zamierili namiesto toho do skanzenu Eiriksstadir, zrekonštruovanému obydliu Leifura Eiriksona. Cestou sme boli svedkami nehody, ktorá našťastie dopadla relatívne dobre, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Predsa len, auto prevrátené na streche vyzeralo dosť desivo. Dve mladé Španielky, ktoré v ňom cestovali, boli bez zranenia a auto nakoniec tiež nebolo príliš poškodené, až na popraskané čelné sklo a odtrhnuté spätné zrkadlá. Ich auto dostalo šmyk krátko po tom, ako hlavná islandská autostráda plynulo prešla z asfaltového povrchu na štrkový, a keď sa k tomu priplietol menší kopček, pohroma bola dokonaná.

V jemne zamyslenej nálade sme takto docestovali do Eiriksstadiru, kde kedysi býval Eirik Červená sekera a jeho syn Leifur, prvý objaviteľ Ameriky. Archeológovia nanovo postavili tzv. „dlhý dom“, v ktorom býval Leifur, jeho rodina a všetci jeho sluhovia a otroci, dokopy asi 30 ľudí. Zvonka síce vyzerá ako obydlie pre štyroch hobitov, vnútri ale bolo prekvapivo útulne a výrazne viac miesta, ako sa zdalo. Mimoriadne nadšená sprievodkyňa oblečená v dobovom oblečení rozprávala o všetkom možnom, aj o tom, prečo sú Islanďania takí dobrí v hádzanej, predvádzala, ako sa islandské deti hrávajú s kosťami a ponúkala nás ohmatať si a vyskúšať všetko, čo nájdeme v interaktívnom múzeu.

V Saudarkrókure sme našli sympatický kemp, ktorý bol hneď vedľa miestnej plavárne. Na Islande majú plaváreň v každom mestečku, a keďže je to Island, vždy je tam sauna a bazénik s geotermálnou vodou. A samozrejme tam nie je strecha, otužilí domorodci ju očividne nepotrebujú.

Mestečko Akureyri na severnom pobreží má napriek svojej polohe prekvapivo príjemnú klímu a pohodové centrum mesta. Neďaleko od neho je monumentálny vodopád Godafoss. Má meno po období prijatia kresťanstva na ostrove, keď do vodnej krútňavy hádzali sochy pohanských bohov. Rieka Skjalfandafljot, na ktorej je vodopád, preteká lávovým poľom, ktoré je takmer rovnako dlhé ako rieka samotná.

Mývatn

A smerujeme na Mývatn, podľa sprievodcu jednej z najkrajších oblastí na Islande. Jazero sa volá podľa drobných otravných mušiek, ktoré v lete poletujú, asi sme mali šťastie, že nám väčšinu času pršalo a mušky nás preto takmer neotravovali. Ak by mal človek na Islande navštíviť len jednu oblasť, tak potom určite Mývatn, ktorý má na pomerne malom území všetko podivuhodné a typické pre Island. Dajú sa nájsť podivné kopcovité pseudokrátery aj 400-metrovú pseudosopku Hverfjall, vytvorenú zo sopečného popola, Dimmuborgir plný útvarov vytvorených stuhnutou lávou a nepozemská krajina Námaskard a Hverir medzi horami Námafjall a Dalfjall. Všade síra, bublajúce bahno, vriaca voda a para, pach sirovodíka, všetko sfarbené do žlta a červena. Dlhé stáročia v otrávenej krajine ťažili síru. Veľmi blízko je sopka Krafla, ktorá naposledy vybuchla pred 20 rokmi, odvtedy je nečinná a dnes sa možno bezpečne prechádzať po dne jej krátera. Okrem spoplatnených geotermálnych kúpeľov Jarthbothin sú tu Grjótagjá, horúce pramene skryté v jaskyni, v ktorých sa do 70-tych rokov bežne kúpalo. Potom výbuch Krafly prudko zvýšil teplotu vody na viac ako 50 stupňov, takže sa silne neodporúča kúpať sa v nej.

Po všetkom sírovodíku sme si išli ďalší deň prevetrať hlavu to Húsavíku, centra veľrýb na Islande. Odtiaľto niekoľkokrát denne vyrážajú lode s turistami, ktorí chcú vidieť veľryby, pre tých, ktorí nemajú čas, je k dispozícii múzeum. Turistom garantujú, že ich na vyhliadku zoberú opakovane, pokiať veľryby naozaj neuvidia. Okrem atrakcie majú exkluzívne chladno a veterno, dlho sme sa tam preto nezdržali.

Na programe bol ďalej Ásbyrgi, pozoruhodný kaňon v tvare konskej podkovy, ktorý zrejme vytvorila prudká ľadovcová voda. Podľa legendy je to odtlačok kopyta žrebca Slepnira, na ktorom jazdí boh Odin. Dá sa urobiť viacero pekných výletov, či po spodnej strane podkovy alebo po jej hornom okraji. V závere kaňonu je pekný severský lesík s prikrčenými brezami a vodnatými hubami.

Vodopády a ľadovce

A vo výhľade sú ďalšie fossy: Hafragilsfossar, Detifoss a Selfoss. Trochu sa nám všetky vodopády začínajú zlievať, všetky sú veľkolepé, burácajúce a mokré. Pri Detifosse natáčali úvodnú scénu Prométhea, čo bola, ako sme sa zhodli, najlepšia časť celého filmu, práve vďaka nepozemskej kráse islandskej krajiny.

Po Hverire som si myslela, že som na Islande videla to najúžasnejšie, čo môže byť a pri Jókulsárlone sa presvedčila, že ma krajina stále môže prekvapiť. Jókulsárlon je ľadovcové jazero, do ktorého vybieha jeden z jazykov najväčšieho európskeho ľadovca Vatnajökull. Ľadové kryhy, ktoré odpadávajú z výčnelku Vatnajökull, Breithamerjökull, sa pomaly rozpúšťajú v slanej morskej vode, vydržia väčšinou len niekoľko mesiacov, tie najväčšie majú životnosť asi rok. Na jazero sa robia polhodinové výlety obojživelníkom, na ktorých možno zblízka obdivovať modravé ľadovce, na osobu jazda stojí 3700,- IKR a mne osobne to stálo za každú korunu. Naživo sú ľadovce oveľa obdivuhodnejšie ako na všetkých fotkách. Pre turistov, ktorým nestačí len vidieť ľadovce, aby boli šťastní, robia aj malú šou. Jeden zo sprievodcov vždy donesie kus ľadu z jedného ľadovca, ten sa naseká na drobné kúsky a ponúka ako tisícročný delikatesný ľad. Spomínali tiež na natáčanie Jamesa Bonda, keď potrebovali mať celé jazero zamrznuté. Vtedy bolo treba najskôr zahradiť ústie jazera, aby eliminovali slanú morskú vodu. Blízko ústia je množstvo rýb, ktoré loví množstvo tuleňov, ktoré fotí množstvo turistov. Na to, ako je tam studeno, je tam celkom živo. K Vatnajókullu sa nedalo ísť kvôli vode, ktorá ho obklopovala. Jediný pešo dostupný ľadovec v oblasti bol Skaftafelljökull, celý čierny kvôli popolu zo sopečných erupcií.

Ďalší foss na programe bol Svartifoss, čierny vodopád, ktorý je na konci malého údolia, cez ktoré padá celkovo päť vodopádov, posledný z nich najkrajší a najväčší na pozadí čiernych bazaltových stĺpov, ktoré vyzerali úplne ako pravidelne vytesaný organ. Na začiatku údolia bolo schované tiché malé jazierko, uprostred ktorého na ostrovčeku rástla podivne pokrútená breza. Pred ňou bola ceduľka, ktorá upozorňovala, že všetky korene a konáre patria jedinému stromu. Celé zákutie sa volalo Lambhaegi, miesto, kde na noc oddeľovali jahniatka od oviec.

Dúhové hory

Pri okruhu Islandom nemožno vynechať ospevované Dúhové hory, ktoré miestni volajú Landmannalaugar (Sedliakove kúpele). Dá sa ísť buď špeciálne upraveným autobusom alebo autom na pohon 4 x 4, prípadne môžete byť drsňáci a odšliapať si to na bicykli. Aby sme sa tam dostali, museli sme do neobývaného vnútrozemia. Najskôr sme zišli z hlavnej cesty č. 1 na štrk. Cesta sa postupne zhoršovala a viedla serpentínami hore a dole, na strmých zrázoch sme sa príležitostne vyhýbali horským autobusom a džípom a potom prišli brody. Pri prvom sme rozpačito zastali, pozerali, váhali, až nás začali talianski motorkári, ktorí tam práve oddychovali, presviedčať, že to v pohode dáme. Prvé auto teda naštartovalo a smelo vyrazilo do vĺn. Pri každom ďalšom brode najskôr všetci vybehli z áut, pozerali, kade ísť a potom sa takmer každý prejazd fotil a filmoval – veľmi dlhá cesta to bola. Do kempu sme došli v daždi a neveriacky pozerali. Všade len hlina, kamene, rozmočená zem, do toho prudký severák a príjemné 3 stupne nad nulou. Takto podobne si predstavujem himalájsky základný tábor. Vyčkali sme prestávku medzi lejakmi a v mrholení postavili rýchlo stany, ku ktorým sme poukladali kamene, aby ich vietor neodfúkol. Hneď vedľa kempu sú geotermálne pramene, ktoré dali oblasti meno, sú voľne prístupné a každý, kto chce, sa môže vyvaliť do horúcej žltkastej vody, smrdiacej po síre a relaxovať medzi riasami. Druhý deň v oblasti sme išli na krátku túru na Bláhnjúkur a zistili, že meno Dúhové hory je úplne oprávnené, kopce okolo nás hrali všetkými farbami. Z vrcholu kopca bolo krásne vidno do ďaleka všetko pozoruhodné okolo nás: para vydychujúca spod zeme, sírové pramene, lávové polia a v diaľke belejúce sa ľadovce.

Povinná zástavka boli ešte morské útesy Dyrrholaey pri meste Vík, kde sa dajú každý deň podvečer pozorovať papuchalkovia, typickí islandskí vtáci. Posledný deň sme sa ešte zastavili pri vodopáde Seljandfoss, poza ktorý je možné prejsť a obdivovať masu vody z netradičného uhla. A potom len smer Reykjavík, povinné nákupy suvenírov a odlet domov s túžbou vrátiť sa na podivný ostrov a uvidieť všetko ostatné, čo sme za krátky čas nestihli.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek