Hrebeňom Spišskej Magury zo Ždiaru

Trasa

Ždiar, rázc. Bachledova dolina – Malá poľana – rozhľadňa pred Bukovinou – Malá poľana – Slodičovský vrch – Magurka – rázc. pri Tablici – Ždiar, Strednica

Autobus nás ráno vysadzuje na rázcestí Ždiar, Bachledova dolina. V zime je tu asi väčší ruch, teraz kráčame príjemnou rannou krajinou po asfaltke úplne samy. Po krátkej prechádzke dolinou sme v lyžiarskom centre. Lanovka premáva aj teraz a vyváža hore najmä cyklistov. My ideme pekne po svojich, nasledujúc žltú značku. Tá nás odkloní doľava a popri rôznych domčekoch a chalupách nenáročne stúpame až na miesto, kde sa chodník stáča do lesa a začína stúpať priamo cez vrstevnice.

Nová rozhľadňa

Vyrážame odhodlané rýchlo sa vyšplhať na hrebeň a tam si potom užívať výhľady. To netušíme, že výhľady by sme si mali užívať skôr teraz, lebo hore ich bude poskromne. Keďže stúpanie je naozaj výživné, robíme si časté pauzy. Kocháme sa pohľadmi na krajinu pod nami - lúky, usadlosti, ihličnaté lesy a z nich vystupujúce štíty Belianskych Tatier, žiaľ, aj rúbaniská. Len na fotenie to veľmi nie je, zamračené a opar, mám pocit, že mám pred objektívom sivý filter. Chodník vedie striedavo lesíkom a lúkami. Onedlho sme na hrebeni, na rázcestí na Malej poľane, kde sa pripájame na modrú značku. Hoci chceme pokračovať do Strednice, odskočíme si ešte zo desať minút opačným smerom k novej rozhľadni v sedielku medzi Malou poľanou a Bukovinou. Na smerovníkoch o nej nie je ani slova, ale mám informáciu z článkov od Bazina a Petra Milera. Je to štvorposchodová drevená stavba, hore je fotomapka s názvami jednotlivých vrcholov Belianskych Tatier, urobená v gýčovom počasí, ktoré, žiaľ, dnes nemáme. Sivé oblaky sa prevaľujú nad končiarmi a my môžeme byť rady, že neprší. Na opačnej strane identifikujeme Pieniny. Fúka studený vietor a tak zliezame dolu a v turistickom prístrešku dopĺňame kalórie.

Lesná hrebeňovka

Vraciame sa späť na Malú poľanu a pokračujeme ďalej modrou značkou. Nenáročnou prechádzkou po lesnej ceste sa presúvame k rázcestníku Slodičovský vrch. Odtiaľto sa dá zísť zelenou značkou do Ždiaru ku kaplnke. Trasa vedie stále rovnakým terénom, občas les, občas rúbanisko, občas turistický prístrešok. Výhľadov je málo, ak, tak na stranu Pienin. Niektoré úseky trasy sú veľmi pekné, voňavý ihličnatý les, papradie, kvetinky.

Príjemným oživením sú náučné tabule združenia turizmu obce Ždiar, čučoriedky a maliny. Oblačnosti pribúda a postupne sa tak stmieva, hoci je len popoludnie, že pri rázcestníku Magurka zvažujeme predčasný ústup z hrebeňa do centra Ždiaru. Napokon sa však rozhodneme šetriť kolená a pokračovať v pôvodne zamýšľanej trase. Prinajhoršom zmokneme. Charakter trasy sa ani ďalej nemení. Asi štvrť hodiny pred tým, než prídeme k lyžiarskemu vleku, sa dostávame do škaredého terénu, lesné cesty jedna na druhej, koľaje plné vody a blata. Blato vyzerá veľmi mäkko, nadýchane a čerstvo, pri prvom pokuse naň stúpiť by sme sa preborili hádam aj do pol stehien. Všetko nejako obídeme a po chvíli sme nad vlekmi. Po dlhšom čase máme výhľady na Belianske Tatry. O chvíľu sme Pri Tablici. Predposledný smerovník a posledný prístrešok, dorazíme zásoby a potom mierne klesáme lúkou do Strednice. Po celom dni sa nad nami konečne zmiluje slnko a najkrajší výhľad z celej trasy nám zaleje krásnym zlatým svetlom. Ešte minieme záhon ružovej kypriny a už len pivko v bufete a o chvíľu si obzeráme našu trasu z autobusu.

Ide o nenáročný výlet, vhodný aj na bicykel a na bežky - tie plánujem v zime vyskúšať. Výhľady sú najmä v prvej a poslednej časti trasy, plus ak sa rozhodnete pre krátku odbočku k rozhľadni. Poväčšine ide o príjemnú prechádzku v lese, spestrenú náučnými tabuľami.