Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Sedlo Vabec – Osly – Ľubovniansky hrad

Po bezchybnej celodennej hrebeňovke Spišskou Magurou si dávam deň oddychu a počas neho si plánujem ďalší deň. Malo by to byť niečo menej časovo náročné, pretože vychádza akurát na Štedrý deň. A keďže ako jeden z cieľov vianočnej dovolenky som si dal aj potulky Ľubovnianskou vrchovinou, voľba padla na vrchol Osly. Nie je to práve najvyšší vrchol pohoria, ale je to predsa len významná križovatka turistických ciest nad Starou Ľubovňou. Ako nástup si vyberám nádherné vyhliadkové sedlo Vabec.

Vzdialenosť
9 km
Prevýšenie
+232 m stúpanie, -408 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 24.12.2013
Pohoria
Ľubovnianska vrchovina
Trasa
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - sedlo Vabec (bus, miniparkovisko)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Sedlo Vabec – Osly – Dlhé role – Stará Ľubovňa, Ľubovniansky hrad

Ľubovnianska vrchovina je v rámci Slovenska dosť nenápadné pohorie. Nevyniká ani rozlohou, ani nadmorskými výškami. Maximum dosahuje vo výške 1023 m kopec Eliášovka na hranici s Poľskom. Svoje krásy rozhodne má aj toto horstvo, len ich treba pozorne hľadať. Takmer celé pohorie sa nachádza v okrese Stará Ľubovňa a malá časť na východe v okrese Bardejov. Dve (slovenské) časti sú na krátkom úseku medzi riekou Poprad pri obci Čirč a obcou Obručné oddelené predhorím Čergova. Na poľskej hranici Ľubovnianska vrchovina plynule nadväzuje na Beskid Sądecki, kde nájdeme aj vyššie nadmorské výšky. Hraničná čiara prechádza v smere západ – východ od sedla Rozdiel kopcami, od Mníška nad Popradom až po Čirč – štátnu hranicu zväčša meandrujúcou riekou Poprad a od Obručného opäť kopcami až po Kurovské sedlo. Kurovské sedlo (683 m) je zaujímavé tým, že oddeľuje Západné a Východné Karpaty.

Vabec

Nechávam sa autom vyviezť nad mesto do sedla Vabec (766 m), ležiaceho na hlavnom hrebeni pohoria. Bezpochyby jedno z najkrajších miest v blízkosti Starej Ľubovne, pretože zo sedla je krásny výhľad na časť mesta, nad ním tróniace Levočské vrchy a smerom na západ a juhozápad je netradičný pohľad na Spišskú Maguru a na Tatry. Tiež je vidieť aj časť Pienin. No a čo je zaujímavé, ešte sa tu nachádza zopár veľmi zaujímavých skaliek, ktoré obľubujú staroľubovnianski lezci, ktorí majú klub pomenovaný práve podľa Vabca. Takže vždy, keď sa mi naskytne možnosť, veľmi rád na Vabec zájdem. Tak tomu bolo aj dnes. Po vylezení z auta viem, že je ideálny deň na zimnú turistiku. Obloha je jasná s pár obláčikmi, snehu akurát po členky, teplota jemne nad nulou, čo viac si priať. Akurát nejakú spoločnosť, no nikoho sa mi na dnes nepodarilo pozháňať, asi preto, že vianočné prípravy vrcholili.

Hneď na začiatku túry mám prekvapenie. Tomuto krásnemu prostrediu sa niekto rozhodol dať poriadnu facku. Hneď vedľa asfaltky je provizórne oplotenie so zákazom vstupu a za ním sú vybudované betónové základy akejsi stavby. Bol som tu na začiatku jesene a už vtedy som videl, že sa tu čosi začína robiť. Trošku poniže je vybudovaný akýsi drevený zrub. Predpokladám, že budujú penzión alebo reštauráciu. To by mala byť dobrá ryža, keďže tadiaľto prechádza veľa Poliakov. V podstate mi takéto stavby neprekážajú, keď sú zasadené citlivo do prostredia. Toto mi tu akosi nepasuje. Nebudem ale predbiehať a odsudzovať niečo, o čom nič neviem. Uvidíme, čo z toho nakoniec bude. Čo mi príde ešte absolútne komické, je, že turistický smerovník je pár metrov za ceduľkou nepovolaným vstup zakázaný, takže ako turista som povolaný a môžem k nemu napriek zákazu ísť?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Okolo staveniska schádzam dole slabo vychodeným chodníčkom k najbližšej skalke. Po pár minútach som pri nej a obkukávam si ju. Je vysoká zopár metrov, no z južnej strany je podstatne vyššia, keďže vyrastá zo svahu. Jej vrchol a severná časť sú pod snehom. Samozrejme chcem na ňu vyliezť a v snehu pozerám na akési stopy vedúce na ňu. Sú to moje stopy staré tri dni, keďže pred troma dňami som tu bol na západ slnka. Nik na nej odvtedy nebol. Opatrne vyleziem nahor a naplno si vychutnávam krásu. Krajina je pod snehom a božský pokoj sa dá krájať. Poniže sú ešte ďalšie skalky, ale tam kvôli času dnes nejdem. Pozerám na všetky vyššie spomínané horstvá a hľadám Veterný vrch na Magure, na ktorom sme predvčerom stáli. Schováva sa za iný kopec. Zliezam zo skalky dole a obchádzam ju dookola. V jednom mieste je kompletne rozštiepená a touto puklinou sa dá preliezť. Je to Rozštiepená skala. A hore sa dá preskakovať z jednej polovice na druhú. Obdivujem skalu z každého uhla a zisťujem, že v podstate sa mi ani odtiaľ nikam nechce ísť. No dnes večer a aj nasledujúce dni sú okrem iného aj sviatky jedenia, tak nakoniec sa neochotne zberám ukrajovať ďalšie kilometre a spaľovať v predstihu vianočné kalórie.

Lesmi na Osly

Nuž vraciam sa do sedla a odtiaľto sa vyberám po žltej na Osly. Malo by ísť o pohodovú trasu po lesných cestách. Začínam pozvoľna stúpať najprv po poľnej ceste, vedúcej lúkami a výhľady na západ (Tatry a Spišská Magura) sú stále nádherné. Pri ceste sa v snehu šantí maličké dievčatko a tatko si ju fotí. Onedlho to čaká aj mňa. Moja zvedavosť mi ale nedovolí ísť iba po chodníku, preto ešte na lúke odbieham, neviem prečo, trochu mimo chodníka. O chvíľu na snehu nachádzam ohlodanú končatinu od srnčej zveri. Ako sa sem dostala, netuším, či to boli vlci alebo to možno odhodili poľovníci.

Otvárajú sa mi odtiaľto výhľady na sever, vidím Eliášovku a na horizonte aj poľské Sadecké Beskydy. Vidieť aj najvyšší vrch poľského pohoria Radziejowu (1266 m). Po priblížení fotiek si z lesov pekne vykukuje aj vrchol rozhľadne na tomto vrchu, v septembri som mal možnosť užívať si perfektné výhľady z nej. O chvíľu vstupujem do lesa a na strome je žltá aj modrá značka. Pôjdem po žltom Kuriérskom chodníku Oslí vrch – Eliášovka. Modrá sa po chvíli odpojí na juh. Prechádzam cez lúčku s vysielačom, potom idem väčšinou lesnými cestami v objatí stromov. Ide sa veľmi dobre, cesty sú prejazdené od traktorov. Na ďalšej lúčke sa stretávam s pár kusmi srnčej, ktoré stáli asi 3 metre odo mňa za stromami na okraji cesty. Jedna chvíľu postála a sledovali sme sa. Kým som vytiahol foťák, ukázala mi zadok, bolo to milé stretnutie. Pokračujem zmiešanými lesmi až natrafím na rúbanisko s mladinou a upravenou studničkou a posedom. Odtiaľto je opäť skvelý výhľad na sever. Zopár rúbanísk po ceste ešte prejdem a čím som vyššie, tým viac sa menia lesy. Zo zmiešaných na ihličnaté. Po nejakom čase šliapania pred sebou vidím, že môj chodník sa napája na širšiu cestu smerujúcu zhora. Čosi ma prinútilo postáť za stromami a o pár sekúnd vidím psa valiaceho sa po ceste. A nikde nikoho. Našťastie si ma v rýchlosti nevšimol a bežal dole po ceste. Až po pár sekundách sa tam zjavili dva džípy rútiace sa dole. Ešteže som nebol na zvážnici, lebo by to určite neubrzdili a zvalcovali by ma.

Idem ďalej a opäť si všímam niečo podozrivé. Cez mladinu vidím akúsi drevenú konštrukciu, podobnú turistickým rázcestníkom. Som na to zvedavý, tak na najbližšej odbočke zo značky tam idem. No čo ma tam čaká? Dnes ďalšia tabuľka zákaz vstupu! Nuž súkromný pozemok je súkromný pozemok, ale aspoň čo ja viem, tak v lese toto nemá čo hľadať, pokiaľ tam neprebieha ťažba. Zákaz, aj keď sa mi nepáči, neporušujem, lebo tadiaľ dnes moja cesta nevedie. Vraciam sa na značku a som na čistinke s cyklosmerovníkom s názvom Osly. Tu majú tabuľkový vrchol cyklisti, turisti ho majú trochu neskôr a vyššie. Prejdem ešte pár desiatok metrov cez les a som na lúke. Predo mnou vidím pod mohutnými smrekovcami žltú tyč a vedľa je prístrešok a drevený panel, informujúci o slovensko-poľských kuriérskych chodníčkoch. Ocitám sa na vrchole Osly (859 m). Je tu križovatka žltej (smer naspäť na sedlo Vabec), zelenej (smer Kače – Mníšek nad Popradom) a červenej (smer Ľubovniansky hrad a Stará Ľubovňa alebo opačne Hliniská, Sliboň a Sulín).

Niet tu nikoho, len stopa po bežkách, po zopár ľuďoch a po nejakom aute. Pod stromami je kamenný kríž s odkazom: „V roku 2000 bola pri tomto kríži obnovená Púť rodín. Z úcty k našim predchodcom a s úmyslom zblížiť naše rodiny.“ Určite posolstvo na zamyslenie. Ďalej je obrovská lúka, ktorú si idem prezrieť. Naposledy som tu bol pred vyše 10 rokmi, tak si ani presne nepamätám, čo tu je. Výhľady sú odtiaľto najmä na sever na kopce Skalná a Soľovka, no a celý horizont zaberajú Sadecké Beskydy s najvýraznejším vrchom Pusta (1060 m). Za ním sa nachádza lyžiarske stredisko Wierchomla, ktoré navštevujú aj tunajší obyvatelia. Vraciam sa k prístrešku, občerstvujem sa a vymýšľam ďalší postup. Je mi jasné, že z časových dôvodov musím dať najkratšiu trasu. Teda po červenej k Ľubovnianskemu hradu. Mohol som si dať aj dlhší variant cez Hliniská a Marmon. Ale nerozhodol som sa preň a veľmi dobre som urobil, pretože o pár dní som si trasu Podsadok - Hliniská - Marmon - Podsadok dal s kamošom.

Cez lesopark k hradu

Schádzam naspäť k cyklosmerovníku, na čistinke hľadám červenú a začínam schádzať k hradu. Tu nie je žiadna cesta, ale iba chodníček zasypaný snehom. Neustále klesám k ďalšiemu cyklosmerovníku Dlhé role (790 m). Rád by som upozornil cyklistov, že v roku 2013 boli v Ľubovnianskej vrchovine rozmiestnené nové tabuľky. Je tu križovatka lesných ciest a odtiaľto cestu dole poznám. Obchádzam ďalší cyklosmerovník Mokré lúky (740 m) a k hradu sú ešte 2 km. Šliapem a konečne sa ocitám v mestskom lesoparku, ktorým prechádzam so spomienkami na naše časté opekačky a žúrky počas liet pochabých. Je tu viacero prístreškov s ohniskami na príjemné posedenia. Po vyjdení z posledného lesného úseku môžu ostať turisti pekne prekvapení. Ale to len v prípade, že nevedia o Ľubovnianskom hrade, ktorý bol doteraz pohľadom vďaka lesu schovaný a zrazu sa objavuje v plnej kráse.

Niečo o histórii hradu je v popise k fotografii. Veľmi som sa naň tešil. Celému hradu dominuje najmä najvyššia gotická veža, ktorá je sprístupnená až na vrchol a je z nej neopakovateľný kruhový výhľad. Stále na hrad pozerám z opačnej strany z mesta, tak pohľad zozadu je vždy potešením. Chytám ale silné protisvetlo, čo sa môjmu foťáku vôbec nepáči. Musím to nejako vyriešiť. Doľava ma to vôbec neťahá kvôli otrasnej osade pod hradom. Čo ma prekvapilo o pár dní neskôr, keď som sa pri cigánskej osade pod hradom ocitol, že jej okrajom vedie značená cyklotrasa. Na to chcem návštevníkov upozorniť, aby pri prípadnej ceste neboli prekvapení, deti zvyknú hádzať kamene, je to drsná realita.

Uberám sa doprava borovicovou alejou ponad skanzen a odtiaľ si hrad môžem pekne cvaknúť. Chcem do záberu dostať aj nejakú dreveničku zo skanzenu ľudovej architektúry Spiša a Šariša, no nedarí sa mi to. Celý skanzen je oplotený a aj stromy zavadzajú. Nakoniec sa mi predsa podarilo nájsť dobré miesto na zopár záberov. Musím sa ponáhľať, pretože na blízkej ceste ma čaká moja krajšia polovička s autom, tak ešte narýchlo cvaknem ďalšiu zaujímavosť – historický vojenský tábor. A to je úplný koniec túry, ide sa sviatkovať.

Záver

Aj na krátkom výlete som mal čo obdivovať. Ľubovnianska vrchovina má mnoho neopozeraných zákutí, ktoré sa núkajú na objavenie. A tiež sa na jej okraji nachádza krásny klenot - Ľubovniansky hrad s výnimočnou expozíciou ľudovej architektúry. Tieto miesta rozhodne odporúčam na návštevu aj návštevníkom mesta. Množstvo novovyznačených cyklochodníkov určite nenechá chladných ani cyklistov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie