Trasa

Útulňa Ramža – Bacúšske sedlo – sedlo za Lenivou – Beňuška – útulňa Líška – Beňuška – sedlo za Lenivou – sedlo Čertovica

Keď Mikuláš prináša sneh, vietor a mráz

Opäť som toho veľa nenaspal a aj v útulni Ramža sa budím trochu unavený. Dnes je Mikuláša a ten zrejme mnohým tradične priniesol rôzne sladkosti. No mne musí stačiť cca 10 - 15 cm nového prašanu. A keďže stále sneží a fúka, vliezam naspäť do pelechu. Po čase vychádzam na denné svetlo. A to doslova. Vietor rozfúkal mraky a krásne svieti slnko. Bežím po foťák a robím pár záberov nádherne zasneženej krajiny. Aký to rozdiel oproti fádnemu včerajšku. Lenže je poriadna zima a za pár minút mi totálne omŕzajú všetky prsty. Pomaly raňajkujem okrem iného aj zmrznutú paradajku a vychutnávam chvíľkovú bezstarostnosť. Dnes ma čaká krátky presun na útulňu Líška pod Beňuškou, nemusím sa ponáhľať.

Medzitým sa obloha opäť zamračila a silnejúci vietor prihnal seriózne sneženie. Čas pokročil, a tak po desiatej konečne opúšťam pohodlie útulne. Meteorológovia na dnes a zajtra hlásili víchricu a sneženie, takže som dobre vedel, do čoho idem. Trochu adrenalínu v živote nezaškodí. Šliapem hustým zasneženým lesom, kde míňam odbočku k prameňu, ktorý v týchto podmienkach nemám šancu nájsť. Prekračujem pár vývratov a dúfam, že mi žiadny suchár neťukne na hlavu. Ocitám sa v rúbaniskách, ktoré sa tiahnu, kam až oko dovidí. Aj keď dnes to je vďaka hmle dosť obmedzené.

A až tu sa do mňa vietor naplno opiera. Mám čo robiť, aby som udržal rovnováhu. Pahýle v okolitej bezlesnej krajine sú poriadne ohýbané. Fotí sa ťažko a väčšina ľudí by asi foťák ani nevytiahla, ale ja si dokumentovanie nemôžem odpustiť. Našťastie je ešte málo snehu, a tak je línia chodníka viditeľná, lebo značkami sa to tu príliš nehemží. A absentuje aj doteraz výborné tyčové značenie. Pozvoľna stúpam tiahlym hrebeňom na Jánov grúň (1388 m). Vietor hučí, sneh padá zľava doprava a okolo sa rozprestiera apokalyptická krajina. Cítim sa zvláštne, ale vcelku príjemne. Neskôr klesám a dorážam k rázcestníku v Bacúšskom sedle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rúbaňami a lesmi v ústrety známemu kraju

Tabuľky typu: národný park či chránené vtáčie územie pôsobia v kontexte okolitého prostredia dosť bizarne. No vôbec sa tu nezdržiavam a pokračujem ďalej. Červená značka ma po dlhom čase privádza späť do lesa. Lenže v ňom sa trochu zamotávam a prvýkrát na túre blúdim. Našťastie to netrvá dlho a môj orientačný zmysel opäť víťazí. Následne sa na trase v pravidelných intervaloch striedajú rúbaniská s lesmi. Značenie je bezproblémové a dokonca sa zjavuje aj zimné tyčovanie. Snehu od rána poriadne pribudlo a môj krok sa tak priamoúmerne spomaľuje. Úsek je akýsi nekonečný a začínam toho mať doslova plné zuby. Keď sa znenazdajky ocitám v sedle za Lenivou, je to ako vykúpenie.

Je tu stôl s lavičkami, na ktoré ihneď odkladám batoh. Vyberám teplý čaj a v momente kropím púšť panujúcu v ústach. Krátko ešte študujem infotabuľky. Keďže stále husto sneží a fúka, zbytočne sa neflákam a uberám sa zelenou značkou smerom na Beňušku. Pomedzi obsypané smreky preliezam malý hrb a zastavujem na okraji peknej poľany zvanej Lenivá. Obďaleč stojí uzamknutá vojenská chata Barbora. Ukrývam sa v závetrí košatého smreku a očami skúmam odlesnený svah Beňušky, dvíhajúcej sa priamo predo mnou. Vyliezť hore bude ešte fuška.

Chvíľu sa odhodlávam na vstup na poľanu. Sneh je vyfúkaný a trčí tráva, no neskutočný víchor so mnou lomcuje ako s handrovou bábikou. Po úspešnom prekonaní prekážky začínam posledné stúpanie dnešného dňa. Som v závetrí, no ide to pomaličky. Brodím sa snehom hlbokým aj 50 cm. Ej bisťu, parádne by som posnežnicoval, lenže snežnice som so sebou nevzal a teraz to ľutujem. Hlavne, že mám doma dvoje! Stúpanie poľavuje a pomedzi solitérne smreky a borievkové kríky som sa konečne "doplazil" na Beňušku (1542 m). Toto miesto mi v minulosti učarovalo, pretože som tu zažil v zime úžasnú inverziu.

Romantický zimný večer v štvorhviezdičkovom hoteli Líška

Dnes mi nič také nehrozí, pretože pevnou rukou vládne sneženie, hmla a vietor. Fotím si tabuľky a pokračujem na opačný koniec vrcholovej lúky. Pri vstupe do lesa chvíľu tápam, ale značku predsa objavujem. Klesanie bielym lesom je len príjemnou bodkou dnešného putovania. Lenže čím som bližšie, tým intenzívnejšie uvažujem, či bude útulňa otvorená. Keď som tu bol naposledy, bola vcelku luxusná, a tak sa toho trochu obávam. Po chvíli vyliezam z lesa na zvážnicu a nastáva okamih pravdy.

Prichádzam k malej chatke s nápisom Líška. Hurá, zámok na dverách nie je, takže som zachránený. Malá stavbička je obložená drevom, ktoré by hádam vystačilo na celú zimu. Teplomer na stene ukazuje -10 °C, z čoho som dosť prekvapený, pretože som to absolútne nečakal. Ale zrejme ma zohrieva celodenný pohyb. Vstupujem dnu a ocitám sa v luxuse. Je tu piecka, stôl, lavice, vešiaky, polička s riadmi a kopa ďalších drobností. No najviac ma šokuje stropná lampa na baterky a tak konštatujem, že toto je štvorhviezdičkový hotel uprostred hôr. Po čase pri sviečkach varím večeru a vychutnávam si dokonalú zimnú romantiku. Chatka je maličká, ale nesmierne útulná. Čaj som nútený variť zo snehu, ktorý naberám zo záveja pred dverami. Je to zdĺhavé, ale chutí výborne. Potom sa presúvam na povalu a vliezam do spacáka. Chvíľu ešte počúvam kvílenie meluzíny, no zakrátko konečne tvrdo usínam.

Ďalšie biele ránko v opustenom kraji

Vyspatý do ružova dobrovoľne zliezam na prízemie a začínam posledný deň putovania. Raňajkami sa snažím uviesť telo do prevádzkovej teploty. Opäť som trochu zaváhal, keď som si zabudol dať do spacáka rybaciu konzervu a olej vo vnútri je teraz dosť stuhnutý. No nič, človek sa učí na vlastných chybách. Balenie je rutina, a preto skoro ráno vychádzam do nečasu. Vonku sa nič nezmenilo, fučí, sneží a mrzne (-11 °C).

S útulňou sa lúčim a ďakujem, že mi poskytla pohodlie. Verím, že som tu nebol naposledy. Zelenou značkou sa vraciam späť na Beňušku. Od včera snehu veľa nepribudlo, len nejakých 5 cm. Stúpam nádherným bielučkým vŕzgajúcim lesom, jednoducho balada. Po stopách zo včerajška niet ani pamiatky, ale presne viem, kadiaľ ísť. Brodenie hlbokým prašanom si naplno užívam a čoskoro som na Beňuške (1542 m). Robím len dokumentačný cvak a ihneď pokračujem. Klesanie na poľanu Lenivá ide doslova od ruky a až na jej okraji zastavujem.

Čertovské počasie v čertovskom kraji

Neviem sa totiž vynadívať na divoké počasie, ktoré tu vládne. Neďaleko je vrch s názvom Čertova svadba, no mám pocit, že sa na jednej priam satanskej svadbe nachádzam. Vetrisko skučí a hučí ako rozbehnutý vlak. Cez poľanu sa tackám ako opitý, až kým ma nevyslobodzuje závetrie smrekového lesa. Ešte posledný pekný úsek a som opäť v sedle za Lenivou. No tu sa vôbec nepristavím a rúbem si to priamo na Čertovicu. Červená značka vedie zvážnicou a postup je úplne bezproblémový.

V myšlienkach sa hrám a rozmýšľam, či prvý človek, ktorého stretnem po vyše troch dňoch, bude muž alebo žena. Bol to muž. Už z diaľky vidím, že snežné delá pracujú na plné pecky, veď zimná sezóna začína. Obchádzam cestnú závoru a po pár metroch sa ocitám v civilizovanom svete zvanom sedlo Čertovica. Bager odhŕňa sneh z parkoviska, sem-tam sa mihne ratrak i nejaké autá, jednoducho neskutočný ruch, aký som nepoznal 3,5 dňa. S úsmevom fotím pri rázcestníku a dávam poslednú bodku za ďalším horským dobrodružstvom. Do príchodu autobusu je ešte dosť času a mne sa nechce postávať v besniacom počasí vonku, tak skúšam šťastie v penzióne. Ale to je iný príbeh.

Záver

Skončila sa moja najdlhšia a najvýnimočnejšia túra roku 2013. Najvýnimočnejšia, pretože ako som uviedol skôr, po dlhých rokoch plánov a túžob som konečne vystúpil na Veľký bok. Splnil som si tak najväčší sen v slovenských horách. A tentoraz to išlo pomerne rýchlo a ľahko. Nastal čas pohľadať nové výzvy a snívať nové sny. Veď miest, kde som ešte nebol, je stále mnoho. Z pohľadu počasia som pocítil takmer všetko od slnečného bezvetria až po víchricu s hustým snežením. Navštívil nové i mne dobre známe lokality, prežil rôznorodé situácie a načerpal nové skúsenosti. A hlavne som si dokonale vyvetral hlavu. Veď takmer 3,5 dňa som nestretol ani jediného človeka. Niečo také som nikdy nezažil a myslel som si, že v našich horách to nie je možné. Ukázalo sa, že to je možné! A tak na základe všetkých faktorov môžem skonštatovať, že išlo opäť o mimoriadne vydarené dobrodružstvo a dôstojné zakončenie roka 2013.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek