Túra

Testovanie snežníc na Prednej Magure

03.03.14
Snežnice som mal v merku od čias románov Jacka Londona, ale až v poslednom čase som o tom začal vážnejšie uvažovať. O téme som sa snažil prečítať čo najviac. Na internete sa dá všeličo objaviť, ale pri prvej túre som urobil niektoré objavy, na ktoré som nikde nenarazil. S tým sa oplatí podeliť. Prečo sa niektoré veci nedozviete? Lebo väčšinou po dlhšom používaní akejkoľvek výbavy človek nevníma detaily. Považuje ich za samozrejmé, no začiatočník si to všimne. V článku by som sa chcel podeliť o dojmy z prvého použitia snežníc na krátkej, ale peknej túre.

Trasa

Partizánska Ľupča, horáreň Biela Ľupča – Rumanec – Predná Magura a späť (trasa na mape)

Ako sa starý svišť so snežnicami novým kúskom priúča

Každý prispôsobivý občan by v takom vetre sedel za pecou, meteorológovia strašili silným víchrom a mrazom, ich kombinácia mala hnať pocitovo mrazoteploty do dvojciferných polôh. Ale po tom, čo ma práca zaviala do Liptovského Hrádku, bol by hriech nezostať na Liptove a nevybehnúť hore nejakým grúňom. V kufri auta sa skveli dva páry snežníc novotou, s týmito pomôckami sme s mojou žienkou nemali nijakú skúsenosť, tak bolo treba vymyslieť nenáročnú túru. Padla voľba na žltú značku z Partizánskej Ľupče na Prednú Maguru.

Autíčkom sme sa dokĺzali cez mestečko k horárni Biela Ľupča, kde sme zaparkovali a tam náš príbeh naozaj začína. Monika nečaká, rezolútne kráča, tak na ňu pokrikujem, že ide zlým smerom, tam voľakde by išla na Železnô, kam sme onehdá išli s jej rodičmi na huby. Dnes to, veru, na hubársku výpravu nevyzerá, aj keď snehu až tak veľa nie je. Zdá sa, že (ako by povedal klasik) "tote sňežnice nám nebudze treba". Vietor fičí, poletuje okolo nás ľahká snehová prehánka, ale miestami presvitá aj modré nebo.

Držíme sa značky, okolo vodojemu a potom doprava do dolinky popri kŕmidlách pre zver. Orientácia je ľahká, v podstate sa treba dostať na chrbát hory a už ho neopustiť. Na začiatku výstupu sme priam ohúrení nádhernými ihličnanmi, ktoré rastú na lúkach, vietor sa hrá s ich vrcholcami a z vyšších polôh počujeme nenapodobiteľné hučanie víchra v smrečine.

Snehu pribúda, tak je čas vyskúšať snežnice. Pri tomto druhu výbavy mám rád overené značky. Pri mojej váhe som si vybral model MSR Evo. Okrem dôvery k značke, ktorá ma sprevádza dlhé roky, sa mi veľmi páči variabilita, lebo krátky - základný modul snežníc sa dá predĺžiť takými chvostíkmi, ktoré sa dajú pripnúť v prípade hlbokého snehu na zadnú hranu.

Viazanie som si prispôsobil na veľkosť topánky ešte doma. Spôsob uchytenia, kde sa špička nasunie šikmo, potom sa zvrtne (tým sa predok topánky zafixuje), potom sa len uchytí päta, je fakt geniálny. Remienky vyzerajú byť z kvalitného plastu a dá sa nimi manipulovať aj v palčiakoch, čo považujem za dôležitú vlastnosť výbavy. Priehlavok je možné dodatočne zafixovať ešte jedným popruhom, v návode hovoria o tom, že to je užitočné najmä v traverzoch.

Prvé kroky sú zvláštne, pocitovo je to najprv niečo medzi plutvami a bežkami, ale po pár sekundách sa telo rýchlo preprogramuje na nové podnety. Päta je voľná ako na bežkách, nohy nepotrebujem zbytočne vysoko dvíhať, snežnice sú na pocit prekvapivo ľahké, len treba chodiť kúštik viac naširoko. Keď človek vykročí vpred, predné hroty pod špičkou na odrazovej nohe sa pekne zaseknú do terénu.

Objav dňa

Až doteraz som si myslel, že jediná výhoda snežníc je zamedziť zabáraniu v hlbokom snehu. Ale omyl, ak sú odspodu vybavené kovovými ozubenými hrazdami a hrotmi, "pribijú" nohu na miesto. Keď teraz prvýkrát stúpam so snežnicami na nohách, nemôžem si nevšimnúť, že nohy sa v snehu prakticky vôbec nešmýkajú. Naposledy som mal podobný pocit s mačkami na nohách.

Ak kráčate v snehu, aj pri veľmi malej vrstve sa topánka pošmykne o nejaký centimeter pri každom kroku (to platí najmä pri novom, ešte nespevneného snehu). V snežniciach nie. Aj keď je vrstva iba 5 až 10 cm, vôbec nezažívam obvyklé straty vo vynaloženej práci. V nijakej recenzii či v článku som na takúto informáciu nenarazil. Niekto povie - no hurá, práve si objavil Ameriku. Doteraz som uvažoval nad tým, že snežnice sa neoplatia nasadiť v snehu pod 10 cm, ale pri stúpaní do kopca by som si touto matematikou nebol celkom istý, aj keď namiesto snežníc by možno rovnako dobre poslúžili nejaké protišmykové návleky s hrotmi. Ale kto bude brať do hôr v batohu ďalšie rárohy? My sme sa pekne uspokojili so snežnicami. Na jednej strane je pridanie hmotnosti na nohy faktor, ktorý zvyšuje svalovú záťaž, na druhej šetrím energiu podobne, ako keď sa nasadia na auto reťaze. Každopádne si teraz budem ochotný nasadiť snežnice skôr, ako som si predtým myslel, a toto je vskutku objav dňa.

Keď vchádzame do lesa, snehu pod nohami ubúda a kovové časti občas zaškrípu o kamene. Docvakne mi, že asi nebudú z legovanej ocele a po chvíli si snežnice radšej opäť vešiam na batoh. Aj keď sa vo väčšine prípadov hovorí o povolenej záťaži v súvislosti so schopnosťou zabrániť zabáraniu, určité hranice pevnosti materiálu sa týkajú aj otočných závesov, rámu, upínania a pod. Moje snežnice sú predovšetkým z húževnatého plastu, ale keď pozerám, ako spojili dizajnéri kovové časti so zvyškom konštrukcie, tak len uznanlivo prikývnem, lebo tento sendvič je takto nesmierne zosilnený.

Po chvíli vychádzame na okraj lesa, tam na briežku bez snežníc prešmyknem ako parná lokomotíva pri štarte a padám. Darí sa mi urobiť elegantný parkúrový kotúľ, priam duby váľam a Monika sa ide popukať od smiechu, nijakovsky neoceňuje môj parašutistický štýl. Ale aj bez ocenenia som na predvedený výkon patrične hrdý.

No, čo už, smejeme sa a berieme to ako podnet nasadiť si snežnice. Aj Monika má premiéru, nasadzuje si trochu iný typ, základom je duralový rám slzičkovitého tvaru. Tiež je tam otočný čap a zuby, upínanie topánok je veľmi elegantne vyriešené, na manipuláciu netreba dávať dolu rukavice. Je priskoro robiť veľké recenzie, ale dielenské spracovanie a použité materiály sú pri danej cene na prvý pohľad prekvapivo dobré. Nepoznám pozadie značky Crivit, ktorú si zriadila sieť Lidl, ale pripadá mi to tak, že nejaká pokročilejšia čínska fabrika, čo vyrába pre renomované značky, si upravila dizajn a predáva svoju produkciu za zlomok obvyklej ceny. Neviem posúdiť, či to platí aj pre ostatné výrobky privátnej značky, ale snežnice ma príjemne prekvapili.

Víchrica nad lesom

Keď končí lesík, vietor sa predvádza v plnej sile. Zvírený sneh robí piruety, obláčiky, oslepuje, aby nás po chvíli pustil zo zovretia a odhalil modré nebo medzi oblakmi. Ako keby sa tu zabávali duchovia lesa. Nám však nie je zima, sme slušne naobliekaní, vlastne mi je celkom teplo. Obstojným tempom prichádzame na sedielko s názvom Rumanec a pohľad na hodiny napovie, že sme tu o 20 minút skôr, ako udával smerovník na začiatku túry. To má prekvapuje, lebo ešte donedávna sme mali problém dodržiavať časy, najmä ak išlo o stúpanie do kopca. Držím sa jednoducho hesla: “nemám kondičku, ale zato mám nadváhu...” Zdá sa, že pár stovák kilometrov, čo sme nachodili v našich prekrásnych horách, prináša svoje ovocie. Ide sa nám ľahko.

