Trasa

Jablonica, ŽST (Pláňava) – Jablonica – Osuské – Hradište pod Vrátnom – Brezová pod Bradlom, časť Dolný Štverník – Ostriež – Brezová pod Bradlom, ŽST – Dobrá Voda (trasa v mape)

Počas jazdy vlakom obdivujem zmenu počasia, trnavská strana bola v hmle, ale akonáhle vlak vyšiel z tunela a ocitol sa na Záhorí, zrazu iný svet, bez hmly a so slnkom. V Jablonici z vlaku vystupujem po dlhých piatich rokoch a teším sa na dnešnú trasu. Plán je dostať sa na Dobrú Vodu cez neďalekú obec Hradište pod Vrátnom. A aby bol výlet niečím zaujímavý, do Hradišťa sa vyberiem po železničnej trati.

Železničná turistika

Trať z Jablonice cez Hradište pod Vrátnom do Brezovej pod Bradlom, s dĺžkou 12 km, bola postavená v roku 1899, napojená je na hlavnú trať z Trnavy do Kútov. Osobná preprava je na nej od roku 2003 zastavená. Raz za čas sa na nej objavujú nostalgické jazdy. Nákladná doprava je stále možná, jazdí sa nepravidelne, podľa potreby. Zároveň treba pred ďalším čítaním poukázať na možné, aj keď nepatrné riziko, ktoré hrozí. Vlak sa na trati dá stretnúť, pôjde síce obmedzenou rýchlosťou a aj to len výnimočne, ale napriek tomu treba byť opatrný!

Z Jablonice do Hradišťa pod Vrátnom

Prvé kroky ma zo železničnej stanice Jablonica vedú popri koľajisku, kde sa po pár metroch napájam na netradičný “turistický chodník“. Dnešný výlet práve začal. Trnavská trať ide vpravo, brezovská vľavo a ja s ňou. Železničné podvaly nie sú ideálnym povrchom na chodenie, medzery sú našťastie vyplnené dostatkom kameňa a prítomná je aj hlina, takže sa ide vcelku obstojne. Trať sa zatáča a po kilometri som priamo v obci, prichádzam na bývalú zastávku Jablonica obec. Vedľa je miestna autobusová stanica. Pokračujem ďalej, obloha sa pomaly vyjasňuje, nefúka, je príjemne. Popravde, užívam si dnešný výlet, netradičnosť je vysoká. V popredí vidím zvlnenú krajinu začiatku Myjavskej pahorkatiny na jednej strane, na druhej zdvíhajúce sa Malé Karpaty. Otvorené priestranstvo, vôkol polia a na trati predo mnou nafúkaný sneh. Zaujímavý pohľad. Zároveň vidím, že na koľajach je sneh vyjazdený, čiže niečo tadiaľto nedávno išlo.

Udržiavam si pomerne rýchle tempo, prechádzam bývalou zastávkou v obci Osuské a smerujem k naplánovanému miestu. Práve v týchto úsekoch, pred Hradišťom pod Vrátnom, mi ale napadne, že keď som tu, bolo by zaujímavé prejsť celú trať, až do Brezovej pod Bradlom. Nie som viazaný časom príchodu na Dobrú Vodu, takže so svojím nápadom súhlasím. Pochod po železnici spríjemňuje hrejúce slnko, cítim sa ako na jar a nie ako v prvý februárový týždeň. Trať sa priblížila k lesu, blížim sa k Hradišťu pod Vrátnom. Zaujímavosťou sú zreteľné kilometrovníky pozdĺž trate. Vďaka nim nepotrebujem ani pozerať do navigácie, koľko som zatiaľ prešiel. Známa silueta kopcov a som v Hradišti p. Vrátnom. Príjemná malá výpravná budova stále vo funkčnom stave. Odtiaľto je na Dobrú Vodu kúsok, niečo cez hodinu lesnej prechádzky, na výber je turistické značenie troch farieb. Miesto, kde sa nachádzam, malo kedysi spojitosť práve s Dobrou Vodou, keďže jej obyvatelia sem chodili na vlak a potom ďalej, podľa účelu cesty. Do Trnavy, na Záhorie alebo aj do sveta. Pre mnohých to boli ich posledné kroky v domovine, keďže sa sem potom nikdy nevrátili. Kúsok od stanice sú potraviny, kde je možnosť si nakúpiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Hradišťa pod Vrátnom na Brezovú pod Bradlom

Pokračujem ďalej, trať vedie v tesnej blízkosti Brezovského potoka. Prekvapujúce je, že na krátkom úseku trate sa nachádza plno blata z vedľajšieho poľa. Úsek pominie, prechádzam okolo miestneho kameňolomu a stále rovno smerujem k cieľu. Výhoda železničnej turistiky je v tom, že sa nedá zablúdiť. Po ľavej strane sú kúsok od seba dve tabuľky označujúce chránené územia. Prírodná pamiatka Kyseľová a prírodná pamiatka Mníchova úboč. Na skok od trate, oplatia sa navštíviť, hlavne Mníchova úboč je netypickou lokalitou týchto končín. Dnes k nim nejdem, pokračujem ďalej. Všímam si čerstvé stopy bobrej činnosti na okolitých stromoch. Niekde v týchto miestach sa ocitám na území Trenčianskeho kraja a okresu Myjava, pred sebou vidím cestný nadjazd. Som v Dolnom Štverníku časti mesta Brezová pod Bradlom. Jeho dominantou je priemyselný areál, kedysi významný podnik Kovové tkaniny Brezová. Vyrábali sa tu aj pružiny - Pružináreň a strojáreň Brezová. Práve pred areálom, ktorý, aj keď v zmenenej forme, stále funguje, sa nachádzala železničná zastávka. Kilometrovník pri nej označuje presne desiaty kilometer od Jablonice. V dnešnej dobe znie úsmevne nápis na neďalekom plote: “V pevnej jednote strany a ľudu za ďalší rozkvet ČSSR.“ Bol síce zatretý bielou farbou, lenže vybledla a čierny budovateľský text sa znova dostal na svetlo sveta.

V diaľke rozoznávam siluety brezovských kopcov a práve pri pohľade na jeden z nich, “sopku“ Ostriež, sa ho rozhodnem navštíviť. Celkovo sa ráz krajiny, od rovinatého Záhoria, podstatne zmenil. Aj počasie, teplota nad 10 °C, krásny deň. Po ľavej strane si obzerám rozľahlú plochu panelov slnečnej elektrárne a nedočkavo sa blížim do železničného finále. Vidím prvé domy, trať prechádza cez hlavnú cestu a blíži sa konečná stanica. Brezová pod Bradlom. Pekná zachovalá výpravná budova, vôkol mohutné stromy, niekoľko koľají. Všetko spomenuté si zahralo vo filme z roku 2004, Konečná stanica. Trať z Jablonice je na konci. Pár metrov ďalej, neďaleko budovy miestnej strednej odbornej školy je posledný meter koľají a zároveň aj posledné kilometrové označenie - 11,8 km od Jablonice. V minulosti bolo plánované pokračovanie železničnej trate ďalej na Myjavu, ale k realizácii nikdy neprišlo. Náročnosť výstavby by bola značná. Či sa ešte niekedy dočká Brezová pod Bradlom pravidelnej, aj keď len sezónnej víkendovej osobnej prepravy, nie je isté. Turistický potenciál mesta a okolia je značný (Štefánikova mohyla na Bradle, turistika, cykloturistika,...) len ho treba využiť.

Brezovský Ostriež

Od stanice ma čaká spomínaná návšteva jedného brezovského kopca. Je ním špecifický Ostriež (370 m). Nikdy som na ňom nebol, ale vždy ma lákal. Kopec je príkladom epigenetickej formy reliéfu, kde Brezovský potok doslova odrezal Ostriež od pohoria Malých Karpát. Najľahšie sa naň dostanem asi kolmým postupom hore. Tak sa aj stane, mostom pri miestnej reštaurácii prechádzam cez potok a smerujem priamo hore. Na jeho južnom svahu opreté slnko, ja zbytočne naobliekaný, tečie zo mňa. Niekoľko desiatok výškových metrov a som hore. Vrchol je zalesnený, žiadny výhľad, nič úžasné, ale pocit prítomnosti na mieste je príjemný. Nachádza sa tu drevená tabuľka s názvom a nadmorskou výškou. Dlho sa nezdržím a klesám opačnou severnou stranou dole. Ide sa ľahšie, sem-tam aj stopy snehu. Les skončí a pred sebou mám nerušený výhľad na celé mesto, nad ktorým sa čnie mohyla na Bradle. Po odfotení pokračujem okrajom lesa a podchádzam Ostriež. Zaujmú ma umelé terasy v jeho spodnej časti.

Cez Brezovské Karpaty

Opatrne preskakujem Brezovský potok a som späť pri stanici. V jej blízkosti vedie modrá turistická značka na Dobrú Vodu, ktorú pred pár rokmi vyznačili. Doteraz nemá svoje tabuľky na rázcestiach. Nevydám sa po nej, jej trasa sa mi nepáči, ale pri posledných domoch a začiatku Matejkovej doliny pokračujem nenápadným chodníčkom priamo hore strmším stúpaním do lesa. Z vyrezaného svahu je výhľad späť na mesto a kopec Ostriež, ako na dlani. Ešte vyššie sa zrazu charakter lesa zmení, sem-tam borievky, ihličnany, pieskový podklad, príjemné miesto. Nepríjemným je ale príchod nízkej oblačnosti, ktorá sa pomaly nasúva na okolité kopce. Chodník sa stráca, nič sa nedeje, viem kadiaľ ísť. Krížom cez les sa napájam na dobrú lesnú cestu. Objavujú sa stopy snehu, napravo zahmlený výhľad do Matejkovej doliny a práve križujem červenú značku - Štefánikovu magistrálu. Na Dobrú Vodu sa dá ísť aj po nej. Volím si inú možnosť, druhou lesnou cestou sa malou dolinkou a pochmúrnym lesom dostávam k asfaltke, ktorá ma pohodlne dovedie do dnešného cieľa. Chcel som si ešte odskočiť k výhľadom na neďaleký kopec Červíčka, ale dohľadnosť by z nej nebola žiadna. Nabudúce.

Stopy lesnej železnice

Ochladilo sa, asfaltka ma vedie dolinou, snehu je len trochu. Takmer celý jej úsek slúžil kedysi lesnej železničke z Dobrej Vody na Širokú. A práve lesná železnička má spojitosť s nasledujúcou lokalitou, ktorú navštívim. Ešte predtým sledujem kvalitne zachované turistické značenie bývalej červenej značky, ktorá neviedla z Dobrej Vody na Brezovú pod Bradlom lesom ako v súčasnosti, ale práve po asfaltke. Po ľavej strane míňam odbočku do Borovej dolinky, po pravej strane do Gaštanovej dolinky. Na okraji asfaltky sú miestami umiestnené stĺpiky. Nie obyčajné. Sú to pôvodné skrátené koľaje spomínanej železničky. Na dohľad od zahmleného Dobrovodského hradu sa trasa lesnej železničky nenápadne odpája a okamžite stúpa, ale asfaltka klesá.

Idem po stopách železničky, jej trasa je zarezaná vo svahu, nasleduje zákruta a pred sebou mám mohutný skalný zárez Lalkovou skalou. Jej názov je odvodený od ľudového pomenovania netopiera - lulok (lalok). Zárez je podobný kúsok vzdialenému Ajšnitu, tiež zárezu pre železničku, pri dobrovodskom kostole. Lalkova skala je doslova na skok od hradu, oddeľuje ich strmá dolina a v nej asfaltka. Priamo na skalu sa dá dostať zo zadnej strany alebo zboku. V aktuálne hmlistom počasí je jej celkový vzhľad smutný a tajomný zároveň. V trase lesnej železničky pokračujem ďalej, ďalším jej zachovaným pozostatok je dobre viditeľný priepust. Železnička sa pre zdolanie prevýšenia musela ešte párkrát zatočiť, jej najostrejšia zákruta bola v neďalekom Pavlíkech kúte. V jednom mieste je zaujímavý pohľad: som práve na jej trati, ale niekoľko výškových metrov priamo podomnou je tiež jej trať. Namiesto komplikovaného opisu vzhľadu trasy ju odporúčam navštíviť a vidieť na vlastné oči. Z Dobrej Vody je to len kúsok. Ak porovnám všetky lesné železnice v Malých Karpatoch, tak nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že práve úseky pri Dobrej Vode sú z hľadiska atraktívnosti na popredných priečkach pomyselného rebríčka. Úzkokoľajky prekonávali prevýšenia dobrovodskými lesmi množstvom zákrut, skalné svahy im neboli prekážkou. Človeka až udivuje, čo všetko bolo možné pred viac ako sto rokmi vybudovať a stále je to viditeľné.

Dobrovodské cintoríny a Ján Hollý

Klesaním som sa ocitol na asfaltke a smerujem k horárňam v Dobrovodskej doline. Od nich lesnou cestou, krátkou spojnicou, k červenej značke. V mieste ich stretu je turistom dobre známe zákutie s hrobmi pod vysokými smrekmi. Židovský cintorín. Zanedbaný a zničený, jednoduchá charakteristika. Kto by povedal, že ešte pred vojnou tu nebol žiadny les, len holé svahy. Cintorín mal vysoký múr, nachádzala sa tu aj menšia budova. Po vojne prišlo k postupnej devastácii, murivo a kamene domáci použili na stavbu domov a družstevných budov. Okolie bolo zalesnené a dnes je len málo ľudí, ktorí si pamätajú pôvodný vzhľad. Na dvoch náhrobných kameňoch je možné si všimnúť slabo viditeľné stopy po zrušenej modrej turistickej značke. Židovské cintoríny na okolí sú podobne spustnuté, či je takýto stav nutný, je otázne.

Od židovského cintorína je len kúsok k druhému cintorínu, tentoraz k oficiálnemu a funkčnému. Nie je síce tradičným turistickým cieľom, ale za zmienku stojí, že dobrovodský cintorín je posledným miestom odpočinku významného básnika Jána Hollého. Neprehliadnuteľný pomník s jeho bustou je hneď pri vchode, doplnený veršami Ľudovíta Štúra, celkom hodiacimi sa aj pre prechádzajúceho turistu:

Údolím berieš kdo sä Dobrovodským,
A z naších si strán, a synom Slovákov,
K vŕšku sem sä zblíž tu ležím pobudni
Chvíľu tu so mnou.

Posledné roky života Jána Hollého boli späté s Dobrou Vodou, uchýlil sa sem v roku 1843 po požiari jeho fary v Maduniciach. Spomenúť určite treba známu návštevu Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorí Jána Hollého na Dobrej Vode navštívili. S týmito, ale aj mnohými inými informáciami sa môže návštevník oboznámiť v neďalekej fare, kde je umiestnená pamätná izba Jána Hollého. Práve k nej smerujem, klesajúca asfaltová cesta a som pri fare. Od nej je centrum Dobrej Vody na dohľad. Miestny kostol, reštaurácia a zastávka autobusu sú mojimi poslednými dnešnými prejdenými lokalitami. Domov na “Záblavie“ mám kúsok, nikam sa neponáhľam.

Záver

Dnes som absolvoval zaujímavú prechádzku, navštívil som rôzne, turisticky menej tradičné, miesta. Za niečo cez 5 hodín som prešiel 24 km. Prvá, železničná časť, trasy sa dá bez problémov absolvovať po súbežných či už lesných alebo po poľných cestách, takže netreba ísť len po koľajniciach. Druhá časť trasy v okolí Brezovej pod Bradlom poskytuje zaujímavé zákutia, ktoré sa dajú navštíviť. Možností je oveľa viac ako sa zmestilo do článku. Počasie bolo vhodné, trasa nenáročná, zážitky príjemné. Preto sa teším, čo si pre mňa okolie Dobrej Vody pripraví nabudúce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek