Odvážne plány

Začal som so starými osvedčenými spolupútnikmi dávať dohromady kolektív a trasu. Milým prekvapením bola potvrdená účasť dvoch dievčat, a tak sme konečne nešli ako Štefan s mužom. Minulý rok na Dušičky sme sa pokúsili o smelú trasu. Z Korytnice na hrebeň Nízkych Tatier s prespaním na Ďurkovej, na ďalší deň presun cez hrebeň na Štefáničku a na tretí deň zliezť do Liptovského Hrádku. Plány nám zahatal silný vietor, že sa na hrebeni dalo oň oprieť. Skubovi strhlo pršiplášt z batoha a nebyť jeho chlapskej postavy, bol by v doline prv, než by bol chcel. Keď sme boli unavení z neustálej ostražitosti a boja s rovnováhou (horšie to býva snáď len v piatkový večer), rozhodli sme sa zatrúbiť na ústup. Na druhý deň hlásili ešte horšie počasie, a tak sa nám to javilo v tej chvíli ako dobrý nápad. V sedle pod Poľanou sme tak po žltej zliezli z hrebeňa do Demänovskej doliny.

To však bol iný príbeh, s inou posádkou. Preto bolo milým prekvapením, keď prišiel kamoš Paťo s návrhom začať zrovna v sedle pod Poľanou a v podstate pokračovať v našej nedokončenej trase, až na Chatu gen. M. R. Štefánika (ďalej MRŠ-ka). Po naštudovaní trasy a podmienok na stránke HZS sme sa rozhodli zobrať kompletnú zimnú výbavu, hlavne mačky. Dievčatá - začiatočníčky zimnej turistiky, začali trochu stresovať, či to zvládnu, no uistil som ich, že to bude brnkačka. Divím sa, že mi to ešte po rokoch niekto verí.

Trasa

Lúčky – Mikulášska chata – Tri vody – sedlo Poľany – Dereše – Chopok – Demänovské (Široké) sedlo – Krúpovo sedlo – Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – Krúpova hoľa – Široká dolina – Lúčky

Štvornožky na hrebeň

Na parkovisku v Demänovskej doline - Lúčky sme sa zavčas rána stretli s Paťom a jeho posilou z Brvnišťa a medzi masou nadšencov zimných šmýkacích športov sme sa pobrali po žltej smerom k Mikulášskej chate. Davová psychóza konečne opadla po vstupe do lesa a nálade začali pridávať pohľady na modrý plech nad nami. Chodník bol miestami pokrytý ľadom, a tak sme rôzne improvizovali cez les. Kúsok pred Tromi vodami nás čakalo brodenie cez dve ramená potoka Zadná voda. Naďa prešla s úsmevom, Lenka začala tušiť rozdiely oproti letnej vychádzkovej turistike. Na Troch vodách sme si dali prvú prestávku. Teplomer ukazoval výživných -13 °C, tak sme sa nejako dlho nezdržiavali a pokračovali po úsek kosodreviny. Našťastie bol sneh usadnutý a premrznutý, len s trochou čerstvého prašanu. Nezabáralo sa, skôr šmýkalo, a tak sme usúdili, že je najvyšší čas obuť mačence. Stúpanie a sklon terénu poriadne naberalo na obrátkach a súkmeňovci, ktorí mačky nebrali, liezli hore štvornožky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po nejakom čase sme konečne prišli do slnkom zaliateho sedla pod Poľanou a zaznela prvá osudová veta: “Najhoršie máme za sebou.” Počasie nám prialo a po chladnej doline sme sa na slniečku vyhrievali ako jašterice. Od východu sa rútili tmavé mračná, tak sme sa radšej pohli ďalej smerom na Chopok (po turansky Chopek). Snehová pokrývka bola pevná a prešliapaná, išlo sa veľmi dobre. To sa možno nezdalo Lenke, ktorá po výšľape do sedla začala pochybovať o duševnom zdraví všetkých zimných turistov. Viac-menej bez nálady v závese kráčala hrebeňom. Bolo ešte zopár pokusov odvolať sa na krásne výhľady, no nestretli sme sa s pochopením a presne som vedel, kam ma Lenka v duchu posiela. Nevyskúšaš, nevieš, pomyslel som si a už som nepočítal s pomyselnou prihláškou do nášho turistického kolektívu.

O chvíľu nás zahalili mraky a mlieko bolo všade okolo nás. Cez Dereše sme dorazili na Kamennú chatu na Chopku, kde sa to hemžilo desiatkami lyžiarov a bez prekvapenia sme zistili, že sa do chaty nezmestíme. Našťastie sa oblaky rozostúpili a mohli sme tak využiť ponuku ležadiel pred chatou. Po doplnení potrebných živín a tekutín sme zistili, že nás čaká ešte 2.15 h letného, bezprestávkového času po MRŠ-ku. To boli pre nás výživné 3 hodiny. Ak nebudú komplikácie. Čas bol pokročilý, a tak bez námietok, napriek pracovnému názvu akcie - Zázvor, sme zrušili odbočku a výšľap na najvyšší vrch Nízkych Tatier. Zdalo sa nám to ako mrhanie časom, keďže podľa všetkých dostupných máp vedie po Ďumbier červená značka iba ako odbočka, vracia sa späť a pokračuje na MRŠ-ku.

Potme a bez čeloviek

V Demänovskom sedle, čakajúc na pomalšie kusy, sme sa kochali červeným západom slnka, zalievajúcim okolité biele štíty. A vtom zaznela druhá osudová veta: “Vážení, už len 30 minút pôjdeme hore kopcom a potom až po chatu nás čaká dole breh.” Dovtedy som radšej na demotivovanú Lenku neprehovoril a nedráždil, no toto mi prišla ako informácia vhodná na posilnenie pošliapaneho morálu. A veru sa mi aj zdalo, že na Lenkinej tvári sa objavilo niečo ako úsmev. Aby sme to mali rýchlo za sebou, pokračovali sme do Krúpovho sedla. Tam sme stretli dvoch skialpinistov, ktorí nám poradili držať sa tyčového značenia. Nemali sme prečo protestovať, veď sme išli podľa neho celý deň. Sedlo zahalila tma a na otázku, či majú všetci čelovku, som dostal odpovede ako “chcel som ju zobrať” a “nechal som ju v aute”. Nakoniec sa ukázalo, že k dispozícii sú iba dve čelovky pre siedmich ľudí. Rovnomerne sme si ich rozdelili a vydali sme sa v úplnej tme po prešliapanom chodníku popri tyčovom značení.

Mapu s trasami a vrstevnicami som mal pomerne dobre naštudovanú, a tak som vedel, že by sme mali nejaký úsek traverzovať popod Ďumbier a potom sa voľne spustiť zopár výškových metrov ku chate. Morál nám dvíhala aj informácia na tabuli, že ku chate je 40 letných minút. Chodník klesal, tak ako bolo predpovedané. Ale nie dlho. Po chvíli sa “traverz” začal dvíhať. Vravím si sám pre seba, že sme asi klesli trochu viac, tak iba naberáme stratenú výšku. Po desiatich minútach čoraz intenzívnejšieho stúpania som začal byť podozrievavý. Po pár metroch som dobehol tých vpredu a zastavujem ich s tým, že nahliadnem do GPS. Keď má človek rukavice a na zápästiach remienky od paličiek, nemá chuť v mraze často vyťahovať dotykový telefón kvôli navigácii. Keď nabehla na displeji aktuálna poloha na mape, ostal som nemilo prekvapený. Boli sme takmer na polceste na Ďumbier. Ostalo ticho, každý vedel, že chodník hore končí. Čo teraz? Zhodli sme sa na tom, že sa vrátime na miesto, kde sme možno prehliadli nejakú odbočku. Aj keď som pochyboval, že by niekto veril tomu, že sme ju prehliadli. Napriek tomu sme sa všetci stretli v mieste, kde sa chodník z klesania zmenil na stúpanie. Podľa polohy navigácie sme boli správne na chodníku vedúcemu na MRŠ-ku. Ostali sme na mŕtvom bode a nevedeli sme, čo v tej chvíli spraviť.

Z vrchu sa k nám blížila nádej, dve svetielka. Keď boli dostatočne blízko, zakričali sme na nich v snahe získať nejaké informácie. Žiaľ, ani oni nevedeli. Išli na Ďumbier a naspäť. Začal som mať podozrenie, že červená na Ďumbier pokračuje ďalej tyčovým značením. Noční neznámi nám to nevedeli ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Keď to začula Lenka, do tmy zaznelo rozhodné: “Na Ďumbier sa nejde!” Cítil som, že protestovať nemá cenu, a tak som začal dumať nad alternatívnym plánom. Snehu nebolo priveľa a hovorím si, pokiaľ sa budeme držať trasy letného chodníka, nemôžeme zablúdiť (takmer tretia osudová veta). Asi na polceste sa mala pripájať modrá značka, tak som dal navigovať k tomuto bodu. Bol to asi kilometer, a tak sme sa rozhodli to skúsiť. Lavíny nehrozili, to sme mali zistené na najvyšších miestach a nejaké nebezpečné terénne prekvapenia som na traverze nečakal, už vôbec nie na trase chodníka. A tak sme sa vzdali všetkých ostatných navigačných prvkov a vstúpili do neznámej temnoty. Samovoľne sme sa rozdelili na dva tábory. Rýchlejší tím na čele so Skubom a čelovkou, ktorý smelo razil cestu, potom sme ja a kolega tancovali za ním v odrazoch svetla čelovky a v tieni sme sa snažili hľadať ešte tmavšie miesta vyšliapaných stôp. Druhú skupinku sme vždy po nejakom úseku počkali, v pravidelných intervaloch som kontroloval polohu a informoval o vzdialenosti k najbližšiemu bodu. Kvôli dotykovému displeju a častému zastavovaniu som si na jednu ruku ani nedával rukavicu. V poryve mrazivého vetra sme bojovali v prudkom svahu s gravitáciou. Stačil jeden chybný krok a nedobrovoľná sánkovačka bez saní by mohla mať fatálne následky. Nového prašanu čoraz viac pribúdalo a na predošlý komfort prešliapaného chodníka sme mohli zabudnúť. Dĺžkové metre ubúdali veľmi pomaly. Vo svetle čelovky vpredu karavány som začal rozoznávať čoraz väčšie skalné bloky, bolo treba robiť viac gymnastických pohybov, a tak sa postup sťažoval. Prebúdzalo to vo mne šteklivú neistotu. Pri každom dobiehaní druhej časti posádky som čakal, kedy spoza svetla čelovky vyletí facka. No ku podivu sa neobjavilo ani frflanie, ani skazená nálada. Lenka sa ma prekvapivo prívetivým hlasom opýtala, koľko je to ešte metrov a Naďa sa na tom celom dobre zabávala. Chlapi sa mi zdali tuším zakríknutejší. Že by sa to ženské plemä chcelo pred nami ukázať?

Zasneženou kosodrevinou

Keď sme prekonali niekoľké skalnaté pole, natrafili sme na kosodrevinu, pokrytú iba prašanom. Čo to znamenalo? Že pokiaľ sme doteraz funeli v snehu po kolená, tu nás to prehltlo až po ružáky a to ešte pri každom kroku bol kumšt vytiahnuť nohu zapletenú v konároch kosodreviny. Tu som aj ja začínal byť nervózny. Vedel som, že ideme po trase, no začalo mi neustále prepadávanie sa po pás liezť na nervy. Sto metrov k očakávanej méte, k rázcestníku na prípojke s modrou značkou. GPS-ko ukazovalo, že sme na mieste, svietili sme čelovkami v okruhu 100 m. Každá silueta sa nakoniec ukázala ako strom s poriadnou námrazou.

Nastala chvíľa nepokoja a nervozity. Ideme dobre? Musíme, mapa nepustí a aj keby chodník neexistoval, smer máme dobrý, ku chate sa pomaly, ale isto blížime. Naša trasa sa výrazne blížila ku koncu Trangošskej doliny a chata nikde. Veď tam musia svietiť nejaké svetlá, ubezpečovali sme sa. Nemusia, viem. Ale i tak sme za každým prelezeným hrbom čakali znamenie. Občas sme v temnej diaľke zazreli svetlá. Po čase sa jedno pohlo, druhé zhaslo, tretie na chvíľu zmizlo, no občas sa znova objavilo. Skrátka žiadne, čo by nám dávalo nádej, že vidíme chatu. A tak nám nezostávalo nič iné ako šliapať ďalej, kontrolovať svoju polohu a vydržať. Navigácia ukazovala 300 m a stále sme nevideli nič, iba v diaľke pozdĺžny tmavý fľak. Rozhodli sme sa to ísť za každú cenu preskúmať. Keď tu zrazu - tyčové značenie! Juchú, ideme dobre. Tmavá čmuha musí byť chata a toto je “neexistujúci” chodník od Ďumbiera, ktorým keby sme išli, 1,5 hodiny nasávame nové zážitky a pivo. Nálada sa zodvihla, jasot a rozhovorené monológy dávali tušiť, že stratený morál je späť a príjemný večer sa môže konečne začať.

Po príchode k chate sme zistili, prečo sme nevideli žiadne svetlo. K nám bola natočená severná strana chaty, ktorá bola skoro po strechu zasypaná snehom a všetky svetielka nádeje svietili opačným smerom. Nech, hlavne, že sme prišli živí a zdraví. Srdečný pán chatár nás nechal ešte milším a krajším personálom ubytovať v podkroví a nasledovala posledná úloha večera - nájsť teplé miestečko v reštaurácii medzi hlučnými a opitými účastníkmi maďarského zájazdu. To sa nakoniec podarilo a mohli sme sa nechať obletovať úslužným a krásnym personálom.

Zoznamovací večierok?

Normálne by článok mohol skončiť, pretože rozpisovanie bujarého večera nikoho nebude zaujímať a cesta naspäť bude najskôr podobná, ak nie tá istá. Nuž, nebolo to celkom tak. Podaktorí išli spať skôr, podaktorí si mysleli, že noc je príliš mladá a vyvádzali do polnočných hodín. Ale vyše 11 hodín v zimnom teréne s minimálnymi prestávkami, bez akejkoľvek prípravy, minimum spánku, alkohol a ešte k tomu problémy s nízkym tlakom a anémiou si vybrali svoju daň. Naďa ráno ledva vládala ležať. V momente, ako sa posadila, roztočila sa jej hlava a musela si ľahnúť. Potom prišli nevoľnosti a tak ďalej a tak ďalej. Normálne by sa to pripisovalo zoznamovaciemu večierku, no ako sama tvrdila, toto nebola opica. Začínal som mať obavy, že ju bude vôbec problém obuť do topánok, nieto ešte dúfať, že vyšliape na Ďumbier a z neho minimálne tri hodiny najkratšou možnou cestou ku autu.

Medzitým, ako sme čakali, či sa to samo nepopraví, padali otázky na adresu horskej služby, koľko by to stálo a tak... Keďže sa žiaden hrdina nepoistil pred cestou, povedal som, že toto bude až najkrajnejšie riešenie. A hovorím jej, keď im povieš, že si sa včera opila, tak ťa budú kopať pred sebou dole do doliny. A nedoplatíš sa. Lenka sa usmievala, tej evidentne večerná seansa prospela. Čo teraz? Velím nesmelo vychádzku na čerstvý vzduch. Hrubé nohavice, mikina, bunda, topánky, všetko je oblečené, Naďa svoje vetché, oslabené telo podopiera o drevený obklad na chodbe chaty. Vonku bolo krásne, slnečno. Naďa bola veľmi bledá a to je bledá normálne. Sneh pri nej vyzeral ako čierne uhlie. Vzduch nepomohol, tak sme sa vrátili do komnaty. Napriek tomu, že nám povolili na chate odchod, citujem "hocikedy", mal som zlý pocit, keď som videl Naďu, ako bezvládne leží a vedel som, že tu večne ostať nemôžeme. Zavolal som kamoške zdravotnej sestre a tá odporučila kofeín a magnézium. Oboje sme mali alebo zabezpečili, no času bolo čoraz menej. Sestrička potvrdila moje podozrenie. Absolútna vyčerpanosť, nedostatok spánku. Alkohol a ostatné zdravotné problémy boli len čerešničkou na torte Nadinho utrpenia.

Plán B

Pozrel som do mapy a navrhol som odvážne riešenie. Dievčatá sa skúsia dostať na Trangošku, aj keď z nohy na nohu. Normálne to je asi hodinka cesty, nech im to trvá aj 2 - 2,5 stále tam budú prv, ako my pri aute. Lenka neskrývala nadšenie, že nemusí ísť s nami do kopcov. Hlavný zádrheľ, okrem Nadinho stavu, bola poloha Trangošky, ktorá je na južnej strane Nízkych Tatier. Naše auto bolo na Lúčkach v Demänovskej doline, teda na strane severnej. Tak sme dievčatám navrhli, že nech sa skúsia dostať na Srdiečko a lanovkou cez Chopok na severnú stranu. Ak by to z nejakých príčin nešlo, prídeme pre ne autom, aj keď väčšou okľukou. Časť našej skupiny opustila chatu a so Skubom sme sa tiež pobalili a rozlúčili s dievčatami. Je neuveriteľné, že sa Naďa aj napriek utrpeniu stále usmievala.

Posledné výhľady na chatu zo známej trasy priamo na Ďumbier o chvíľu zahalili mraky. Na vrchole sme sa rýchlo pofotili, vo vetre a mraze vypili jedno povinné vrcholové (večer chutí, ráno pomáha) a na Krúpovom sedle dobehli zvyšok partie. Rozhodli sa pokračovať po hrebeni na Chopok a dole ísť lanovkou. My sme so Skubom frčali na stále bežiacej adrenalínovej vlne, a tak sme sa rozlúčili a vydali sa po zelenej do Širokej doliny. V sedle na hrebeni fúkal silný vietor a cez potrhané mraky sme videli obrovský návej a jamu pred sebou. Ale keďže v noci nesnežilo a podmienky boli stabilné, rozhodli sme sa pokračovať. Povrch bol miestami čistý vyfúkaný ľad, a tak boli mačky viac než výhodou. Nabehli sme do zóny prašanu a tam to išlo poklusom takmer k ústiu doliny. Odtiaľ to bola prechádzka. Až na pár pádov na kompletne zamrznutom chodníku po tom, čo sme mačky pre ich domnelú nepotrebnosť vyzuli a popratali do batohu.

Lanovky len pre lyžiarov

Počas zostupu mi zazvonil telefón. Dievčatá to zvládli na Trangošku, neskôr chytili autobus na Srdiečko. Čo ma však dostalo najviac, bola informácia, že im panička za okienkom nepredá lístok na druhú stranu. Iba na Chopok a späť. Nebudem opisovať, ako ma táto absurdosť rozčarovala. Vraj na Chopku nie je možnosť si zakúpiť lístok. Prečo? To vozia dole vzduch? Veď nie sú na svete iba lyžiari. Chápem, že sa bežne ľudia nevozia cez hrebeň na druhú stranu, ale sú tu aj turisti, ktorým kolená, alebo prirodzená lenivosť nedovolia zostup dole, a tak hrebeňovku alebo skrátka turistiku na vrcholy ukončia jazdou na lanovke. Ako sa dostanú naši chlapi dole, ktorí sa vydali na Chopok v snahe uľahčiť si cestu? Ďalší telefonát a Lenka zvestuje, že paničku za okienkom nejako ukecali, tá zavolala na najvyššie miesta (doslova, na Chopok) a tam jej potvrdili, že dievčatá odvezú na druhú stranu. Stálo ich to síce lístok na cestu hore a späť (18,- €), ale na severnú stranu išli “satarmo”. O niečo lepšie (lacnejšie) pochodili chalani. Tých keď strojmajster na Chopku zbadal, kývol rukou a pustil ich zadarmo. Nuž, kto by čakal "nebiznis" v silne komerčnej oblasti? A údajne každú stranu lanovky spravuje iná spoločnosť. Ale veď čo sa divím, sme na Slovensku.

Nestačilo im

Sme konečne na konci. Dievčatá sme počkali pri stanici lanovky Záhradky. Naďa mala opäť svoju zdravú bielu farbu a sršala humorom. Chalanov to vyklopilo vyššie na Bielej Púti. Keďže sme boli separé posádka, cez telefón sme sa rozlúčili a išli domov. Človek by normálne čakal, že ho pošlú všetci tam a tam, no dievčatá sú bojovníčky. Nielen že sa začali pýtať, čo chystáme najbližšie (po 5 minútach jazdy autom), ale ešte si vyprosili návštevu opusteného železničného tunela pri Kraľovanoch na Košicko-bohumínskej trati. No verili by ste tomu?

Poznámka redakcie:

Spojnica vrcholu Ďumbiera a Chaty gen. M. R. Štefánika v zimnom období (pri snehovej pokrývke minimálne 15 cm) vedie po hlavnom hrebeni v línii zimného tyčového značenia z bezpečnostných dôvodov a tiež ako prevencia pred lavínovým nebezpečenstvom na základe návštevného poriadku Národného parku Nízke Tatry. Trasa červenej (letnej) značky vedie v stúpajúcom traverze, ktorý pretína viacero nebezpečných lavínových dráh.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek