Dlho som premýšľal, ako jej nenásilne dostať pod kožu turistiku. Túžil som ju občas mať v horách pri sebe. Keď človek leží sám pod hviezdnou oblohou alebo sa díva z výšky strmých skál na krajinu, ktorej nekonečnosť ohraničuje len viditeľnosť, zrazu si uvedomí, že doma – v meste, nechal niekoho, s kým by chcel zdieľať zážitky. A tak som ju ešte pred rokmi vzal prvý raz do rokliny Suchá Belá. Po váhavom zdolávaní prvých rebríkov mi bolo z jej pohľadu jasné, že sa jej tu nesmierne páči, a tak sme postupne prechádzali známe rokliny ako Veľký Sokol alebo Kyseľ, či prielom Hornádu.

Po dvoch rokoch jednodenných výletov a prechádzok v okolitých horách bolo na čase prejsť na vyššiu priečku spoločnej turistiky – vziať na plecia batohy s plnou výbavou a stráviť v prírode viac dní. Leto sa chýlilo pomaly ku koncu, a tak sme sa rozhodli, že to bude naša minidovolenka. Zatiaľ čo iní odchádzajú do prímorských destinácií a rôznych exotických krajín, my ostávame verní rodnej hrude a nášmu kúsku raja – toho pravého slovenského.

Zo severu na juh (1. deň)

Smižany – Maša – Čingov – prielom Hornádu – ústie Bieleho potoka – Kyseľ, ústie – ústie Sokolej doliny – Tomášovská Belá – Klauzy – Berezinec – Predný Hýľ – planina Geravy – Dedinky

Ráno sa budím skoro. Všetko je pobalené, natešený ako decko deň pred Vianocami s rozžiarenými očami balím posledné zbytočnosti. Naš dnešný výlet chceme začať v Smižanoch vedľa Spišskej Novej Vsi. Z vlaku vystupujeme ešte trocha rozospatí, ale krásny slnečný deň dodáva energiu do žíl. Schádzame dole ulicou k železničnému nadjazdu. Smerujeme k Hornádu a proti jeho prúdu prídeme priamo pod Tomášovský výhľad k ústiu Bieleho potoka. Trocha problémov nám spôsobí vyťahovanie drobných na vstup – občas je stovka vreciek na batohu na škodu. Cesta k Bielemu potoku cez Čingov je, na pomery, na aké sme zvyknutí z divokých roklín, monotónna. Tešme sa na trasu, ktorá nás ešte len čaká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od ústia Bieleho potoka budeme pokračovať Tomášovskou Belou až do Dediniek zelenou značkou. Máme pred sebou ešte niekoľkohodinové šliapanie a mám trošku obavy, aby to Nika s ťažkým batohom na pleciach zvládla. Našťastie – podcenil som ju a zvláda to bez problémov. Tomášovská Belá nepatrí medzi doliny, kde je potrebné zdolávať rebríky alebo strmé steny. Dolina je ľahko schodná, len na niekoľkých úsekoch sú drevené stúpačky (lávky), čo je hračka. Cestu si krátime rečami o všetkom možnom a obdivovaním prírody – od chrobákov až po voňavý vzduch naokolo. Užívam si parádne divadlo odohrávajúce sa vo vode plnej pstruhov potočných, ktoré sú ako šíp. Stačí jeden nešikovný pohyb a sú preč.

Veľmi som sa tešil na Klauzy, bol som tu zatiaľ len raz, ale odraz hôr na hladine ako zrkadlo ma vtedy zdržal na veľmi dlho, teraz som sa tešil, že tu nebudem sám. Avšak Klauzy boli sklamaním. Prišli sme práve v čase rekonštrukcie a to na zážitku nepridalo. Hučanie nákladných áut, blato a spustená voda v nádrži nás na tomto mieste dlho nezdržali. Pred nami je teraz tiahle stúpanie na Predný Hýľ, čo je v dnešný deň jediný prudší kopec, potom nás čaká len dobrá polievočka na Geravách a zostup do Dediniek. Stúpanie si krátime pospevovaním, pretože široko-ďaleko nikto nie je. Stúpanie je síce dlhé, ale vedie pekným lesom – ubehlo, ani sme sa nenazdali. Dávame si ešte krátky oddych pri smerovníku Predný Hýľ, potom len nenáročnou cestou pokračujeme lúkami až ku horskému hotelu na Geravách. Okolie je trocha prázdne, len niekoľko ľudí. Do žalúdkov putuje vytúžená fazuľovica, ktorá dodáva sily na strmý zostup do Dediniek.

Keďže v Slovenskom raji je s bivakovaním alebo nocovaním niekde uprostred lesov problém, rozhodujeme sa poctivo „ubytovať“ na lúke za hotelom v našom maličkom stane. Kým sme sa zložili a oddýchli si, pomaly sa na krajinu začala spúšťať noc. Ráno nás čaká ďalší výlet a skorý budíček. Osviežujeme sa ešte v priehrade, zjeme vynikajúcu pizzu, akú som dlho nejedol a poberáme sa spať v čase, keď to v kempe práve začína žiť.

Okruh z Dediniek na Havraniu skalu (2. deň)

Dedinky – Mlynky, Biele Vody – Zejmarská roklina – planina Geravy – Malé Zajfy – Veľké Zajfy – Občasný prameň – Havrania skala – Stratenský kaňon – Stratená – Stratenská píla – Dedinky

Ráno sme hore s prvými slnečnými lúčmi. Celé osadenstvo okolitých stanov ešte dospáva prehýrenú noc. My, naopak, balíme veci a orosenou trávou mierime do Zejmarskej rokliny. Vystúpame na nízky chrbát medzi Dedinkami a Bielymi Vodami sledujúc červenú značku. V Zejmarskej rokline je minimum vody, už v úvode nám je jasné, že Nálepkove vodopády nebudú také čarovné, ako sme si priali. Malý rušivý detail nám nahrádza úplná samota, lebo pred nami a ani za nami nie je živáčika. Nika má trocha rýchlejší krok – svoj batoh si nechala v stane a všetky ostatné veci dnes nesiem na chrbte ja, ale oproti včerajšiemu plne nabalenému to je aj tak pohoda.

Prechádzame úsek cesty zabezpečenej rebríkmi a stúpačkami – práve tieto časti mám najradšej. Nika je pri zdolávaní podstatne obozretnejšia a dáva si pozor na každý krok – mal by som si brať príklad a nešplhať sa ako opica pustená z klietky. Prvý dlhší oddych si dávame na vyhliadke nad Nálepkovými vodopádmi. Krajina je ešte zahalená do slabučkého oparu a slnko olizuje vrcholky hôr. Okolo je ticho a pred nami je len cesta a veľmi veľa času. Je to nádherný pocit – mať čas a pomaličky ho míňať uprostred lesov.

Opäť prichádzame na Geravy. Dnes sa veľmi nezdržiavame a zastavujeme sa len pri zvieratách. Kŕmime kozy, prasiatka aj kone, a potom na priľahlej lúke kŕmime tiež seba. Raňajky v tráve stáli naozaj za to, aj keď to bola len klasická strava turistov – paštéty, sardinky a cibuľa. Takéto okamihy vedia zblížiť dvoch ľudí viac ako akékoľvek pozvánky do kina alebo na kávičku v nákupnom centre.

Pri zostupe do doliny Malé Zajfy stretávame prvých turistov. Zajfy nám silne učarovali. V jednom mieste si ľahneme do trávy vedľa potoka a čerpáme energiu z okolitej prírody. Úplný relax. Úplná spokojnosť a šťastie, že tu som s niekým, kto mi je blízky. Dolinou sa kráča veľmi príjemne – žiadne stúpania ani klesania, príjemná cestička. To sa mení pri odbočke smerom k Občasnému prameňu. Musíme zdolávať výškové metre, ktoré skončia až na vrchole Havranej skaly. Pri pohľade na bralo zdola to vyzerá na poriadne dlhé stúpanie, nakoniec prichádzame na vrchol nečakane rýchlo. Avšak je tam totálna tlačenka. Nie je miesto ani na poriadnu fotku, ani na žiadne posedenie a naobedovanie sa. Zachádzame do lesa za skalou, varíme si sáčkový obed v podobe cestovín a dúfame, že sa to na vrchole troška preriedi.

Vrchol je celý čas okupovaný turistami, a preto tu veľa času netrávime. Spravíme len pár dokumentačných fotiek a utekáme preč od davov ľudí. Myslel som si, že len rýchlo zbehneme do Stratenej, preletíme to cez kopec do Dediniek a spravíme si ešte pekný večer niekde pri dobrom jedle a vínku. Plán sa mení – prvá zastávka je hneď pod Havraňou skalou. Na lúkach Pisárka pod Remiaškou sa pasie veľké množstvo koní. A to je pre náruživú koniarku, akou je Nika, silná motivácia na dlhšiu prestávku. Pred majestátnymi zvieratami mám rešpekt a držím sa bokom. Nika sa ich snaží naopak prilákať na kus trávy, čo sa jej celkom darí, keď pribieha niekoľko koní naraz. Máme pred sebou stále ešte niekoľko kilometrov, a tak musíme opustiť spoločnosť elegantných štvornohých tvorov. Zopár koní nás nasledovalo, akoby patrili nám, čo si všimol pastier a hneď za nimi posiela pastierskeho psa.

Po klesaní do Stratenského kaňonu a prejdení nepekného úseku okolo hlavného ťahu na Vernár sa opäť zastavujeme. V Stratenej nakupujeme rožky, tresku i vodu a všetko hltáme priamo pred obchodom. Zásoby jedla sa nám minuli, a tak dúfame, že v Dedinkách si niečo ešte dokúpime. Dlhší úsek trasy vedúci asfaltkami až ku Stratenskej píle unavuje nohy – predstava oddychu v kempe nás ženie vpred tak, že Stratenskú pílu si nestíhame poriadne ani vychutnať. Aj keď je to tu stále krásne – ako vždy. Čaká nás posledné stúpanie. Pomaly sa zvečerieva a mne sa ani nechce veriť, že deň ubehol tak rýchlo. Opäť sa večer trocha prechádzame Dedinkami, dáme si niečo pod zub a do spacákov zaliezame skoro. Dlho sa ešte rozprávame o hocijakých nepodstatných životných detailoch, ktoré práve v takýchto okamihoch nadobúdajú na dôležitosti.

K Dobšinskej ľadovej jaskyni (3. deň)

Dedinky – hrádza VN Palcmanská Maša – Dobšinská Maša – rázc. pod Čižmou – Voniarky – rázc. pod Hanesovou – prepadlisko Duča – Dobšinská ľadová jaskyňa – NCH Mokrade Hnilca – Stratená, časť Dobšinská Ľadová Jaskyňa

Ráno sa budíme poriadne hladní. Radi by sme doplnili zásoby, ale musíme čakať, pokiaľ otvoria potraviny. Keďže bola nedeľa, sme radi, že sa nám ušiel aspoň kus chleba a salámy. Musí nám to stačiť. V kempe narýchlo balíme všetky veci a plne naložení opúšťame Dedinky. Smerujeme na druhú stranu priehrady Palcmanská Maša do Dobšinskej Maše. Opäť to je cesta asfaltkami, ktorá je nudná. Jediným spestrením sú pekné kusy jalcov a pstruhov, vyhrievajúcich sa pri hladine, ktoré sledujeme.

Asfaltové šliapanie končí za dedinou na pekných lúkach, kde sa zastavujeme a vychutnávame rozhľady na vodnú nádrž a Gačovské skaly, týčiace sa nad Dedinkami. Prepočítavame časy podľa mapy a zisťujeme, že máme len hodinovú rezervu, preto zdvíhame zadky a poctivo šliapeme smerom na Voniarky. Cesta vedie krásnymi zafarbenými lúkami plnými čučoriedok a brusníc. Chutné bobuľky nám uberajú z našej časovej rezervy. Dávame sľub, že ich budeme cestou ignorovať. Značka nás privádza opäť na asfaltovú cestu, ktorá nie je až taká nudná, pretože okolo sú krásne lesy a široko-ďaleko sme úplne sami.

Asfaltka postupne klesá k smerovníku pod Hanesovou, kde stretávame prvých ľudí. Na lúke vedľa smerovníka je posedenie a búda, ktorá by v núdzovom prípade mohla poslúžiť na prespanie. Rozhodujeme sa, že si dáme poslednú dlhšiu prestávku práve tu. Z romantiky drevorubačského obeda v podobe štangle salámy a poriadneho kusa chleba nás vytrhávajú desiatky ôs, ktoré sa odniekiaľ prihnali. Urgentne balíme veci a utekáme preč do miest, kde nás nebudú otravovať.

Čaká nás len posledné stúpanie putovania Slovenským rajom. Avšak je pekne strmé. Mierime spod Hanesovej okolo Zelenej jaskyne k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Miestami sa mi nechce veriť, že trasa vedie tak strmým stúpaním, ale za pomoci fučania a dychčania i hromženia to zvládame a na vrchole si môžeme konečne vydýchnuť, že to bude len z kopca. Les v okolí Dobšinskej ľadovej jaskyne a krasového prepadliska Duča je naozaj nádherný. Miestami sa musíme zastaviť a obdivovať ho. V okolí jaskyne stretávame množstvo ľudí a to znamená, že zážitok v krásnej prírode pomaly, ale isto končí. Čas do príchodu vlaku si krátime prechádzkou po náučnom chodníku, vedúcom mokraďami Hnilca na železničnú stanicu.

Záver

Zážitky z troch dní ma stále hrejú, aj keď za oknami vládne zima. Turistika s frajerkou býva pre mnohých ľudí len akýmsi nedosiahnuteľným cieľom. Neraz je láska k horám silnejšia ako akékoľvek iné city. Ktovie, koľko manželstiev a vzťahov si vylámalo zuby na tejto vášni, či skôr posadnutosti. Našťastie, moja priateľka prešla nejednou turistickou skúškou, podobne ako písal Mišo Buberník v článku Ako otestovať frajerku v horách. Mojej môžem dať na turistickom vysvedčení poctivú jednotku.

Slovenský raj je veľmi dobrou vstupnou bránou do krás turistiky aj pre ľudí, ktorí horskej vášni neholdovali. V divokých dolinách, na skalných vyhliadkach či v hustých lesoch sa istotne nikto nudiť nebude. V pohorí Spišsko-gemerského krasu sa na malej rozlohe koncentruje obrovské množstvo prírodných krás, to predurčuje oblasť k turistickej atraktivite aj pre tých, ktorí zatiaľ tomuto koníčku neprepadli. Stačí prísť do Raja raz a určite to nebude poslednýkrát.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek