Trasa

Plavecký Mikuláš – Kršlenica – rázc. pod Čiernou skalou – Čierna skala – Polámané – Starý plášť – Monrepos – jaskyňa Deravá skala – Plavecký Mikuláš (trasa na mape)

Prvý dotyk

Mohol som mať vari 16 rokov, keď som fascinovane prepadol turistike. Malé Karpaty boli domácim horstvom, ktoré sme s kamarátmi prekutrali krížom-krážom. Počas ktorejsi chrípky, čo ma zachránila od školskej dochádzky, som si vyrobil rebríček všetkých malokarpatských vrcholov podľa výšky, ktoré som našiel na mape. Medzi najbizarnejšie názvy, ktoré mi udreli do očí boli - Šišoretné a Starý plášť. Vždy som sa tam chcel ísť pozrieť, ale prvotná turistická partia chalanov sa rozpadla, potom som sa dal na horolezectvo a na tento fascinujúci kopec nejako nikdy neprišiel rad. Až desaťročia neskôr sa nápad darí zrealizovať.

Na Kršlenicu

Autíčko nechávame pri kostole v Plaveckom Mikuláši, sprevádza ma Monika a naša jorkšírka Čili. Tá musí prepletať svojimi krátkymi nožičkami omnoho viac ako my, ale na druhej strane dosahuje s nimi neuveriteľnú frekvenciu. Pokúšam sa spomenúť si, kde treba odbočiť z hlavnej ulice v Plaveckom Mikuláši a po chvíli uvažovania nachádzam cestu za vodným zdrojom. Tam vybiehame rovno na hrebeň Kršlenice, je tu nenápadný vyšliapaný chodníček a ním sa dostaneme na skalnatý hrebeň. Pohybujeme sa na severnej hranici rezervácie, ale podľa mapy nevchádzame na jej územie. Zo začiatku je to strmé, ale neustále máme čo obdivovať, dedinka pod nami je malebná, nevidíme priveľa rušivej architektúry, domčeky majú skôr tradičný chalúpkový charakter. Stúpaním na Kršlenicu sa odkrývajú výhľady na Plavecký hrad v diaľke a nazeráme aj do Mokrej doliny, ktorou sa chceme vrátiť naspäť.

Keď prichádzame ku skalám, zrazu rozoznávam v diaľke najprv Čiernu skalu, cez ktorú chceme prejsť a vpravo, áno, tam vpravo je vrchol Starého Plášťa, zreteľne sa čnie nad dolinou. Podo mnou pri pohľade na skalné steny mi v pamäti defilujú spomienky lezeckých dní, niekde sa skrýva jaskyňa, kde sme prespávali, obdivovali z nej Schneeberg, ktorý bol za boľševika rovnako vzdialený ako Ama Dablam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kráčame, či skôr preliezame priamo po hrebeni, a to začína byť pre Čili problém, miniatúrne nôžky nezvládnu terén pre kamzíka. Chvíľami potrebujem na skale obe ruky, tak náš psík skonči v batohu, trčí jej len hlava. Toto sme ešte neskúšali, pre istou ju zaisťujem, aby nevyskočila von. Najprv prekvapene pozerá, ale veľmi rýchlo sa pohodlne uvelebí a miestami dokonca zadrieme. Tri kilá dodatočnej váhy nič neznamenajú, som rád, že sme úspešne vyskúšali metódu, lebo malý pes môže mať v náročnejšom teréne problémy a doteraz sme z takýchto dôvodov našich havkáčov nechávali doma, hoci prechádzke s nami by určite dali prednosť. Čili ešte vysvetľujem, že poniže je Pes Filipes, múdro a pozorne ma počúva, ale pre istotu nič nehovorí.

Na Čiernu skalu

Na vrchole Kršlenice odbočujeme doľava na žltú značku, ktorá nás po chvíli stúpania dovedie na Čiernu skalu. Tam stretávame zopár turistov, čo s nami v neskorej jari vychutnávajú pekné počasie. Monike ukazujem v diaľke trojicu vrcholov Šišoretného, ktoré sme spolu dávnejšie prešli na bicykloch. Sme v oblasti, kde dosahujú Malé Karpaty najväčšiu šírku. Niektorí horali zo stredného Slovenska zaznávajú pohorie, ale mne prirástlo k srdcu a nedám naň dopustiť ani potom, čo som prešiel rôzne veľhory. Ani desiatky rokov túlania sa v nich nezaručia, že budem všetko poznať. Teraz sedíme nad skalnými stenami, vdychujeme karpatský vzduch, cez ktorý hľadíme do ďaleka a je nám naozaj dobre.

Cestou-necestou

Po rozjímaní na Čiernej skale sa rozhliadam smerom k Starému plášťu ponad vrchol Polámaného, budeme sa snažiť nestrácať výškové metre, čiastočne pôjdeme len tak - úbočiami a čiastočne lesnými cestami. Najprv treba ísť pod skaly ešte po žltej značke, ale hneď v prvej zákrute ju opúšťame a ideme do sedielka medzi Čiernou skalou a Polámaným, ktorého vrchol budeme mať iba kúštik po ľavej ruke. Vidíme skaliská, čo v prítmí lesa pôsobia priam rozprávkovým až strašidelným dojmom. Kráčame úbočím, pod nami sa črtá lesná cesta, ale nemáme chuť na ňu schádzať, lebo nie sme si istí, či skutočne pôjde naším smerom. Keďže sa brodíme lístím, Čili je opäť v batohu. Aj v aute sa rada dožaduje výhľadu von oknom, takže pozícia na vrchu batoha je pre ňu priam skvostná.

Cestou prekračujeme potôčik, čo pramení v sedielku nad nami. Pre ľudí, čo by chceli dlhodobo osídliť Starý plášť, by sa dal prameň pohodlne využívať, lebo vodu by mohli voziť na káričke bez nutnosti prekonávať veľké výškové rozdiely. Prečo takto uvažujem, vysvetlím ďalej.

Kľučkujeme lesom väčšinou po vrstevnici, vopred nakreslená čiara v GPS len potvrdzuje trasu, ktorú by som si asi vybral aj inštinktívne. Na popadanom lístí vidieť, že tento rok tu ležal sneh veľmi dlho, všetko je utlačené, takže chôdza je celkom príjemná. V jednom sedielku pozorujeme v hĺbke pod nami traktor, čo na káre ťahá náklad dreva a začína sa mierny výstup na náš cieľový vrch. V jednom momente prichádzame na miesto, kde zastanem ako prikovaný. Odprisahal by som, že ide o zvyšky brány, čo bránila vstup do prastarého hradiska v smere od jediného miernejšieho svahu. Neskôr pozerám na internete, ale Starý plášť sa v zozname hradísk nikde nevyskytuje. Musím sa opýtať spolužiaka, ktorý je profesionálny archeológ. Celková dispozícia mi pripomína Molpír, tiež sú tu skalné steny, hora má na väčšine svetových strán strmé svahy a od sedla je postavenie chránené valmi. Chýba mi len nejaký ešte bližší prameň vody, ktorý by prípadní obliehatelia nevedeli od obrancov tak ľahko odrezať, a to by som o svojej teórii dávneho opevneného sídla nezapochyboval.

Osamelý vrchol

Starý plášť je magické miesto, ktoré priam rezonuje niečím zvláštnym, je to osamelý vrch, ktorý sa zrejme neteší veľkej návštevnosti. Vo vzduchu sú stáročia ľudskej histórie prepletenej s prírodnými silami. Ak niekto verí vo veci ako genius loci (v pôvodnom slova zmysle), potom je na správnom mieste. Dnes je niečo zvláštne vo vzduchu, farba, vibrácie, vôňa, obklopuje nás ako nejaký plášť, možno teraz dýchame zopár atómov toho istého vzduchu, čo dávni obyvatelia. Toto je starý plášť, o ktorom je reč, vzduch je najdôležitejším kabátom, strechou aj priestorom, v ktorom sa pohybujeme. Nenašiel som o pôvode názvu nijaký zdroj, tak som si vymyslel vlastný.

Skrývame sa pred slnkom pod impozantné stromy, na podobných vrcholoch to býva priam kráľovský majestát. V skalách hľadáme kešku, obzeráme hory v okolí a je čas nájsť cestu nadol. Ďalším cieľom je Monrepos, tak ideme rovno spádnicou do doliny. Keď sa brodíme lístím, prechádzame okolo skalnej ostrohy, ktorá by bola ideálnym strážnym bodom a hľa, pod nami vo svahu sa zrkadlí hladina vyvierajúcej vody. Posledný kamienok do skladačky, tu by sa dali potiahnuť palisády ku prameňu. Stavím 2 centy, že by sa vykopávkami potvrdilo osídlenie hradištného typu.

Onedlho narazíme na lesnú cestu, čo ide po vrstevnici, tak odbočíme doľava. Na najbližšej križovatke sa pokúšam zapamätať si smer k prístrešku - búde, no ideme do Mokrej doliny, kde nachádzame červenú značku, kde sme v známom teréne, cesta nás dovedie k poľovníckej usadlosti Monrepos. Zbadáme senník na lúke, kam sme chodili s dcérou, keď nevedela poriadne ani rozprávať, spávali sme v spacákoch vo voňavom sene a neraz sme v prítmí súmraku a brieždenia obzerali srnky len pár metrov od nás. Teraz je senník prázdny.

Monrepos

Svetlo poludňajšieho slnka tesne pred slnovratom robí v lese hotové divy, všetko naberá jasnozelené odtiene, pri kamennej stavbe je odparkované auto a šteká na nás jazvečík, potom vrtí chvostom, možno je očarený našou Čili. Za rohom obzeráme kamenné základy bývalého dreveného zámočku. Veľká škoda, že vyhorel, obdivovať sa dá len na starých fotografiách.

Prameň vedľa nejako nefunguje, tak miesto na obed musíme pohľadať ďalej. Kúsok poniže nachádzame chatu a na drzovku si poslúžime altánkom, kde si doprajeme niečo pod zub. Nenechávame po sebe nijaké smeti ani stopy, tak snáď nám prehrešok všetci dotknutí odpustia.

Deravá skala a návrat

Po ceste nadol sa nedá odolať jaskyni Deravá skala, v minulosti som sa tu vyskytoval pomerne často, liezol som tu raz aj s Tónom. Vtedy ešte nikto nemohol tušiť, čo ho raz v ďalekom svete na Rozprávkovej lúke postretne. V streche visia ušmudlané expresky, chvíľu to tam obzeráme, mám pokušenie urobiť si ohník, no nakoniec bez dlhého zdržiavania schádzame dolinou do dediny k autu.

Mokrú dolinu som prešiel veľakrát, má v sebe svoje kúzlo v každom ročnom období. Určite sa sem ešte vrátime. Na začiatku Plaveckého Mikuláša obdivujeme tradičné dedinské domy a celkom na záver sa s nami lúči bieloba skál Kršlenice. Aký zvláštny pocit to je. Ešte pred pár hodinami sme sa zhora pozerali sem. Prídeme, určite ešte prídeme!

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek