1. deň

Jizerka – Lasičí cesta – Jelení stráň – Pytlácké kameny – Zelený kámen – Předel – Nebeský řebřík – rozhledna Smrk – Francouzská cesta – Tišina – Hubertka – Lázně Libverda

Presun z Bratislavy do Jablonca sme prežili a vyspatí, bohato naraňajkovaní, sme po hodinovom presune autobusom nedočkavo vystúpili pred Chatou pod Bukovcem, neďaleko obce Jizerka. Chata bola zatvorená a mierne ošumelá. Po asfaltke sme sa vybrali po červenej značke do bývalej sklárskej obce Jizerka. Na okolitých lúkach rozkvitali prvé jarné kvety a pásli sa ostrihané ovce. Pred klesaním k obci má pamätnú dosku MUDr. Wilhelm Lange – univerzitný profesor a gynekológ. Meno nás upozorňuje, že sa nachádzame v kraji, ktorý má pohnutú nemecko–českú históriu, zakončenú odsunom sudetských Nemcov po II. svetovej vojne.

Sklárne sú dávnou minulosťou a domy roztrúsené po lúkach okolo cesty sú zväčša prerobené na penzióny. Pri smerovníku Lasičí cesta opúšťame asfaltku a začíname chodníčkom stúpať do lesa. Ponad ihličnaté stromy v diaľke vidíme skalné útvary, ktoré voľakedy čneli doďaleka v nezalesnenom teréne. Vraj sa uvažuje o odlesnení ich okolia, aby lepšie vynikli. Terén sa stáva močaristý a občas kráčame po drevenom chodníku. Prichádzame k prvým skalám – Jelení stráň. Sme v nadmorskej výške nad 1 000 m a je z nich celkom pekný výhľad. Mňa skôr zaujal pohľad na zem. Rastie tu niečo, čo pripomína ihličnatú vetvičku a pomedzi to vyrastá niečo červené. Samozrejme, že nemám ani šajnu, čo to je, ale veľmi sa mi to páči. Pokračujeme k Pytláckým kamenům. Podľa povesti tu mal skrýšu nezraniteľný pytliak Hennrich. V samotnej kope skál je skalné okno a prístup k nim je cez skalnú bránu. Je taká malá, že som sa musel dosť zohnúť, aby som prešiel. Od skál pokračujeme lesnou cestou. Prichádzame ku kope drevených kolov, na konci začiernených. Asi budú slúžiť na plot, no nám to pripomenulo nechválne známy dávny zvyk napichovania nepriateľov na koly. Musela to byť hrozná smrť.

Opäť kráčame po drevenom chodníku a prichádzame k informačnému panelu o rezervácii Černá jezírka. Tečie tu naozaj asfaltovo čierny potok, asi dôsledok okolitej rašeliny. Územím prechádza hlavné európske rozvodie medzi Baltickým a Severným morom. Toto je asi najzaujímavejšia časť dnešnej túry.
Časom rašelinové lúky končia, s nimi aj drevený chodník a prichádzame na asfaltku s pekným prístreškom. Keďže nám brušká dávnejšie signalizujú hlad, vybaľujeme zásoby z ruksakov a dookola sa ponúkame rôznymi dobrotami, vrátane tekutých. Po nasýtení sa slníme a veľmi sa nám nechce pokračovať. Čas je neúprosný, a tak napokon vykročíme dolu asfaltkou. Smerovník Nebeský řebřík nás z nej nasmeruje veľmi strmo doprava. Skalnatým chodníčkom na 1 km vystúpame vyše 200 m a ocitneme sa pod oceľovou rozhľadňou na Smrku. Keďže sme neďaleko poľských hraníc, neprekvapí nás poľský pojazdný bufet. Oproti smerovníku je veľký kameň s fotkou a textom, že 16. augusta 1809 na horu vystúpil slávny nemecký básnik T. Körner a pri 100. výročí udalosti postavili pomník nemeckí turisti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napriek veľmi silnému vetru a mojej nechuti k výškam vystupujem spolu s ostatnými na vyhliadkovú plošinu. Je z nej vynikajúci výhľad široko-ďaleko, ale vietor nás rýchlo zaženie dole. Pozrieme si drevenú plastiku miestnej obdoby Krakonoša a schádzame neznačene na asfaltku a po nej k výletnej reštaurácii Hubertka. Sedí tu v jarnom slniečku kopa cyklistov. Pokračujeme k rozmlátenej chate Jizerka. Na lúke pred ňou je veľký drevený kohút a pod ním z obrovského kmeňa vysekaná lavička. Z nej je výhľad na náš cieľ – kúpele Libverda. Napokon do nich ani nevstúpime, lebo na ich začiatku sa vyberáme doprava chodníkom k reštaurácii Obří sud. Je to naozaj obrovský sud a v ňom dvojposchodová reštaurácia. Nedávno ju vraj zrekonštruovali. Keďže krásne svieti slniečko, zostávame sedieť vonku a každý popíja, čo je jeho hrdlu blízke.

2. deň

Bílý Potok – vodopády Černého potoka – Hajní kostel – Frýdlantské cimbuří – Nad Černým potokem – Na Ždárku – U Tetřeví boudy – Velký Štolpich – Pod vodopády – Ferdinandov – Hejnice

Druhý deň nás autobus zaviezol do obce Bílý Potok a po chvíli blúdenia nachádzame zelenú značku. Po nej lesom stúpame k nádhernému vodopádu Černého potoka. Vedie k nemu 500 m odbočka a veru sa oplatí po nej vybehnúť hore k vodopádu. Je jar, vody je v ňom bohato a v slnku tvorí vodná triešť nádherné dúhy.

Nadšení z vodného divadla sa vraciame na lesnú cestu a serpentínami stúpame lesom. Dnešný deň bude o výstupoch a zostupoch. Prichádzame k prvej odbočke – Hajní kostel. Vraj hore v skalách bolo voľakedy pohanské obetište. Strmým chodníkom prichádzame pod skalu, na ktorej trénujú skalolezci. Popri nej vychádzame hore, kde na samý vrchol vedú schodíky vytesané do skaly. Keď vystúpime na náhornú plošinku, nájdeme dievčinu, ktorá istí chlapíka lezúceho po skale. Smejeme sa, že načo sa namáha, keď sa dá aj po schodoch. Z plošinky je nádherný výhľad. Dole pod nami je bazilika v obci Hejnice a nad nami kríž na Frýdlantským cimbuří.

Keď sme sa „nakochali“, vraciame sa dole na lesnú cestu a po nej stúpame k odbočke na cimbuří. Je tu celkom živo, ale veď je krásne počasie. Zasmejeme sa, keď na obrovskej skale vedľa cesty sú nakreslené dvere s nadpisom Hospoda. Niekomu asi vyschlo v gágore a fantazíroval. Cesta sa stáva skalnatou a v sedle je konečne odbočka k najvyššiemu bodu dnešného dňa. Opäť strmo lesom pod skalu a každý si po svojom nachádza cestičku cez skalu k rebríku, odtiaľ na druhú s krížom a vyhliadkou. Na mňa je to veľmi adrenalínové, a tak len z posledného schodíka železného rebríka fotím fantastický výhľad na krajinu pod nami. Potom sa vraciam pomedzi skaly a ako jediný nachádzam v sedielku ukrytú vrcholovú knižku a pečiatku.

Pod brezou sa naobedujeme a keď nám začína byť chladno, rozhodneme sa pokračovať ďalej. Schádzame na cestu, prechádzame po nej cez hrebeň a začíname po asfaltke klesať k sústave vodopádov na Čiernom potoku. V sedle je obrovské stavenisko. Robia záchytnú nádrž na jarné vody, ktoré v poslednej dobe robia svojou prudkosťou problémy dolu položeným obciam. Opúšťame asfaltku a lesnou cestou popri meandrujúcom potôčiku dochádzame k betónovej „dvojkoľajnici“, ktorá sa lesom tiahne do diaľky. U Tetřeví boudy sa od nej oslobodíme a lesným chodníčkom klesáme popri potoku, vytvárajúcom sústavu vodopádov. Vraj inšpirovali Wágnera k napísaniu opery Čarostrelec. Po drevenom mostíku pri vodopáde Velký Štolpich prechádzame ponad potok na druhú stranu, nevedomky opustíme značku a klesáme povedľa sústavy vodopádov na vyhliadkovú plošinku. Konečne sme s Danicou sami, davov okolo nás som mal plné zuby. Dumáme, čo mohlo inšpirovať Wágnera, ale keďže nie sme hudobní skladatelia, len vstrebávame okolitú nádheru do pamäti. Slniečko zašlo a blíži sa dážď. Nuž pokračujeme ďalej. Po mostíku, ktorému nedávno odpadlo zábradlie, sa vraciame na lesnú cestu. Je na nej kríž Gustavovi Waiwaldovi, ktorý tu asi v roku 1930 zomrel. Neďaleko je oveľa zaujímavejšia pamätná tabuľa. Nemecký horský spolok ju nechal spraviť na počesť cisárovnej Alžbety, známej ako Sissi. V celkom slušnom daždi zostupujeme do obce Ferdinandov a z nej prechádzame do obce Hejnice. Zo sľubovanej prehliadky kláštora nič nie je, lebo ho premenili na hotel a kongresové centrum. Nuž si prezrieme aspoň baziliku, navštívime cukráreň a napokon nás autobus odváža do penziónu.

3. deň

Hodkovice nad Mohelkou – Záskalí – Javorník – Javornická kaple – Rašovské sedlo –Rašovka – Rašovský hřbet – U Šámalů – Pláne pod Ještědem – Nad Pláněmi – Ještěd – Pláne pod Ještědem – Za Hanychovem – Horní Hanychov

Hoci Jablonec a Liberec nie sú od seba veľmi vzdialené, nám to autobusom do Hodkovic trvalo dosť dlho. Začali sme červenou stúpať po asfaltke až do Záskalí. Od kaplnky v Záskalí sme aspoň opustili civilizáciu. V jarnej zeleni okolitých lúk sa pri ceste pekne vynímali ružové kvety lopúchov (pozn. red.: pravdepodobne ide o deväťsil lekársky). Cesta nás doviedla k ďalšiemu Obřímu sudu. Je v ňom informačné centrum, reštaurácia a hotel. Zistili sme, že sme sa priplietli do miestneho 50 km diaľkového pochodu (DP). A tak nás pohodovkárov obiehali rôzne vekové kategórie a tomu zodpovedalo aj ich oblečenie. Potešilo ma, že tento druh turistov sa v ničom neodlišuje od mne známeho v okolí Bratislavy.

Pohybovali sme sa v mikroregióne Císařského kamene. Z lúk, na ktoré sme vyšli z lesa, boli pekné výhľady a v diaľke sme po prvýkrát uvideli vysielač na Ještedě. Od kaplnky, vyzdobenej „pomlázkou“, sme sa drobnou vlnovkou dostali ku krčme v Rašovskom sedle. Parkovalo pred ňou niekoľko parádnych motoriek. Jar vylákala von nielen turistov, a to nás čakali ešte inakšie prekvapenia. Lúkami sme došli do ďalšej krčmy U Šámalů. Bola zároveň kontrolným bodom DP a praskala vo švíkoch. Šikovná krčmárka však všetko s prehľadom a humorom zvládala. Pred krčmou je kamenný stolec, obnovený rodákmi a vysvätený litoměřickým biskupom. Oplatí sa postáť a kochať sa nádherným výhľadom. Konečne sme trošku kráčali lesom, aj keď to prinieslo krátke, ale prudké stúpanie. Preto nás vcelku prekvapil veľký pamätník, ktorý hovoril o zhromaždení 30 000 nemeckých a českých robotníkov 7. 8. 1870. Aj tak ich našli žandári a zhromaždenie bolo násilne rozohnané.

Lesná cesta sa zmenila v asfaltku a došli sme k chate KČT Pláně. Na slniečku sa vyhrievala zmes rôznych návštevníkov. Na lúke bolo snáď posledných 100 m² snehu. Nezastavili sme sa, lebo sa začal dvíhať vietor a navyše nás lákal vysielač. Posledné stúpanie ku konečnej sedačky Horní Hanychov – Skalka a akoby alejou kráčame k vysielaču na jej konci.

V sedle sa napájame na asfaltku k vysielaču a špirálou stúpame hore. Oproti nám sa zrazu zo zákruty vynorili dokonalé zmenšeniny terénnych automobilov. Ich vodiči vo vekovom rozpätí 15 – 70 rokov ich práve stáčali po modrej turistickej značke dolu na Liberec. Priznám sa, že sme v nemom úžase sledovali, ako dokonale zdolávajú skaly. Ani začínajúci dážď im a ich majiteľom neprekážal. Došli sme k požičovni „bicyklokolobežiek“. Sú rôzne spôsoby, ako sa prizabiť a veru na jazdu týmto po asfaltke, križujúcej zjazdovku popod lanovku, by ma nenahovoril nikto.

Zrazu sa k nám začal približovať rev motoriek. Hore k vysielaču sa štverali Mopedy, Jawy, Čezety a iné dvojkolesové tátoše mojej mladosti. Šoféri dobovo oblečení, staré prilby a okuliare. Mašinky makali ani za mlada a s pomalou istotou sa štverali na parkovisko. Stáli sme mierne začarovaní okolitým divadlom, no lejak nás rýchlo vohnal dnu. Našli sme si stolík a pustili sa do prineseného jediva. Na naše prekvapenie to nikomu z personálu neprekážalo. Aj tak tam mali kopec zákazníkov.

Keď prestalo pršať, obišli sme vysielač dookola a nadchýnali sa nádherným výhľadom do šíreho okolia. Napokon nás plynúci čas donútil zatrúbiť na ústup. Vrátili sme sa výstupovou cestou k chate Pláně a od nej po modrej sme lesom zišli ku skokanským mostíkom a dolnej stanici lanovky. Kúsok pod ňou, na obratisku električiek, je infocentrum a predajňa suvenírov. Pracuje tu veľmi príjemný a ochotný pán. Ak budete potrebovať akékoľvek informácie o naozaj širokom okolí, vrátane NSR, obráťte sa s dôverou na neho.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek