Túra

Indonézia – Gunung Merapi (Hora ohňa)

01.04.14
Zobúdzame sa s Alfonsom po krátkom poobedňajšom šlofíku. V hoteli, ktorého meno Monica je pre nás ľahšie vysloviteľné, ako ulica Sosrowijayan a mesto Yogyakarta. Máme za sebou skoré ranné vstávanie a celodennú návštevu chrámov Borobudur a Prambanan. Keďže sme sa ocitli na ostrove Jáva, konkrétne v jeho centrálnej časti, kadiaľ prechádza známy Ohnivý kruh (Ring of fire), nenechali sme si ujsť návštevu najaktívnejšej sopky Indonézie - Merapi (v jazyku bahasa "Hora ohňa").

Trasa

Selo – New Selo – kamenná pláň Pasar Bubrah - Gunung Merapi (Hora ohňa/Puncak Garuda) a späť

Na recepcii hotela sme si dohodli fakultatívny výlet a čakali sme sme na hodinu H. O 22.30 h nás pri hoteli vyzdvihol tzv. shuttle bus, normálna dodávka pre 8 ľudí. Vyrážame s Alfonsom zámerne tak neskoro, aby sme “chytili” východ slnka, ktorý je vraj zo sopky úžasný. V aute už sedeli ďalší ľudia. Každý pospával, nikomu nebolo nejak extra do reči. Smerovali sme do dedinky Selo na severnom svahu vulkánu, v nadmorskej výške asi 1 550 metrov. Výstup zo severnej strany som zvolil aj zo strategického hľadiska, nakoľko má vulkán po erupciách obrovskú trhlinu v masíve z južnej strany a tadiaľ väčšinou smerujú smrteľné pyroklastické prúdy a žeravá láva. Tento scenár údajne nehrozil, vulkanológovia dňom i nocou sledujú aktivity "nespratníka" a adekvátne k tomu povoľujú či zakazujú výstupy. Obavy sú na mieste, sopka bola činná len nedávno. V roku 2010 pyroklastické prúdy, teda z krátera valiaci sa žeravý prach, zničil všetko na svojom úpätí, najmä z južnej strany, na kilometre ďaleko boli nánosy sopečného popola a vyše 300 ľudí zahynulo.

Šušťákový vodca

Po polnoci sme dorazili do dediny Selo a zaparkovali pri nízkom dome na križovatke. Iný ako nízky dom tu ani nenájdete. Šofér nás odprevadil dovnútra, do akejsi čakárne, kde sme si posadali a dostali sme horúci čaj. Vonku začal zúriť slušný lejak. Pripravili sme si teda pláštenky, zahryzli sme sa do obsahu balíčkov, čo nám prichystali v hoteli. V miestnosti s nami sedeli ešte dvaja Nemci a jeden Brazílčan. Šofér nám porozprával o poslednej erupcii, koľko škôd napáchala. Povedal nám, že sopka máva svoje dni každých cca 5 rokov, takže sme boli asi v polovici jej cyklu. O jednej hodine rannej z dverí vyšiel domorodec v šušťáčke a v gumákoch, ktorý nám bol predstavený ako náš horský vodca. Meno si, žiaľ, nepamätám, ale zrejme by som ho ani správne nevyslovil. Vyrazili sme do temnej ulice, vedúcej ku svahu sopky. Vcelku zachovalá asfaltka čoraz viac stúpala hore spiacou dedinou, osvetlená pouličnými lampami. Dážď bol vcelku teplý, no obišli by sme sa bez neho. Na konci dediny sme si ešte dali krátku prestávku v altánku pod veľkým nápisom New Selo v "halyvúdskom" štýle a počkali na najpomalších. Nastúpili sme do terénu s čelovkami na hlavách. Prešli sme okolo políčok do prudkého stúpania, ktoré viedlo úzkymi, vodou vyplavenými žľabmi plnými kameňov. Dalo sa tu jedine pridržiavať okrajov, čomu som sa húževnate bránil zo strachu z rôznych potvôr, číhajúcich v priľahlom kroví. Teplo a vlhko bolo skutočne nepríjemné a v prudkom kopci na morálke nepridávalo. Vodca bol evidentne trénovaný, po čase som mu nestíhal. Našťastie boli aj pomalšie kusy v stáde, a tak som mal čas oddychovať. Stretali sme občas aj iné skupinky, no poväčšine nebol ani čas, ani chuť začínať konverzáciu.

Po nejakom čase sme sa dostali z pásma lesa a občas sa nám naskytol pohľad na svetielkami posiate doliny. Nadmorská výška a čoraz menej stromov znižovali nielen pocitovú teplotu. Od severu občas poriadne fúklo, čo nám, kompletne premočeným, na radosti veľmi nepridávalo. O to horšie, keď sme museli čakať a človek tak postupne vychladol. Dážď postupne ustal a my sme sa po niekoľkých hodinách dostali na širokú kamennú pláň Pasar Bubrah, vo výške 2 670 m n. m. Tam nám vietor začal robiť poriadne problémy. Skryli sme sa do závetria mohutného balvanu a obliekol som si všetky náhradné zvršky z batohu. Aj tak mi bola taká zima, že by som prijal šál s rukavicami. Kolega z Brazílie, ktorý išiel veľmi naľahko, obutý v “čínach” a ľahkej vetrovke, cvakal zubami vedľa mňa. Niektoré skupiny, ktoré sme stretli, si začali rozkladať výškový tábor, závetrie z celty, kde začali variť na plynových varičoch nejaké svoje slížové dobroty. Naši sprievodcovia nič podobné vo svojej ponuke nemali, a tak sme sa len po tme túlili k mokrej skale a “klepali kosu”.

Prestávka mala byť rozhodujúca v tom, či sa vôbec polezie hore. Počasie bolo nepriaznivé a hrozilo, že na malebný výhľad počas východu slnka môžeme zabudnúť. Napriek tomu sme sa rozhodli to risknúť a vydriapať sa na vrchol sopky. Nasledovalo šmykľavé suťové pole, dva kroky dopredu, jeden dozadu. Nedostatok spánku, únava, počasie a nadmorská výška sa začali na mne podpisovať. Cestou sme stretli poľský párik a všimol som si, že Poliak mal obuté sandále s ponožkami. Normálne by som na to určite nejak vtipne reagoval, no nebolo mi vôbec do reči. Nakoniec, nie je umenie zvládnuť náročný terén v dobrých topánkach. Zápach síry dával na známosť, že sa blížime k vrcholu. Svetlo sa predieralo cez mračno, v ktorom sme zdolávali posledné výškové metre.

Puncak Garuda sa volá v miestnom jazyku vrchol sopky Merapi. Výška 2 930 m n. m, do roku 2010 sa uvádzalo ešte 2 965 m n. m., ale erupcie doslova odtrhli 30 metrov z najvyššieho bodu. Víťazný pocit z dosiahnutia vrcholu bol u mňa nulový, morálka sa zo mňa stratila do poslednej kvapky. Sme na vrchole, po toľkom úsilí a nič, mlieko. Viditeľnosť maximálne 2 až 3 metre. Odmietal som vyťahovať fotoaparát. Alfons čosi chcel fotiť, tak som mu ho neochotne s frflaním podal a sadol som si na blízku skalu. Cítil som sa príšerne unavený, čo bolo určite spôsobené slabým príjmom tekutín a poriadnej stravy. Otvoril som z posledných síl nejakú hovädziu konzervu z lokálneho obchodu a napriek strašnej chuti som to do seba začal ládovať, prekladané s ešte hnusnejšou žemľou. Na vrchole boli ďalší ľudia, evidentne domáci. Nado mnou, na veľkej skale sedel náš sprievodca a nôtil si nejakú pieseň, možno modlitbu. Jediné, čo odvádzalo moju pozornosť od absolútneho psychického a fyzického vyčerpania. Čo si to tam mrmle popod nos, pomyslel som si. Nemecká časť našej výpravy a Brazílčan sa rozhodli pre ústup a s Poliakmi a ich vodcom sa dali na zostup.

Žalúdok diabla a hnusná konzerva

Ja nikam nejdem! Za prvé nevládzem a za druhé to predsa nevzdám po 15-tich minútach. Pokračujem v raňajkovaní a sledujem sprievodcu. Po asi štvrťhodine sa niečo stalo. Iné svetlo, ako doteraz, také intenzívnejšie. To si získalo moju pozornosť. Neuveriteľné! Slnko si začalo raziť cestu cez mračno. Najprv len tak, ako keby na skúšku, no po čase sa začalo mračno trhať na márne kúsky. Že by sprievodcova modlitba? Kto vie, budem tomu pre dokonalosť atmosféry veriť. Začalo sa nám otvárať údolie. Dojedol som a vstal. Všimol som si, ako mi slnko nalieva silu do tela, pošliapaný "morál" vstáva z popola ako bájny Fénix. Ukáže nám Merapi aj svoje intímne partie? Áno! S jasotom behám po okraji krátera a pozerám do obrovskej jamy, kde tu i tam syčia stĺpy sírnych výparov. Pozeráme “diablovi do žalúdka”. Alfons vyťahuje veľký foťák a zrazu mám chuť zaznamenávať. Neuveriteľné, ako sa človek za tak krátky čas dokáže dostať z úplne zúfalého stavu do stavu absolútnej eufórie. Možno za to čiastočne mohla aj hnusná konzerva, celú cestu sme ozaj skoro nič nejedli. Ale všetko je to v hlave v prvom rade, tu som sa o tom skalopevne presvedčil. Teším sa ako malý chlapec, s úctou a obdivom pozerám do krátera, ktorý prednedávnom chrlil masy lávy a popola. Na obrovskú zátku, ktorá opäť po nejakom čase vystrelí smrtiace šampanské na miestnych obyvateľov, ktorí sa po tom všetkom vracajú na spustošenú zem, aby ju na nejaký čas obnovili a mali z čoho žiť. Je mi ľúto Nemcov a Brazílčana, že chvíľu nepočkali na túto nádheru. Nechce sa mi odtiaľto. Sprievodca trpezlivo čaká, kým sa vybláznime s foťákmi, ani štipkou nám nedáva pocítiť, že máme ísť. No nie sme bezcitní, a keď sme sa ako tak nabažili, rozhodli sme sa k zostupu.

Banánové palacinky a oddych na streche

Okolo vrcholu sa aj tak začali sťahovať mraky. Neprešlo veľa výškových metrov a začal poriadny lejak. Dole to ide dobre, cez suťovisko doslova letíme. Naberáme do topánok hrste kamienkov a predstavujeme si, ako to mohol prechádzať onen Poliak v sandáloch. Veď mu to muselo rozšklbať celé ponožky. Cestou som sa ešte pýtal sprievodcu, akú si to spieval pesničku, ale napriek snahe si to zapamätať, žiaľ, nepodarilo sa. Dozvedel som sa, že má za sebou desiatky výstupov a po vyše 20-ročnej praxi si vo svojich 42 rokoch hľadá nástupcu. Detailne nám opísal aj priebeh posledných erupcií. Popri tom sme svišťali, plní zážitkov, dolu do dediny. Jeho gumáky sa na tento terén ukázali ako najvhodnejšia obuv. V pásme lesa sme poskakovali po mokrých kameňoch, no našťastie bez ujmy na zdraví. Cestou sme minuli jeden stan pri skale a vtom som si uvedomil, že sme to mohli poňať aj viac dobrodružne. Už som bol hrdina. Každopádne sme na celú Jávu mali iba dva týždne, a tak sme museli skrátka niektoré aktivity urýchľovať.

Keď som uvidel políčka s úrodou, vedel som, že civilizácia nie je ďaleko. Dokonca sa nám podarilo dohnať Brazílčana s Poliakmi. Nemci mali zrejme svižnejšie nohy a boli výrazne vpredu. Po príchode na základňu sme si rozdelili veci na mokré a menej mokré. Tie menej mokré sme si obliekli a na pozvanie domácich sme sa poskladali okolo rozkúrenej piecky uprostred miestnosti, kde zrejme bývali sprievodcovia. Okrem výborného horúceho čaju sme dostali aj tanier s úžasnými banánovými palacinkami. Mňam! Potom prišlo pre nás auto, ktoré nás doviezlo až pred hotel. Po sprche sme sa vyvalili na strechu hotela a dali si po zaslúženom štamprlíku. A večer sme ešte zvládli miestnu diskotéku.

Keď nemôžeš, ešte dvakrát môžeš!

Fórum 2 príspevky
Indonézia – Gunung Merapi (Hora ohňa) 02/04/14 19:53 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra BéKáčko - absolútny prechod Bielych Karpát Hrebeňovky sú na Slovensku obľúbenou turistickou disciplínou. Katalóg najobľúbenejších ponúka Malé Karpaty, Vtáčnik či Považský Inovec, pokračuje masovkami Malá a Veľká Fatra až po lahôdky pre fajnšmekrov v podaní Nízkych a Západných Tatier. Určite ich je viac, no nie je cieľom článku ich všetky menovať. Nás zaujali tentoraz naše Biele Karpaty. 28/01/17 Jaroslav Naď Biele Karpaty
Túra Sicília - výstup na Monte Cofano Ak ste čítali môj predošlý článok, ako a kam zdrhnúť z pláže na kopce počas rodinnej dovolenky na západe Sicílie, určite viete, že základom je vybrať destináciu, kde sa vôbec nejaké kopce nachádzajú. Počas dovolenky som si tak odbehol po Monte Monaco na Monte Cofano, ktorému je venovaný článok. 25/10/16 Jaroslav Naď Svet
Túra Sicília - výstup na Monte Monaco Ak ste si na úvodnom obrázku všimli len slnečníky a more, ďalej radšej ani nečítajte. Článok je, aj keď samozrejme nie výhradne, určený obetavým partnerom-horalom, ktorých krajšia polovička preferuje chytanie zlúčeniny bronzu v polohe ležmo na piesku, za ktorý by si slovenský murár nechal do kolena vŕtať a za šplechotu nepitnej vody pod slnkom, ktoré za ideálnych podmienok aj starému vetchému berberovi vysuší posledný tuk na ušnom laloku. 11/10/16 Jaroslav Naď Svet
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Fjällräven Keb – trekingová bunda Má výstredný dizajn, netradičnú materiálovú skladbu, svojou funkčnosťou sa najviac podobá softshellkám a je súčasťou setu s rovnomennými trekingovými nohavicami. Výrobca ju označuje za letnú, no treba poznamenať, že leto myslí švédske. U nás je vhodná skôr do prechodných období jari a jesene, keďže však nie je nepremokavá, nesmie pršať. Môže však poriadne fúkať, na čo má aj prispôsobenú špeciálnu kapucňu. Pre túto sezónu bola aktualizovaná podobne ako nohavice Keb. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Reportáž S Mišom Diviakom o citlivom hospodárení v lese Súčasťou Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici sú aj školské lesy Kysihýbel, ktoré slúžia budúcim lesníkom na praktické vyučovanie. Vedúcim školských lesov je Mišo Diviak, lesník, učiteľ a náš dlhoročný autor. Prešli sme sa po zrekonštruovanom náučnom chodníku Kysihýbel a hovorili nielen o tom, ako sa hospodári v tunajších lesoch, ale aj v lesoch všeobecne. včera Soňa Mäkká Reportáže
Túra Z Luhačovíc k Vlárskemu priesmyku Keď som písal príspevok z vlaňajšieho putovania Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice a hľadal som prijateľnú formu záveru článku, zvolil som jeden slovný obrat. O trase, čo kamsi pokračuje a čo skadesi prišla. Bol to aj, ako som si následne uvedomil, určitý verejný prísľub. A záväzky je potrebné v slušnej spoločnosti plniť. Takže došlo aj na spoznanie neznámeho „skadesi“. Červenou značkou z Luhačovického Zálesí na východ, k juhovýchodnému rohu Valašska. 14/10/19 Vladimír Mikuš Česko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Indonézia – Gunung Merapi (Hora ohňa) 02/04/14 19:53 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Indonézia: ostrov Jáva - centrálna Jáva
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 2930 m n. m.
    • min: 1550 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1380 m
    • klesanie: 1380 m
  • Vzdialenosť
    • 10 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 12.04.2013
  • Doprava
    • Yogyakarta (bus) - Selo (taxi)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.34 (0.07)