Onedlho sa zastavujeme pri pamätníku a čítame mená padlých. Šestica mladých mužov, 22 - 23 ročných, vlastne to boli ešte takmer chlapci, zomreli v boji proti benderovcom v roku 1947. Toto je prvýkrát, čo niekde vidím v teréne takúto zmienku - doteraz to bola len nejasná spomienka na podobné informácie v škole, či vo filmoch. Presnejší opis udalostí som našiel tomto odkaze.

Na hrebeni pribúda snehu, miestami sa so záujmom pozerám, ako hlboko sa budú zabárať snežnice do čerstvého snehu. V ňom sa prebáram pomerne dosť, a tak ešte stále platí, že prešliapávať stopu je ťažšie, ako ísť v nej. Pre porovnanie účinnosti proti zabáraniu si nasadzujem zadné “chvostíky”, stačí ich zacvaknúť na miesto a poistiť krídlovou skrutkou, aj to sa dá zvládnuť v palčiakoch. Rozdiel je zreteľný! Držím sa lepšie na povrchu, ale na druhej strane vnímam aj pridanú masu na nohách, najmä pri obratoch do boku. Páči sa mi, že sneh sa nelepí na materiál a podobný problém nemá ani Monika, ktorej rám je duralový a stred plochy tvoria akési výplne z hrubej pogumovanej tkaniny, či čo je to...

Vystupujeme na zužujúci sa hrebienok a tam zbadáme po pravej ruke svahy masívnej hory, to musí byť Salatín. Vrchol sa stráca v temných mračnách. Za chrbtom dominuje našim výhľadom hlavne Veľký Choč, ale víchrica neustále mení scenériu, keď sa oblohou presúvajú snehové prehánky. Aj najstrmšie miesta sa dajú zdolať ľahko, vďaka predným hrotom, čo sa zatínajú do terénu. V tomto duchu stúpame na trávnatý chrbát a pred nami sa objavuje vrcholový prístrešok a smerovník s koncom značky. Aj tu sme skôr, ako tvrdilo turistické značenie.

Na vrchole (a späť)

Dávame si prestávku na občerstvenie, fotíme, ale víchrica sa okamžite podpisuje na vychladení organizmu. Prekvapuje ma, že aj prsty na nohách rýchlo strácajú teplo, darmo výrobcovia básnia o membránach, prísun potu je omnoho rýchlejší, ako odparovanie a voda na ponožkách a vnútorných vrstvách topánok veľmi znižuje izoláciu. V dávnych dobách sme ponožky a papuče plastikových topánok uchránili tým, že sme najtenšie zohnateľné ponožky zabalili do mikroténových sáčkov, tie obuli do hrubšej ponožky v topánke a vybrali sa na nástup do steny. Tam sme tenkú ponožku (dala sa žmýkať) so sáčkom vybrali a pri lezení v stene zažívali nebývalý komfort. Bohvie, čo používajú dnešní zimní horolezci...

Uvažujeme ešte o výstupe na Ľupčiansku Maguru, ale neskorý nástup na túru - pokročilý čas a zopár lomcujúcich poryvov vetra nás presvedčia o opaku. Vyťahujeme palice a schádzame dolu po zvážnici, ktorá sa nižšie napája na našu pôvodnú výstupovú trasu. Dávam si dolu chvostíky zo snežníc a zisťujem, že s krátkymi som o dosť pohyblivejší. Dalo by sa v podstate aj zľahka utekať.

Monike začínajú mrznúť na paličkách ruky, tak ich zbalíme do môjho batohu. Ja si pre zmenu vyzúvam snežnice celkom. V prvej chvíli ma prekvapuje náhla neistota, nohy sa šmýkajú. No pri ceste dolu kopcom sa po každom kroku zošmyknem ešte o pár centimetrov a toto v skutočnosti zlepšuje bilanciu (pri výstupe je to naopak - prešmykovanie je čistá strata).

Nešuchtaj nohami!

Kým nad tým uvažujem, za chrbtom mi Monika čosi zamumle a tresk - otočím sa a vidím komický pohľad. Leží s vystretou rukou zaťatou v päsť ako Superman, so zapichnutým nosom v snehu a zbiera sa zo zeme. Obaja sa smejeme, dostávam vysvetlenie, že do lýtka dostala kŕč a mierne zakopla. A tu je ďalšie poučenie: s obyčajnými topánkami by človek zašuchtal nohami, ale snežnice v tomto pripomínajú mačky, noha sa ani nehne. Rozbehnutý človek bez milosti prepadne v smere pohybu, ak nezdvihne pohotovo nohu a neurobí ďalší krok. V exponovanom teréne si na to treba dávať pozor. V minulosti som sa stretol s tým, že neskúsení ľudia si neuvedomili, že v mačkách sa nedá šuchtať nohami, a takmer sa prizabili.

Ďalej pokračujeme bez príhod, len hučiace stromy na lúkach vo mne vzbudzujú silné city, sú to prekrásne smreky, ktoré sa oplatí prísť pozrieť. Nedlho potom kráčame k zaparkovanému autu pri horárni, krajina a víchrica v nás zanechala hlboké dojmy. Trasa je ideálna pre starých svišťov, prípadne pre niekoho, kto nemá veľa času a chcel by ho využiť na krátku vychádzku s dobrým výhľadom. Za iných okolností by sme pokračovali na Ľupčiansku Maguru a zišli na sever na lesné zvážnice a nimi k autu.

Snežnice sa osvedčili, aj keď sme väčšinou nešliapali v hlbokom snehu (toto sme si vynahradili až na ďalší deň, keď sme sa vybrali na hrad Zniev v Turci a tam som nákup snežníc definitívne ocenil v čerstvom snehu, kde bolo miestami aj 30 čísiel, ale aj postup v strmom tobogáne, viď priložené fotky).

Robiť definitívne závery v recenzii po dvoch túrach nie je možné. Upínanie nôh na snežniciach Crivit je viac ako uspokojivé. Na mojich MSR je upínanie priam vzorom vydumanosti a neznámemu inžinierovi by som najradšej poslal ako znak uznania nejaký drink. O výdrži materiálu je priskoro hovoriť, ale verím, že to nebude problém. Skúmal som mechanické časti - dobre že nie lupou a vyzerá to spoľahlivo. Hádam sa k tomu vrátim po dlhšom používaní (som si takmer istý, že nedostatok snehu v zime 2013/2014 má na svedomí náš nákup snežníc, ospravedlňujem sa!)

Dodatok o recenziách

Recenzie píšem z toho dôvodu, lebo aj ja sám by som veľakrát ocenil, keby iní ľudia opísali skúsenosti s používaním vecí, nad ktorých kúpou uvažujem. Nuž, z písania svojich názorov nič nemám, nikomu nie som zaviazaný a návratnosť spočíva len v tom, že niekoho iného tým inšpirujem a snáď urobí to isté a takto sa rozšíri faktor vzájomného osohu.

Ohľadom recenzií mám taký postreh. Recenzent, ak niečo napíše, je buď dosť spokojný, alebo - VEĽMI nespokojný. Väčšinou je to však prvý prípad. Človek niečo skúma, porovnáva, chystá svoje peniažky. Ak si potom niečo vyhliadne, často je to v istom okamihu inštinktívny výber. Na môj údiv býva práve prvá myšlienka skutočne najlepšia. Ak hypotéza vyjde, potom je šťastný. Okrem iného to potvrdzuje, aký je génius (potom mierne prikrášľovanie objektu svojho výberu je teda na mieste). Človek nechce akceptovať, že jeho úvaha bola nesprávna a jeho optimizmus nenáležitý. Ľudia sú schopní si prikrášľovať realitu, lebo to bolo JEHO ROZHODNUTIE a to je určite a nespochybniteľne správne. Iba ťažko kritizujeme a zbavujeme sa vecí, ktoré sme si sami vybrali. Toto zároveň vysvetľuje aj zdanlivo nepochopiteľné zotrvávanie pri úplne nemožných manželkách/manželoch. Zároveň slávnostne a s prekríženými prstami vyhlasujem, že moje spokojné recenzie sú úplne objektívne a SKUTOČNE mám najlepšiu ženu na svete.

Ak sa kúpa vydarí, som génius. Ak je nákup zlý, potom nasleduje nezmieriteľná nenávisť voči výrobcovi, ktorý má veľmi podviedol! Niekedy človek zažije obe fázy. Najprv radosť a keď sa potom niečo pokazí, tak sa vzťah prepne (a nastáva rozvod).

Ach jaj, neberme to všetko tak vážne.

Fórum 15 príspevkov
Testovanie snežníc na Prednej Magure 04/03/14 07:02 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Bežky Korytnica – Kečka – Donovaly na BC bežkách Keď som chcel vrátiť do skladu požičanú bežkársku výstroj, prešlo mi hlavou, že až na dve výnimky, som počas celej zimy zažíval surové počasie, kalamity, víchrice a boj so živlami. Keď potom hlásili krásne počasie na prvú jarnú sobotu, spojil som príjemné s užitočným a vyrazil som po pracovnom stretnutí na Donovaly, kam som chcel prejsť z Korytnice cez Kečku. 31/03/19 Pavol Timko Nízke Tatry, Starohorské vrchy
Bežky Na BC bežkách cez Krížnu Pôvodne sme s kamarátom Jožom uvažovali prejsť väčšiu časť hrebeňa Veľkej Fatry s nocľahmi pod Borišovom a na Smrekovici, ale predpoveď na víkend bola dosť zlá, najmä v sobotu hlásili nad pásmom lesa víchricu a zrážky. Napokon sme operatívne zmenili trasu a skončili v Harmanci. Na nedostatok zážitkov a krásy sa však nemôžeme sťažovať. 24/03/19 Pavol Timko Veľká Fatra a Choč
Bežky Ako som sa o život plahočil v snehu na Polome Hovorieva sa, že múdrosť prichádza s vekom, ale som živým príkladom, že občas vek príde sám. Keď Kysuce a Orava hlásili prvú veľkú snehovú kalamitu, pôvodne som zvažoval vyraziť na sedlo Burda, ale potom ma kamarátka upozornila, že od Tisovca by som musel asi kus kráčať peši, keďže tam je málo snehu. Tak som našiel na FB parťáka Marcela, ktorý uvažoval o beskydskej trase z Mostov u Jablunkova, kde zarezervoval ubytovanie. Ja som zas vybavil ubytovanie na Doroťanke zo soboty na nedeľu a utekal na vlak. Expedícia Ydykseb mohla začať. Keby som tušil! 04/02/19 Pavol Timko Západné Beskydy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rozhľadňa Žalostiná s deťmi Kopaničiarska časť Záhoria smerom k hranici s Českou republikou je pre mňa neznámym miestom, z našej záhoráckej základne je to necelých 50 motoristických kilometrov. V májovú sobotu s premenlivým počasím sem vyrazíme so synom a deťmi. Ako cieľ si určíme rozhľadňu na Žalostinej. Snáď nezmokneme. dnes Daniela Mäkká Biele Karpaty
Rozhovor Dvořák z NP Šumava: prirodzená obnova ide lesu veľmi dobre Najväčší český národný park Šumava prešiel tak ako Tatry veternou a lykožrútovou kalamitou. Rozprávali sme sa s Jánom Dvořákom zo správy parku o tom, ako sa po dvanástich rokoch od víchrice územie spamätáva, prečo Šumavu ľudia navštevujú, o novej zonácii či sprevádzaných túrach divočinou. včera Soňa Mäkká Rozhovory
Recenzia Fjällräven Bergtagen 38 – technický batoh Robustný strohý technický batoh z nepremokavého materiálu Bergshell do vyšších hôr. V zime zvládne skialpy a v lete poslúži na vysokohorskú turistiku či horolezectvo. Odnesie na horskú chatu slušnú porciu nákladu, no potom sa dá na túry odľahčiť tak, že jeho hmotnosť len o málo presahuje 1 kg. Na sklonku skialpovej sezóny som ho otestoval na niekoľkých lyžiarskych túrach. včera Ľubomír Mäkký Batohy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Testovanie snežníc na Prednej Magure 04/03/14 07:02 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1171 m n. m.
    • min: 590 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 578 m
    • klesanie: 578 m
  • Vzdialenosť
    • 10 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 07.12.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.04739 ° SŠ
      dĺžka: 19.42752 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.04739 ° SŠ
      dĺžka: 19.42752 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ružomberok (vlak, bus) - Partizánska Ľupča (bus), parkovanie pri horárni Biela Ľupča
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.82 (0.3)