Ako nám takmer nič nevyšlo a nakoniec sme z toho boli nadšení

Alebo trochu iný pohľad na výstup na Veľký Grič (972 m n. m.)

Keďže niektorí z našej partie už dlhšiu dobu neboli „nikde von“, padlo rozhodnutie pripraviť na december plán výjazdu. Tentoraz padla voľba na Lukáša, ktorý sa úlohy organizátora zhostil skvelo. Návrh vyraziť na jednodňovú túru na Veľký Grič (Veľký Kric) pri Handlovej s „feratkou“ sa mne ako aj ostatným veľmi pozdával, a tak padol súhlas. Čo to sme naštudovali a pripravili sa. Po tento bod išlo všetko podľa našich plánov.

Vyššia moc začala úradovať pri zostavovaní „tímu“, ktorý mal na akciu vyraziť. Z potenciálnych kandidátov, ktorých by bolo na začiatku aj za tri autá, sa po dlhotrvajúcich naťahovačkách a vyčkávaniach nakoniec vykľula zostavička troch jedincov, ktorí boli odhodlaní túru absolvovať. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to vcelku šťastné riešenie. V našej partii nie sme až na pár výnimiek nejako extra fyzicky zdatní a s lezením nemá skúsenosti skoro nikto. Výstup sme si nechtiac troška „vyšperkovali“ a nechcem si nejako fandiť, ale (prepáčte, chlapci) domasedi by to zvládali asi len veľmi ťažko.

Vyrazili sme v sobotu ráno 14. 12. 2013, trošku neskôr, veď načo sa ponáhľať na nejaký „kopček“ s prevýšením cca 250 m (neurážam, odvtedy ho milujem). Úvodným prekvapením bolo, že Lukáš naplánoval cestu nie priamo z Handlovej po červenej, ako sme sa pripravili, ale z Horného konca, čo je južná časť baníckeho mestečka. Od posledných domov sme vyrazili lesnou cestou a ďalej cez zasnežené lúky smerom k Veľkému Griču. Všade hmla ako mlieko, keď zrazu sa na pár minút hmla rozostúpila. Mali sme možnosť vidieť nášho „kamaráta“ a tým aj troška poopraviť smer našej cesty. Lukáš si okrajom lesa zbieral materiál na ohník (brezovú kôru a podobné záležitosti), ktorý sme si chceli na vrchole spraviť a my s Robom sme sa chystali hľadať cestu k feratke. „Aha, veď tu je šípka,“ zvestoval objaviteľ Robo a bolo po hľadaní. Lesom sme sa po značení dostali pod kopec, ktorý bol opäť v hmle s viditeľnosťou tak na 20 - 30 m. Začali sme postupne cez suťovisko naberať výšku, orientačne si pomáhajúc stopami v snehu, ktoré tam zanechal nejaký dobrodruh (odvodené od „dobrý druh“). Dúfali sme, že si bol obzrieť feratku. Chyba (alebo našťastie?)!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dotyčný si to vyšliapal len na jeden zo severných výbežkov masívu s pekným výhľadom, a potom sa tou istou trasou vrátil späť. Ako sme sa dovtípili, to sme nástup na feratu minuli (značenie sme minuli asi o 2 - 3 metre, no všimnite si bielu farbu na buku, keď je všade sneh a hmla). Padlo rozhodnutie radšej nestrácať výšku, nevracať sa a skúsiť vyjsť hore nejakou neplánovanou cestou. Viditeľnosť sa zlepšovala, ale aj tak bola stále mizivá, a tak orientovať sa v neznámom teréne a plánovať trasu na vzdialenosť dlhšiu ako 10 m bolo veľmi ťažké. Okrem toho sme ani nevedeli, kde presne sme. A začala morda. Príjemná drina s adrenalínom až v ušiach, koncentráciou na 110 % a s očakávanou čerešničkou na konci. No naliezli a našplhali sme sa dostatočne (všetko bez výstroje, veď sme sa vybrali naľahko) a niektoré úseky aj s ohľadom na sneh a ľad boli naozaj dosť ťažké. Ak by sa to niekomu nevidelo, nie sme nejakí nezodpovední zelenáči a myslím si, že svoje sily a schopnosti vieme dostatočne odhadnúť, takže sme nejako extra neriskovali. No možno troška (to by mi ženuška aj s dcérkou dali po kotrbe).

Ako sme sa dostali trochu vyššie nad hmlu, zistili sme, že sa „trepeme“ len na nejaký „predvrchol“, časť veže, pravdepodobne v okrajovej časti Baštového múru. Ale slniečko nám pripekalo a „veľký brat“ bol na dohľad. Nakoniec sme to „s prehľadom“ zvládli a vrcholové výhľady s inverziou boli aj za štyri čerešničky. Super!!! Z množstva ohnísk, ktoré na vrchole sú, sme si vybrali správne. Urobili sme si ohník, opiekli klobásky, dali si po glgu vínka a boli sme takí spokojní, ako len chlapi-turisti môžu byť.

Pri pohľade z vrcholovej vyhliadky som si všimol človiečika, ktorý z veže situovanej pod výhľadom (Chrámový štít) fotil nádhernú inverziu. S Lukášom na seba čo-to pokričali a vedeli sme, kde sú reťaze a kadiaľ k nim. Cestu dole sme doplánovali teraz a tešili sme sa na zostup feratkou. Na vrchole sme stretli ešte štyri kusy ťažko kategorizovateľných jedincov (2 osoby mužského a 2 osoby ženského pohlavia) v rifliach, „vetrovčičkách“ a nejakých teniskách (alebo podobne vyzerajúcej obuvi), ktorí „prisámvačku“ neviem, kde sa tam vzali a kam sa takto vystrojení vybrali.

Dole sme zišli cez Chrámový štít a feratkou (tak sme ju našli krásavicu, vďaka Horolezecký klub Prometeus z Handlovej). Pomaly, na istotu, s ohľadom jeden na druhého sme bezpečne dorazili do lesného porastu. Tam sme zistili, ako tesne sme minuli nástup smerom hore. Zhodli sme sa, že výstup by bol v snehu dosť riskantný a náročný (najmä poslednému z trojice sa tam, kde predchádzajúci pokazili stopu, šmýkalo jedna radosť). A tak sme ostali spokojní, že sme ho nemuseli absolvovať.

Ako sme sa vracali cez lúky smerom k autu, začali sme si uvedomovať, že počas dňa sme dostali „zhora“ (alebo podľa želania odniekiaľ) množstvo usmernení, „postrkov“ a príležitostí, ktoré nám náš výlet urobili nádherným a duši lahodiacim. Či to bolo zostavenie výpravy, dočasné rozostúpenie hmly, stopy v snehu, turista na Chrámovom štíte s informáciami a nádherná inverzia. Všetko nás doviedlo k tomu, že dnes píšem článok a mám pocit, že sme vo Veľkom Griči (Krici) našli priateľa, ktorého ešte určite prídeme pozrieť. Tiež by som sa mal poďakovať „tam hore“ za to, že sme to zvládli zdraví a šťastní.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek