Trasa

Kočín–Lančár, rázcestie – Lančár – Lančárska jágerňa – Malá Klenová – Klenová – Zadná Kýčer – Skalky – Dobrá Voda (trasa na mape)

Lančárska zvonica

Pár minút po 7.30 h vystupujeme z autobusu, ktorý pokračuje ďalej do Piešťan a nedočkavo začíname dnešnú prechádzku. Priamo do obce spoj nezachádza, zastávka je na rázcestí pri hlavnej ceste. Hmlisté sobotné ráno, teplota tesne nad nulou a vlhko. Do Lančára je necelý kilometer po ceste. Ako názov Kočín-Lančár napovedá, obce boli kedysi samostatné. K zlúčeniu prišlo po miestnom referende v roku 1991. Sú od seba doslova pár metrov, takže tento krok bol vcelku logický. Po pár minútach prechádzame západnou časťou spoločnej obce a po krátkej návšteve miestnych potravín sme práve pri prvom dnešnom cieli. Pri Lančárskej zvonici alebo oficiálnejšie pri kostole sv. Michala Archanjela. Informačná tabuľa chýba, ale z webovej stránky obce sa dozvedám, že “kostol bol postavený na mieste staršieho pravekého hradiska. Areál kostola je ohradený kamenným múrom so strieľňami zo 17. storočia a vstavanou vežou – zvonicou. Okolo kostola sa pôvodne rozprestieral cintorín. Kostol prešiel mnohými prestavbami. Jeho dnešná podoba, hlavne výzdoba interiéru, patrí medzi vzácne ukážky barokového umenia na Slovensku z polovice 18. storočia.“ Nebol som tu dlhšiu dobu, ale miesto má svoje čaro. Slnko síce vidieť je, ale iba cez hmlu. Výhľady sa nekonajú, takže len pár fotiek a ide sa ďalej. Za pekného počasia je okolie značne fotogenické.

Z Lančára na Klenovú

Spolu s neoficiálnym cykloznačením vstupujeme do lesa a cestou pomedzi borovice klesáme do Lančárskej doliny. Ukazuje sa modrá obloha aj slnečné lúče, ale len na chvíľku. Ihličnany vystriedal typický malokarpatský listnatý les. Po krátkom stúpaní blatovou cestou prichádzame k Lančárskej jágerni. Bývalá hájovňa je v pomerne zachovalom stave, ale trvalo v nej nebýva nikto. Tie časy dávno pominuli. Blízke okolie bolo na ne pomerne bohaté, v susedstve sú horárne Cerník a Klenová. V hmlistom počasí sa onedlho napájame na červenú značku z Lopašova na Brezovú a cez rázcestie Malá Klenová (350 m) stúpame hore, na kopec Klenová. Ticho, kľud a bezvetrie. Červená značka nás síce vedie správne, ale nepochopiteľne nesmeruje priamo na vrchol Klenovej, podchádza ho. Nič sa nedeje, pre mňa sú aj tak mnohé značené turistické trasy nepochopiteľné.

Bočnou lesnou cestou sa pohodlne dostávame pod mohutné buky. Od nich ideme jednoducho krížom cez predvrchol Klenovej k známemu výhľadovému miestu. Nachádza sa tu stôl a lavica. Je síce vidieť náznaky inverznej hmly v dolinkách oproti, ale vôkol je nízka oblačnosť, takže výhľad nie je žiadny. Pri mojej poslednej návšteve pred mesiacom bol výhľad diametrálne odlišný. Nielen preto, že bol sneh. Nevadí, aj bez neho je fajn.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vychodeným chodníkom a krížom cez les pokračujeme k pár desiatok metrov vzdialenému hlavnému vrcholu. Červená schránka vrcholovej knihy priamo na naukladanej kope kamenia zvýrazňuje vrcholový bod. Klenová (585 m), najvyšší vrch Brezovských Karpát, je zdolaná. Vrchol je zalesnený, výhľad do doliny Čierneho blata a na myjavskú stranu je pár metrov nižšie. Spomínaná schránka je otvorená, takže samotná kniha je aj napriek obalu premočená. V rovnakom stave som schránku našiel aj minulý mesiac. Je isté, že ide o zámer... Dôvod na dlhšie zdržanie sa na tomto mieste nie je žiadny, takže sa s Klenovou lúčime.

Závrt pod Vrátnom

Z vrcholu smerujeme vyjazdenou lesnou cestou k žltej značke - Chodník Ondreja Senku. V mieste ich stretu je bod-vyvýšenina, kde sa stretávajú chotáre Dobrej Vody, Brezovej, Chtelnice a Lopašova a zároveň Trnavského a Trenčianskeho kraja. Žltú značku križujeme a priamym postupom krížom cez les sa dostávame na Zadnú Kýčer, ku koncu asfaltky z Dobrej Vody. Nízka oblačnosť sa stále drží, ale v smere na Myjavu je jasno. Necelé dva kilometre asfaltkou a pod vrcholom kopca Vrátno (576 m) si ideme obzrieť jeden z množstva závrtov (ľudovo lievikov), ktoré Dobrovodský kras ponúka. Tento je pomerne hlboký a zároveň má umelo upravený vchod do podzemia. Vedľa je niekoľko menších. Príjemné a zaujímavé miesto. Oveľa väčší a s upraveným vchodom sa nachádza blízko žltej značky, kde sme pred chvíľou boli. Nastáva rozhodovanie, kadiaľ presne pôjdeme na Dobrú Vodu. Možností je niekoľko, dávam mame na výber. Dlhšie sme obidvaja neboli na lúkach pod Skalkami, takže k nim budú viesť naše ďalšie kroky.

Za prameňmi pod Skalkami

Od asfaltky sa v správnom mieste odpájame a dávno nepoužívanou lesnou cestou smerujeme doľava. Cesta skončila na rúbanisku a predierame sa mladým lesným podrastom. Strmo a opatrne klesáme dole svahom, využívame pritom zvieracie chodníčky. Mama ma upozorní, že v diaľke na strome je niečo biele. Zvedavosť mi nedá, idem bližšie. Ide o dávny pozostatok (padák) meteorologického balóna. Pred pár rokmi som na dobrovodských poliach našiel podobné dve “zásielky z oblohy“. Aj s meracou krabičkou, text na nej bol nemecky, ktovie kde presne ju vypustili.

Pár metrov po rovine a sme pri nám dobre známom mieste. Prírodná pamiatka vyvieračka pod Bachárkou je oficiálny názov a je príliš formálny a nudný. Miestne pomenovanie Schovávací stok je vhodnejšie. Výdatný prameň sa v pravidelných párminútových intervaloch strácal a znova objavoval. Posledné roky sa táto zaujímavá schopnosť postupne predlžovala. Aký je interval v súčasnosti, netuším, tak dlho som tu poslednú dobu nebol. Dnes nie je ani to. Úplne bez vody. Pár desiatok metrov nižšie sa na okraji lesa nachádza ďalší známy prameň, Kamenný stok, kam smerujeme, ale najprv obdivujeme rozľahlé lúky pred sebou. V tomto počasí pre mňa deprimujúci pohľad, som priaznivcom modrej farby oblohy. Kamenný stok je rovnako bez vody. Takto ho vidím prvýkrát. Lokalita je zároveň vhodným miestom na posedenie, opekanie alebo stanovanie. Alebo aj na kúpanie.

Na Dobrú Vodu

Klesáme krížom cez lúky. Spätný pohľad na samotné Skalky, lezeckú lokalitu, odkiaľ je možný výhľad. Na okraji lesa vidíme rodinku s malými deťmi na prechádzke, jediných ľudí, ktorých sme dnes stretli. Po ľavej strane míňame štyri betónové kvádre, ktoré kedysi slúžili vrtnej súprave na nejaký prieskum, možno podzemných vôd. Napájame sa na zelenú značku z Výteka (Výtok). Neuveriteľne blatovou cestou nás popri poliach dovedie ku krížu na Bankách, odkiaľ vidíme náš cieľ - Dobrú Vodu. Hľadaním najvhodnejšej neblatovej stopy prichádzame k prvým domom v obci. Zastavíme sa ešte pri obchode, bývalej mliekarni. Nachádza sa tu malé jazierko, ktoré je domovom pre jednu milú húsku. Väčšinou víta okoloidúcich gáganím, nezriedka ju vidieť, ako sa prechádza po ceste. V súčasnosti je sama, mala aj svoju kamošku labuť, tú ale pri jej prechádzke zrazilo auto. V jazierku žijú aj ryby.

Záver

Dnešná trasa je na konci. Z maminých slov počujem spokojnosť, k čomu sa pridávam, prechod z Lančára na Dobrú Vodu sme úspešne zvládli. Prešli sme nenáročných 20 km, kľudným tempom. Navštívili sme známe aj menej známe miesta, škoda zamračenej oblohy. O ubytovanie starosť nemáme, keďže sme doma. Na druhý deň je naplánovaný ďalší výlet, tentoraz po zaujímavostiach dobrovodského chotára (čoskoro uverejníme).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek