1. deň

Horná Súča, časť Trnávka – Na Koncích – Hradisko – Skaličí – Pod Lokovem – Krhov

Nabaliť ruksak pre dvoch na týždeň do hotela je niečo inšie, ako zbaliť sa sám na vander. Moja žena má trošku inú predstavu o množstve potrebných vecí ako ja. Keďže som naťažko dosť dlho nešiel, hneď po vystúpení z autobusu na konečnej v Trnávke - osada Bojková, miestna časť Hornej Súče, som pochopil, že v horúčave to nebude žiadna slasť.

Vykročili sme po zelenej a mne sa v pamäti spustil film z túry, ktorá skoro nedopadla dobre. Pred pár rokmi som sa sám vybral z Horného Srnia na štátnu hranicu s tým, že prídem do Trenčína. Neďaleko Peňažnej som sa pošmykol. Pád som sa pokúsil stlmiť ľavou rukou, no tak som si ju udrel, že som s ňou nemohol hýbať. Stiahol som si ju elastickým obväzom a pre silnejúcu bolesť som z hranice zbehol do Hornej Súče. Pred Trnávkou mi napadlo špinavé nohavice oprať v potoku. Ako-tak som to zvládol a cez dedinu som kráčal v trenírkach a vlajúce nohavice som sušil prehodené cez pravú ruku. Musel som vyzerať veľmi groteskne, ale nohavice uschli a v Dolnej Súči som nastupoval do autobusu čistý. Lekárka na röntgene nezistila zlomeninu, a tak som ruku len týždeň natieral krémom.

Krátke stúpanie ku hranici nám spestrila užovka, ktorá sa vybrala krížom cez chodník. Pri smerovníku Na Koncích je stôl a lavička. Bolo tu usadených päť trampov, ktorí sa aj s gitarou chystali deň zakončiť v Žítkovej. Smutne konštatovali, že neďaleký prameň v horúčave vyschol a oni si nenabrali dosť vody. My sme im tak isto nemohli pomôcť, tak sa vybrali, hundrajúc na plánovača trasy, ďalej. Moje plecia sa dožadovali pauzy, a tak sme sa rozhodli naobedovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keďže žena tadeto ešte nešla, so záujmom si prečítala informačnú tabuľu o Bojkovickom náučnom chodníku. Raz sa budem musieť po ňom vybrať. Po oddychu sme pokračovali po červenej smerom na Skaličí. Napriek horúčave boli mnohé úseky rozbahnené, a tak sme sa celkom potešili asfaltke. Tá síce tiež bola rozbitá, ale aspoň sme sa nešmýkali po blate. Minuli sme bývalú horáreň, ktorú som ešte bez zatvorených okeníc nevidel. Šesť kilometrov na Skaličí ma presvedčilo, že s ťažkým nákladom budem musieť začať trénovať, inak sa v lete vo Fínsku budem len trápiť.

Osviežili sme sa vodou zo studničky kúsok nad smerovníkom a začali posledné stúpanie po modrej na Lokov. Vyšli sme z lesa na kamenistú cestu cez lúky a slnko sa do nás oprelo celou silou. Úmysel hľadať rozhľadňu nad Krhovom som veľmi rýchlo zahnal, ba keď sme vyšli na asfaltku cez Krhov a predstavil som si asfaltku až do Bojkovic, zamieril som rovno k autobusovej zastávke a rozhodol sa zveriť seba i náklad autobusu. Do krčmy nás nepustili, ba ani vonku nás neobslúžili, lebo mali uzavretú spoločnosť. Zato sme mali jazyky prilepené na podnebie! Šofér autobusu nás potešil, lebo v Bojkoviciach končil a zaviezol nás až pred bránu do Eurocampingu. Zložili sme sa na chatke, zašli na kofolu do reštaurácie. Naposledy som tu spal pri DP Trenčín – Zlín a to v pingpongárni na ruskej posteli. Nuž táto noc bude pohodlnejšia.

Naposledy som nemal čas zájsť na Bojkovický zámok, a tak sme sa tam vybrali po večeri. Je krásne zrekonštruovaný a práve v ňom bola svadba. Tak sme si obzreli len exteriér. Z diaľky k nám občas vetrík privial country melódie, a tak sme sa vybrali hľadať ich pôvodcov. Zistili sme, že na priehrade je country festival, ale nejako sme nemohli nájsť cestu k nemu. Napokon sme skončili v pizzerii, kde mali posedenie miestni fanúšikovia dychovky. Vyhrávala o dušu a vcelku sme sa dobre zabavili. Napokon pri návrate do kempingu sme v neďalekej bývalej výrobnej hale našli rockový koncert. Pravdu povediac sme boli prekvapení toľkou kultúrnou aktivitou v relatívne malom mestečku!

2. deň

Bojkovice – Nad Úsiskem – Přečkovice – Bílý kříž – Solné – U Kamenného kříže – Jěští – Obětová hora – Lesní – Pod Obětovou horou – Luhačovická prěhrada

V noci lialo, ale ráno Oskar opäť vyrukoval v plnej sile. Dali sme si výdatné raňajky a po deviatej vykročili asfaltkou po modrej. Ako sme stúpali z Bojkovíc, mali sme krásny výhľad na zámok. Trošku nám ho kazil pohľad na lúku zaplnenú fotovoltaickými článkami. Nejako neviem prísť na chuť tomuto ekologickému špateniu prírody.

Za zákrutou sme konečne odbočili do lesa, z ktorého sme vyšli na ďatelinové pole. Žene sa veľmi páčil smerovník s pokynom – Po okraji pole 1 km k potoku. Nuž sme tak urobili, prešli potok a na lúke objavili chatku. Vyplašili sme tu stádo muflónov. Za lúkou sme na lesnej ceste našli kopu lesných jahôd, a tak sme sa popásali. Aspoň si moje plecia oddýchli od batoha. V horúčave bol stále ťažší a ťažší. Zdolali sme mierne stúpanie a lesom zišli do Přečkovic. Majú tu krásnu kaplnku a zvonicu. V neďalekom dome sa narodil Ludvík Frajt. Pracoval v odboji a bol fašistami ubitý na smrť 1. 5. 1945. Ktohovie, či sa jeho rodáci v dnešnej dobe ešte riadia vzletnými slovami, ktoré dali napísať na jeho pamätnú tabuľu.

Krčma bola zatvorená, a tak sme sa v horúčave trmácali ďalej. Krátke stúpanie lesom nás doviedlo k asfaltke. Prešli sme cez ňu a usadili sa pod kamenným krížom. Autá svišťali okolo nás, ale my sme sa museli najesť a hlavne napiť. Z modrej sme prestúpili na červenú značku - Okruh Dušana Jurkoviča. Názov dokazuje, ako si slovenského rodáka, architekta viacerých objektov v Luhačovických kúpeľoch, vážia.

K priehrade nás čakalo ešte 7 kilometrov, no už sme išli len po rovine či dolu kopcom. Od zrenovovaného Bieleho kríža sme lesom prišli ku Kamennému krížu. Je schovaný v húštine a vek sa na ňom zreteľne podpísal. Príjemnou lesnou cestičkou sme došli k smerovníku Jěští. Tu je pod svätým obrázkom lavička, a tak sa dá na rázcestí posedieť a podumať. My sme však neodolali vábeniu priehrady a šliapali sme ďalej. Obchádzali sme horu Obětová. Podľa povesti tu vraj naši predkovia prinášali bohom obete. Či len zvieracie, alebo aj ľudské, sme sa nedočítali.

Klesli sme lesnou cestou k asfaltke, prešli sme cez ňu a po krátkom úseku lesom sme vyšli pred vchodom do kempingu na brehu priehrady. Avšak potrebovali sme sa dostať na jej druhý breh. Čakal nás asfaltový okruh po brehu priehrady, ktorý vo veľkom množstve využívali inline korčuliari, bežci, nording wolking chodci a cyklisti. Na brehu sedeli rybári a mali sme šťastie, že práve jeden z nich vytiahol 88 cm dlhého a 12 kg vážiaceho kapra. Po prvýkrát som videl, čo všetko pre zdokumentovanie úspechu spraví šťastný rybár. Kamarát vybral prenosnú váhu, manželka ho vyfotografovala a potom na moje počudovanie kapra pustili späť do vody! Luhačovická priehrada leží v katastri obce Pozlovice a postavili ju v rokoch 1912 až 1930. Všetko o výstavbe sa dozviete z informačných tabúľ na brehu.

Zo strechy hotela, kde je vyhliadková terasa, je nádherný výhľad na borovicové lesy a priehradu. Strávili sme štyri príjemné dni, absolvovali nenáročné túry a zažili slávnostnú prehliadku Hradnej stráže a koncert Orchestra Ministerstva vnútra ČR. Vrelo odporúčame všetkým. Od rodín s malými deťmi, cez výkonných turistov až po seniorov.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek