Túra

Vápenná (Roštún) z Dolian a späť

11.04.14
Dnes som mal iné turistické plány, do lesa som chcel ísť až poobede a chcel som si počkať na posledné lúče slnka na malokarpatskej Vysokej. Pri pohľade z okna si hovorím, že by bola škoda nevyužiť celý deň a pozrieť sa aj do ďalších končín Malých Karpát. Veď na Vysokej som niekoľkokrát do roka.

Už dlhšie nosím v hlave túru na tretí najvyšší kopec Malých Karpát, 752 m vysokú Vápennú alebo tiež Roštún. Bol som tu len raz a bolo to veru dosť dávno, takže je rozhodnuté. Prvýkrát som išiel na Vápennú zo Sološnice. Pohrávam sa s myšlienkou prechodu zo Záhoria do „predhoria“, no pamätám si, že keď som hľadal nedávno spojenie do Sološnice, odradila ma 3-hodinová okružná jazda autobusom z Modry (s prestupom v Bratislave a tuším aj v Malackách) na opačnú stranu Malých Karpát. Nechce sa mi zapínať počítač a zdržiavať sa študovaním cestovného poriadku. To urobím až pri písaní článku. Šialený čas trvania cesty som si pamätal dobre. Ukážková podpora turistiky. Podarilo sa mi zistiť, že cez týždeň sa dá cez Pezinskú babu autobusom 37 km do Sološnice urobiť aj za 1,5 h. No vtedy väčšinou potenciálni zákazníci spoja zarezávajú v práci. Keďže som sa dnes rozhodoval na poslednú chvíľu, ani autobus o 9.35 h do Dolian nestíham a ďalší ide až o dve hodiny. V pokoji si pobalím to najhlavnejšie, osedlám štvorkolesového tátoša a krátko po 10-tej parkujem za poslednými domami v Doľanoch.

Trasa

Doľany – horáreň Zabité – rázc. nad Jarkami – Sklená huta – Sklený vrch – Mesačná lúka – Vápenná – Mesačná lúka – sedlo Uhliská – rázc. pri dube – horáreň Zabité – Doľany (trasa na mape)

Kedysi tu bola umiestnená značka „zákaz vjazdu“, ktorá vraj stále mizla a znovu sa objavovala, nie som si istý, či zákaz teraz platí alebo nie. Kráčam teda hore dolinou po novej asfaltke k horárni Zabité. Rébus so zákazom je vyriešený - platí až od horárne. Pred zákazom vjazdu parkuje niekoľko áut. Asfaltová cesta pokračuje do lokality Rybáreň a bola vybudovaná z eurofondov ako protipožiarna cesta v rámci rozvoja vidieka. Pod horárňou pod transformátorom vysokého napätia je studnička, pri nej niekoľko plastových pohárov, tak predpokladám, že voda je pitná. Snáď rúra trčiaca zo svahu nebude odpad z horárne. Mám vlastné zásoby, preto pokračujem ďalej. Neviem, či ma zlákala novučičká cesta alebo čo mi zatemnilo rozum, no nechám sa ňou viesť ďalej. Po asi 500 metroch sa pri smerovníku spamätám a vynadám si. Veď idem opačným smerom. Nakoniec sa tadeto budem dnes vracať ešte raz. Idem teda k horárni, cestou sa pozdravím s tromi cyklistami a odbočujem doprava na spevnenú lesnú cestu, pokrytú vrstvou blata, ktoré postupne naberá na intenzite. Časť cesty som raz prešiel, keď som išiel na Geldek.

Po asi kilometri ma predbieha terénne auto s trošku exotickou ŠPZ-tkou pre tieto končiny. Čudujem sa, prečo sa tu preháňa Popradčan. No keď po chvíli začujem rachot lakatoša (rozumej LKT-čka alias lesného kolesového traktora), pochopím. Plán ťažby treba plniť hoci je nedeľa. A keď prišli pílčici z diaľky, nebudú hádam ležať v posteli. Čerstvý vzduch razom vystrieda zápach naftových spalín, stačí sa len zhlboka nadýchnuť.

Ako nasledujem stopy v blate, stojím odrazu v asi 15-centimetrovej hnedej mase a niet z nej úniku. Stopy zmizli, obzerám sa kade by som sa mohol z bahenného kúpeľa dostať von, no nenachádzam únikovú cestu a vracať späť sa mi nechce. Vyhŕňam gate a cestou najmenšieho odporu kráčam vpred. Lakatoš odbáča z cesty do lesa, nasledovať by som ho nechcel ani v najhoršom sne. Oproti tomu, čo za ním ostáva v lese, je blatová cesta prechádzka ružovou záhradou. Musím mať stále šťastie na takéto trasy. Po asi 100 metroch brodenia sa vychádzam na spevnenú cestu, kde pri aute fajčí lesný robotník. Musím vyzerať strašne nasr...deno, lebo s previnilým výrazom v tvári ma zdraví a mizne v kabíne tereňáku.

Topánky opláchnem v mláke a pokračujem k rázcestiu nad Jarkami, kde sa k žltej pridáva aj zelená značka a svorne ma povedú ďalej. Po ľavej ruke mám Geldek, ktorý z tohto pohľadu pôsobí mohutne. Stretávam prvého dnešného turistu, ktorý má dnes Vápennú za sebou a informuje ma, že hore je hmla. Ale hádam sa čoskoro roztrhá. Až po Sklenú hutu pokračujem z kopca. Dnes bude celý deň ako na hojdačke. Hore, dole, hore a zase dole... Na strome si všímam značku, označujúcu studničku. Žiadnu nevidím. Zídem nižšie pár metrov do lesa a nachádzam hŕbu kameňov, spod ktorých vyteká voda. Zrejme „vďaka“ ťažbe dreva bola studnička poškodená, no do poriadku ju nikto nedal. Stačil by krompáč, kus rúry, šikovné ruky a prameň by bol opäť spojazdnený.

Po chvíli prichádzam k rázcestiu Sklená huta. Z textov pod prístreškom sa dozvedám, že do polovice 18. storočia tu bola sklárska huta, kde vznikalo tabuľové sklo a fúkané výrobky, hlavne fľaše. Počet obyvateľov osady mal dosahovať takmer 250 osôb. Neskôr tu stála horáreň. V turistickom sprievodcovi Malé Karpaty z r. 1935 píšu: „V horárni na Sklenej Hute dostanete jedlo a dobrý nocľah. Osada má viacej domov a všade nás ľudia láskavo prijmú.“ Dnes tu niet ani stopy po domoch.

Žlto-zelenú značku križuje modrá, vedená po staršej asfaltke a zároveň je to aj cyklotrasa a v zime pri vhodných snehových podmienkach bežkárska trasa. Klesania bolo dosť, preto ostávam verný žltej i zelenej a vydávam sa do mierneho kopca. Stúpanie po chvíli končí, pokračujem po rovine k lúke a zľava sa vynorí mne známa trojica cyklistov. Vychádzam z lesa na cestu, po ktorej prišli a čudujem sa, prečo tadeto nevedie trasa pre peších. Na stromoch je žlté „C“, zmestili by sa aj pásové značky, no pešia trasa pokračuje nezmyselne lesom úzkym chodníkom, ktorý bude v lete určite zarastený žihľavou a mladou bučinou. Cesta je široká, určite by sa pomestili všetci. Navyše pri ceste je sympatická lúčka. Na jej konci kamenný kríž. Podľa mapy by som mal byť „Pri obrázku“. Keďže som tu prvýkrát, nebudem experimentovať a vraciam sa späť na turistickú značku. Po pár sto metroch idem opäť z kopca. Je mi to divné.

Prichádzam k ďalšej križovatke ciest k miestu, z ktorého doďaleka svieti na bielo natretý stĺp s Pannou Máriou, posedieť si môžete na lavičke za okrúhlym stolom a môžete vidieť aj "značkožrúta". Strom zožral dve staršie značky, no značkári ho prikŕmili ďalšími, aby aj deti našich detí mohli vidieť, čoho je schopný. Bol by problém osadiť železnú tyč a na ňu osadiť smerovníky? Nebude to síce vyzerať prírodne, ale prečo ničiť strom? Miesto je na TuristickaMapa.sk označené ako „Sklený vrch“ a dá sa odtiaľto po žltej pokračovať do Sološnice a zo Sološnickej doliny vystúpiť na Vápennú cez Malú Vápennú. No stratil by som takmer 200 výškových metrov. Trasu si dávam ako jednu z alternatív pre návrat.

Zelená značka ma vedie po zvážnici mierne do kopca, aby po chvíli začala opäť klesať. Predo mnou sa týči bezmenný kopec a za ním vidno skalné bralá Vápennej. Prvýkrát začnem uvažovať o tom, že opustím značku a pôjdem rovno za nosom. Kúsok sa vyberiem po zvážnici, ale nakoniec sa vraciam na značku. Kráčam popri potoku mierne do kopca, keď zrazu za zákrutou sa chodník prudko dvihne a je mi jasné, že odtiaľto z kopca nepôjdem. Od tabuľky označujúcej NPR Roštún sa chodník prudko stáča doprava a stúpanie sa zmierňuje. Po ľavej ruke mám strmé skalné steny, opäť ma láka si cestu skrátiť a skúsiť sa vyškriabať hore. Snažím sa opustiť chodník, no ani na tretí pokus sa mi nedarí vyškriabať sa hore strmým briežkom. Na mokrom lístí sa šmýka, nie je sa čoho chytiť a zakaždým končím na kolenách. Nečudujem sa, veď ešte pred týždňom som v Malých Karpatoch bežkoval, sneh sa roztopil určite len pred pár dňami, hoci túto zimu ho veľa nebolo. Beriem to ako znamenie, že mám pekne pokračovať dookola. Tesne pod Mesačnou lúkou sa poriadne šmýka aj na rozbahnenom chodníku. Vyššie sú dokonca zvyšky snehu a sprevádzajú ma takmer po celom, vyše 1 km dlhom skalnatom hrebeni Vápennej. Zo severnej strany je ešte súvislá vrstva snehu.

Na otvorených miestach fúka studený severák, inak je celkom príjemne. Na skalách obrastených machom si treba dávať pozor. Poriadne sa šmýka. Smerom na juh sú kolmé skalné zrázy, dobre som urobil, že som išiel po značke.

Keď prichádzam na vrchol s betónovým stĺpom, z ktorého je urobená rozhľadňa, akurát jedna partia odchádza a prichádza trojica mladých ľudí. Ďalekým výhľadom bráni silný opar, fotím si odtiaľto Vysokú, no vďaka oparu a protisvetlu nebude hodné vystavenia, ale len dokumentačná fotka. Na nohe rozhľadne sa nachádza schránka s vrcholovou knihou alebo skôr so zvyškom zošita, ktorý je v dezolátnom stave. Zápisy do knihy sú robené ako sa komu hodí, niektoré dvojstrany sú popísané nezmyslami. Ľudia by si mali uvedomiť, že aj zápis vo vrcholovej knihe im v prípade záchrannej akcie môže pomôcť zachrániť život. Len do neho treba uviesť zmysluplné informácie.

Z Vápennej cez Mesačnú lúku, sedlo Uhliská späť na Zabité

Cestou hore som si v hlave plánoval rôzne zostupové alternatívy. Pokiaľ mi vychladne čaj, som zvedavý, kadiaľ mohli prejsť traja cyklisti nad Sklenú hutu. Pozorne študujem mapu a zisťujem, že od Rybárne vedie cesta, na ktorú by som sa mohol napojiť z modrej značky vedenej od sedla Uhliská a lesom si to strihnúť na cestu, ktorou sa vrátim okolo horárne Zabité späť k autu. A navyše sa vyhnem bahennému kúpeľu, ktorý som si užil doobeda. Je teda rozhodnuté. Ešte pár posledných záberov a po rovnakej trase sa vraciam k Mesačnej lúke. Odtiaľto pôjdem po červenej do sedla Uhliská. Nemôžem obísť studničku a dopriať si pár dúškov pramenistej vody. Pár metrov od studničky je ohnisko a veľmi zachovalé sedenie so stolom. Celkom príjemné miesto na rozloženie stanu alebo strávenie noci len tak pod širákom.

Tesne pred sedlom mi cestu skríži zvalený statný buk, ktorý treba obísť. V sedle Uhliská je lavička a takmer identický mariánsky stĺp, ako v druhej doline. Len tento nesvieti bielobou. V Malých Karpatoch je viac miest, ktoré majú v názve Uhliská. Niekde som sa dočítal, že na týchto miestach sa v minulosti pálilo drevené uhlie.

Z doliny prichádza manželský pár z Orešian, chvíľku ostávame v družnej debate, no keď slnko zájde za kopec, je chladno. Zaželáme si šťastnú cestu a každý pokračujeme svojou cestou. Oni majú namierené na Mon Repos a ja pokračujem do doliny po modrej značke. Popreťahujem si svaly na prekážkovej dráhe vytvorenej z popadaných stromov a vychádzam na širokej zvážnici, ktorá ma privedie na spevnenú lesnú cestu. Po krátkom stúpaní sa dostanem na miesto, z ktorého sa mi ponúkne netradičný pohľad na Klokoč, z ktorého spoza stromov trčí len jeho vrchol. Hore som ešte nebol, ale tento rok, keď zakvitnú divozely si chcem poznačiť do zápisníka aj toto miesto ako navštívené.

Lesná cesta ma dovedie do lokality Kolovrátok, odkiaľ sa mi z veľkej lúky naskytnú výhľady na Vápennú. Prechádzam okolo pomníka, z ktorého sa dozviem, že tu v r. 1973 zahynul mladý, 31-ročný lekár. Na okraji lúky je prístrešok a na druhej strane cesty prameň. Náš hydrofil Peter Miler by sa z túry určite vytešoval. Tri funkčné studničky a jedna, ktorá potrebuje rekonštrukciu.

Ako sa dozvedám z popisu pod fotkou Na Kolovrátku, kedysi tu bola horáreň a neďaleko končila jedna vetva lesnej železničky z Majdánu (nie z kyjevského, ale z rekreačnej časti Lošonca). Kráčam mimo značky popri meandrujúcej riečke Parná sprevádzaný žblnkotom vody, cesta sa rozvetvuje, vpravo by som sa dostal späť na Sklenú hutu. Po tejto ceste vedie aj modrá cyklotrasa od Rybárne. Poniže odbočky stretám dvoch cyklistov, ktorí sa ma pýtajú na cestu. Neviem 100-percentne poradiť, ale spomeniem im, že doobeda tadiaľto musela prejsť trojica ich kolegov, ktorí ma míňali nad Sklenou hutou. Pokračujúc popri riečke ma zrazu prekvapí ticho. Voda nežblnkoce a pri pohľade vpravo vidím iba prázdne koryto. Parná sa niekam vyparila. Žeby vďaka krasovému podložiu tiekla pod zemou? Hádam mi niekto bude vedieť odpovedať v diskusii. Žblnkot vody ma sprevádza ďalej až od miesta, kde sa do Parnej vlieva Polomský potok.

V mape vidím, že poza Parnú vedie nejaká cesta, z ktorej by sa malo dať odbočiť na ďalšiu cestu, vedúcu pomedzi kopce Vápenné a Kukučková na Zabité. Prejdem po mostíku na opačný breh a pokračujem paralelne s asfaltkou lesom. Chôdza je príjemnejšia ako po tvrdom povrchu, no len po senník. Za ním pokračuje džungľa a keď mi cestu skrížia popadané stromy, opúšťam les a po prebrodení rieky sa vraciam na asfalt. Neznášam asfaltové návraty z túr, no pre tentokrát (výnimočne) volím istoty a pokračujem po ceste. Pri rieke si ešte odtrhnem pár lístkov zobúdzajúceho sa medvedieho cesnaku a cestou jem len tak bez ničoho. O taký týždeň to tu bude voňať cesnakom a hrať zelenou farbou.

Na ďalšej križovatke ciest odbočujem vpravo a spevnenou cestou do mierneho stúpania obchádzam spomínaný kopec Kukučková. Zaujímavé, že v mape je cesta značená rovnakou čiarkovanou čiarou ako cesta poza rieku, no ich úroveň je neporovnateľná. Asi by to chcelo urobiť aktualizáciu máp. Po asi pol kilometri prichádzam na mne známu novú asfaltku, na ktorej je aj napriek zákazu vjazdu celkom rušno. Okrem zablatených terénnych áut s lesníkmi vidieť autá s civilmi, no zrejme sa všetci poznajú, lebo v jednom momente zastavujú autá vedľa seba a lesník podáva cez okno civilovi ruku.

Vľavo vidno pomedzi stromy nejakú stavbu. Ako neskôr zistím vo fotogalérii, nachádza sa tu zaujímavý zámoček. Pokračujem po asfaltke doprava do kopca. Nie je nič lepšie ako zakončiť túru nekonečným stúpaním po asfalte. Kráčam zamyslený, pred sebou vidím vychladený zlatistý mok s bielou čapicou, keď spoza zákruty vidím pár cyklistov, ktorých som dnes stretol a snažil sa im poradiť. Neviem síce kadiaľ, ale pravdepodobne blato obišli. Nie sú vôbec špinaví a ani mi nenadávajú za to, že by som im zle poradil. Len sa pohľadmi pozdravíme a fujazdia ďalej z kopca. V jednej zákrute si pri ceste všimnem drevený kríž. V r. 2010 tu, žiaľ, zakončil svoju cyklojazdu chlapík zo Svätého Jura.

O chvíľu som na mieste, kde som dnes raz stál – pri smerovníku nad horárňou Zabité, kde si ďalšia partia cyklistov vychutnáva zo sklenených pohárikov na stopke vínko. Nečakal som, že tu o tomto čase, kedy ostáva možno trištvrte hodinka do západu slnka, ešte niekoho stretnem. Tentokrát nepohrdnem ani vodou zo studničky pod transformátorom a môžem potvrdiť, že to nie je odpad z horárne, ale čistá pramenitá voda. Ako si umývam topánky v jednom z jazierok, ktoré sú pod horárňou, k poslednému odparkovanému autu prichádzajú dvaja turisti a ponúknu mi odvoz. V nohách mám asi 22 km, a tak ponuku s radosťou prijímam a ďalšie vyše 2 kilometre k môjmu autu absolvujem za niekoľko minút. Touto cestou im ešte raz ďakujem.

Záver

Cestou do Modry nemôžem obísť pekáreň v Častej a kupujem teplé pečivo a synátorovi vianočku. Vôňa čerstvého pečiva je neodolateľná. Nevydržím domov a ešte za volantom tlačím do seba chrumkavé pagáče. Príjemná bodka za dnešnou túrou. Jediné, čo mi dnes chýbalo, aby bola túra ešte krajšia, bol vzhľadom na dátum v kalendári sneh. Keď zima ostala trčať bohvie kde a bolo jarné počasie, tak viac zelenej farby. Ale na to si ešte pár týždňov musím počkať.

Fórum 8 príspevkov
Vápenná (Roštún) z Dolian a späť 12/04/14 11:06 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Koniakowa do Wisły – Czarne Keď sa opäť naskytla príležitosť navštíviť poľské Sliezske Beskydy (Beskid Ślaski), nezaváhal som ani na minútu a hneď som sa nahlásil, aby mi nevyfúkli miesto v autobuse. Tak ako už predchádzajúcich 16 rokov, aj tento rok zorganizovali turisti z PTTK Wisła turistickú akciu „K prameňom Wisly“. Tento rok usporiadatelia zvolili za cieľ pochodu „Karczmu Drewutnia“ v miestnej časti mesta Wisła – Czarne. Ale sem si to musíme najskôr odkráčať. 07/05/19 Zdeno Vasilišin Západné Beskydy, Poľsko
Túra Vláčikom na Plavecký hrad Alebo presnejšie do Plaveckého Podhradia a na hrad už po svojich. Od jari kujeme plány, že sa vláčikom-Zahoráčikom niekedy zvezieme a zároveň vyrazíme na túru do Malých Karpát. Motorový vlak jazdí druhú sezónu po už takmer zaniknutej trati od konca apríla do polovice októbra počas víkendov a sviatkov. Spája Záhorskú Ves s Plaveckým Podhradím a od prípojných vlakov z Bratislavy alebo od Kútov je naň možné prestúpiť v Zohore. Okrem motorovej jednotky, ktorá premáva celoročne denne na trati Zohor – Záhorská Ves, má však zaradený špeciálny vozeň na prepravu bicyklov. 03/01/19 Zdeno Vasilišin Malé Karpaty
Recenzia Peter Wohlleben – Sprievodca lesom Knihu mi podsunul kamarát Juro so slovami: „Mám pre teba dobré čítanie.“ Najskôr asi mesiac nedotknute ležala medzi ostatnými knihami na nočnom stolíku, no keď som ju otvoril, zistil som, že to ma veru bude baviť. Autor je síce Nemec, ale poznatky z jeho knihy sa dajú aplikovať aj pre našu krajinu. Z každej stránky cítiť, že Wohlleben je skutočný milovník lesa a vo svojej knihe sa delí s čitateľom zábavnou formou a v prepojení s praxou o svoje zážitky z lesa. 17/10/18 Zdeno Vasilišin Mapy a knihy
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu. dnes Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Extra Štátne lesy TANAP-u neuznávajú niektoré pralesy a rúbu v nich Kým LESY SR v pralesoch vymapovaných občianskym združením PRALES nezasahujú, ich sesterská organizácia Štátne lesy TANAP-u spochybňuje existenciu viacerých pralesov a rúbe v nich. ŠL TANAP-u fungujú samostatne, na dohode medzi Lesmi a mimovládnymi organizáciami PRALES a WWF o nezasahovaní v pralesoch sa nezúčastňujú. včera Soňa Mäkká Publicistika
Túra Veľkofatranská magistrála (stretnutie s medveďom) Na Veľkofatranskú magistrálu som sa chcel vydať už od konca jari. Čakal som však na to, kým zmizne posledný sneh z hrebeňa. Koncom apríla som z okna vlaku videl, že na hrebeni je už len pár fľakov snehu, a tak som hneď celý natešený začal vyberať termín, kedy sa tam vyberiem. Rázny škrt cez rozpočet mi urobilo upršané májové počasie, a tak sa sem nakoniec dostávam až v prvom letnom mesiaci jún. 15/09/19 Pavel Forgáč Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Vápenná (Roštún) z Dolian a späť 12/04/14 11:06 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 752 m n. m.
    • min: 300 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 800 m
    • klesanie: 696 m
  • Vzdialenosť
    • 22 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 23.02.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.42326 ° SŠ
      dĺžka: 17.36774 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.42326 ° SŠ
      dĺžka: 17.36774 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameň pri horárni Zabité, prameň na Mesačnej lúke, prameň na Kolovrátku
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trnava (vlak, bus) - Doľany (bus), parkovanie pri horárni Zabité
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.12 (0.45)