Winterleitenhütte

Po návšteve Reisseck Gruppe v Hohe Tauern (Vysoké Taury) a absolvovaní ferraty Bella Vista som sa vracal domov. Lenže nie priamo. Keďže som išiel popri Judenburgu, plánoval som nocovať na Winterleitenhütte. Ďalší deň som zamýšľal prejsť ferratu Lukas Max a vyliezť na vrchol Lavanttaler Alpen. Najprv som sa musel dostať na parkovisko pod chatou. Ako? Cez vojenský priestor. Cesta je voľne prístupná, ale je zrejmé, že na ňu vojaci nebudú turistov lákať. Preto som si z internetu vytlačil podrobné mapky oblasti a doma som si ich dobre naštudoval. Oplatilo sa.

Idúc autom po Judenburgu ma upútala šípka na kruhovom objazde. Stálo na nej “Oberweg“, čo je názov okrajovej časti mestečka, cez ktorú som mal ísť. Zahol som doprava. Neskôr som odbočil na Seetalerstrasse, Schmelz, na jednej šípke ešte hlboko v doline dokonca stálo Winterleitenhütte, ale jeden cieľ cesty by ste na smerníkoch hľadali márne. Až keď som vyliezol do osady Schmelz, objavila sa pri ceste veľká mapa s blikajúcimi žiarovkami. Zorientoval som sa a popri zelených autách s vysokým podvozkom som zamieril na parkovisko pri chate. Po ceste cez vojenský priestor som očakával, že bude prázdne, bolo však plné áut. Zobral som si batoh a vybehol som na chatu. Tá sa nachádza iba 50 metrov nad parkoviskom.

Na chate bol Matratzenlager v rekonštrukcii, a tak som spal na izbe. S preukazom OeAV ma nocľah v posteli s perinami vyšiel na 16,- €. Na večeru som si dal frittatensuppe, ktorú som si obľúbil, avšak ešte pred jedlom som sa vybral na krátku prechádzku. Prešiel som sa popri malom a veľkom Winterleitensee a obzrel som si chodník idúci k zaistenej ceste. Doobeda na ferrate Bella Vista v Hohe Tauern bolo jasno, slnečno a sucho. Tu bolo pod mrakom a lúky boli napité vodou. Nie od dažďa, ale od hmly. Je tu úplne iné počasie ako v Hohe Tauern.

Ferrata Lukas Max

Z chaty som, ako obyčajne, vyrážal prv, ako sa zobudil personál. Lenže to na Winterleitenhütte znamenalo, že som si odomkol kľúčom, ktorý visel na madle. Na to som odkódoval malú krabičku, pripevnenú z vonkajšej strany chaty vedľa dverí a vybral som z nej náhradný kľúč, ktorým som dvere zamkol. Potom som náhradný kľúč vložil späť do krabičky a pretočil som číselník. Netuším, prečo zamykanie chaty riešia tak komplikovane.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Minul som malé aj veľké Winterleitensee a prišiel som k nástupu na zaistenú cestu. Podobne ako ferratu Bella Vista, aj túto postavili vojaci. Akurát, že mali problém so skalami. Veľa ich tu nie je. A tak chodník križuje východný svah Kreiskogela a vyhľadáva skalné veže a väčšie balvany. Nakoniec ich ukrytých v kosodrevine našiel dosť. Samozrejme, ferrata sa na skaly šplhá najnemožnejším spôsobom.

Ráno som zbehol k autu a z bahota som vyhádzal, čo sa dalo. Vďaka tomu som mal na chrbte iba ľahký plecniak, s ktorým sa mi dobre šplhalo po skalách. Najťažšie miesto je na vyššej skalnej veži, kde treba liezť cez mierny previs. Keďže skala je žulová a stavitelia trasy boli skúpi na skoby, treba sa šplhať po lane. Lenže lano zahýba za hranu skaly a ide sa po ňom dosť zle. Treba povedať, že s výnimkou tohto jediného miesta je cesta neveľmi náročná. Po každom, čo len trochu ťažšom úseku, nasleduje prechádzka lúkou a hľadanie ďalšieho kameňa.

Zirbitzkogel

Keď som vyrážal z chaty, bola hmla. Presnejšie, nízke oblaky. Keď som stúpal hore ferratou, vietor oblaky miestami rozohnal, no vzápätí ich prihnal naspäť. Keď som však vyliezol na Kreiskogel, oblaky sa ocitli tesne podo mnou. Naskytol sa mi fantastický pohľad. Kam len oko dovidelo, všade sa váľalo more bielych oblakov. A nad tým sa jagalo jedovato modré nebo. Kvôli takýmto pohľadom sa oplatí chodiť po horách. Pokochal som sa a vrátil som sa späť do bieleho mlieka. Zliezol som z kopca.

Kráčal som hôľnym hrebeňom. Občas oblaky klesli, ale zväčša sa valili cez hrebeň od východu na západ. Minul som Scharfes Eck, na ktorom sú stožiare, a prišiel som na Zirbitzkogel, najvyšší bod Lavanttaler Alpen. Na kopci je obligátny kríž a asi 100 metrov severovýchodne chata. Stojí pred ňou drevená socha miestneho "Krakonoša". Chata pôsobila lákavo, no motalo sa okolo nej priveľa turistov. Priznám sa, toľko národa som na vrchole kopca tak skoro doobeda nečakal. Prvých ľudí som stretol až pri Scharfes Eck, ale odvtedy akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Po chodníku chodili davy. Porobil som zopár vrcholových obrázkov a obrátil som sa späť.

Medzitým sa oblaky trochu nadvihli, čo mi umožnilo obdivovať oblé kotly pod hrebeňom. Je tu veľa menších plies. Dole lúky s kamením, plesá, a nad tým svahy, ktoré sa strácajú v oblakoch. Nuž a z nich sa šíril rámus. Poriadny. Celá oblasť je vojenským priestorom a pri schádzaní z kopca začala v oblakoch lietať stíhačka. Robila kruhy s pomerne malým polomerom. Pilot letel po celý čas v oblakoch, stíhačku bolo vidno iba na pár metroch, keď prekonávala belasú trhlinu. Našťastie, asi po hodine rachotidlo odvolali. Asi mu dochádzalo palivo.

Od veľkého Winterleitensee som pozoroval, že na zaistenej cesteje čulo. Liezli ňou dve skupinky turistov. Pod plesom som minul dvoch vojakov so psami a na parkovisku pri aute som sa ocitol o 11.45 h. Celá prechádzka na Zirbitzkogel s ferratou Lukas Max zaberie asi pol dňa.

Záver

O Zirbitzkogli som sa dozvedel, až keď som začal plánovať návštevu zaistenej trasy Lukas Max. Avšak po návrate som sa s názvom kopca stretol v priebehu mesiaca hneď dvakrát. Jeden kolega-turista čosi pochodil v okolí a kolegyňa sa na kopec chystala. Kopec je atraktívny najmä preto, že sa naň dá vyliezť v rámci jednodňového výletu so štartom aj cieľom v oblasti Bratislavy.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek