Trasa

Zimná hôrka – Pri Diablovom vrchu – Kúty – Burk – Za horou – Levočská dolina, ATC – Uhlisko – Zbojnícka lúka – Brezová – Na mláky – Vlkovce – Chrástka – Pikovská hora – Pod Vtáčím vrchom – Pikovce – Baranovec – Ležisko – Pod Čiernou dolinou – Spišský Štvrtok

Hlad vie byť sviňa hneď zrána

Veľký, ba priam vlčí hlad ma núti zastať hneď po dvesto metroch pod posedom. No jasné, veď som včera nevečeral. A tak voľky–nevoľky vyťahujem nešťastnú polosurovú chemickú klobásu a sladké turecké sucháre a snažiac sa presvedčiť, že sú to najlepšie raňajky na svete, to do seba ládujem. Potom pokračujem sychravým a hmlistým borovicovo–jedľovým lesom na rázcestie pri Diablovom vrchu. Sprava sa pripája modrá značka a stáčam sa doľava. Keď som tadiaľ išiel večer v zime po modrej do Levoče, bolo to tu malebnejšie. Uprostred lesa sa nachádzajú na príkrych svahoch lúky a dolu nad sedlom, pod starou jedľovou horou horáreň. Z ľavej strany sa nad chodník nakláňa vysoká hradba hrubánskych starých borovíc, jedlí a smrekovcov. Na rázcestí Kúty sa pri horárni rozhliadam, no prameň nevidím nikde. Ten som naposledy videl predvčerom. Na túlačke veru nemám veľa šťastia na pramene. Rezignujem a riskantne to nechávam na Levočskú dolinu.

Od rázcestia pokračujem po dobrej lesnej ceste a stále po červenej traverzom dookola obchádzam kopec Kúty. Z rúbanísk na druhej strane kopca je výhľad na hlavný hrebeň Levočských vrchov, zahalený do hustých mrakov. Vcelku monotónne kráčanie o chvíľu prerušuje zistenie, že som niekde stratil červenú značku. Chvíľu po nej pátram, no nakoniec pokračujem po tej istej ceste ďalej, až nad Mariánsku horu. Je mi úplne fuk, či do doliny zleziem po červenej alebo po žltej.

Kade ľahšie z Mariánskej hory

Zväčšujúce sa množstvá odpadkov v lese dávajú tušiť, že som v blízkosti známeho pútnického miesta. A čo takto konečne naučiť putovať všetky smeti do koša a nie na zem? Smerujem do chrámu lesa, ktorý tvoria vysoké ihličnany všetkých druhov. Strmo klesám po žltej rozblatenej cestičke kolmo na vrstevnice. Klesanie mi príde akési zdĺhavé, ale to bude tým, že ma po klobáse a suchároch šialene smädí a vodu nemám. Napokon sa, zablatený ako divá sviňa, vynáram v Levočskej doline pri akomsi zatvorenom penzióne. Za dverami niekto vysáva, a tak klopem. Otvára mi nádherná, usmievavá a ochotná baba a vraj nech si idem nabrať vodu dnu. Lenže takto zaprasený? Trvá na tom, že to neprekáža, a keď sa tak na ňu pozerám, aj by som sa chvíľu zdržal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napokon si neskôr s plnými nádržami vody spokojne vykračujem po prázdnom asfaltovom cyklochodníku, ktorý vedie z Levoče hore Levočskou dolinou, až kým za mostom nezahnem doľava. Tu začína strmé stúpanie, v rámci ktorého musím vystúpať 300 výškových metrov. Po vynorení sa z lesa sa dostávam na Uhlisko, kde kedysi zjavne stála horáreň. Z lúk nad Uhliskom je pekný spätný výhľad na Mariánsku horu, ale aj priľahlé okolie. Počasie sa začína zlepšovať a miestami svieti slnko. Skvelé! Pomerne strmé stúpanie končí až v sedle na Zbojníckej lúke. Polooblačné počasie a pekný výhľad na sever mi umožňuje odfotiť Krížový vrch (1080 m), Gehuľu (1050 m) a Javorinu (1224 m). Nad hlavným hrebeňom je zamračené, no v sedle stojí niekoľko zlatistých smrekovcov a keď na ne zasvieti slnko, sú to nádherné kontrasty.

Značkizmus

Pri rázcestníku stojím a nechápem. Na mojej mape sú všetky značky, ktoré odtiaľ vedú, úplne ináč, ako v skutočnosti. Najviac sa realite tradične približuje TuristickaMapa.sk, ale aj tak je to tu celé divné. Tam, kde by mala ísť modrá, vedie červená a naopak. Zelená je na mojej mape úplne mimo. Vôbec to neriešim. S orientáciou som nikdy nemal problém a keďže viem, kam mám ísť, tak sa držím vľavo a vykračujem si po kvalitnej lesnej ceste, ktorá je zároveň značenou cyklocestou. Na farbe značky nezáleží. Pochutnávam si na prezretých trnkách, ktoré rastú pri ceste a teším sa, že tadiaľto nabudúce pôjdem na bicykli.

Výhľadov som sa dočkal až pri vysielači na Brezovej (947 m). Poriadne fúka, no napriek tomu sa zdržiavam dlhšie. Svetlá vysielača Brezová, ktorý je od Popradu vzdialený vzdušnou čiarou 17 km, vidím každý večer z okna bytu, odkedy som sa sem presťahoval, ale vždy som si to nechával zámerne na neskôr. Osobne mi vyhovuje, ak sa nejaký čas snažím pohľadom skúmať, aké to tam asi môže byť, ako to tam vyzerá a tešiť sa z toho, že mám nejaké tajomno na dosah ruky. Rád si nechávam kus nepoznaného vo svojom blízkom okolí, aby som mal motiváciu sa tam vydať. Neraz som sedel na balkóne s pohárom červeného a pri západe slnka cez hustú spleť zrejúcich paradajok skúmavo hľadel na kopec... Ak má človek neprebádané na dosah, je to úžasný pocit a o to všetko je to krajšie...

Zo sedla sú výhľady aj severným smerom na málo lesov, ktoré armáda v Levočských vrchoch nechala. Ale pohľad na východ a na juh je absolútne úžasný. Vidieť odtiaľto podstatnú časť Spiša ako na dlani. Vo veľkej diaľke v opare rozoznávam pohoria Bachureň a Branisko, za ktorými som túlačku začínal, vpravo sú Hnilecké vrchy, Volovské vrchy a Slovenský raj. Samozrejme, vidieť odtiaľ aj Levoču s jej vrchmi. Veľmi silný opar znemožňuje ďaleké výhľady, ale teším sa aj tak. Prechádzam na druhú stranu kopca, kde sa teším z výhľadov na severozápad a najmä na Vysoké Tatry.

Cestičkou pomedzi políčka zostupujem malebným vidiecko–horským krajom ponad dedinku Hradisko (840 m) smerom na sedlo, kde ma čaká nudný pochod po asfaltke do dediny Vlkovce, kde cesta, ktorá sa sem hore kľukatí sponad známeho Vrbova, končí. Pri ceste sa s tregerom motajú dopravní policajti a miestny traktorista na poľnej ceste vpredu akosi nemá odvahu napojiť sa na štátnu cestu, a tak vyčkáva a policajti tiež... Úsmevná situácia.

Vlkovce, smetisko a zase značkizmus

Vlkovce sú malá a pekná stiesnená dedinka s domami natesno na strmých úbočiach. Statočne obrechávaný miestnymi statočne strážiacimi psíkmi pomaly stúpam dvíhajúcou sa asfaltkou pomedzi utešené domčeky za dedinu. Na ľavej strane ma udivuje futbalové ihrisko mierne naklonené dolu kopcom, no za ním ma znechucuje ilegálne smetisko. A to rovno zoči–voči krásnemu výhľadu do hĺbok Spiša a na okolité vrchy. Pochybný odpad rôzneho druhu sypú rovno do lesa. Padá dolu strmým svahom a nikomu neprekáža, že sa všetko dostáva do vody a do pôdy. Nie, aby boli domáci (tí sú vinní za neporiadok) hrdí na to, aký je z tohto ihriska a jeho okolia prekrásny výhľad, ale namiesto toho si svoj vlastný životný priestor zaprasia množstvami odpadkov. Toto dokáže len "neandertálec". Zaujímalo by ma, prečo je to ľahostajné kompetentným v obci, lebo smetisko existuje evidentne roky.

Odvraciam sa a radšej sa oddávam pozvoľnému stúpaniu na Pikovskú horu, kam po poldruha kilometri prichádzam. Zamračené je opäť úplne všade a hore navyše fúka silný ľadový vetrisko, ktorý ma núti poriadne sa zababušiť. Včerajšie putovanie v tričku je, zdá sa, nenávratne preč. Dole v údolí uprostred lesov leží učupená malinká dedinka Bukovinka. Pokojné zastrčené dedinky ma od malička priťahujú a už pri pohľade zhora to tam vyzerá veľmi zaujímavo. Výhľady sú odtiaľto len na východ a juhovýchod a nad Slovenským rajom a Volovskými vrchmi sa zhromažďujú zlovestné tmavé mračná, preto sa pohýnam vpred, keďže pre les nevidím, čo sa na mňa valí od západu.

Zhruba niekde od Vtáčieho vrchu mám v úmysle pokračovať do cieľa mimo TZT, nakoľko tam ani žiadna nevedie. Trošku ma udivuje, keď v relatívne krátkom slede po sebe vidím doprava odbáčať dve modré značky, no podľa jednej mapy by som mal ísť po červenej a podľa druhej zas po žltej. Asi som farboslepý blázon... Je mi jasné, že tadiaľto turisti nechodia vôbec (práve preto som tu), a tak sa púšťam po lesnej ceste do lesa doprava, až sa zrazu vynáram na západnej strane širokého hrebeňa, nad malinkou osadou Pikovce. Predo mnou sa otvára zvlnená poľno–lúčna krajina Spiša, tiahnuca sa až pod Tatry. Tu je mi jasné, že plánovaný autobus nestihnem a do odchodu ďalšieho mám hromadu času. Osadu po lúkach obchádzam a mierim smerom na Abrahámovce. Nad dedinou chvíľu zvažujem, či túru neukončím v Jánovciach, no niečo mi nahovára, že zo vzdialenejšieho (cca 6 km) Spišského Štvrtka budem mať lepšie spojenie. Pod Pikovcami prechádzam okolo pasúcich sa koní, ktoré ma zdravia erdžaním, a stúpam na pahorok na druhej strane. Robím zbytočnú okľuku, ale veď čo s toľkým časom?

Na druhej strane pahorku v diaľke v opare vidím mohutný gotický kostol, spred ktorého mi ide autobus, len ako sa dostanem na lúky podo mnou? Delí ma od nich vysoký strmý svah porastený nepreniknuteľnou húštinou trniek, šípok a hlohu a asi len 50 výškových metrov. Nakoniec 100 metrov povyše nachádzam zjazdný chodník od zveri, a tak zjazdujem po blate strminou a trhám sa cez množstvá pichliačov. Ale dorazil som na lúky a to je hlavné. Kostol vo Spišskom Štvrtku, nezameniteľný orientačný bod v kraji, mám priamo pred sebou. Až sem vietor zavial dym z rodinných domov, kde podľa všetkého ešte kúria uhlím a drevom a mne sa vynárajú príjemné spomienky na detstvo.

Asi dva kilometre kráčam rovno ku kostolu cestou vedúcou po hrebeni pahorku, až sa na chvíľu vnáram do krásneho borovicového lesa, silne evokujúceho Stredomorie. Po vylezení z posledného krásneho miesta na trojdňovke ma okamžite prefackáva civilizačný chaos. Prechádzam priamo cez stavenisko severnej diaľnice D1, v rámci ktorej sa Slovensko zapísalo do Guinnesovej knihy rekordov, lebo ju budujeme 50 rokov a ani zďaleka nie je hotová. Som si istý, že v momente, keď prepoja Košice s Bratislavou, oslávi stavba storočnicu. Na benzínovej pumpe si vonku vychutnávam zaslúžené pivo a konštatujem, že dnešných 25 km ma akosi zmordovalo. Odpoveď je možno v prichádzajúcej tlakovej níži, s ktorou prišiel môj autobus.

Zhrnutie

Kapurková viacdňová tohtoročná 75 km dlhá túlačka (či skôr terapia) so spaním pod širákom je za mnou. Som veľmi rád, že napriek tomu, že určité lokality mám takpovediac za rohom, išiel som cez ne prvý raz a po celý dlhý čas som na chodníčkoch a cestičkách okrem lesných bytostí nestretol ani živú dušu. Napriek únave som nabitý množstvom pozitívnej energie, ktorú určité veci dokážu pozvoľna vycucať. Preto je jasné, že volaniu prírody tak ako vždy dlho odolávať nebudem a pôjdem sa znova nabiť.

P. S.: Prísť v stredu do Spišského Štvrtku je ale aj tak blbé...

Prvá časť putovania
Druhá časť putovania

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek