Trasa

Malužiná – Malužinská dolina, Predné – Hodrušská dolina, Škarkétka – zrub Hodruša – sedlo pod Veľkým bokom – Veľký bok – sedlo pod Veľkým bokom – Zadná Široká – Zadná hoľa – Homôľka, sedlo – Havrania poľana – sedlo pod Vrbovicou – útulňa Ramža

Nekonečnou dolinou k nízkotatranskému velikánovi

Vyhriaty autobus ma vyklápa v obci Malužiná Je skoré, jasné a hlavne mrazivé ránko. Sám seba sa pýtam, čo tu robím. Teraz som sa mohol v suchej a teplej posteli domova iba prehadzovať na druhý bok. Namiesto toho stepujem v hnusnej kose na autobusovej zastávke a dávam si rýchle raňajky. Vidím cieľ dnešného dňa - Veľký bok, ktorý pôsobí priam až nedostupne ďaleko. Moje oči priťahuje hlavne vysoký skalnatý vrch Hradište, dvíhajúci sa priamo nad dedinou, ktorý je súčasťou krasového masívu Ohnišťa. Krásne ho osvetľuje vychádzajúce slnko a je preto vďačným objektom môjho fotoaparátu.

Po čase beriem batoh a konečne vyrážam. Cez dedinu mierim za poslednými domami do Malužinskej doliny. Viem, že po mne známu chatu v Hodruši ma čaká niekoľkohodinové dupanie asfaltu, som na to pripravený a príliš ma to neubíja. Dolina sa zužuje a postupne ma míňajú štyri autá. To ešte netuším, že na najbližšie vyše tri dni sú to poslední ľudia. Prichádzam k chate Predné, nachádzajúcej sa v zúženom priestore vetvenia doliny. Obďaleč si všímam i prameň upravený do podoby hríbika, ktorý tečie aj v mraze. Odtiaľto ma modrá značka vedie dolinou Hodruša.

Prostredie sa predo mnou otvára, čo je spôsobené výrazným odlesnením okolitých svahov. Pohľad na ne je žalostný, všade je priam mesačná krajina. Snažím sa predstavovať si, aké to tu muselo byť kedysi krásne, ale je to ťažké. Keďže na dno doliny ešte slnko nesvieti, cesta je zľadovatelá a šmykľavá. Snehu je pramálo, ale začiatkom decembra to nie je nič výnimočné. Za chrbtom sa mi v diaľke darí rozoznať Ohnište a pred nosom masív približujúceho sa Veľkého boku. Cesta dobre odsýpa a po čase míňam horáreň Škarkétka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dolinou, rúbaňou, lesom i kosodrevinou na vysokohorské lúky

Za ňou sa dolina opäť zužuje a vďaka lesu sa halí do tieňa. Stúpanie sa zvyšuje a potok hučí. Plný nervozity netrpezlivo očakávam známu chatu v Hodruši alebo aspoň macíka za zákrutou. Vysoko nad hlavou vidím lavínové žľaby zo samotného vrcholu Veľkého boku. Rúbaniská sa zasa zjavujú a za malou lúčkou i vytúžená chata. Okolie je stále v tieni a chlade, a tak sa na rozľahlej terase len posilňujem čajom a čokoládou. Po chvíli sa driapem strmým svahom do sedla pod Veľkým bokom. Vnútorné vykurovanie funguje na jednotku, a tak rozopínam, čo sa dá. Cesta, ktorá je miestami zaľadnená sťa bobová dráha, stúpa nekompromisne v serpentínach zasneženou rúbaňou a k slovu sa dostávajú i okuliare. Otvárajú sa mi prvé serióznejšie výhľady, ale asi by som ich radšej oželel. Okolitej krajine totiž kraľujú rúbaniská. Posledné metre vedú lesom a zastavujem sa pri rázcestníku v širokom trávnatom sedle pod Veľkým bokom.

Po pár dokumentačných fotkách sa presúvam k opodiaľ stojacej malej poľovníckej chatke, kde vyberám čosi pod zub, lebo je čas obeda. Popri tom nasávam absolútne ticho a pokoj a spomínam na predchádzajúcu návštevu lokality. Časovo mám všetko rozrátané do večera, a preto sa zbytočne nezdržiavam a začínam stúpať do lesa. Žltá značka podchádza kótu Ošková v peknom smrekovom poraste. Ten sa zmení na kosodrevinu, ktorá ma vypľúva v mne dobre známom trávnatom sedle. Pred dvomi rokmi som práve tu ukončil svoj pokus o výstup na vrchol. Je to tu pekne zasnežené, krátko sa rozhliadam a fotím, no čoskoro sa púšťam do záverečného trháku. Preplietam sa pomedzi drobné stromčeky a rôzne pichľavé kríky až dosahujem hranu vrcholovej plošiny. Opäť stojím, pretože výhľad si to žiada.

Keď sa plní veľký sen alebo ako ma Veľký bok konečne prijal

Oči sa mi kĺžu z Kráľovej hole cez Homôľku až po Ďumbier na opačnej strane. Medzi nimi je nespočetné množstvo hrebeňov a dolín. Svoj zrak upieram na samotný vrchol Veľkého boku, ktorý je priam na skok. Dnes mi neunikne. Pomaličky si vykračujem okrajom plošiny, spadajúcej hlboko do lavínových žľabov. V snehovom poprašku sú badateľné staršie ľudské stopy. Asi tak 15 metrov pred vrcholom zastavujem a rozmýšľam. Chcem naň vystúpiť? Bolo úžasné roky sa naň pozerať z okolitých kopcov, plánovať a snívať o výstupe. Pre mňa to nie je len obyčajný kopec, ale zároveň ani neviem dobre vysvetliť, prečo je výnimočný a magický. Najmagickejší. Verím, že prídu nové výzvy a ciele, a tak si s úsmevom na tvári plním svoj najväčší sen v slovenských horách. Robím posledné kroky a symbolicky sa dotýkam rázcestníka. Stojím na vrchole Veľkého boku (1727 m).

Ihneď zhadzujem batoh a obliekam bundu, lebo slušne prefukuje. Čo sa týka rozhľadu, tak je natoľko veľkolepý, že neviem, kam sa skôr pozerať. Na severe sa týči kompletný hrebeň Vysokých i Západných Tatier, bližšie sa črtá horná vodná nádrž Čierny Váh, ale mňa najviac upúta akýsi vyzývavý zhluk brál podo mnou, ktorý neskôr z mapy identifikujem ako Mačacia. Západnú scenériu vypĺňa množstvo nízkotatranských hrebeňov a dolín kulminujúcich Ďumbierom. Taktiež odlesnený hrebeň smerujúci na Malý bok pod nohami je zaujímavý. V diaľke rozoznávam Krivánsku časť Malej Fatry či Veľký Choč. Pohľadom zavadím o Beňušku, kam by som chcel prísť o dva dni. Inak juhu dominuje vysoká divá Poľana a blízka Homôľka, prekrývajúca stolovitý Klenovský Vepor. A konečne na východe stoja v zákryte Veľká Vápenica s Kráľovou hoľou doplnenou o Stolické vrchy. A na záver spomeniem i Levočské vrchy.

Opäť posielam pár provokačných SMS pozdravov a chlípem horúci čaj. Zároveň premýšľam nad tým, kde som. Roky plánov, dva nezdary a dnes to išlo tak ľahko a bezbolestne. Zvláštne, ale príjemné. Očami skúmam podivnú rovnú plošinu, rozkladajúcu sa východne kúsok pod vrcholom, ktorou je Veľký bok povestný. Namojveru úchvatné dielo prírody. Beriem do rúk fotografické vybavenie a všetko podrobne dokumentujem. Ibaže to nie je také jednoduché. Okolitá krajina je totiž totálne zdevastovaná. Vyrúbané plochy sa tiahnu, kam až oko dovidí a hľadím na to plný rozčarovania. Možno to budú tvrdé slová, ale Nízke Tatry dávno nevnímam ako národný park. Už takmer niet čo chrániť. Ale dosť bolo sentimentu. Hodina na vrchole sa minula ako nič a nastal čas odchodu.

Tichý farebný večer uprostred milovaných hôr

Príliš sa mi nechce opustiť toto miesto, ale keď si sľúbim, že sa čoskoro vrátim, ide to ľahšie. Naposledy ešte mrknem na tabuľky a krok za krokom sa presúvam späť na hranu plošiny nad sedlo pod Oškovou. Slnko je poriadne nízko, tak hádžem batoh do snehu, do rúk beriem foťák a roztáčam obľúbený kolotoč. Lenže celý deň svietiace slnko zachádza k večeru za akési rozmazané mraky a svetlo je dosť chabé. Nakoniec ma predsa nenechá v štichu a nakrátko obleje pár vyvolených. Okrem mňa žiaria i vrcholky Tatier a atmosféra je opäť výnimočná. Horizont sa farbí zo žltej cez oranžovú až do ružova, čo dokonale zvýrazňuje obrysy hôr. Ticho ma totálne upokojuje a usmievam sa na znak spokojnosti. Všetko to dáva správnu bodku za vydareným dňom. Následne schádzam do sedla a pri svetle čelovky varím večeru. Po gastrovložke ešte dlho pozorujem hviezdy, no klesajúca teplota ma zaháňa do tepla spacáku.

Ranné fotoprekliatie trvá

V noci sa poriadne rozfúkalo a vietor hučal natoľko, že som veľa nenaspal. Neoddýchnutý vstávam do nového dňa, ktorý sa navyše začína nepríjemne. Je zamračené, hmla, sneží, fučí ako ďas a panuje slušná kosa. Na nejaké pozorovanie východu slnka môžem zabudnúť. Je to moje najväčšie horské prekliatie. Vysýpam sneh zo spacáku, žďáraku i topánok a po zbalení sa snažím rýchlo vypadnúť. Vnáram sa do kosodreviny a lesa, ktorý je mierne pocukrovaný a vraciam sa ku chate do sedla pod Veľkým bokom. Nájdem si aké-také závetrie a raňajkujem. Teplý čaj mi vlieva do žíl dobrú náladu a celkovo sa hneď cítim lepšie.

Veľmi sa nezdržiavam a uberám sa žltou značkou, vedúcou východným úbočím spojovacieho hrebeňa Zadnej Širokej na Zadnú hoľu. Úzky chodníček ma vedie krásnym smrekovým lesom, ktorý je vybielený popraškom snehu a pôsobí ešte tajomnejšie než naposledy. Panuje absolútne ticho rušené len vŕzganím stromov. Atmosféra presne podľa môjho gusta. Míňam pár malých lúk a na jednej z nich si odbieham na jej opačný koniec. Čosi sa mi nezdá. Stojím na okraji obrovského holorubu v západnom svahu Zadnej Širokej. Lenže tento si z minulosti nepamätám, takže musí byť relatívne nový. Pohľad na okolitú krajinu je nepríjemný. Holt, devastácia "pseudonárodného parku" pokračuje na plné obrátky. Vraciam sa späť na chodník a zdolávam záverečné stúpanie na vrcholové lúky Zadnej hole s omrznutým rázcestníkom (1619 m).

Nečakane rýchla zmena počasia a presun do neznáma

Všetko je pekne vybielené, ale nemám chuť sa zdržiavať. Fučí nepríjemný mrazivý vietor a na oblohe sú rozprestreté zvláštne mraky, ktoré sa akoby opierajú o vrcholy Veľkého boku, Veľkej Vápenice či Kráľovej hole. Začínam mať pocit, že je to inverzia, ale som na ňu opäť prinízko. Naproti tomu Horehronie a Slovenské rudohorie sa kúpu v slnečných lúčoch, takže som zas netrafil lokalitu. No nad tým len mávnem rukou a šliapem do sedla Homôľka. Ako traverzujem bezmenný predvrchol, krajinu nesmelo pretínajú prvé slnečné lúče dňa.

V sedle si len zadokumentujem rázcestník a posúvam sa kúsok ďalej do závetria kosodreviny. V krátkej pauze si dávam čosi pod zub a vybavujem pár telefonátov. Zároveň som svedkom až neuveriteľne rýchlej zmeny počasia. Za 10 minút sa obloha takmer dokonale vyčistila a premenila na azúro. Priam vianočne biela osvetlená krajina navôkol náhle dostáva rozprávkový šmrnc a foťák si opäť prichádza na svoje. Takúto nádheru som nečakal, ani sa mi nechce odísť. Ale do cieľa je ďaleko a predsa vykročím.

Červená značka ma odtiaľto vedie do kraja, kde som ešte nikdy nebol, čiže akoby do neznáma. Naširoko presekaný chodník mohutnou kosodrevinou traverzuje Homôľku a privádza ma na malú čistinku s výhľadom. Očami študujem kraj rúbanísk, kam neúprosne mierim a snažím sa odhadnúť, kadiaľ pôjdem. Horám jednoznačne dominuje Ďumbier. Zakrátko sa predieram hustou, tentokrát nepresekanou "koskou". No nie je to strašné a aspoň mám pocit divočiny. Následne zdĺhavo klesám smrekovým lesom. Keď na mňa pôsobí veľmi ubíjajúco, za pásom vyschnutých smrekov sa ocitám na malej lúčke. Tá je v tieni a tak si len cvaknem tabuľky hlásiace: Havrania poľana. Po nej nasleduje krátky lesný úsek, ktorý ma vypľúva v rúbanisku v sedle medzi Babinou (1516 m) a kótou (1432 m).

Večerné prekvapenia v legendárnej krajine rúbanísk

Stojím a hľadím na úsek, ktorého som sa najviac obával. Tunajšie rúbaniská a orientačné problémy v nich sú priam povestné. Čas beží, a tak sa vrhám "do práce". Chodník so šmykľavým popraškom snehu chvíľu strmo klesá holorubom a zakrátko ubieha do traverzu. Šliapem lesom i okrajom rúbane s výhľadom do dolín či na dominantnú "pokosenú" Babinú. Sneh zmizol, ale objavili sa stromy padnuté cez chodník. Niektoré preliezam, iné musím podliezť, čo je s veľkým batohom doslova chuťovka. Po čase sa stáčam na sever a vyliezam na obrovskom holom priestranstve. Ním ma vedie zrejme nové tyčové značenie, a tak blúdiť nie je kde. V žľabe pod kopcom, ktorý neskôr identifikujem ako Vrbovica (1394 m) križuje chodník malý potôčik, na ktorom je dreveným žliabkom upravený prameň. Presne toto som hľadal, a preto plním obe termosky i hliníkovú fľašu. Po dvoch dňoch sa konečne trochu umývam.

Oddýchnutý zliezam do sedla za Vrbovicou, kde sa križuje viacero ciest. Okolitá bezlesná krajina mi vôbec neprekáža, akosi som si na ňu zvykol. Aj keď strácam značku, láka ma traverz, no tyčové značenie neoblomne stúpa na bezmenný kopček (1345 m), a tak ho chtiac-nechtiac nasledujem. Spoza mrakov sa odrazu nečakane prešmyknú slnečné lúče a oblejú krajinu príjemným žltooranžovým svetlom. Keďže sa mi pri stúpaní otvoril výhľad na vzdialenú Homôľku i Veľký bok, divadlo ma nenecháva chladným a opäť trochu fotografujem. Dokonca vidieť Tatry. Takúto krásnu bodku na záver dňa som veru vôbec nečakal. Nasávam atmosféru, a potom klesám do ďalšieho sedielka, kde sa opäť pripájam na značku.

A čuduj sa svete, po pár metroch doťapkám k rázcestníku pri útulni Ramža ukrytej v riedkom lese. Mal som pocit, že bude ešte o kopec ďalej, takže som trochu milo prekvapený. Nik tu nie je, len staré stopy v snehu. Keďže som tu prvýkrát, najprv sa rozhliadam, potom rozkladám po celej útulni. Následne varím večeru i čaj, lebo dnes som šliapal bez obeda, čo mi žalúdok dáva hlasito na známosť. Som dosť unavený, a tak sa pred tmou a mrazom onedlho ukrývam do spacáku, lebo v piecke nekúrim. V mysli spracúvam zážitky dnešného dňa a snažím sa konečne zaspať...

Nasledujúca časť putovania.

Poznámka redakcie:
Bivakovanie na území Národného parku Nízke Tatry je povolené len na vyhradených miestach na základe návštevného poriadku NAPANT-u.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek