Túra

Rybníček – Kamenná brána – Modra

10.03.14
S kamarátom Jurom sme si pred časom povedali, že by nebolo od veci sa po dlhšej dobe opäť stretnúť a dopriať trošku pobytu na čerstvom vzduchu aj našim ratolestiam. No vždy nám do toho niečo prišlo. Keď to nebola choroba niektorého z krpcov, škrt cez rozpočet urobilo počasie.

Najbližšia sobota vyhovovala obom, no ja som rodinku odlifroval na víkend k priateľkiným rodičom. Neprekáža, pôjdem aj sám, časť trasy prejdem spolu s Jurom a jeho dcérou, oni sa vrátia späť a budem pokračovať ďalej v túlaní sa po malokarpatských lesoch. Ostáva len zvoliť lokalitu. Sneh, ktorý sa začiatkom týždňa držal aj v nižších polohách a paradoxne ho bolo v Modre viac ako v hociktorom severnejšie položenom meste, zmizol, navrhujem teda na prechádzku Rybníček pod Pezinskou Babou. Viem, že sem vedie asfaltová cesta, takže ak bude chcieť Jurajova malá prejsť časť cesty po vlastných, nevráti sa domov ako prasiatko, čo by možno hrozilo, keby sme zvolili trasu po lese.

Trasa

Rybníček – Kamenná brána – Traja jazdci – rázc. Nad hvezdárňou – Zámčisko – Modra, Harmónia – Modra (trasa na mape)

Stretávame sa v Modre na dohovorenom mieste. Vonku vládne hustá hmla, no za odbočkou na Pezinskú Babu sa stráca a sem-tam vykukne slniečko. S prvým stúpaním sa objavuje v lese súvislá vrstva snehu. Hovorím Jurovi, že keby bol vedel, mohol aj sánky zobrať a mohli sme ich prevetrať hore na Babe. Prekvapí ma. Okrem detského nosiča má v kufri aj sánky. Skôr než ho stihnem obviniť z toho, že musí byť ženská, keď má šiesty zmysel, ktorý mu vnukol nápad ich zobrať, sa prizná, že bol len lenivý sane z kufra vytiahnuť a vozí ich niekoľko týždňov.

Pri paddocku odbočujeme vpravo, je tu dokonca tabuľa „Ulica Rybníček“. Pred zákazovou značkou odstavujeme auto a keďže na ceste je niekoľkocentimetrová ujazdená vrstva snehu (alebo skôr ľadu), malá hanblivka putuje na sánky a štartujeme smerom k horárni. Vyše 2 kilometrová trasa je o chvíľu za nami. Na chvíľku sa usadíme pod prístreškom a doprajeme si malé občerstvenie. Neďaleko od prístreška sa nachádza bývalá huncokárska horáreň. Nový majiteľ ju aj napriek odporúčaniam statika zbúrať zrekonštruoval a oprava si dokonca zaslúžila ocenenie za najlepšie obnovený objekt tradičnej architektúry. Na mieste by sa patrilo zmieniť o tom, kto boli Huncokári zač. Keďže na Hikingu vyšiel článok od Matúša Moronga, kde to spomína, dovolím vás odkázať naň.

Moji spoluturisti majú ešte chvíľu čas, preto pokračujeme ďalej, teraz po žltej TZT po trase náučného lesníckeho chodníka. Po pár sto metroch sa otáčame a vraciame sa k prístrešku. Rozlúčime sa a vchádzam do lesa, kde sa dá len tušiť nejaký chodník. Smer mám jasný, nasledujem stopy po zveri, ktorých je neúrekom. V stúpaní si prvýkrát spomeniem na turistické paličky, ktoré odpočívajú doma. Asi 10 cm mokrého snehu na mokrom lístí, noha sa nemá do čoho zaprieť, sem-tam stúpim na skrytý konár, ale ustojím to. Zakrátko sa ukazujú prvé skaly. No nazvať ich skalami je odvážne tvrdenie. Sú to skôr len ledabolo nahádzané kamene. Pokračujem ďalej hrebeňom a prichádzam k ďalšiemu skalnému útvaru. Teraz o niečo serióznejšiemu. Predtým sa ešte stihnem poriadne vyváľať v snehu. Pod snehom bola skrytá asi jediná plastová fľaša na celej trase a musím na ňu natrafiť. Zanadávam si na blbca, pre ktorého bolo zaťažko ju prázdnu odniesť domov a hádžem ju do batohu. Vyštverám sa na niekoľko metrov vysoké skalky, výhľad je len pomedzi stromy na časť malokarpatského hrebeňa. Zleziem teda a pokračujem ďalej.

V snehu nachádzam divné stopy staršieho dáta. Veľkosť môže zodpovedať nohe dospelého človeka, no vpredu sú akosi rozšírené. Keďže na medveďa v Malých Karpatoch neverím, vyhodnotím ich ako ľudské stopy a ďalej sa nimi nezaťažujem. Aj tak v spleti zvieracích chodníčkov po chvíli miznú. Prichádzam k miestu, ktoré by som nazval skalnaté more. Je to skalnatý hrebienok a pohrebisko starých stromov, ktoré v ťažkých podmienkach vyrástli a aj skončili svoju púť. Medzi stromami sa ukáže lyžiarske stredisko na Pezinskej Babe, aj na diaľku vidieť, že vďaka umelému zasnežovaniu sa tam lyžuje, a keď sa otočím o 90 stupňov, naskytne sa mi pohľad na malokarpatské sedemstovky – Javorinu a Čertov kopec. Na niektorých stromoch si všimnem žltou farbou namaľované tri vodorovné čiary so šípkou smerujúcou nadol. Neviem, čo to znamená, no okolie je rozryté diviakmi. Vyzerá to tu ako po bombardovaní. Na snehu je napadané veľké množstvo bukvíc, je mi teda jasné, čo tu diviaky hľadali, no dávam si trošku do súvislosti aj čiary so šípkou s poľovníkmi a dumám, či tu zver nenašla náhodou aj niečo iné ako len bukvice. Ale stopy po prikrmovaní nenachádzam, ani žiadna cesta sem nevedie.

Po niekoľko sto metroch prichádzam konečne k poriadnym skalám. Zo severozápadnej strany až tak mohutne nepôsobia, no z juhovýchodu stojí predo mnou mohutná skalná stena. Zvedavosť mi nedá a aj napriek tomu, že je skala pokrytá mokrým machom a na ňom je aj vrstva snehu, leziem hore. Keby ma niekto pozoroval, určite by si ťukal na čelo a myslel si, že som hodný hospitalizácie v blízkom pezinskom ústave, no v lese nie je ani nohy, tak si môžem robiť, čo len chcem. Preliezam zo skaly na skalu, ponúkajú sa mi výhľady od Malého Javorníka nad bratislavskou Račou cez lyžiarske stredisko na Babe po ďalšiu časť hrebeňa. Od Modry sa sem tlačí hmla. Opatrne zleziem zo skál dole a pokračujem popri menších či väčších skalkách ďalej na východ. Podľa mapy by som mal byť blízko Troch jazdcov a zdá sa mi, že krátku vzdialenosť v mape idem dosť dlho. Začínam pochybovať o svojich inštinktoch a dumám nad tým, či by som si naozaj nemal zaobstarať GPS-ko. Alebo aspoň záznamník, aby som sa mohol potom doma mohol baviť nad tým, ako som sa motal. V duchu si stále opakujem tri slová, ktoré po záhorácky vysvetľujú, čo skratka GPS znamená.

V diaľke zazriem rúbanisko a na jeho okraji poľovnícky posed. Kde je posed, musí byť aj cesta. Inštinkty ma predsa len nezradili, nachádzam zvážnicu a na nej čerstvé stopy smerujúce k posedu aj od neho. Nasledujem teda tie, čo smerujú od neho a prichádzam k stromu, na ktorom je zubom času poriadne poznačená tabuľka a podarí sa mi vylúštiť, čo je na nej napísané – Kamenná brána a nadmorská výška. Už mi je jasné, kde som. Len mi nie je jasné, prečo je tabuľka tu. Bol som v tom, že Kamenná brána bude najväčšia skala, ktorá je v mape zaznačená kótou 610 m n. m. Zvážnica pokračuje na Zbojnícke. Vyberám sa doprava a pôjdem ďalej lesom. V lete sem od Troch jazdcov určite vedie zreteľný chodník, no teraz je všetko pod snehom a začína ma oziabať. Nemal som byť ráno lenivý a mal som sa vybrať na poštu, kde ma čakajú moje kožené Planiky, vracajúce sa z opravy. Takto sa dnes túlam v letných vibramách.

Snehu je tu už hádam aj cez 15 cm, je mokrý a ťažko sa po ňom kráča. Poteším sa, keď vidím zelenú značku a vychodený chodník. Po chvíli prichádzam k mne známemu miestu – ku skalám s menom Traja jazdci. Tu zvykneme na jar a jeseň robiť akcie spojené s lezením a zlaňovaním, ako aj praktickú časť kurzov základov vysokohorskej turistiky. Nie sú to síce Tatry, ale veľkí aj malí si môžu omakať skalu, vyskúšať lezenie a zlaňovanie, oboznámiť sa s prácou s horolezeckým lanom a ďalším materiálom. Od raňajok ubehlo veľa času a mne sa začínajú v žalúdku ozývať muzikanti. Vyberám teda proviant a doprajem si neskorý obed.

Dlho sa nezdržiavam, lebo zima od nôh nie je veľmi príjemná a pokračujem smerom k rozhľadni na Veľkej homoli. Od nej sa sem valí hustá hmla, preto jej prvú tohtoročnú návštevu odkladám a pokračujem traverzom po chodníku, ktorým bola, predtým ako postavili rozhľadňu, trasa vedená. Od rozhľadne vedú stopy po snežniciach. Dnes by mi nenapadlo ich so sebou zobrať, ale musím priznať, že v niektorých miestach by mi boli nápomocné.

Z vyrúbaných miest dnes nie sú žiadne výhľady, preto bez zastavenia pokračujem ďalej. Pod stúpaním na Veľkú homoľu stretám dve slečny. Sú to prvé živé duše na mojej trase. Odtiaľto je smerom na homoľu v snehu vyšliapaný široký chodník, trasa je to veľmi frekventovaná. Pri tabuli „Nad Hvezdárňou“ opúšťam červenú značku a odbočujem doprava na žltú, ktorá vedie na Zámčisko. Mýlil som sa, keď som si vyššie myslel, že hmla dosiahla svoju maximálnu hustotu. Všade okolo vládne biela tma a cítim sa ako v parnej saune. Len teplota je asi o 50 °C nižšia. Mám rád zahmlené Karpaty. Buky v hmle vytvárajú tajomnú atmosféru, človek nevie, čo ho o pár metrov ďalej čaká. S ubúdajúcou nadmorskou výškou ubúda aj sneh. Krátko pred Zámčiskom je na zemi len kaša a miestami ľad.

Prechádzam obranný val a prichádzam na vrchol Zámčiska, kde nedávno obnovili vyhliadku, pribudli nové lavičky a informačná tabuľa. Zámčisko slúžilo pred 1200 rokmi ako opevnené drevo-zemné hradisko našich predkov Slovanov, ale využité bolo aj v období 13. storočia. Informačná tabuľa bola slávnostne odhalená a “pokrstená” dňa 20. 10. 2013 pravou staroslovanskou medovinou zo slovanského picieho rohu. Odtiaľto je vraj najkrajší pohľad na Modru. Hoci tu nie som prvýkrát, ešte som sa o tom presvedčiť nemohol. Dnes žiadne výhľady nehrozia.

Zo Zámčiska pokračujem prudkých klesaním, kde si druhýkrát spomeniem na paličky, ktoré oddychujú doma. Zem je premznutá, korene stromov šmykľavé. Dole kopcom prakticky bežím a zastavujem sa až pri vodárni. Pôvodne som sa chcel vrátiť do Modry popod Peprovec a cez vinohrady, no nakoniec volím modrú TZT, po ktorej som ešte nešiel. Prebrodím vyliaty potok a ocitám sa pri strelnici. Ale podľa výzoru asi bývalej. Hrdzavá reťaz na bráne tiež niečo pamätá. Chodník ma vypľuje z lesa na asfaltke v rekreačnej časti Harmónia. Miesta sú mi dokonale známe, mám ich prejazdené na bicykli. Prechádzam okolo velikánskej vily s nevkusnými betónovými levmi pri každej bráne. Ani si to radšej nefotím, z toľkého gýča by sa mohla aj uzávierka zaseknúť.

Pri pohľade na hodiny zisťujem, že o 20 minút by mal ísť autobus. Mohol by som ho počkať na pive v blízkej reštaurácii a zjednodušiť si tak posledné 4 kilometre, ktoré sú ešte predo mnou. Prekonávam pohodlnosť - doma ma dnes nikto nečaká, nemám sa kam ponáhľať, pokračujem teda do Modry po svojich. Červená TZT vedie poza budovy Študijného a kongresového strediska Univerzity Komenského a cez chatovú a záhradkársku osadu. Zvedavý som na bývalú mestskú pílu, ktorú, ako som si pred dvomi rokmi všimol, začali rekonštruovať, no zrejme ju len zakonzervovali, aby ešte viac nechátrala. Na fotkách pridávam pohľad na stavbu zo začiatku minulého storočia. Dosť bolo ticha. Cestička ma nekompromisne vhodí do víru civilizácie a ocitám sa pri hlavnej ceste. Kráčam po chodníku až na začiatok Modry, kde si to strihnem doprava a tichšími uličkami prichádzam domov.

Záver

Do zápisníka si môžem poznačiť ďalšie zaujímavé miesto. Kamennú bránu som dnes navštívil prvý, ale určite nie poslednýkrát. Ak bude toto čítať niekto zodpovedný za značkovanie v Malých Karpatoch, navrhujem potiahnuť tadeto značkovanú trasu na Rybníček. Určite je zaujímavejšia ako žltá zo Zbojníckeho.

Fórum 9 príspevkov
Rybníček – Kamenná brána – Modra 23/03/14 17:19 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Koniakowa do Wisły – Czarne Keď sa opäť naskytla príležitosť navštíviť poľské Sliezske Beskydy (Beskid Ślaski), nezaváhal som ani na minútu a hneď som sa nahlásil, aby mi nevyfúkli miesto v autobuse. Tak ako už predchádzajúcich 16 rokov, aj tento rok zorganizovali turisti z PTTK Wisła turistickú akciu „K prameňom Wisly“. Tento rok usporiadatelia zvolili za cieľ pochodu „Karczmu Drewutnia“ v miestnej časti mesta Wisła – Czarne. Ale sem si to musíme najskôr odkráčať. 07/05/19 Zdeno Vasilišin Západné Beskydy, Poľsko
Túra Vláčikom na Plavecký hrad Alebo presnejšie do Plaveckého Podhradia a na hrad už po svojich. Od jari kujeme plány, že sa vláčikom-Zahoráčikom niekedy zvezieme a zároveň vyrazíme na túru do Malých Karpát. Motorový vlak jazdí druhú sezónu po už takmer zaniknutej trati od konca apríla do polovice októbra počas víkendov a sviatkov. Spája Záhorskú Ves s Plaveckým Podhradím a od prípojných vlakov z Bratislavy alebo od Kútov je naň možné prestúpiť v Zohore. Okrem motorovej jednotky, ktorá premáva celoročne denne na trati Zohor – Záhorská Ves, má však zaradený špeciálny vozeň na prepravu bicyklov. 03/01/19 Zdeno Vasilišin Malé Karpaty
Recenzia Peter Wohlleben – Sprievodca lesom Knihu mi podsunul kamarát Juro so slovami: „Mám pre teba dobré čítanie.“ Najskôr asi mesiac nedotknute ležala medzi ostatnými knihami na nočnom stolíku, no keď som ju otvoril, zistil som, že to ma veru bude baviť. Autor je síce Nemec, ale poznatky z jeho knihy sa dajú aplikovať aj pre našu krajinu. Z každej stránky cítiť, že Wohlleben je skutočný milovník lesa a vo svojej knihe sa delí s čitateľom zábavnou formou a v prepojení s praxou o svoje zážitky z lesa. 17/10/18 Zdeno Vasilišin Mapy a knihy
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Fjällräven Keb – trekingová bunda Má výstredný dizajn, netradičnú materiálovú skladbu, svojou funkčnosťou sa najviac podobá softshellkám a je súčasťou setu s rovnomennými trekingovými nohavicami. Výrobca ju označuje za letnú, no treba poznamenať, že leto myslí švédske. U nás je vhodná skôr do prechodných období jari a jesene, keďže však nie je nepremokavá, nesmie pršať. Môže však poriadne fúkať, na čo má aj prispôsobenú špeciálnu kapucňu. Pre túto sezónu bola aktualizovaná podobne ako nohavice Keb. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Reportáž S Mišom Diviakom o citlivom hospodárení v lese Súčasťou Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici sú aj školské lesy Kysihýbel, ktoré slúžia budúcim lesníkom na praktické vyučovanie. Vedúcim školských lesov je Mišo Diviak, lesník, učiteľ a náš dlhoročný autor. Prešli sme sa po zrekonštruovanom náučnom chodníku Kysihýbel a hovorili nielen o tom, ako sa hospodári v tunajších lesoch, ale aj v lesoch všeobecne. včera Soňa Mäkká Reportáže
Túra Z Luhačovíc k Vlárskemu priesmyku Keď som písal príspevok z vlaňajšieho putovania Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice a hľadal som prijateľnú formu záveru článku, zvolil som jeden slovný obrat. O trase, čo kamsi pokračuje a čo skadesi prišla. Bol to aj, ako som si následne uvedomil, určitý verejný prísľub. A záväzky je potrebné v slušnej spoločnosti plniť. Takže došlo aj na spoznanie neznámeho „skadesi“. Červenou značkou z Luhačovického Zálesí na východ, k juhovýchodnému rohu Valašska. 14/10/19 Vladimír Mikuš Česko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Rybníček – Kamenná brána – Modra 23/03/14 17:19 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 680 m n. m.
    • min: 330 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 472 m
    • klesanie: 614 m
  • Vzdialenosť
    • 15 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 08.02.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.3418 ° SŠ
      dĺžka: 17.2231 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.32986 ° SŠ
      dĺžka: 17.30688 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Pezinok (vlak, bus) - zastávka Pezinok-Pezinská Baba-46 km (bus), Modra (bus) - Pezinok (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.12 (0.49)