Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Cez Červené vrchy na Halu Ornak

Druhý deň oslavy babieho leta začínal v zakopanskom penzióne na Droge na Bystre a končil v turistickej chate Schronisko na Hale Ornak. V pláne bol hrebeň Červených vrchov a ísť hornú časť Kościeliskej doliny, s bonusom v podobe prechodu jaskyne Mroźna.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+2140 m stúpanie, -1975 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 02.10.2013
Pohoria
Tatry - Západné Tatry (Tatry Zachodnie) - Červené vrchy (Czerwone Wierchy) Tatranský národný park (Tatrzański Park Narodowy)
Trasa
Voda
Chata Murowaniec, Suché sedlo (reštaurácia v hornej stanici lanovej dráhy pod Kasprvým vrchom), Chata Ornak (Schronisko na Hali Ornak)
Doprava
Zakopané (vlak, bus) - Kościelisko-Kiry (bus)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Trasa

Zakopane, Murowanica – Przełecz między Kopami – Kasprov vrch (Kasprowy Wierch) – Temniak (Ciemniak) – Chuda Przełecz – Cudakowa Polana – Jaskinia Mroźna – Hala Ornak (Schronisko na Hali Ornak) (trasa na mape)

Na Kasprov vrch

Predošlý deň som zo Suchého sedla zostupoval dolinou Jaworzynka, dnes som si to z Kužníc nasmeroval po modrej cez hrebeň Boczań. V októbrové ráno bola trasa na poľské pomery ľudoprázdna, výnimkou bolo pár oprotidúcich jedincov, ktorí strávili noc na horskej chate Murowaniec a teraz zostupovali do Zakopaného. Z chaty sa turisti rozprúdili aj opačným smerom, po skalných schodoch si vykračovali hore v mojom smere, na Kasprov vrch (Kasprowy Wierch). Z ničoho nič bolo okolité ticho narušené zvukom helikoptéry, ktorá neomylne smerovala na hrebeň Orlej prte (Orla Perć). Zvuk helikoptéry na horách nie je príjemný, takmer vždy veští nešťastie. Nálada sa preniesla na ľudí, pozdravy ustali, každý sa v tichosti presúval svojím smerom, občas sondujúc polohu a pohyby vrtuľníka. Ten v priebehu dvoch hodín tri či štyrikrát odpendloval trasu mesto – hrebeň. Tento i nasledujúce dni, počas ktorých som videl namrznuté severné svahy hôr, mi ukázali, že som zrejme spravil dobre, keď som Orliu prť z jesenného putovania škrtol.

V Suchom sedle, na rozdiel od včerajšieho pochmúrneho večera, sa to hýbalo o čosi viac, lanovka pracovala v plnej permanencii, čoho výsledkom boli celkom slušné davy ľudí. Studený severný vietor som na moment vymenil za teplo vstupnej haly reštaurácie a kabínkovej lanovky. Prievan ma však skoro vyhnal, vystúpil som ešte asi 30 metrov na vrchol Kasprovho vrchu k budove observatória a nafotil obe strany hrebeňa. Viditeľnosť bola celkom dobrá, ale o jasnej oblohe som mohol dnes len snívať.

Hrebeň Červených vrchov

Schádzal som z Kasprovho vrchu a pred sebou som mal ako na dlani celý hrebeň po Kresanicu (Temniak bol skrytý za ňou). Prvú polovicu Červených vrchov (Czerwone Wierchy) som trávil na záveternej južnej strane, ktorá je príjemná aj tým, že výškové rozmedzie je len niekoľko vrstevníc. Pomedzi skalné bralá, ktoré som včera pozoroval zdola a na ktoré som sa dnes pozeral z výšky, som v hĺbke Tichej doliny zachytil asfaltovú „točňu“ či rázcestník Liptovský košiar. Traverz Goričkovej (Goryczkowa Czuba), ktorým som prechádzal, mám veľmi rád. Úzky chodník, pulzujúci hore dole, v tesnej blízkosti strmého južného svahu padajúceho do doliny. Prechod sa až doposiaľ odohrával za účasti minima ľudí. Mám však na mysli poľské turistické minimum, nie slovenské.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Druhá polovica Červených vrchov, počínajúc nástupom na Kondratovu kopu (Kondracka Kopa), nebola zďaleka taká prívetivá. Dlhšie výstupy na Kondratovu kopu, Malolúčniak (Małołączniak), Kresanicu (Krzesanica) a Temniak (Ciemniak) sú otvorené smerom na sever, odkiaľ fúkal ľadový vietor, prinášajúci drobné snehové vločky. Rozširujúca sa oblačnosť znásobovala pocit chladu a zakrývala výhľady na okolitú krajinu. Na Malolúčniaku ma rozveselil pohľad na asi dvadsaťčlennú skupinu Poliakov, ktorí sa s hlasnou vravou a smiechom organizovali na cvaknutie vrcholovky.

Na Kresanici som si doprial rýchly obed v závetrí vrcholových skál. Temniak som v podstate prešiel a bočným hrebienkom som rýchlo zostúpil do Chudého sedla (Chuda Przełecz), kde to bolo s výhľadmi o poznanie lepšie. Okrem Podtatranskej brázdy (Rów Podtatrzański) s „predmestiami“ Zakopaného som videl hlboko do dolín – Miętusej i Kościeliskej či na nižšie vrchy, ktorým dominoval vpravo Giewont a vľavo Kominiarski Wierch. Napriek tomu, že sa v Chudom sedle núkala zelená „skratka“ na Halu Ornak, pokračoval som úzkym chodníkom po pozvoľna sa zvažujúcom hrebeni. V pláne bola ešte Cudakowa Polana a jaskyňa Mroźna. Za Chudým sedlom som na hrebeni objavil jedno krásne a príjemné miesto na oddych. Prvýkrát som ho zazrel, keď som bol vzdialený asi dvadsať minút. Kruhová čistinka, od severu chránená obrovskou skalou, z ostatných strán stromami a krovinami, sa nachádza v blízkosti Upłaziańskej Kopky.

V Doline Kościeliskej

Odtiaľto cestička v lese klesala strmšie, cez menší kopček s názvom Adamica (Upłaziański Wierszyk), k miestu, kde dolina Miętusia ústila do doliny Kościeliskej. Po asi 500 metrovom zostupe si kolená vydýchli, keď oči zbadali mostík cez potôčik. Neďaleko odtiaľ sa ukázala veľká lúka (Cudakowa Polana), ktorou vedie asfaltová cesta z lokality Kiry takmer až na Halu Ornak. Davy ľudí, konské povozy s turistami i zelené záchodové búdky vnímam ako tradičné črty najväčších poľských dolín. Takmer všetci ľudia smerovali k ústiu doliny, na hodinkách boli tri.

Môj pochod v „protismere“ netrval dlho, prišla odbočka (Lodowe Źródło/Ľadové žriedlo) k jaskyni Mroźna. Zaujímavá a na naše pomery nezvyčajná je tým, že je súčasťou turistického chodníka. Jaskyňa má začiatok a koniec na rôznych miestach, a pozor: je prechodná len v jednom smere. Čierna značka chodníka s jaskyňou ponúka alternatívu k paralelnej zelenej „asfaltovej“ variante. Prečo neísť chvíľu pod zemou? V kraji jaskýň sa to skrátka patrí. Tabuľka pri moste hlásila, že dnes je jaskyňa prístupná do štvrtej. Chcelo trošku kopnúť do vrtule, pretože ku vchodu bolo treba vystúpiť okolo 150 metrov. O pol štvrtej som si v búdke kúpil vstupný lístok (4,- złote) a plný očakávania som vstúpil do podzemia. Hneď na úvod bola tabuľa s informáciou o zníženom strope. A ten som si s 50 litrovým ruksakom aj patrične užil, najmä tam, kde výška prechodu dosahovala sotva meter. Priestranných „izieb“ bolo v jaskyni pomenej, išlo sa hlavne úzkymi chodbami. Cestu sprevádzal neustály boj o ruksak so šikmými stenami i spomínaným nízkym stropom. Vnútri bolo šesť stupňov, ale vyšiel som von úplne spotený. Inak, za 20 - 25 minút som vo vnútri jaskyne nikoho nestretol ani nevidel. Aj vďaka tomu to bol pre mňa perfektný a jedinečný zážitok.

Od východu jaskyne smerom dole k ceste padali strmé drevené schody, našťastie opatrené zábradlím. Zvyšných 50 minút k Hale Ornak si pýtal pozornosť najmä Kościeliski Potok v tiesňave, ktorou som prechádzal. Kľučkoval zo strany na stranu popod cestu zdobenú viacerými mostami. Upútala ma voda vyvierajúca z útrob hory, ako aj odbočky k ďalším jaskyniam, ktorých je v oblasti Kominiarskeho Wierchu neúrekom.

Ďalšie celodenné túlanie som zakončil okolo piatej hodiny na Hale Ornak s rovnomennou chatou (Schronisko na Hali Ornak). Napriek davom, ktoré som na ceste stretol, tu zostalo veľmi málo ľudí. Kapacita zariadenia určite nebola naplnená ani z polovice. Za 35,- złotych som dostal posteľ s dekami v šesťmiestnej izbe. V reštaurácii som si objednal gulášovú polievku a pár pív, pri ktorých som predumal zvyšok večera.

Predchádzajúca časť putovania
Nasledujúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie