Trasa

Parkovisko pod Riffugio Brazza, Pecol Alm – chata Riffugio Brazza – Findeneggov kuloár – Jof di Montasio – zostup cez Scala Pipan – parkovisko pod Riffugio Brazza

Výstup je typickým prípadom nepochopenia popisu trasy v turistickom sprievodcovi, a to ich máme dokonca dvoch. Napriek tomu sa nám namiesto žiadanej trasy podarilo vystúpiť na vrchol trasou úplne inou, náročnejšou, než sme chceli. O všetkom sa dočítate ďalej.

Pohodový začiatok

Naša trasa začína na parkovisku pod chatou Riffugio Brazza (1502 m), odkiaľ vyrážame až okolo desiatej. Najprv mierne stúpame k horskej chate Riffugio Braza (1660 m). Spoločnosť nám robia krákajúce krkavce. Už teraz je šialene teplo, šípim, že asi nebudem mať dostatok vody. Za chatou je šípka ukazujúca čas na Montaž – 4 hodiny. Tu je možné tiež odbočiť smerom na Terra Rossa (2420 m) na hrebeň, kam aj mieri väčšina turistov, pretože trasa je ľahšia než výstupové trasy na Montaž. My stúpame plošinou Altipiano del Montasio smerom k západnému úbočiu. Najprv lúkami, ktoré postupne prejdú v suť. Lúky sú posiate malými skalkami, ktoré sú ideálnym útočiskom svišťov. Najprv vidíme prvého, ktorého si nadšene fotíme. Potom sa ukáže druhý, tretí, štvrtý... celé svištie rodinky. Pózujú, vôbec sa neboja, hotový sviští raj.

Ako hore

V sprievodcoch sa môžeme dočítať, že žiadna trasa na Montaž nie je ľahká, avšak ak už máme ísť hore relatívne dobrou trasou, tak to má byť cez Scalu Pipan, ktorú prekonáva lanový rebrík (60 m), čerešnička na torte tejto trasy. Rebrík je pozostatkom po 1. svetovej vojne, keďže priamo hrebeňom viedla vojnová línia, ale nebojte sa, v roku 1963 bol obnovený a zrekonštruovaný. Alternatívou k nej je trasa Verde, ktorá je vedená rovnako ako trasa Scala Pipan, akurát obchádza rebrík strmými trávnato-skalnatými pásmi bez istenia. K výpočtu trás z juhu patrí trasa Findeneggovým kuloárom (anglický popis aj s fotkami nájdete na www.summitpost.org, taliansky aj s fotkami na www.cimefvg.it), ktorou sa hore dostali aj prví horolezci/turisti a ktorou nakoniec na vrchol vystúpime aj my. Ide o nezaistenú trasu miestami s jednotkovým a dvojkovým lezením. Pre fajnšmekrov sú zaujímavé trasy zo severu, ktoré objavil alpský nadšenec Julius Kugy. Sú ťažké, s dobou výstupu cca 6 hodín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Náš pôvodný plán bol vystúpiť hore aj dole trasou Scala Pipan. V mieste pod stenou v suti, kde sa chodník delí (doprava na Scalu Pipan, hore suťou a doľava na trasu Findenegg) však chýba akákoľvek ceduľa či smerovník, a z mapy, ktorú máme, tiež nie je jasné, ktorým smerom sa vybrať. A tak sa omylom vydáme smerom na Findenegg, čo zisťujeme až o dobré dve hodiny, keď v protismere stretáme prvých turistov a s nimi diskutujeme trasu. (Až podľa fotiek na internete zisťujem, že rázcestie bolo popísané na nejakej skale, ktorú sme prehliadli).

Trasa Findenegg

Čo nás teda čaká na trase cez Findeneggov kuloár? Najprv je potrebné sa k nemu dostať. Po vystúpaní suťou ide chodník do skaly, kde postupne prejde na úzke suťové lávky. Nimi sa stúpa, klesá a traverzuje hlboko nad údolím, niekedy s miestom len na šírku jednej nohy. Po čase prídeme až takmer k bivaku Suringar (2430 m). Nie je ho však vidieť, je trochu za skalou. Odtiaľto sa stúpa prudko hore skalnými terasami a žľabom. Okolo lietajú skalky, prilba je nutnosťou. Až neskôr si všimneme, že za lietajúce šutre môžu miestne kozorožce či terénkozy, ktorých tu je kopec. Jeden z nich nás akoby začal sprevádzať. Postupne s nami stúpa hore, sledujúc, ako napredujeme. Celá trasa Findenegg nie je zaistená, okrem jedného lana v jednom mieste traverzu. Pod hrebeňom mám celkom dosť, fakt som si nezobrala so sebou dostatok vody a slnko pečie ako naozaj. Po takmer piatich hodinách vyliezame na vrcholový hrebeň. Samotný vrchol s krížom je na dohľad.

Jof di Montasio

V spoločnosti ďalších kozorožcov vyliezame hore. Tak, konečne sme tu, na Montaži (2753 m). Musím priznať, že takto unavená som ešte po žiadnom výstupe doteraz nebola. Ako už tradične, sme na vrchole sami. Hoci vlastne úplne sami nie, nechýba „náš“ kozorožec, ktorého sme si pomenovali ako „kučeravý“ kvôli vlnitej ofinke, plus ďalší väčší či menší členovia stáda. Inak, vrcholové rituály ostávajú nezmenené, vrátane vrcholového pivka. Výhľady sú neskutočné, kochala by som sa do-neviem-kedy. Vedľa nás na východe je Viš (2666 m), za ním zvyšok Júlskych Álp, pred nami na juhovýchode masív Kaninu (2587 m), dole pod nami lúky a miniatúrne parkovisko, kde sme dnes ráno začali, na západe kúsok výstupovej trasy, na severe padák do údolia Saisery. Škoda, že nemôžeme ostať dlhšie.

Zostup

Na zostup sa vyberáme správnou trasou, smerom na Scalu Pipan. Najprv opäť po hrebeni, s nálezom kešky venovanej vrcholu. Onedlho míňame pozostatky objektov z 1. svetovej vojny. Je neuveriteľné, že tu boli vojaci schopní držať líniu aj počas zimy.

Trasa začína postupne klesať. Opäť to je obľúbený mix skaly a sutiny. „Kučeravý“ a spol. nás nasledujú. Prichádzame k rebríku. Je to jediné miesto na trase, kde sa dá využiť ferratový set. Cca 60-metrový rebrík sa jemne hýbe, ale dá sa ním v pohode zliezť. Pod rebríkom pokračuje kombinácia skaly a sutiny, miestami vôbec nevieme, kade pokračovať. Našťastie „kučeravý“ nám vždy spoľahlivo ukáže ďalšiu cestu. Keď spomalíme, tak nás čaká na najbližšej skale. Je to kúzelné. Keď opúšťame skalu a prechádzame len do sutiny a následne do trávy, tak sa s nami „kučeravý“ symbolicky lúči. Nepokračuje s nami ďalej, akoby sa jeho misia previesť nás trasou v tomto momente skončila. Vrchol a časť zostupovej trasy je zahalená mrakmi. Aj hora sa s nami lúči.

Nasleduje ešte zdĺhavý zostup serpentínami lúkou k autu, cestu si skracujeme popri koryte suchého potoka k salašu Pecol. Okolo siedmej sme pri aute, totálne zničení - teda aspoň ja. Montaž sa s nami lúči zaliaty oranžovými lúčmi zapadajúceho slnka.

Autorom väčšiny fotografií je Matúš Morong

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek