Trasa

Štrbské Pleso – Jamské pleso – Tri studničky – Kmeťov vodopád – Hladké sedlo – sedlo Závory – Liptovský košiar – Suché sedlo - Przełecz między Kopami – Zakopane, Murowanica (trasa na mape)

Na Tri studničky

Pôvodným zámerom, ako začať deň, bolo odviezť sa autobusom na Tri studničky a absolvovať po prvý raz v živote prechod Kôprovou dolinou popod Kriváň do sedla Závory. Čakanie na babie leto sa prehuplo do októbra. Keď som si potvrdzoval odchod a príchod autobusu na www.cp.sk, zažil som menší šok, keď sa žiadne spojenie nenašlo. Posledný sezónny autobus odchádzal 29. 9., moja túra začala o tri dni neskôr. Chvíľka rozčarovania pominula a do denného plánu som si poznačil plus dve hodiny zo Štrbského Plesa po červenej Tatranskej magistrále popri Jamskom plese na Tri studničky.

V praxi to znamenalo budíček o šiestej, o hodinku som zanechal za sebou nevľúdne prostredie hotelov okolo Štrbského plesa. Cestu mi spríjemňovala panoráma Kriváňa a Soliska s lanovkami a horskou chatou. Krajina okolo mňa sa len pozvoľna prebúdzala v tichom a mrazivom ráne.

Po necelej hodine mi trasu preťalo Jamské pleso, ktoré som oblúkom obišiel. Cupkanie lesom vystriedal polom, kde sa takmer pred desaťročím tak neskutočne vyblážnila víchrica. Paradoxne, vďaka nej som si teraz užíval prvé výhľady na vzdialené predhoria Západných Tatier. Inverzia mi ako biele more len pár desiatok metrov podo mnou skrývala široké okolie do tajomna. Čochvíľa ma doň voviedla červená značka. Prostredie mi pripomínalo mesačnú krajinu, pahýle stromov trčali zo zeme, obklopené hmlou a úplným tichom. Nie že by som si sťažoval, ničím nerušená, pochmúrno-tajomná atmosféra je pre mňa vždy veľmi príťažlivá, preto som si po príchode na Tri studničky povedal: "Veľká vďaka za to, že autobus nechodí."

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kôprovou dolinou do Hladkého sedla

Ďalší úsek cesty obstaral úzky chodníček hustým lesom popod Grúnik, končiaci na asfaltovej ceste, ktorá umožňuje prechod Kôprovou dolinou aj cykloturistom. Hodinka po asfaltke bola dosť jednotvárna, našťastie tu bol pomerne vodnatý Kôprovský potok, ktorý križoval i uháňal popri ceste v ústrety svojmu splynutiu s Tichým potokom (vytvárajúce riečku Belá). Rýchlou chôdzou som znižoval vzdialenosť medzi mnou a dvojicou, ktorá kráčala vpredu. Dostihol som ich neskôr, vďaka zastávke pri vodopáde. Asfaltka, a s ňou aj cyklotrasa, končí pri odbočke ku Kmeťovmu vodopádu, ktorý leží len pár minút od turistického chodníka. Vodopád je napájaný Nefcerským potokom, leží v rovnomennej (Nefcerskej) dolinke, je vysoký 80 metrov, pričom výška spádu vody je rozdelená do niekoľkých stupňov. Najkrajší výhľad ponúka mostík pod vodopádom a vyhliadka povyše mostíka. Rozhodne sem z modrej značky treba odbočiť.

Putovanie Kôprovou dolinou pokračovalo po pozvoľna stúpajúcej lesnej ceste, popretkávanej balvanmi a koreňmi stromov. Ranná oblačnosť bola preč, spoza stromov vykúkali vrcholky hôr obrubujúce dolinu. Na rázcestníku, kde sa pripája Hlinská dolina, som konečne dobehol dvojicu dievčat, ktoré to mali namierené do Temnosmrečinskej doliny za plesami a Vajanským vodopádom. Rozlúčili sme sa na rázcestí pod Temnými smrečinami a sám som začal serpentínový výstup do Kobylej dolinky v ústrety sedlu Závory. Pred rokom som si sľúbil, že sa na toto krásne „zabudnuté“ miesto musím vrátiť, a po roku som opäť tu. Od sedla Závory som sledoval trojicu, ktorá si to nerušene „hasila“ hraničným hrebeňom Liptovských múrov od Hladkého sedla smerom na Kotolnicu. Do Hladkého sedla som značeným chodníkom vystúpil tiež, zvedavý na pohľad do susednej Doliny piatich poľských plies (Dolina Pięciu Stawów Polskich). Cestou hore mi začalo byť jasné, že záplava oblačnosti prenikajúca do Kobylej dolinky zo severu mi naruší plány. Tak aj bolo. Svinicu som zazrel len na chvíľku, inak vôbec nič. Znateľný bol vychodený chodník z Hladkého sedla dolu k poľským plesám. Foťák som preto obracal skôr na juh smerom k Tichej doline. Necelých sto metrov odo mňa smerom na Valentkovú som objavil kamzíka, asi dvesto metrov pod ním tiež šesťčlennú čriedu. Radosť vidieť ich v prirodzenom prostredí.

Tichou dolinou do Suchého sedla

Cestu zo sedla Závory som si pamätal z predošlého roka. Dlhý hlboký zostup Zadnou Tichou dolinou, spestrený jesennými farebnými kombináciami, neprehliadnuteľný znak ľudskej civilizácie – asfaltová „točňa“, kde môžete učiť deti obrátky na bicykli, rázcestník Liptovský košiar, ktorý ponúka žltú odbočku do Suchého sedla pod Kasprovým vrchom. Opäť ma nadchli mohutné skalné útvary, ktoré ma delili od hrebeňa Červených vrchov, opäť ma vyčerpali nekonečné serpentíny, smerujúce do sedla v blízkosti Kasprovho vrchu. S príchodom večera sa všetko zahaľovalo do oblačnosti, prinášajúcej so sebou chlad. Tesne pod sedlom sa predo mnou ako prízrak zjavil postarší Nitran, s ktorým sme dobrú štvrťhodinku preberali zážitky zo dňa i nedávno absolvované túry. Až s príchodom efektu drkotajúcich zubov som si uvedomil, ako veľmi potrebujem teplo blízkej reštaurácie a veľkú porciu čaju. Rozlúčili sme sa a o desať minút som bol v reštaurácii, v budove ktorej sa nachádza horná stanica lanovky, objednával "mega herbatu", čo znamenalo pollitrák horúceho nápoja.

Dojazd do Zakopaného

Po náležitom zohriatí sa som sa pekne pomaly, šetriac kolená, pohol známym terénom dole Gasienicowou dolinou. Takmer bez výhľadov, len s jednou letmou fotkou horskej chaty Murowaniec, som sa popri vleku, pomedzi dreveničky, dostal k sedlu Przełecz między Kopami, odkiaľ som si do Kuźnic vybral žltú značku dolinou Jaworzynka. V doline som si vypočul jesenný koncert dvoch ručiacich jeleňov, ktorý dal najkrajšiu bodku za dnešným dňom. V Zakopanom som navštívil miestne „Delikatesy“, na dvore pred mne dobre známym penziónom som zasadol na lavičku, načal plechovku s chmeľovou delikatesou a počkal na domácich, kým ma prídu ubytovať.

Nasledujúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek