Túra

Slepý vrch z Horných i Dolných Orešian

16.12.13
Slepý vrch je súčasťou Orešianskych vrchov a nachádza sa nad obcami Horné a Dolné Orešany. Svojou výškou (543 m) nijako nevyniká, no o to zaujímavejšia je jeho história. Len pred niekoľkými rokmi archeológovia na Slepom vrchu objavili najstaršie centrum Keltov na Slovensku a mohli prepisovať históriu. Hradisko pochádza z 5. storočia pred naším letopočtom a zrejme tu ťažili železnú rudu. Ako to na Slovensku chodí, na nič nie sú peniaze a takisto neboli ani na prieskum hradiska, a keď sa konečne našli, časť vzácnych šperkov bola vyrabovaná „hľadačmi pokladov“.

Trasa

Horné Orešany – Majdán – Orešianské sedlo – Slepý vrch – Horné Orešany

Je sobota a zároveň štátny sviatok. V dolinách vládne hmla, no nedáme sa odradiť a do Horných Orešian prichádzame s vidinou, že snáď sa v priebehu dňa roztrhá a budú nám dopriate výhľady. Auto zaparkujeme pri kostole a všímame si, že za blízkym kultúrnym domom prebieha zabíjačka. No, to bude skvelý návrat z túry.

Vydávame sa po modrej značke smerom k vodnej nádrži Horné Orešany. Zvedavosť nám nedá a ideme sa pozrieť na priehradný múr. No dlho sa nezdržiavame, lebo od vody fúka chladný vietor. Vraciame sa späť na cestu a pokračujeme do časti Horných Orešian zvanej Majdán. Hneď na začiatku ma zaujme nejaká fabrika alebo píla, ktorá má svoje najlepšie časy dávno za sebou. Prichádzame k autobusovej zastávke, kam sa práve dovalil autobus a vystupuje horda turistov. Avšak mieria opačným smerom ako my, takže nerušene pokračujeme po modrej. Doteraz sme kráčali takmer po rovine, no tu chodník začína mierne stúpať. S poslednými domami končí asfaltka a dostávame sa na rozbahnenú a ťažkými mechanizmami zničenú lesnú cestu. Šmýka sa, blato obaľuje topánky. S výškovými metrami hmla hustne. Niekoľko desiatok metrov pred nami sa niečo mihne v kroví a cestu nám skríži niekoľko srniek. V pondelok v novinách čítam, že malokarpatský medveď, ktorého existenciu doteraz nikto vierohodne nepreukázal a médiá ním strašili vlani na jeseň obyvateľov od Smoleníc až po Bratislavu, sa pohyboval práve v deň našej túry v okolí Orešian. To by bol záber – macko vystupujúci z hustej hmly. A možno by sme si aj trošku cvrkli...

Poniže Orešianskeho sedla si ideme foťáky vyfotiť. Karpatské bučky sú v hmle čarovné. V sedle si dáme krátku pauzu, zohrejeme sa čajom z termosky a opúšťame značku. Ďalej budeme pokračovať po príjemnej zvážnici, ktorá zo začiatku stúpa, no neskôr kráčame po rovine a tesne pod vrcholom Slepého vrchu opäť stúpame. Sme na vrchole. Hmla sa neroztrhala, vrchol je od juhu odlesnený a práve z tohto smeru fúka nepríjemný vietor. Holý vrchol láka paraglajdistov, ktorý odtiaľto štartujú svoje lety.

Hore sa dlho nezdržiavame a pokračujeme príjemným hrebienkom smerom na východ. Keďže vtedy som nevedel o existencii hradiska na kopci, terénne nerovnosti, ktoré boli kedysi obrannými valmi, si veľmi nevšímame a nepripisujeme im žiadnu dôležitosť. V lese je vyjazdených niekoľko cestičiek, je problém si vybrať správnu, no intuitívne sa vyberáme dobrým smerom. Z lesa vychádzame nad vinohradmi, prederieme sa trnkami a za nimi vidíme kostolnú vežu a cintorín. Už nemáme kam zablúdiť.

Batohy zložíme do auta a hoci sme dnes veľký výkon nepodali, je práve čas obeda a nemôžme si nechať ujsť miestne zabíjačkové dobroty. Za ľudové ceny sme sa najedli do sýtosti a oblizovali až za ušami. Podobné akcie sa dnes na dedinách konajú v oveľa menšej miere ako kedysi. Byrokratický aparát zasiahol aj do tejto oblasti a ľudí vybavovačky okolo povolení odrádzajú od tradičných zvyklostí. Počul som názor, že krajina, ktorá si nectí svoje tradície, smeruje do záhuby... Dúfajme, že to nebude prípad nášho krásneho Slovenska.

Po roku

Dolné Orešany – Orešianské sedlo – Slepý vrch – Dolné Orešany

Po roku sa páchateľ vracia na miesto činu. Tentokrát som sám. Dátum je rovnaký, len 17. november pripadá teraz na nedeľu. Keďže mi do článku chýbajú fotky a dozvedel som sa o bývalom hradisku, využívam krásny jesenný deň a za miesto dnešnej túry si volím Slepý vrch. Ráno je, tak ako pred rokom, opäť hmlisté, no aspoň v Modre sa hmla rýchlo trhá. Pred Dolnými Orešanmi sa ešte drží, no vidieť, že dnes nebude taká hustá ako pred rokom. Tentokrát som sa rozhodol pre inú trasu a na Slepý vrch pôjdem z Dolných Orešian po žltej. Auto zaparkujem pri viniciach, pri soche sv. Urbana. Hrozno je obraté, nemusí ho strážiť, tak hádam mi dohliadne na auto. Vydávam sa po asfaltovej ceste smerom k lesu. Hoci teplomer hlási 5 °C, novembrové slnko vykúkajúce cez hmlu príjemne hreje.

Prichádzam k veľkej asfaltovej ploche, vyzerajúcej ako parkovisko. Povyše si všimnem betónovú opachu splývajúcu s terénom. Vyzerá to, ako keby tu niekedy stál amfiteáter alebo nejaký kryt? Možno pamätníci z okolia budú vedieť, čo je to za stavbu. Povyše je vodný zdroj. Odtiaľto začínam stúpať. Prechádzam okolo chát a okrem žltej značky ma po ceste sprevádzajú nápisy „paintball“. Dúfam, že si nikto zo mňa neurobí terč. Za chatami konečne vchádzam do lesa. Chodník je široký, pravdepodobne nejaká zvážnica, no pripadá mi, ako keby viedol vyschnutým korytom potoka. Stred chodníka je poriadne vymletý vodou. Keď si neskôr doma vypnem v TuristickaMapa.sk vrstvu so značkami, moja domnienka sa potvrdí.

Po asi hodine chôdze prichádzam na mne známe miesto – do Orešianského sedla. Vlani to v hustej hmle vyzeralo magicky. Dnes je to len obyčajné miesto, kde sa križuje niekoľko ciest. Odbáčam doprava a vydávam sa po chodníčku smerom na Slepý vrch. Pomedzi stromy vidno, čo nám bolo vlani odopreté. O niekoľko desiatok metrov ďalej je „vďaka“ holorubom vidieť malokarpatský hrebeň od Vápennej po Havraniu skalu, v hmle matne rozoznávam Smolenice so zámkom, opačným smerom v diaľke tipujem, že by mohla byť Vysoká. Urobím si zopár záberov a pokračujem. Asi 100 metrov odo mňa sa medzi stromami mihne párik muflónov. Nevedia o mne, hľadám si lepšiu pozíciu na fotenie, vymieňam objektívy, no kým stihnem namieriť na ne teleobjektív, miznú za horizontom. No nič. Mám ich aspoň v hlave nafotené. Minule sme na jednej fotoakcii dumali, prečo ešte nikto nevymyslel spôsob, ako fotky „nafotené“ vlastnými očami dostať z mozgu do počítača alebo na papier.

Neprejdem ďaleko a v diaľke predo mnou uteká diviačia rodinka. Pochutnávali si na bukviciach. Zem je po nich poriadne rozrytá. Dnes je to hotové safari. Len hnedý chlpáč mi chýba ku šťastiu. Na vrchol mi treba prekonať len posledné stúpanie. Vlani som ani len netušil, akú má toto miesto históriu, preto sa snažím rozoznávať zvyšky opevnenia, ktoré za roky pomaly splynuli s okolím. Fantázia pracuje na plné obrátky a rozmýšľam, ako to za dávnych čias asi vyzeralo. Keby existoval stroj času...

Na vrchole sa pozdravím s paraglajdistom, urobím si pár záberov a pokračujem po rovnakom hrebeni ako pred rokom. Vlani nás pri zostupe zaujali šípky vyryté do kôry stromov. Mysleli sme si, že to si motorkári, ktorých sme v diaľke počuli, vyznačili trasy po lese, aby neblúdili. Ale teraz teóriu sám pre seba popriem, lebo tu nie sú stopy po kolesách, chodník je uzučký a šípky pokračujú strmo dole nedostupným terénom. Sú celkom čerstvé a nad každou je biely pás. Kto si dal námahu a takýmto necitlivým spôsobom si vyznačil svoje teritórium? Archeológovia, hľadači pokladov, poľovníci, pytliaci, majitelia lesov?

Chvíľu šípky nasledujem, no keď sa terén stáva nepriechodným, kašlem na ne a nasledujem pravdepodobne zvieracie stopy, ktoré ma dovedú na zvážnicu, ktorá je vyznačená v mape, no asi dávno po nej nič neprešlo. Svahy nad aj pod zvážnicou sú poriadna strmina. Naši predkovia vedeli, prečo si Slepý vrch zvolili pre hradisko. V lese si všímam diery a kopce hliny. Nie, nie sú od krtov. Sú to pozostatky po hľadačoch pokladov alebo po archeológoch.

Zvážnica končí vyschnutým korytom potoka, ktorý tu podľa všetkého vyviera, v zemi je niekoľko betónových skruží a tabuľky s označením, že ide o vodný zdroj a o zákaze jeho poškodzovania. Pod lesom vidno medzi stromami strechy chát, tak mi dôjde, že musím byť v blízkosti chatovej osady. Ešte predtým, ako vojdem medzi chatky, si v lese všimnem nový poľovnícky posed a menej ako 50 metrov od neho je hromada repy a kukurice. To sa niekomu poľuje, keď sa autom dovezie skoro k posedu.

Prejdem po spevnenej ceste pomedzi chaty, moja prítomnosť rozšteká psov, no našťastie sú za plotmi. Prichádzam k viniciam, prejdem dierou v plote a pokračujem smerom na Dolné Orešany. Riadkami pomedzi vinič klesnem ešte o pár výškových metrov nižšie na poľnú cestu, ktorá, ako si neskôr pozriem doma v mape, pokračuje cez Doľany až do Častej. Hovorím si, že ju musím niekedy preskúmať na bicykli. Na viniči ostali ešte nejaké strapce, tak si ich privlastním a dúfam, že na mňa nevybehne ich majiteľ.

Záver

Vtom počujem, ako niečo vo vzduchu zašuští. Pozriem smerom k Slepému vrchu a paraglajdista, ktorého som stretol na vrchole, si plachtí vo vzduchu. Urobím zopár záberov a poberám sa ďalej ku svätému Urbanovi, ktorý nepohnute stojí a stráži mi auto. Poslednýkrát sa obzriem za miznúcim vo vzduchu plachtiacim človiečikom a vraciam sa domov. Žeby som si zo 17. novembra urobil tradíciu a o rok sa opäť vrátim? Nechám sa prekvapiť.

Diskusia
Slepý vrch z Horných i Dolných Orešian 24/12/13 06:00 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 2. časť Ťažko sa nám s plnými brušiskami vstáva, no nemôžeme tu sedieť večne. Kúpeľným parkom sa vraciame na turistický chodník. Smrekovo-bukovým lesom mierne stúpame do Štóskeho sedla. Do sedla sa nám ako tak podarí vytráviť výdatný neskorý obed. Križujeme hlavnú cestu zo Smolníka a obdivujeme zaujímavý kostol, ktorý tu stojí. Keby bolo treba, kľudne sa tu dá schovať pred dažďom a prípadne prespať. 14/09/18 Zdeno Vasilišin Volovské vrchy
Túra Zo Skrzyczneho do Wisly Sliezske Beskydy (čes. Slezské Beskydy, poľ. Beskid Śląski, sliez. Ślůnski Beskid) alebo Tešínske Beskydy sú pohorie vo Vonkajších Západných Karpatoch. Väčšina pohoria sa nachádza v Poľsku. Sliezske Beskydy sa skladajú z dvoch horských pásiem, ktoré oddeľuje dolina rieky Visly. Ide o pásmo Čantoryje na západe a pásmo Baraniej Góry na východe. Najvyššie vrcholy sú Skrzyczne (1257 m), Barania Góra (1220 m) a Velká Čantoryje (995 m – najvyšší vrchol časti v ČR). 11/09/18 Zdeno Vasilišin Svet
Túra Rozhľadňa Čajka nad Bojnicami Keď sa povie Bojnice, každý si hneď predstaví krásny romantický zámok a zoologickú záhradu. Prednedávnom na kopci nad Bojnicami vyrástla ďalšia atrakcia – 30 metrov vysoká rozhľadňa Čajka. Inšpirovali sa podobnou vežou na dolnej Morave. Vyhliadková veža mala mať pôvodne výšku až 60 m, ale kvôli námietkam pamiatkarov, že by bola dominantnejšia ako Bojnický zámok, museli od zámeru upustiť a vežu znížiť. Veža je zatiaľ od začiatku júla otvorená v núdzovom režime a pár dní po jej otvorení sme sa vybrali do Bojníc aj my s vierou, že nával ľudí nebude ešte taký, ako keď otvorili vežu v Bachledovej doline, ktorú sme zatiaľ aj kvôli návalu ľudí nenavštívili. 09/08/18 Zdeno Vasilišin Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Hochschwab - Schaufelwand a Ebenstein Nie je umenie presvedčiť 6-ročné dieťa, aby išlo s vami na prechádzku. Tato jednoducho zavelí a ide sa. Ale keď má potomok 15 a viac, vtedy takýto postup nefunguje. Teraz však vyšla iniciatíva od syna. Chcel by ísť niekam na turistiku do Rakúska. dnes Martin Knor Svet
Túra Čierna dolina, lom Prašnica a Dolná Prašnica Začiatok augusta 2018 je veľmi horúci. Horúčavy trvajú už niekoľko týždňov, paneláky sú rozpálené a človeku sa žiada zaliezť niekam do chládku. Na horách by bolo chladnejšie, ale množstvo ľudí na hrebeňoch odrádza. Slovenský raj s jeho tienistými roklinami je ďaleko a v okolí máme väčšinu chladnejších dolín schodených, a tak voláme Janke, nech dačo vymyslí. Ponúkla nám dolinu Čierno (Čierna dolina) a dolinu Dolná Prašnica. Vraj sa schladíme. včera Danka Tomášiková Kremnické vrchy, Veľká Fatra a Choč
Túra Kelčský Javorník z Chaty Tesák Po dlhšej ceste autom z Rožnova pod Radhoštěm cez valašské dedinky sme začali s Mirom stúpať do serpentín Hostýnskych vrchov. Všade po ceste sa opravovalo, na každom kilometri boli nejaké mobilné semafory. Akoby mi chceli pripomenúť starý bulharský seriál „Na každom kilometri“ – taká obdoba poľského seriálu „Štyria z tanku a pes“. Joj, v mojej mladosti takéto seriály leteli. 23/09/18 Vladimír Popluhár Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Slepý vrch z Horných i Dolných Orešian 24/12/13 06:00 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty - Orešianske vrchy
      CHKO Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 543 m n. m.
    • min: 200 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 343 m
    • klesanie: 343 m
  • Vzdialenosť
    • 9 km
  • Náročnosť
    • 1
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 17.11.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.46614 ° SŠ
      dĺžka: 17.43956 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.46614 ° SŠ
      dĺžka: 17.43956 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trnava (vlak, bus) - Horné Orešany (bus, parkovanie pri kostole)/Dolné Orešany (bus, parkovanie pri soche sv. Urbana vo viniciach)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.02 (0.42)